Rastúca diferenciácia je jednou z najvýraznejších čŕt rozvojového sveta. Hospodárska kríza v 70. rokoch a druhá vlna vedecko-technickej revolúcie (VTR) v 80. rokoch tento proces urýchlili a prehĺbili, čím sa zvýšila závislosť rozvojových krajín od vonkajších technologických vstupov. Tento trend možno charakterizovať ako "bohatnutie bohatých a ochudobňovanie chudobných".
Heterogenita rozvojového sveta
Rozvojový svet je veľmi heterogénny celok. Okrem ľudnatých štátov ako Čína, India, Indonézia a Nigéria existuje aj veľký počet malých krajín. Tieto krajiny s malým ekonomickým rozmerom majú obmedzené možnosti ovplyvňovať vývoj medzinárodnej deľby práce tak, aby jej základné smery zodpovedali ich potrebám.
Zapojenie do medzinárodnej deľby práce
Pri skúmaní diferenciačných procesov je nevyhnutné brať do úvahy zapojenie danej krajiny do medzinárodnej deľby práce, teda podiel vývozu a dovozu tovarov a služieb na HDP a ich vzájomný vzťah. Tento podiel je najvyšší v rozvojových krajinách, ktoré sú pomerne rozvinuté, ale malé rozlohou aj počtom obyvateľstva, ako napríklad Kuvajt, Líbya, Cyprus a Panama.
Postavenie na svetových trhoch
Postavenie rozvojových krajín na svetových trhoch je tiež diferencovateľné. Stabilita ich pozície závisí od diverzifikácie vyvážanej produkcie, rozsahu dovozu a vývoja obchodných podmienok. Napriek značným snahám v rozvojových krajinách pretrváva agrárno-surovinový charakter vývozu a vysoký podiel hotových výrobkov v dovoze.
Komplexnosť diferenciácie
Diferenciácia je komplexný fenomén, kde spolupôsobia ekonomické a mimoekonomické aspekty (sociálne, kultúrne, politické, ideologické, geografické, etnické atď.). Možno ju charakterizovať ako zosilňovanie nerovnomerností ekonomického, sociálneho a politického vývoja medzi krajinami, resp. regiónmi.
Prečítajte si tiež: Rozvojové štáty: Hlad, bieda a chudoba
Typológia rozvojových krajín z hľadiska diferenciácie
Na základe stupňa ekonomického rozvoja a zapojenia do medzinárodnej deľby práce je možné rozvojové krajiny rozdeliť do niekoľkých skupín:
1. Krajiny s pomerne vyspelou a diferencovanou priemyselnou štruktúrou
Tieto krajiny majú priemyselnú štruktúru, ktorá zahŕňa aj vlastnú výrobu výrobných prostriedkov. Rozvoj priemyslu vedie k znižovaniu exportných prebytkov surovín a k perspektívnej prevahe polotovarov a hotových výrobkov vo výrobe aj vývoze. Exportná štruktúra týchto krajín sa približuje exportnej štruktúre vyspelých ekonomík. V štruktúre exportu sú okrem tradičných surovín zahrnuté v čoraz väčšej miere aj konkurencieschopné progresívne výrobky spracovateľského priemyslu. Najdynamickejšou zložkou sú elektronické a elektrotechnické výrobky. Import, hradený buď exportom, alebo prílivom zahraničného kapitálu, postupne nadobúda iba doplnkový charakter k vlastnej domácej produkcii. Medzi tieto krajiny patria Argentína, Mexiko, Brazília, Južná Kórea, Singapur, Taiwan, Hongkong a India.
2. Krajiny s priemyslom zameraným na spotrebný tovar
Priemysel v týchto krajinách je vyspelý, ale jednostranne zameraný na produkciu spotrebných tovarov pre domáci a zahraničný trh. To vedie k vysokej spotrebe domácich surovín a narastajúcemu tlaku na dovoz zahraničnej techniky a technológie. Medzi tieto krajiny patria Maroko, Alžírsko a Thajsko.
3. Krajiny s významným prílivom finančných prostriedkov z prírodných zdrojov
Táto skupina krajín sa v polovici 70. rokov výrazne odčlenila svojím ekonomickým postavením a finančným potenciálom od ostatných rozvojových krajín. Typickým zjavom je značný príliv finančných prostriedkov vyplývajúcich z využívania prírodných zdrojov. Koncom 90. rokov sem patrili Kuvajt, Saudská Arábia, Ekvádor, Indonézia, Egypt, Irán, Irak, Líbya, Sýria, Venezuela a Spojené arabské emiráty.
4. Najmenej rozvinuté krajiny (LDC)
Táto skupina je najpočetnejšia a tvoria ju slabo rozvinuté a znevýhodnené vnútrozemské a ostrovné štáty. Vyznačujú sa nerozvinutou priemyselnou štruktúrou, nedostatočnými finančnými zdrojmi a monokultúrnou ekonomikou. Nepôsobia tu takmer žiadne vnútorné rastové impulzy. Boli vyčlenené na pôde OSN v roku 1971. Medzi kritériá na zaradenie krajín medzi najmenej vyspelé patria:
Prečítajte si tiež: Dôsledky chudoby a hladu
- HDP/pc za rok sa pohybuje do výšky 765 USD.
- Podiel priemyselnej výroby na HDP nepresahuje 10 %.
- Podiel negramotného obyvateľstva vo veku nad 15 rokov je vyšší ako 80 %.
V súčasnosti sem zaraďujeme 49 krajín (v roku 1970 to bolo len 25): 34 v Afrike, 9 v Ázii, 5 v oblasti Tichomoria a 1 v karibskej oblasti. Jedinou krajinou, ktorej sa podarilo vystúpiť, je Botswana v roku 1994. V LDC žije asi 12 % svetovej populácie, avšak ich podiel na svetovej výrobe je necelé 1 %. Klesajúci je aj ich podiel na svetovom vývoze, ktorý v roku 1998 tvoril 0,4 %. Smeruje sem iba 0,5 % priamych zahraničných investícií. Ich spoločným menovateľom je extrémna chudoba, neprimerané zdravotné, výchovné a dopravné možnosti, geografické a klimatické handicapy a málo vyvinuté prírodné a ľudské zdroje. Táto skupina je významná z hľadiska medzinárodných ekonomických vzťahov, preto sa na ňu vzťahujú rôzne úľavy v obchodnej, finančnej a iných oblastiach. Skupina rozvojových krajín sa označuje pojmom „tretí svet“. Pojmom „štvrtý svet“ sa označujú najchudobnejšie rozvojové krajiny, ktoré sa nachádzajú najmä na území Afriky.
Technologické zaostávanie a vedecko-technický potenciál
Dôležitým javom súčasného svetového hospodárstva sa stal zosilňujúci vplyv vedy a techniky na celkový rozvoj výrobných síl. Medzi rozvojovými krajinami sú krajiny, ktoré majú určitý technologický základ, ale aj také, ktoré si ho musia iba budovať. Riešenie problému technologického zaostávania ovplyvňuje množstvo bariér. Cesty riešenia technologického zaostávania sú:
- Ďalší dovoz techniky a technológie vrátane nákupu licencií a know-how.
- Vývoj technologických poznatkov vo vlastnom výskume a rozvoji vlastnej vedeckovýskumnej základne.
Značnou prekážkou v rozvoji vlastnej techniky a technológie je relatívne nízky podiel výskumných centier technického zamerania a pomerne nízka úroveň ich materiálnej vybavenosti v rozvojových krajinách. Dôležitým diferenciačným faktorom sa stáva vedecko-technický potenciál. Jeho parametre ukazujú, v akej miere sa uskutočňuje zapojenie krajiny do vedecko-technického systému výrobných síl. Rozdelenie krajín podľa vedecko-technického potenciálu:
- Najrozvinutejšie štáty: Latinská Amerika, Ázia. Je tu veľká koncentrácia vedeckých kádrov a rozvinutá vedecko-technická infraštruktúra.
- Rozlohou aj počtom obyvateľstva veľké rozvojové krajiny: India, Pakistan, Turecko. Majú veľký vedecko-technický potenciál v absolútnych hodnotách, ale k počtu zamestnancov v národnom hospodárstve pomerne malý.
- Vedecko-technický rozvoj je ovplyvnený príjmami z ropy: štáty sú závislé od dovozu špičkovej technológie.
- Krajiny, ktoré sa snažia o vytvorenie vlastného vedecko-technického potenciálu: Keňa, Madagaskar, Kongo, Libéria. Vynakladajú približne 1 % z HDP.
- Najmenej rozvinuté krajiny: realizujú iba prvé kroky vo formovaní vlastného vedecko-technického potenciálu.
Vedecká činnosť umožňujúca adaptáciu výsledkov technického pokroku na miestne podmienky je skoncentrovaná na pomerne malý počet rozvojových krajín, v ktorých však žije veľká časť obyvateľstva.
Novoindustrializované krajiny (NIK) juhovýchodnej Ázie
- generácia NIK: Hongkong, Singapur, Taiwan, Južná Kórea. Označujeme ich pojmom štyria draci, resp. štyri tigre. Južná Kórea má v tejto skupine výnimočné postavenie, vzhľadom na to, že roku 1996 sa stala 29. členom OECD. Vyznačujú sa rýchlym ekonomickým vzostupom, ktorý je založený na jednostrannej, ale technicky a technologicky progresívnej industrializácii. Sú schopné reagovať na dynamické a inovačné štrukturálne zmeny, prebiehajúce vo svetovom hospodárstve. Zvláštnosť ich ekonomického rozvoja je podmienená osobitnými ekonomickými vzťahmi, ktoré vyplývajú zo vzájomnej prepojenosti určitých prvkov západnej civilizácie a presadzovaním tradičných hodnôt východných kultúr (striedmosť, vytrvalosť, disciplína). Je to jediná skupina rozvojových krajín, ktorá dokázala podchytiť druhú etapu vedecko-technickej revolúcie a využiť ju vo svoj prospech.
Súčasná pozícia Hongkongu
V roku 1898 bol prenajatý Čínou VB na 99 rokov. V roku 1984 podpísali ČĽR a VB deklaráciu, podľa ktorej prechádza Hongkong 1.7.1997 pod čínsku zvrchovanosť s tým, že počas ďalších 50 rokov, teda do roku 2047, bude mať zvláštny samostatný hospodársky štatút pod názvom „Hongkong, ČĽR“- zvláštne administratívne územie (vlastná vlajka, mena - honkongský dolár). Aj po roku 1997 ostáva slobodným prístavom a osobitným colným územím a zachováva si autonómiu vrátane legislatívy, majetkovosprávnej oblasti, vlajky. Mimo kompetencie zostáva obrana a zahraničné veci. Zahraničnoobchodná politika zostáva samostatná- Čína nebola člen WTO ale Honkong bol členom. V súčasnosti sú členmi aj Čína aj Honkong, ale samostatne - majú samostatné kvóty.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať proti hladu a chudobe?
Spoločné znaky NIK juhovýchodnej Ázie
- Malé krajiny (výnimkou je Južná Kórea)
- Nízka, resp. žiadna surovinová základňa
- Poľnohospodárstvo je len v Južnej Kórei, ostatné - rybolov (prímorské krajiny)
- Lacná pracovná sila
Exportná expanzia NIK juhovýchodnej Ázie
- Rozvoj ľahkého priemyslu - textilný priemysel sa dostal postupne na popredné miesta vo vývoze týchto krajín. Dostali sa k odevnému priemyslu - zošívali nastrihané odevy - aktívny zušľachťovací styk - práca v mzde.
- Ide o malé krajiny, ktoré vzhľadom na svoj malý vnútorný trh a absenciu surovín boli nútené orientovať sa na vývoz (masová produkcia je efektívnejšia, ale narážala na problém malého vnútorného trhu). Proexportná stratégia sa začína uplatňovať od 60. rokov a prvej ½ 70. rokov.
- Najskôr zvolili stratégiu substitúcie dovozov rozvojom domáceho priemyslu, ktorý bol často chránený rôznymi protekcionistickými opatreniami. Cieľom bolo uspokojiť vlastnými silami domáci dopyt a získať prostriedky na nevyhnutný dovoz z HVK.
- Neskôr začali rozvíjať ľahký priemysel, najmä textilný priemysel. Najdôležitejšou komparatívnou výhodou bola lacná pracovná sila. Čoskoro sa dostali na popredné miesta vo vývoze textilných a odevných výrobkov. Na zvýšenie konkurencieschopnosti ich výrobkov mal vplyv aj rozvoj obalovej techniky.
- Druhá polovica 70. rokov je obdobím rozmachu ťažkého a chemického priemyslu. Ovplyvnili to najmä dva faktory: zvýšenie exportov ľahkého priemyslu najmä z Číny, čím sa výrazne zvýšila konkurencia, rast protekcionizmu v HVK v oblasti ľahkého priemyslu. Presunuli sa sem niektoré výroby z HVK, ktoré tam začali byť v dôsledku rastu cien surovín nerentabilné.
- Ťažký priemysel je však surovinovo náročný, vyžaduje inú infraštruktúru a rekvalifikáciu pracovnej sily, čo spôsobilo nárast vonkajšej zadlženosti a v konečnom dôsledku odklon od jednostrannej podpory ťažkého priemyslu.
- roky, znižuje sa význam cenovej konkurencie v prospech necenovej. Na túto novú situáciu reagujú krajiny zvýšeným úsilím o rozvoj vlastnej vedecko-výskumnej základne. Začínajú sa orientovať na informačné technológie. Ťažisko ich exportu sa presúva na oblasť elektroniky a elektrotechniky. Najskôr výrobky len kompletovali, neskôr sa zamerali na budovanie vlastných značiek. Chceli sa presadiť nízkou cenou. Z nekvalifikovanej pracovnej sily sa postupne stala stredne a vysokokvalifikovaná pracovná sila charakteristická disciplinovanosťou a adaptačnou schopnosťou.
Ťažkosti novoindustrializovaných krajín JV Ázie v 90. rokoch 20. storočia
- roky - najmä v druhej polovici sa začínajú prejavovať problémy, ktoré spôsobili utlmenie hospodárskeho rastu. Vyvrcholením tohto negatívneho vývoja bol rok 1998. Používa sa na označenie situácie, ktorá nastala v hospodárstve, počas menovo-finančnej krízy v niektorých krajinách regiónu JVA. Po prudkom poklese hospodárskeho rastu nastáva rýchle a masívne uzdravenie. Patria sem: Thajsko, Malajzia, Indonézia a Filipíny. Tieto krajiny sa vyznačujú značným prírodným bohatstvom, pre ich vývoz však už nie je charakteristická prevaha nerastných surovín, palív a poľnohospodárskych produktov. Prevahu nadobúdajú pracovne náročné priemyselné výrobky.
- Počas 80. rokov využívali ázijský tigríci obdivuhodné tempá rastu japonskej ekonomiky, s ktorou sú značne previazané. Recesia svetového hospodárstva a najmä japonskej ekonomiky v 90. rokoch sa dotkla aj týchto krajín.
- Začiatkom 90. rokov nastal v ekonomike ázijských tigríkov nebývalý rozmach infraštruktúrnych projektov. Išlo najmä o rozvoj automobilového priemyslu v Thajsku a Malajzii, výstavbu petrochemických závodov v Indonézii, rozvoj elektrotechnického priemyslu atď.
- V 2. ½ 90. rokov sa situácia skomplikovala čo spôsobila aj nepriaznivá situácia na svetových trhoch, stagnovanie európskeho dopytu a celkové spomalenie svetového obchodu. Automatickým prejavom krízy bolo spomalenie rastu HDP. Jednotlivé štáty zaznamenali zvýšenú nezamestnanosť a zníženie životnej úrovne obyvateľstva.
- V súčasnosti región už zaznamenáva znovu hospodársky rast aj keď miernejší ako v predchádzajúcich rokoch.
Význam označenia „uzdravenie v tvare písmena V“: Po prudkom poklese hospodárskeho rastu nastáva rýchle a masívne uzdravenie.
Chudoba a hlad: Príčiny a riešenia
Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Hlad je komplexný a rozsiahly problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Hoci sa naša planéta dokáže vyprodukovať dostatok potravín pre všetkých, nerovnomerná distribúcia, chudoba, konflikty a ďalšie faktory spôsobujú, že mnohí trpia nedostatkom výživy.
Príčiny chudoby a hladu
Chudoba
Chudoba je jedným z hlavných faktorov prispievajúcich k hladu. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu. Chudoba obmedzuje dostupnosť potravín pre jednotlivcov a komunity.
Nerovnosť a ozbrojené konflikty
Nerovnosť a ozbrojené konflikty zhoršujú problém hladu. Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Klimatické zmeny a environmentálny manažment
Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.
Zadlženosť krajín tretieho sveta
Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci.
Politika MMF a Svetovej banky
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
Štrukturálne reformy a úsporné opatrenia
MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
Dôsledky politiky MMF a SB
Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu.
Obchodná politika a presýtenie trhu
Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.
Riešenia hladu
Riešenia hladu sú zložité a vyžadujú koordinovaný prístup.
Zvýšenie produkcie potravín
Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom.
Zlepšenie infraštruktúry
Zlepšenie infraštruktúry, ktorá umožňuje efektívnejšiu distribúciu potravín. Cesty, sklady a chladiace systémy sú nevyhnutné pre to, aby potraviny dorazili tam, kde sú najviac potrebné, než sa pokazia.
Zníženie populačného rastu
Jedným z riešení je zníženie populačného rastu programami plánovaného rodičovstva. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy.
Riešenie nerovnosti a chudoby
Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami.
Investície do zdravia žien a matiek
Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti.
Medzinárodná spolupráca a humanitárna pomoc
Humanitárna pomoc a medzinárodná spolupráca sú taktiež kritické, najmä v časoch krízy. Je však dôležité, aby pomoc bola efektívna a nebola spojená s podmienkami, ktoré by mohli zhoršiť situáciu v rozvojových krajinách.
Edukácia a osveta
Edukácia a osveta hrajú významnú úlohu v boji proti hladu.
Úloha vyspelých krajín v boji proti chudobe
Vývoj ľudskej spoločnosti v globálnom i regionálnom meradle je z dôvodov rozdielnych prírodných a spoločenských podmienok na rôznych miestach nerovnomerný. Jednotlivé osídlené oblasti prechádzali v dejinách obdobiami rozkvetu a úpadku. Z hľadiska absolútneho rozvoja svet od r. 1945 dosiahol ohromujúci ekonomický a technologický rozkvet.
Začiatkom 50-tych rokov, keď rozvojová pomoc začala významnejšie rásť, väčšina ľudí mimo rozvinutých krajín Európy a Severnej Ameriky žila v podmienkach ako vždy predtým, potácajúc sa na hrane existencie, s minimálnym vzdelaním, žiadnym hlasom v národných a medzinárodných záležitostiach, s predpokladom krátkeho života naplneného tvrdou prácou za veľmi slabú odmenu.
V porovnaní s týmto stavom sa v súčasnosti priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách predĺžila o vyše 20 rokov, podiel ľudí s prístupom k čistej pitnej vode vzrástol z 35 na 70%, miera gramotnosti dospelého obyvateľstva vzrástla z menej než polovice na približne dve tretiny. S urýchľujúcim sa vývojom ľudskej spoločnosti v dvadsiatom storočí sa rozdiely medzi najvyspelejšími a najchudobnejšími krajinami prehĺbili tak ako nikdy predtým. Rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva v súčasnom svete veľmi názorne dokumentujú dôsledky nerovnomerného rozvoja. Podľa aktuálnych odhadov v rozvojových krajinách približne 30% svetovej populácie stále žije v extrémnej chudobe, pričom jej absolútny počet i pomer k celkovému ľudstvu neustále rastie.
Podľa záverov správy o ľudskom rozvoji Rozvojového programu OSN viac než štvrtina zo 4,5 mld. obyvateľov rozvojových krajín nemá prístup k vzdelaniu, iba minimálny prístup k verejným a súkromným službám a neprežije 40 rokov života. 840 mil.osôb je podvýživených, vyše 1,3 mld ľudí nemá prístup k pitnej vode a približne rovnaký počet osôb musí vyžiť s menej ako jedným USD denne. Nerovnosť pohlaví je pretrvávajúcim javom, napr. medzi negramotnými je o 60% viac žien než mužov.
Snaha miestnych vlád vyrovnať uvedené rozdiely jednostranným rozvojom hospodárstva, často realizovaná v spoločensky nestabilnom prostredí, vyvoláva množstvo negatívnych javov, ktoré svojimi dopadmi ďaleko presahujú územia rozvojových krajín. Globálne dopady zhoršovania životného prostredia sa prejavujú klimatickými zmenami a katastrofálnym poklesom biodiverzity. Priame ohrozenie života, ako aj disproporcie medzi jeho kvalitou v jednotlivých oblastiach sveta sú príčinou presunov obyvateľstva, ktoré sa priamo dotýkajú rozvinutejších krajín formou migračného tlaku spojeného s najrôznejšími formami kriminality. Vývojové rozdiely môžu taktiež vvyvolávať napätia a ozbrojené konflikty medzi krajinami. V prípadoch extrémne nevyrovnaného vývoja v rámci krajiny dochádza i k vnútorným napätiam a následnej migrácii.
Aj keď v absolútnych číslach najviac chudobných žije v južnej Ázii, najväčší podiel dosahujú v subsaharskej Afrike, preto sa v mojej práci venujem práve problematike tejto oblasti.. Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.
#