Tu na Slovensku sa dnes už nájde málokto, kto by predtým zažil nejakú epidémiu, či pandémiu na vlastnej koži. Jedine, ak sa s ňou stretol mimo kontinentu. A dnes tu bojujeme všetci s niečím, čo prinajlepšom pamätajú vaši starí rodičia. Pre mňa je to skôr nepríjemné déja vu.
Mal som len 10 rokov, keď do Peru dorazila cholera. Objavila sa na severnom pobreží Peru, presne v oblasti, odkiaľ pochádzam.
V Peru boli v tom čase ideálne podmienky na vznik epidémie. Krv tiekla potokom. Teroristická organizácia Sendero Luminoso vraždila vo veľkom, vláda sa pokúšala situáciu riešiť, bokom však ostávali otázky ekonomického rozvoja krajiny (predchádzajúca vláda nechala Peru v ekonomickom krachu), zdravotníctvo na tom bolo tiež biedne. Zahraničné investície neprichádzali. Ľudia utekali z vidieka do miest. Mali sme veľmi vysokú detskú úmrtnosť. Pitnú vodu a kanalizáciu mala len časť obyvateľstva v Lime, na vidieku to bol len malý zlomok obyvateľstva. My sme vtedy takisto nemali pitnú vodu. Až keď som bol trošku starší, tak nám zaviedli pitnú vodu. Sám som pomáhal pri kladení potrubí. Kanalizáciu sme nemali nikdy. Teraz má moja rodina už aspoň žumpy. Keď sme potrebovali prečistiť vodu, tak sme do nej zvykli vkladať olúpaný kaktus (nopal), ktorý zachytával tuhé častice. Na baktérie a iné pliagy bol však prikrátky. Ani s odpadom a s čistením odpadových vôd to nebolo ružové. Skôr to ladilo do tmavých farieb. Už stačilo len priviezť toho správneho bacila.
Bacil sa objavil v štvrti Candelaria v takmer osemdesiattisícovom meste Chancay. Nevie sa presne, ako sa cholera dostala do pobrežných vôd, jedna z teórií hovorí o lodi pochádzajúcej z Ázie s chorou posádkou. Táto loď vylievala splašky do mora a tak sa nakazil fytoplanktón, ryby a ostatné morské organizmy. Ďalšia z teórií hovorí o znečistených odpadových vodách pozdĺž pobrežia, ktoré sa vylievali do oceánu a s prispením fenoménu El Niño zavarili na poriadnu kašu, do ktorej sme sa všetci dostali.
Akokoľvek k tomu prišlo, epidémia sa rýchlo rozšírila do Chimbote (Ancash – región, odkiaľ pochádzam). Odtiaľ pokračovala do Limy a šírila sa po celom Peru, nakoniec prenikla na celý Americký kontinent.
Epidémia, ktorá sa objavila koncom januára sa naplno prejavila v meste Cajamarca. A bolo to vďaka preslávenému karnevalu v Cajamarke, kam dorazili návštevníci z celého Peru, aj z oblastí nakazených cholerou. Tento karneval je najslávnejší z celého Peru, je známy bujarou zábavou, tancom, pitím a jedlom. Práve tu bolo najväčšie riziko nákazy pre zvyk piť z jedného pohára a jesť z jedného taniera. Toto sa robí dodnes. V tom čase mal región Cajamarky silno vidiecky ráz, väčšina ľudí žila ďaleko od akejkoľvek lekárskej pomoci, mnohí nedôverovali lekárom, radšej sa nechali “ošetrovať” miestnym šamanom. Tu bola úmrtnosť najvyššia.
Do koncu roka 1991 ochorelo viac než 300 000 Peruáncov, takmer 3000 umrelo. A cholera bola už rozšírená po celej Latinskej Amerike a Karibiku.
Mali sme však šťastie v nešťastí. Cholera je totiž mimoriadne smrteľná. Pri niektorých epidémiách cholery dosiahla až 50 % úmrtnosť. V Peru to však bolo menej ako 1 %, aj keď v oblasti Cajamarky bola úmrtnosť až 10 % a v Amazónii 6 %.
Veľmi vtedy pomohli prijaté opatrenia na zamedzenie vysokej úmrtnosti najmä prostredníctvom podpory zvýšenej osobnej hygieny, čistenia potravín a rýchleho ošetrenia pacientov. Veľmi účinnou bola rehydratačná terapia, vďaka ktorej sa pacientom dodávala voda, soli a elektrolity o ktoré telo prichádzalo pre hnačku. Zároveň sa im podávali antibiotiká.
Ministerstvo zdravotníctva vytvorilo v nemocniciach špeciálne oddelenia na boj s cholerou, začala ohromná kampaň, na ktorej sa zúčastnili rozličné osobnosti z obasti politiky, náboženstva, kultúry, neziskovky a robili osvetu ohľadom čistoty, hybieny, správneho stravovania, toto všetko prostredníctvom médií.
Ministerstvo zároveň vydalo tri hlavné odporúčania na zamedzenie šírenia cholery prostredníctvom vody a kontaminovaných potravín – nechať vždy zovrieť vodu používanú v domácnosti, umývať ovocie a zeleninu (na pár litrov vody pár kvapiek sava) a po tretie bol vydaný zákaz konzumácie surových rýb a morských plodov. My sme doma nemali televíziu, počúvali sme len rádio. Poslúchli sme však odporúčania, preto nikto v našej rodine neochorel. Z našej dediny však viacerí zomreli. Nakazili sa, keď šli niečo nakúpiť do mesta. My sme nemali peniaze, tak sme sa ani nemali kde nakaziť. Sedeli sme totiž doma. V tom čase sme boli takmer úplne sebestační čo sa týka potravín, všetko sme si dopestovali a dochovali.
Nemocnice navzájom vyvíjali maximálnu spoluprácu a boli mimoriadne solidárne, pomáhali si navzájom presúvaním nemocničného personálu a materiálu, aby nechýbal, kde bol potrebný. Dokonca vynechávali oficiálne postupy na umožnenie rýchleho požičiavania materiálu (zariadenia na dialýzu napríklad). Stačilo len zdvihnúť telefón a vďaka obchádzaniu byrokratických postupov zachraňovali životy.
Choleru sme vtedy zvládli s pomerne malými stratami. Veľa sa vďaka tejto epidémii v Peru zmenilo. Naučili sme sa dodržiavať zásady hygieny a dôverovať viac lekárom.
A nabudúce Vám porozprávam, ako som prežil maláriu…
Tento blog je kombináciou mojich spomienok na epidémiu cholery v roku 1991 a historických, štatistických a odborných informácií, ktoré sme doplnili z nasledovnej odbornej medicínskej štúdie:
Ciro Maguiña Vargas, Carlos Seas Ramos, Edén Galán Rodas, Jimmy Jesús Santana Canchanya : Historia del cólera en el Perú en 1991 , Acta Médica Peruana; versión On-line ISSN 1728-5917; Acta méd. peruana v.27 n.3 Lima jul./set. 2010