Hlad predstavuje jeden z najzávažnejších problémov súčasného sveta. Nejde len o nepríjemný pocit, ktorý zažívame pred jedlom, ale o rozsiahlu pohromu, ktorá každoročne vedie k úmrtiu státisícov ľudí, najmä detí. Napriek vedeckému a technickému pokroku, ktorý by mal zabezpečiť blahobyt pre celé ľudstvo, trpí nedostatkom jedla značná časť svetovej populácie. Hlad, bieda a chudoba sú globálne problémy, ktoré postihujú milióny ľudí na celom svete. Tieto problémy sú komplexné a majú mnoho príčin a dôsledkov. Našťastie existujú aj riešenia, ktoré môžu pomôcť zmierniť tieto problémy a zlepšiť životy ľudí.
Definície hladu, biedy a chudoby
Existuje viacero spôsobov, ako definovať hlad. Politici a humanitárne organizácie zvyčajne hovoria o dlhodobom nedostatku jedla, tzv. chronickom hlade. Ten je spôsobený zlou dostupnosťou potravín, ich nedostatkom alebo chudobou a vyskytuje sa najmä v rozvojových krajinách a vojnových zónach. Na druhej strane, fyzický hlad predstavuje dočasné nepohodlie spojené s potrebou najesť sa.
Bieda a chudoba sú komplexné problémy, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a prehlbujú. Chudoba je stav nedostatku materiálnych a finančných zdrojov potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb, ako sú jedlo, prístrešie, oblečenie a zdravotná starostlivosť. Bieda je extrémna forma chudoby, ktorá ohrozuje prežitie človeka.
Príčiny hladu, biedy a chudoby
Existuje mnoho príčin hladu, biedy a chudoby vo svete. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Prehlbovanie ekonomickej a sociálnej nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom
- Nerovnomerné rozloženie produkcie potravín na Zemi
- Rýchly rast počtu obyvateľstva
- Ozbrojené konflikty
- Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment
- Informačná, telekomunikačná a masmediálna závislosť
- Chudoba a systémové nerovnosti
Ekonomická a sociálna nerovnosť
Bohaté krajiny majú tendenciu využívať chudobné krajiny ako zdroj lacnej pracovnej sily a surovín, čo vedie k prehlbovaniu nerovností. Svet produkuje dostatok potravín, aby uživil každého človeka. Problém je v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom vyprodukujú oveľa viac potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobnej krajiny je privysoká.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Rýchly rast populácie
Rýchly rast počtu obyvateľstva, najmä v rozvojových krajinách, zvyšuje tlak na zdroje a životné prostredie.
Ozbrojené konflikty
Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Klimatické zmeny a environmentálny manažment
Klimatické zmeny spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov a jedna tretina všetkých vyrobených potravín sa stratí alebo sa vyhodí do odpadu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok alebo dokonca ich dlhodobá absencia ďalekosiahle následky.
Informačná závislosť
Chudobné krajiny sú často závislé od bohatých krajín v oblasti informácií, telekomunikácií a masmédií, čo obmedzuje ich schopnosť rozvíjať sa. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov.
Bludný kruh chudoby
Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, /s názvom „Bludný kruh chudoby“/, ktoré sa pokúšajú vysvetliť stagnáciu a prehlbujúce sa zaostávanie rozvojových krajín za priemyselne vyspelými štátmi, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch. Jeden pôsobí na druhý, druhý na tretí atď.. Posledný v kruhu ovplyvňuje v poradí prvý faktor, čím sa kruh uzatvára. Jedna sila síce pôsobí na druhú, ale toto pôsobenie vedie len k malým zmenám alebo sa žiadne zmeny nedejú. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
Kruhová kauzalita pôsobí interakciou nasledujúcich prvkov: nízka úroveň výroby pripadajúca na jedného obyvateľa spôsobuje nízku životnú úroveň. Tá znemožňuje, resp. minimalizuje akumuláciu úspor, čo zas spôsobuje nízke investície. Dôsledkom je opäť nízka úroveň výroby a pohyb v uzatvorenom kruhu pokračuje ďalej, opakuje sa. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície. To pôsobí na stagnáciu výroby a tým aj spotreby.
Afrika a hlad
Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu. Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšej faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatočná investícia do ľudského kapitálu. Keďže väčšina hraníc vznikla rozhodnutím veľmocí a nerešpektovala prirodzené hranice a etniká, ktoré tam existovali, je logickým vyústením tejto politiky, že ľud afrických krajín nie je k svojim vládcom príliš lojálny. Tieto protiklady ešte zhoršujú ideologické a mocenské boje. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchle uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Druhou slabinou vývoja Afriky bola absolútne nedostatočná investícia do ľudského kapitálu a do rozvoja podnikateľskej kultúry, vedeckého bádania a technických vymožeností. V mnohých afrických krajinách - v Malawi, Lesothe, Zambii a Somálsku - sa znížili vládne výdaje na vzdelanie, a tak po niekoľkých desaťročiach úspešného rozvoja dnes chodí do školy menej detí.
Dôsledky hladu, biedy a chudoby
Hlad, bieda a chudoba majú mnoho negatívnych dôsledkov pre jednotlivcov, komunity a celú spoločnosť. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Podvýživa a choroby
- Vysoká detská úmrtnosť
- Nízka úroveň vzdelania
- Sociálne nepokoje a konflikty
- Ekonomická nestabilita
- Degradácia životného prostredia
Hlad a podvýživa oslabujú imunitný systém a zvyšujú náchylnosť na choroby. Deti trpiace hladom a podvýživou majú oveľa vyššiu pravdepodobnosť úmrtia. Deti z chudobných rodín majú často obmedzený prístup k vzdelaniu, čo obmedzuje ich budúce možnosti. Hlad, bieda a chudoba môžu viesť k sociálnym nepokojom a konfliktom. Chudoba znižuje produktivitu a ekonomický rast. Chudobní ľudia sú často nútení využívať prírodné zdroje neudržateľným spôsobom, čo vedie k degradácii životného prostredia.
Riešenia hladu, biedy a chudoby
Existuje mnoho riešení, ktoré môžu pomôcť zmierniť hlad, biedu a chudobu vo svete. Medzi najdôležitejšie patria:
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
- Zvýšenie produkcie potravín
- Zabezpečenie rovnomerného rozdeľovania potravín
- Ochrana potravín pred škodcami
- Podpora vzdelávania
- Podpora ekonomického rastu
- Znižovanie nerovností
- Riešenie ozbrojených konfliktov
- Boj proti klimatickým zmenám
- Podpora plánovaného rodičovstva
- Investície do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít
- Politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu
- Politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach
Zvýšenie produkcie potravín, najmä v rozvojových krajinách, je kľúčové pre zabezpečenie dostatku potravín pre všetkých. Je potrebné zabezpečiť, aby sa potraviny dostali k tým, ktorí ich najviac potrebujú. Ochrana potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami, môže výrazne znížiť straty potravín. Vzdelávanie je kľúčové pre zlepšenie životných podmienok ľudí z chudobných rodín. Ekonomický rast môže vytvoriť nové pracovné miesta a zlepšiť životnú úroveň ľudí. Znižovanie nerovností v príjmoch a majetku môže pomôcť znížiť chudobu. Riešenie ozbrojených konfliktov je kľúčové pre zabezpečenie potravinovej bezpečnosti a stability. Boj proti klimatickým zmenám je kľúčový pre ochranu poľnohospodárstva a zabezpečenie potravinovej bezpečnosti. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy. Je potrebné investovať do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít, aby sme sa vyhli a obmedzili ozbrojené konflikty.
Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami. Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach.
Wallersteinova teória sveto-systému
Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.
Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.
Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete - s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom - nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov.
Globalizácia a chudoba
Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger).
Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“
Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“
Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) - tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.
Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn. Beck v rámci možných odpovedí na globalizáciu cituje Oscara Lafontaina, predsedu SPD, ktorý zavádza v nasledujúcich výrokoch: „Trh potrebuje politicky stanovený a organizačný rámec… Spomeniem EÚ, krajiny G7, OECD, Medzinárodný menový fond a novú organizáciu WTO. … Medzinárodné obchodné a investičné prúdy, ktoré tvoria jadro globalizácie, sústreďujú sa predovšetkým v rámci takzvanej triády: na európske štáty a mimoeurópske hospodárske štáty zoskupenia G7, čiže USA, Kanadu a Japonsko. Takzvaná globalizácia mimo našej politickej sféry vplyvu,“ napísal v roku 1996.
Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO - geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ.
Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“ Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením.
Téma zefektívnenia a automatizácie práce - zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali.
Hlad nie je len otázkou produkcie potravín
Počet ľudí, ktorí postupne strácajú prístup k dostatku jedla každoročne narastá. Hlavným dôvodom však nie je neustály nárast ľudí na planéte. Takmer každý tretí človek na svete nemal v roku 2020 prístup k dostatku jedla. Mnohí sa domnievajú, že svetový hlad je spôsobený „príliš veľkým počtom ľudí a nedostatkom jedla“. Táto jednoduchá, no nesprávna predstava pretrváva od 18. storočia. Práve toto presvedčenie nás pritom vzďaľuje od riešenia základných príčin hladu a podvýživy.
V skutočnosti hrá nerovnosť a ozbrojené konflikty väčšiu úlohu. Svet produkuje dostatok potravín na to, aby každý muž, žena a dieťa dostali viac ako 2 300 kilokalórií denne, čo je viac než dostatočné. Polovicu celosvetovej produkcie plodín tvorí cukrová trstina, kukurica, pšenica a ryža. Globálny potravinový systém je kontrolovaný hŕstkou nadnárodných korporácií, ktoré vyrábajú spracované potraviny obsahujúce cukor, soľ, tuk a umelé farbivá či konzervačné látky.
GMO ako riešenie hladu?
Hoci záchrana ľudstva od hladu patrí medzi argumenty obhajcov geneticky modifikovaných organizmov (GMO), nie je to jednoznačné riešenie. Cieľom modifikácií nie je primárne zvýšenie hektárových výnosov, ale zjednodušenie používania pesticídov. Štatistiky ukazujú, že aj napriek pestovaniu GMO na 20% svetovej ornej pôdy sa počet hladujúcich neznížil. Príčinou hladu nie je nedostatok potravín, ale chudoba a s ňou spojený nedostatok prostriedkov na ich obstaranie.
Predstavitelia biotechnologických firiem, ich lobistických nátlakových združení typu ILSI, ako i pracovníci nimi platených PR agentúr už dvadsať rokov upozorňujú na nárast počtu obyvateľov Zeme, ktorý by mal okolo roku 2050 presiahnuť 9 miliárd, a na simultánne znižovanie poľnohospodárskeho potenciálu v dôsledku narastajúcej urbanizácie, degradácie pôdy a klimatických zmien. Toto podľa nich predstavuje výzvu na ktorú môžu priniesť primeranú odpoveď iba geneticky modifikované plodiny (GMP).
Riešenie hladu vo svete pomocou pestovania geneticky GMP je založené na dvoch predpokladoch. Prvým sú údajne výrazne vyššie hektárové výnosy GMP ako dnešných konvenčných plodín a podľa druhého dnes veľké množstvo ľudí hladuje kvôli nedostatočnej výrobe potravín. Hneď na začiatku treba povedať, že primárnym zámerom transgenézy zameranej na získanie dnes pestovaných GMP nebolo dosiahnutie vyšších hektárových výnosov. Viac ako 99% z nich bolo modifikovaných s cieľom zracionalizovať používanie pesticídov a to prostredníctvom sprostredkovania tolerancie na niektorý z nich (najmä na herbicíd Roundup) alebo zabezpečenia ich generovania samotnou rastlinou (insekticíd Bt), alebo sprostredkovania kombinovaných vlastností.
Ak by dnešné GMP mali mať priaznivý dopad na vyprodukované množstvo potravín (a ak by hlavným problémom hladu bola nedostatočná produktivita klasického poľnohospodárstva) potom by sa to muselo už dnes prejaviť na výraznejšom znížení počtu hladujúcich, pretože GMP sa dnes pestujú na približne 20% svetovej ornej pôdy.
Po niekoľkých desaťročiach poklesu počtu hladujúcich sa okolo rokov 1995 - 1997 tento trend zvrátil. Je to pravdepodobne náhoda, ale toto obdobie presne zodpovedá začiatku ekonomického pestovania GMP vo svete…Samozrejme som ďaleko od tvrdenia, že GMP zvyšujú hlad vo svete, pretože, ako uvidíme nižšie, príčiny sú veľmi komplexné, ale vývoj jednoznačne vylučuje i obhajobu opaku.
Štatistiky sú neúprosné. Podľa FAO sa dnes vyrobí dostatok potravín pre 8 miliárd ľudí, čo je o jednu celú miliardu viac ako svetová populácia. Opäť podľa FAO má svetové poľnohospodárstvo potenciál uživiť i bez GMO 12 miliárd obyvateľov.
Syntetické jedlo ako riešenie?
Fínskym vedcom sa podarilo vytvoriť jednobunkovú bielkovinu len za pomoci elektrickej energie, vody, mikróbov a oxidu uhličitého. Tento proteín môže byť riešením hladomoru v rozvojových krajinách, pretože jeho výroba nie je závislá od poľnohospodárskych podmienok.
Globálny hlad mierne klesá, no pokrok je pomalý a nerovnomerný
Podľa nového reportu State of Food Security and Nutrition in the World (SOFI) 2025, počet ľudí trpiacich hladom na svete mierne klesá. Napriek tomu pokrok nie je konzistentný a v mnohých subregiónoch Afriky a západnej Ázie sa hladomor stále zvyšuje.
Kľúčové poznatky z reportu SOFI 2025
- Klesajúci hlad, ale pomaly: V roku 2024 trpelo hladom 673 miliónov ľudí, čo predstavuje 8,2 % globálnej populácie. Je to pokles oproti predchádzajúcim rokom, no tempo pokroku je príliš pomalé na dosiahnutie cieľov udržateľného rozvoja (SDGs).
- Vysoký počet ľudí s nedostatočným prístupom k potravinám: Takmer 2,3 miliardy ľudí po celom svete nemajú pravidelný a dostatočný prístup k adekvátnej výžive. To predstavuje približne 28 % globálnej populácie.
- Zdravá strava mimo dosahu pre milióny: 2,6 miliardy ľudí si nemôžu dovoliť zdravú stravu, čo je zlepšenie oproti roku 2020 (2,9 miliárd), no problém stále zostáva rozsiahly.
- Zavalené nutričné ciele: Žiadny z globálnych cieľov v oblasti výživy na rok 2030 nie je na dobrej ceste k splneniu.
- Nerovnosti pretrvávajú: Potravinová neistota zasahuje najviac vidieckych obyvateľov a ženy, pričom situácia je horšia v oblastiach s nízkym príjmom.
- Rastúca potravinová inflácia: Globálna potravinová inflácia predstavuje vážny problém od roku 2021, čo vedie k zvýšeným nákladom na potraviny a zhoršeniu situácie pre najzraniteľnejšie skupiny.
Regionálne rozdiely
- Latinská Amerika a Karibik: V tejto oblasti zaznamenávame pokles hladu, čo je pozitívny trend.
- Južná Ázia: Zaznamenáva sa výrazné zlepšenie vďaka novým údajom z Indie.
- Ázia (vrátane juhovýchodnej Ázie): Pokračuje mierne zlepšovanie situácie.
- Afrika: Naopak, v Afrike dochádza k zhoršovaniu potravinovej neistoty.
Dopad potravinovej inflácie
Report zdôrazňuje, že potravinová inflácia má zásadný dopad na najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. 10 % zvýšenie cien potravín môže viesť k nárastu počtu ľudí v potravinovej neistote o 3,5 %. V rozvojových krajinách je situácia ešte horšia, kde ceny potravín stúpli výrazne viac ako v bohatých krajinách.
Dôležitosť koordinovaných opatrení
Report SOFI 2025 odporúča komplexný prístup k riešeniu problému potravinovej neistoty a inflácie. Medzi kľúčové kroky patrí:
- Koordinačná politika: Vlády by mali prijímať koordinované, informované a obmedzené politické opatrenia.
- Funkčné trhy: Je potrebné zabezpečiť funkčnosť globálnych potravinových trhov s minimálnymi zásahmi do obchodovania.
- Transparentné informácie: Dôležitá je transparentnosť trhov a včasné poskytovanie relevantných informácií.
- Silné inštitúcie: Potrebná je silná koordinácia medzi fiškálnymi a menovými inštitúciami na podporu makroekonomickej stability.
- Investície do štruktúrnych reforiem: Je potrebné kombinovať okamžité pomoc s dlhodobými štrukturálnymi reformami, ktoré riešia príčiny potravinových cien.
Odporúčania a zamyslenia pre budúcnosť
Report SOFI 2025 jasne ukazuje, že boj proti hladu a zlepšenie výživy vyžaduje komplexný a koordinovaný prístup na globálnej úrovni. Je potrebné investovať do udržateľného poľnohospodárstva, podporovať rozvoj vidieckych komunít a zabezpečiť dostupnosť zdravých potravín pre všetkých.
Zároveň je dôležité riešiť príčiny potravinovej inflácie a posilňovať odolnosť potravinového systému voči vonkajším šokom, ako sú klimatické zmeny a geopolitické konflikty.
Zodpovednosť každého z nás
Treba dodať, že aj keď sa nás tento problém až tak netýka, mali by sme si uvedomiť závažnosť situácie. Akosi sme si na to už zvykli. Zábery hladujúcich afrických detí so smutnými očami a vypuklými bruškami v správach sú síce trochu nepríjemné, sme však až priveľmi ľahko schopní preladiť na športový alebo módny kanál. Všetci o hladomoroch vieme, no zároveň sa zdá, akoby nás až tak nezaujímali. Smrteľný hlad nám nepripadá ako skutočný problém, ale skôr iba ako plochý záber z televízie. Keď sa s ním stretneme, úprimne ľutujeme tých, čo takto trpia, chceme však veriť tomu, že s nami to nemá nič dočinenia.
Existuje viacero teórií (Wallersteina, Wrighta či Sena), pomocou ktorých možno dokázať, že opak je pravdou. Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Tvrdiť, že existujú bohaté a chudobné krajiny, skutočne nie je až také originálne. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.
Krajiny „jadra“, ako ich Wallerstein nazýva, využívajú svoju ekonomickú a politickú moc, aby zachovali a rozšírili svoj blahobyt, často na úkor krajín „periférie“. Týmto spôsobom sa vytvára nerovný systém, v ktorom bohaté krajiny profitujú z vykorisťovania chudobných krajín.