Skutočnosť, že viac ako miliarda obyvateľov našej planéty hladuje, je nepochybne najväčším škandálom súčasnosti. Napriek tomu, že ľudstvo disponuje takým bohatstvom ako nikdy v minulosti, zomiera každých 5 sekúnd od hladu jedno dieťa do desať rokov. Na nesmiernom bohatstve dnešného sveta nič nemení ani hospodárska a finančná kríza, ktorou svet prechádza a ktorá nemôže slúžiť ako ospravedlnenie dnešného hanebného stavu. Napokon, obrovské množstvo ľudských jedincov hladovalo alebo bolo vážne podvyživených i pred rokom 2007, hoci na druhej strane kríza výrazne rozmnožila ich počet.
Definície hladu a chudoby
Hlad nie je len nepríjemný pocit, ktorý niekedy cítime pred jedlom. Je to predovšetkým strašná pohroma, pre ktorú každoročne padnú za obete státisíce ľudí, hlavne deti.
K hladovaniu spôsobenému nedostatočným každodenným prísunom kalórií (denné minimum je podľa WHO stanovené na 2700 kalórií) sa pridáva tzv. zlá výživa, ktorá síce rešpektuje kritérium potrebného obsahu kalórií, ale neobsahuje viaceré prvky nevyhnutné na „udržateľné“ prežívanie, pričom ide najmä o vitamíny a viaceré stopové prvky. Zlá výživa spôsobuje mnohé vážne chronické patológie (napríklad oslepnutie z dôvodu nedostatku vitamínu A) a v konečnom dôsledku vedie k predčasnému úmrtiu.
Bieda a chudoba sú komplexné problémy, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a prehlbujú. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Bieda je extrémna forma chudoby, ktorá ohrozuje prežitie človeka.
Príčiny hladu a chudoby vo svete
Existuje mnoho príčin hladu, biedy a chudoby vo svete. Medzi najvýznamnejšie patria:
Prečítajte si tiež: Dôsledky chudoby a hladu
- Prehlbovanie ekonomickej a sociálnej nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom: Bohaté krajiny majú tendenciu využívať chudobné krajiny ako zdroj lacnej pracovnej sily a surovín, čo vedie k prehlbovaniu nerovností.
- Nerovnomerné rozloženie produkcie potravín na Zemi: Svet produkuje dostatok potravín, aby uživil každého človeka. Problém je v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom vyprodukujú oveľa viac potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobnej krajiny je privysoká.
- Rýchly rast počtu obyvateľstva: Rýchly rast počtu obyvateľstva, najmä v rozvojových krajinách, zvyšuje tlak na zdroje a životné prostredie.
- Ozbrojené konflikty: Ozbrojené konflikty narušujú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
- Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment: Klimatické zmeny spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok alebo dokonca ich dlhodobá absencia ďalekosiahle následky.
- Informačná, telekomunikačná a masmediálna závislosť: Chudobné krajiny sú často závislé od bohatých krajín v oblasti informácií, telekomunikácií a masmédií, čo obmedzuje ich schopnosť rozvíjať sa.
- Chudoba a systémové nerovnosti: Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov.
- Strata potravinovej bezpečnosti niektorých regiónov z dôvodu uplatňovania princípov voľného obchodu.
- Zadlženosť krajín tretieho sveta: Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.
- Úniky kapitálu.
- Špekulácie na komoditných trhoch: Špekulácie výrazne prehlbujú cenové fluktuácie na svetových trhoch spôsobené napr. neúrodou.
- Prepad cien niektorých exportovaných poľnohospodárskych surovín: Typický príklad je história kávy v Etiópii, ktorá je tam hlavnou exportnou surovinou. Medzi 2000 a 2003 sa cena za 1 kg suroviny znížila z 3 $ na 86 centov. Skutočné nožnice sa ale otvárajú medzi exportnými cenami suroviny a spotrebiteľskou cenou kávy: v roku 1990 výrobcovia zinkasolali za exportovanú surovinu asi 11 miliárd $ a spotrebitelia na celom svete zaplatili za kávu asi 30 miliárd $.
- Orientácia na nepotravinárske a exportné poľnohospodárstvo.
- Skupovanie najúrodnejšej pôdy.
- Nevyriešené otázky spojené s vlastníctvom pôdy.
- Deformované princípy „voľného obchodu“.
- Korupcia a kleptománia miestnych oligarchov a diktátorov: Zairský diktátor Mobutu zanechal asi 8 miliárd dolárov na svojich kontách vo švajčiarskych bankách v čase keď celkový zahraničný dlh jeho krajiny bol asi 13 miliárd. Podobným príkladom je Suarto v Indonézii, Mubarak v Egypte, ben Ali v Tunise a celý rad ďalších.
- Bezohľadné vykorisťovanie hraničiace s otrokárstvom: Nie je to prípad iba latifundistov v Brazílii, ale i spoločností ako Nike a Reebok v Indonézii alebo textilných nadnárodné koncernov v Bangladéši.
- Mrhanie potravinami.
Politika MMF a Svetovej banky
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu.
Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.
Globalizácia a chudoba
Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger).
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“ Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“
Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) - tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.
Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn. autora).“
Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO - geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ.
Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“ Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Téma zefektívnenia a automatizácie práce - zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali.
Marek Hrubec upozorňuje na ďalšie možné riziká globalizovaného sveta: „môže dôjsť k autoritatívnejším obmedzeniam a vieme, že už za vlády G. W. Busha ml. (autor citátu nadväzoval na obchodné zmluvy TTP a TTIP, pozn. autora) Svet sa globál…“
Wallersteinova teória sveto-systému
Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.
Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.
Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete - s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom - nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov.
Dôsledky hladu, biedy a chudoby
Hlad, bieda a chudoba majú mnoho negatívnych dôsledkov pre jednotlivcov, komunity a celú spoločnosť. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Podvýživa a choroby: Hlad a podvýživa oslabujú imunitný systém a zvyšujú náchylnosť na choroby.
- Vysoká detská úmrtnosť: Deti trpiace hladom a podvýživou majú oveľa vyššiu pravdepodobnosť úmrtia.
- Nízka úroveň vzdelania: Deti z chudobných rodín majú často obmedzený prístup k vzdelaniu, čo obmedzuje ich budúce možnosti.
- Sociálne nepokoje a konflikty: Hlad, bieda a chudoba môžu viesť k sociálnym nepokojom a konfliktom.
- Ekonomická nestabilita: Chudoba znižuje produktivitu a ekonomický rast.
- Degradácia životného prostredia: Chudobní ľudia sú často nútení využívať prírodné zdroje neudržateľným spôsobom, čo vedie k degradácii životného prostredia.
GMO ako riešenie hladu?
Záchrana ľudstva od hladu patrí už tradične medzi hlavné argumenty obhajcov poľnohospodárskych GMO. Predstavitelia biotechnologických firiem, ich lobistických nátlakových združení typu ILSI, ako i pracovníci nimi platených PR agentúr už dvadsať rokov upozorňujú na nárast počtu obyvateľov Zeme, ktorý by mal okolo roku 2050 presiahnuť 9 miliárd, a na simultánne znižovanie poľnohospodárskeho potenciálu v dôsledku narastajúcej urbanizácie, degradácie pôdy a klimatických zmien. Toto podľa nich predstavuje výzvu na ktorú môžu priniesť primeranú odpoveď iba geneticky modifikované plodiny (GMP).
Riešenie hladu vo svete pomocou pestovania geneticky GMP je založené na dvoch predpokladoch. Prvým sú údajne výrazne vyššie hektárové výnosy GMP ako dnešných konvenčných plodín a podľa druhého dnes veľké množstvo ľudí hladuje kvôli nedostatočnej výrobe potravín. Hneď na začiatku treba povedať, že primárnym zámerom transgenézy zameranej na získanie dnes pestovaných GMP nebolo dosiahnutie vyšších hektárových výnosov. Viac ako 99% z nich bolo modifikovaných s cieľom zracionalizovať používanie pesticídov a to prostredníctvom sprostredkovania tolerancie na niektorý z nich (najmä na herbicíd Roundup) alebo zabezpečenia ich generovania samotnou rastlinou (insekticíd Bt), alebo sprostredkovania kombinovaných vlastností.
Ostáva otázka, či môže mať zjednodušená aplikácia pesticídov pozitívny dopad na hektárové výnosy. Doterajšie agrárne skúsenosti ale zďaleka nedávajú jednoznačnú odpoveď, pretože popri udávaných prípadoch mierneho zvýšenia hektárových výnosov existuje i veľa vedecky dokumentovaných príkladov, keď sa výnosy naopak znížili. Napokon, ak by dnešné GMP mali mať priaznivý dopad na vyprodukované množstvo potravín (a ak by hlavným problémom hladu bola nedostatočná produktivita klasického poľnohospodárstva) potom by sa to muselo už dnes prejaviť na výraznejšom znížení počtu hladujúcich, pretože GMP sa dnes pestujú na približne 20% svetovej ornej pôdy.
Po niekoľkých desaťročiach poklesu počtu hladujúcich sa okolo rokov 1995 - 1997 tento trend zvrátil. Samozrejme som ďaleko od tvrdenia, že GMP zvyšujú hlad vo svete, pretože príčiny sú veľmi komplexné, ale vývoj jednoznačne vylučuje i obhajobu opaku. Isteže je možné tvrdiť, že vo fáze vývoja sú GMP druhej (alebo tretej?) generácie, ktorých primárnou úlohou je zabezpečiť vysoké hektárové výnosy, tak ako i toleranciu na sucho alebo na slané prostredie. Vylúčiť sa to naozaj nedá, je ale možné argumentovať, že takéto GMP sú sľubované už dávno a podľa propagandy Monsanta mala byť Saudská Arábia ešte koncom deväťdesiatych rokov premenená na nový Kansas…
Pokiaľ ide o tzv. „zlú výživu“, už pred viacerými rokmi sa ju Monsanto pokúsilo riešiť prostredníctvom vyvinutia tzv. zlatej ryže. Tento produkt, ktorý má vysoký obsah vitamínu A, bol určený najmä pre tie chudobné regióny sveta, kde je ryža hlavnou potravou. Ako vidno, odpoveď na prvú otázku, či GMP môžu zabezpečiť výrazne vyššiu produktivitu (a kvalitnejšiu výživu), nie je jednoznačná.
Štatistiky sú neúprosné. Podľa FAO sa dnes vyrobí dostatok potravín pre 8 miliárd ľudí, čo je o jednu celú miliardu viac ako svetová populácia. Opäť podľa FAO má svetové poľnohospodárstvo potenciál uživiť i bez GMO 12 miliárd obyvateľov. Pre výrobu potravín stále existuje obrovské nevyužité rezervy, napríklad iba v krajinách strednej a východnej Európy leží ladom asi 10 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy a obrovské plochy ornej pôdy sú dnes využívané na nepotravinárske účely (výroby biopalív).
Príčinou hladovania miliónov detí, žien a mužov teda určite nie je nedostatočná výroba alebo malý potenciál konvenčného poľnohospodárstva, ale celý rad faktorov, na prvom mieste nedostatok prostriedkov u hladujúcich na obstaranie (reálne existujúcich) potravín. Je to extrémna chudoba vo veľkých častiach sveta, ktorá do veľkej miery vyplýva z ekonomickej polarizácie, ku ktorej došlo za posledných 30 rokov.
Riešenia hladu, biedy a chudoby
Existuje mnoho riešení, ktoré môžu pomôcť zmierniť hlad, biedu a chudobu vo svete.
- Zvýšenie produkcie potravín: Zvýšenie produkcie potravín, najmä v rozvojových krajinách, je kľúčové pre zabezpečenie dostatku potravín pre všetkých. Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom.
- Zabezpečenie rovnomerného rozdeľovania potravín: Je potrebné zabezpečiť, aby sa potraviny dostali k tým, ktorí ich najviac potrebujú.
- Ochrana potravín pred škodcami: Ochrana potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami, môže výrazne znížiť straty potravín.
- Podpora vzdelávania: Vzdelávanie je kľúčové pre zlepšenie životných podmienok ľudí z chudobných rodín.
- Podpora ekonomického rastu: Ekonomický rast môže vytvoriť nové pracovné miesta a zlepšiť životnú úroveň ľudí.
- Znižovanie nerovností: Znižovanie nerovností v príjmoch a majetku môže pomôcť znížiť chudobu.
- Riešenie ozbrojených konfliktov: Riešenie ozbrojených konfliktov je kľúčové pre zabezpečenie potravinovej bezpečnosti a stability.
- Boj proti klimatickým zmenám: Boj proti klimatickým zmenám je kľúčový pre ochranu poľnohospodárstva a zabezpečenie potravinovej bezpečnosti.
- Podpora plánovaného rodičovstva: Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy.
- Investície do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít: Je potrebné investovať do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít, aby sme sa vyhli a obmedzili ozbrojené konflikty.
- Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu: Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami.
- Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach: Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach.
- Zlepšenie infraštruktúry: Zlepšenie infraštruktúry, ktorá umožňuje efektívnejšiu distribúciu potravín. Cesty, sklady a chladiace systémy sú nevyhnutné pre to, aby potraviny dorazili tam, kde sú najviac potrebné, než sa pokazia.
- Investície do zdravia žien a matiek: Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti.
Zodpovednosť každého z nás
Treba dodať, že aj keď sa nás tento problém až tak netýka, mali by sme si uvedomiť závažnosť situácie. Hlad je komplexný a rozsiahly problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Hoci sa naša planéta dokáže vyprodukovať dostatok potravín pre všetkých, nerovnomerná distribúcia, chudoba, konflikty a ďalšie faktory spôsobujú, že mnohí trpia nedostatkom výživy.