Európska kuchyňa by v podobe, v akej ju poznáme dnes, vôbec nebola bez plodín dovezených z Ameriky. Veľká časť základných surovín pre európske kuchyne má pôvod v Amerike. Okrem zemiakov, je to silná trojka, nazývaná aj tres hermanas, tri sestry: kukurica, fazuľa a tekvica. Po celom kontinente sa odnepamäti pestovali spolu.
Tekvica, kukurica a fazuľa sa pestujú v Amerike od počiatkov neolitu. Začali sa šľachtiť už v prvopočiatkoch poľnohospodárstva v strednej Amerike. Odtiaľ sa ich pestovanie rozšírilo po celom americkom kontinente. Za tisícročia pestovania a šľachtenia vznikli desiatky až stovky odrôd, mnohé z nich sa pestujú iba v niektorej oblasti a nikde inde na svete. K nám do Európy sa dostal len zlomok z pôvodných odrôd, najmä kukuríc.
Už prví poľnohospodári prišli na to, že týmto trom rastlinám sa najlepšie darí, keď ich vysadia spolu. Kukurica dáva tieň a funguje ako podpera pre fazuľu, takže sa pestovatelia nemuseli vôbec trápiť s vyrábaním podpier pre fazule. Fazuľa zas dodáva pôde dusík, ktorý využívajú ostatné rastliny ako prírodné hnojivo. Tekvica sa zas rozprestrie po povrchu a vytvorí tak mikroklímu, ktorá bráni vyparovaniu vody zo zeme a tak tieto tri sestry svojou dokonalou symbiózou vytvárajú vhodné prostredie na produkciu potravín. A nie hocijakých, ale základných potravín pre veľkú časť amerického kontinentu. Ich pomenovanie tri sestry preto nie je vôbec prehnaný. Patria totiž neodmysliteľne k sebe.
V Peru sa milpa, ako túto techniku pestovania nazývajú v strednej Amerike, taktiež využíva. Beker spomína, že jeho dedko vždy sadil pomedzi kukurice fazuľu a zvykol pridružiť aj čili papričky a kávovník. Dnes sa združovanie plodín hojne využíva na malých plantážach, najmä pri pestovaní organickej kávy najvyššej kvality. Problémom je pestovanie na veľkých plochách a monokultúry, ktoré vo väčšine oblastí prakticky úplne zničili tieto pôvodné postupy. Najmä v prípade organicky modifikovaných plodín nie je milpa možná. Geneticky modifikované plodiny totiž nezabijú priemyselné pesticídy – zabijú všetko naokolo, len geneticky modifikovaná rastlinka si spokojne rastie.
Peru neumožňuje pestovanie geneticky modifikovaných rastlín práve z dôvodu zachovania pôvodných druhov a odrôd poľnohospodárskych rastlín a biodiverzity ako takej. Mexiko ich pestovanie povolilo, čo má za následok zánik pôvodných techník pestovania a aj pôvodných odrôd, najmä kukurice. Miestne obyvateľstvo opúšťa milpu a prechádza na pestovanie geneticky modifikovaných plodín, prípadne prestáva pestovať úplne a volí odchod do zahraničia, najmä na sever. Aj výživa miestneho obyvateľstva tým trpí, Mexiko je na prvom mieste vo svetovom rebríčku detskej obezity a na druhom mieste pokiaľ ide o obezitu dospelých. Obezita nadobudla v Mexiku skutočne epidemické rozmery, je to spôsobené najmä dovozom a výrobou lacného glukózového sirupu z kukurice, ktorý je dnes prakticky vo všetkých priemyselne vyrábaných potravinách a úplne najviac v sýtených sladených nápojoch. Dnes je ťažké nájsť Mexičana, ktorý by nebol doslova závislý sladených nápojoch. Pijú ich na litre denne a výsledok je katastrofický.
Dúfajme, že Peru nebude nasledovať príklad Mexika a biodiverzitu si zachová. Na druhej strane potravinová sebestačnosť malých farmárov, ako bola Bekerova rodina od nepamäti, je už spravidla tiež výnimočná, v Peru sa totiž vo veľkom pestujú monokultúry a potláčajú tak pestovanie rastlín rozličných druhov pokope. Peru je v súčasnosti najväčším vývozcom čučoriedok, a v krajine nájdeme aj obrovské mangové a avokádové plantáže, ktoré zásobujú svetový trh s týmito plodmi, po ktorých je stále väčší a väčší dopyt.