S príchodom záhradkárskej sezóny prichádza čas na plánovanie a experimentovanie. Okrem tradičných plodín, prečo nevyskúšať niečo nové a netradičné? Jednou z takýchto možností je ačokča, zelenina, ktorá kombinuje chuť uhorky a papriky a ponúka široké možnosti využitia v kuchyni. Okrem ačokče si môžete dopestovať aj lopúch či physalis. Tieto špecialitky si už nemusíte kupovať v obchodoch, ale pri správnom postupe si ich budete môcť odtrhnúť vo svojej záhradke.
Ačokča (Cyclanthera pedata): Paprikouhorka pre vašu záhradu
Ačokča, známa aj ako paprikouhorka, divá uhorka, mexická uhorka, bolívijská uhorka, korila alebo caigua (Cyclanthera pedata), je jednoročná rastlina z čeľade tekvicovitých. Táto popínavá rastlina pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky, konkrétne z oblasti Ánd, kde bola dôležitou potravinou už pre Inkov. V súčasnosti sa pestuje v mnohých častiach Strednej Ameriky, ako aj v Peru a v niektorých oblastiach juhovýchodnej Ázie. V Mexiku je známa ako "pepino Hueco", čo znamená "dutá uhorka", pravdepodobne kvôli nízkemu podielu dužiny v plode. V Európe je táto zelenina zatiaľ menej známa. Už v minulosti sa táto zelenina pestovala v záhradách našich prastarých rodičov.
Charakteristika rastliny:
Ačokča je jednoročná, popínavá, samoopelivá rastlina, ktorej stonky môžu dosahovať dĺžku až 5 metrov a bohato sa rozkonárujú. Listy majú sýtozelenú farbu a výrazný krojený tvar, ktorý pripomína konope. Rastlina sa prichytáva o podpery pomocou úponiek. Plody ačokče sú vajcovitého tvaru s ostrým hrotom a dosahujú dĺžku 10 - 20 centimetrov. Ich povrch pripomína uhorku, no tvarom sa podobajú na papriku. Zrelé plody majú svetlozelenú farbu a vnútro je duté s niekoľkými čiernymi, hranatými a drsnými semenami, ktoré pripomínajú kôru stromov. Na jednej rastline môže počas sezóny dozrieť až 100 plodov.
Pestovanie ačokče:
Pestovanie ačokče je relatívne nenáročné a podobá sa na pestovanie paprík, uhoriek a cukiet. Rastlina preferuje teplé a slnečné stanovisko s humóznou, dobre priepustnou pôdou. Nevyhovujú jej veterné miesta. Ačokča je teplomilná rastlina, no dobre znáša aj teploty tesne nad nulou.
- Výsev a výsadba: Na jar sa semienka ačokče predpestovávajú v interiéri, ideálne v apríli. Vyhovuje im teplota okolo 20 °C, svetlá pozícia a dostatok vlahy. Do pôdy sa mladé rastliny vkladajú v polovici mája, po jarných mrazoch. Niektorí záhradkári tvrdia, že predpestovanie sadeničiek nie je nutné.
- Starostlivosť: Ačokča rada rastie do výšky, preto je potrebné zabezpečiť jej vhodné podpery, ako sú sieťky alebo mriežky. Môže obrásť aj altánok a pôsobiť esteticky. Veľmi dobre sa jej darí aj v črepníkoch, pričom jedna rastlina potrebuje črepník s objemom pôdy aspoň 10 litrov. Počas vegetácie je dôležité zabezpečiť ačokči dostatok vlahy, najmä počas teplých dní. Opakované premokrenie jej však neprospieva. Pre naštartovanie silného rastu sa odporúča počas júna raz prihnojiť žihľavovým zákvasom.
- Úroda: Ačokča začína kvitnúť koncom júna a prvé plody vhodné na zber sa objavujú v auguste. Z jednej rastliny je možné získať až 100 plodov. Mladé plody s dĺžkou okolo 5 cm sa môžu konzumovať celé, z plodov v plnej veľkosti (dĺžka 10 - 15 cm) sa vyberajú čierne tvrdé semená, ktoré sa môžu použiť na ďalší výsev. Rastlina plodí až do prvých mrazov.
Tipy pre pestovanie ačokče:
- Ačokču nikdy nepestujte v blízkosti hrozna, pretože hustý porast môže spôsobiť zaplesnenie révy. Naopak, dobre sa jej darí v susedstve s fazuľou.
- Ačokča miluje živiny, preto ju pravidelne prihnojujte.
- Viniče ačokče môžu pôsobiť aj ako okrasa vo vašej záhrade a rýchlo pokryjú mreže pri oknách alebo altánok.
Využitie ačokče v kuchyni:
Chuť ačokče sa mení v závislosti od zrelosti plodu. Mladé plody, ktoré sa konzumujú v celosti, majú chuť medzi uhorkou a mladým hráškom. Ačokča je v kuchyni veľmi všestranná. Mladé plody sú výborné do šalátov a polievok. Plody v plnej veľkosti sa po prekrojení a vybratí semienok dajú plniť rôznymi plnkami (syr, huby, mleté mäso, ryža) a zapekať. Ačokča je menšia a jemnejšia ako cuketa, preto jej v rúre postačí kratší čas. Ačokču je možné aj zavárať, podobne ako uhorky. Obľúbenou úpravou je zaváraná ačokča so sladkokyslým nálevom alebo ako základ pre lečo.
Prečítajte si tiež: Objavte netradičné plodiny
Recept na jednoduchý šalát s ačokčou:
Zmiešajte jogurt s nakrájanou nezrelou ačokčou (alebo uhorkou), citrónovou šťavou, kôprom a voliteľne paradajkou a cesnakom.
Liečivé účinky ačokče:
Ačokča obsahuje vitamíny C, B1 a B2, betakarotén, horčík a vápnik. V surovom stave pomáha pri cukrovke a pri liečbe respiračných chorôb. Šťava z ačokče sa používa pri zápale ucha a listy majú protizápalové účinky. Odvar z plodov sa používa ako diuretikum. Tvrdý sušený plod sa používa pri liečbe a prevencii porúch obehového systému. V herbálnej medicíne v Peru sa z ačokče pripravuje čajový odvar na reguláciu vysokého krvného tlaku. Semená sa používajú na liečbu črevných parazitov a pri poruchách zažívacieho traktu.
Ďalšia netradičná zelenina
Lopúch: Lopúch sa pestoval ako koreňová zelenina. Lopúch má silný koreň.
Physalis (Machovka peruánska): Lákadlom pestovania physalisu sú jedlé bobule, ktoré sú obalené v estetických lístočkoch.
Tekvica: Všestranná a zdravá plodina
Tekvica je veľmi zdravá zelenina, ktorá sa vlastne z 90% skladá z vody a neobsahuje takmer žiadne tuky. Tekvica je, z dôvodu jej schopnosti rýchlo sa množiť a vysokému obsahu semien v jej dužine, už oddávna uznávaná ako symbol plodnosti a dlhého života.
Prečítajte si tiež: Zabudnuté chute zeleniny
Využitie tekvice v kuchyni:
Dužinu z tekvice je možné využiť na prípravu rôznych pokrmov, od slaných až po sladké.
- Pyré: Tekvicovú dužinu pokrájame na kocky a povaríme resp. podusíme, vo vode (cca.60 ml). Keď sa voda odparí, dužinu spracujeme na pyré a necháme vychladiť.
- Polievka: Tekvicu očistite, vyberte jadierka a nakrájajte na kocky. Očistite mrkvu a tiež nakrájajte na kocky. Paradajky zaliať horúcou vodu, stiahnuť z nich kožu a nakrájať na malé kocky. Cibuľu pokrájať na malé kocky a opiecť na masle. Pridať paradajky, podusiť. Potom pridať kocky tekvice a mrkvy, vývar, soľ a kari, pridať trochu soli a variť približne 15 min. na stredne silnom ohni, do mäkka. vhodné sú len tie druhy tekvíc, ktoré sa dajú jesť aj so šupkou.
- Plnená tekvica: Príprava plnky: Podľa toho, aká je vaša tekvica veľká, pripravte náplň s minimálne 500 g mletého mäsa (menšia tekvica), cesnaku, cibule, 2 vajec, strúhanky, petržlenu a zmes korenín na prípravu mäsa. Všetky ingrediencie zmiešajte a podľa vlastnej chuti a uváženia. Potom na tekvici zrežte vrch, tekvicu naplňte pripravenou plnkou. Ak jej máte málo, doplnňte tekvicu do vrchu krúžkami cibule. Potom tekvicu znovu prikryte, poprípade ju prekryte alobalom. V závislosti od veľkosti sa tekvica bude piecť okolo 2 hodín pri 200 °C.
- Koláč: Nastrúhať tekvicu, vajíčka rozdeliť do 2 misiek na bielka a žĺtky. Bielka vyšľahať na tuhý sneh. Do druhej misky k žĺtkom pridáme margarín. práškový a vanilkový cukor vyšľahajte na penu. Pridajte do múky kypriaci prášok a soľ, premiešajte a potom pridajte k žĺtkovej pene. Plechovú formu vymastite a vysypte strúhankou, silikónovú stačí navlhčiť vodou. Rúru vyhriať na 180°C a piecť cca. 70 minút. Džem opatrne ohrejte a natrite ho ešte na teplý koláč.
Tipy pre spracovanie tekvice:
- Vyrezávanie tekvice:
- Ostrým nožom potom vyrežeme hviezdicovitý, štvorcový alebo kruhový poklop. Pre aký typ sa rozhodneme záleží na nás. Nôž smerujte šikmo na stred. Tým pádom bude mať poklop možnosť väčšej dotykovej plochy, bude na tekvici lepšie sedieť a neprepadať do je vnútra.
- Potom vydlabeme vnútro tekvice tak, aby nám zostala stena hrubá približne 2 cm. Dužinu zbytočne nevyhadzujeme- veď existuje kopec chutných receptov na jej použitie. A keď už na nič iné, ale na jadierka budete mať po ich usušení chuť celkom určite.
- Teraz vodou umývateľnou fixkou nakreslite na tekvicu veselú, nahnevanú alebo strašidelnú tvár, čiže oči, nos a ústa a začnite vyrezávať. Začínajte od malých kúskov k tým väčším, aby ste si „ umelecké“ dielo neopatrným rezom nepoškodili. Najlepšie sa vám bude vyrezávať kobercovým nožom alebo plátkom z pilky.
- Do tekvice ešte musíme umiestniť svetlo. Môžeme použiť normálnu alebo čajovú sviečku ale do väčšej tekvice sa pokojne zmestí aj vrecková baterka.
- Predĺženie životnosti vyrezanej tekvice:
- Takáto tekvica vydrží približne iba týždeň, pretože obsahuje vodu, kvôli ktorej veľmi ľahko podlieha plesni. Ak má vody nedostatok, začne sa šúveriť. Preto vám ponúkame niekoľko tipov, ktoré vašej tekvici predĺžia životnosť.
- Tekvica by mala byť umiestnená na chladnom a tienistom mieste - nevystavovať slnku.
- Ak ju nastriekate lakom na vlasy alebo lakom ľahko pretrie nezačne sa tak rýchlo šúveriť. Pred plesňou však toto opatrenie nechráni.
- 9. Vnútro tekvice treba po vydlabaní natrieť octom, na chvíľu oddiali proces plesnenia.
- Nastriekať salicylovým liehom, má ochrániť pred plesňou.
- Zvnútra vysypať tekvicu pilinami, ktoré odsajú prebytočnú vlhkosť a tak zabránia predčasnému hnitiu.
- Ak už tekvica začne vädnúť a šúveriť sa doprajte jej aspoň raz denne niekoľkohodinový kúpeľ v studenej vode vo vedre. Bude po ňom znovu krásna a fit.
Tekvicové semienka:
Novembrové obdobie je ideálne na večerné posedenia pri tekvicových jadierkach. Žiadny futbalový, alebo hokejový zápas sa nezaobíde bez nich. Je to typická lahôdka pre Slovákov a nielenže nám spríjemňujú dlhé večere, ale s obľubou sme ich začali používať aj do šalátov, koláčov a polievok. Tekvicové semienko je bohaté na cucurbitacíny, zinok, horčík, fosfor, mangán, meď, vápnik, železo, vitamíny A, B, D, E, na aminokyseliny a esenciálne mastné kyseliny omega 3 a 6. Zinok je dôležitý pre správnu produkciu hormónov a má tiež antioxidačné a protizápalové vlastnosti. Vitamíny skupiny B - B17 majú protinádorové účinky a slúžia aj ako prevencia proti chrípke.
Tekvicové semená ďalej pomáhajú pri žalúdočných ťažkostiach a problémoch s obličkami aj s mechúrom, reume a srdcovocievnych ochoreniach. Sú vhodné pre diabetikov a ľudí s vysokým cholesterolom. Charakteristickou látkou pre čeľaď cucurbitaceae je Cucurbitin. Táto aminokyselina má silné protiparazitické účinky a môže paralyzovať črevné cudzopasníky (pásomnice, škrkavky). Odporúča sa zjesť hrsť surových semienok na prázdny žalúdok 2 x denne, po týždni užívanie jeden týždeň vynechať a následne opäť týždeň. Semená sú jedným z najbohatších zdrojov aminokyseliny tryptofanu, ktorej zastúpenie vo výžive väčšiny ľudí je dosť nízke, pretože táto aminokyselina je obzvlášť citlivá na tepelné spracovanie. Má pritom priamy vplyv na hladinu serotonínu, stimuluje jeho vyplavovanie v mozgu, čím môže priaznivo ovplyvniť náladu alebo depresiu.
Odporúčaná denná dávka je 25 až 50 gramov, čo predstavuje asi hrsť surových tekvicových semienok dvakrát denne. Najlepšie urobíte, ak si dáte surové a nesolené semienka, hoci vám budú pražené a solené pravdepodobne chutiť viac. Ak na tekvicové semená chuť nemáte, siahnite po tekvicovom oleji. Dajte si však záležať na tom, aby ste si vybrali kvalitný produkt.
Ďalšie tipy pre záhradkárov
Hrušky:
Hrušky sú takou pomyselnou klasikou slovenských záhrad. Ich plody sa skvele hodia nielen na priamu konzumáciu, ale aj na výrobu kompótov alebo napríklad destilátov. U týchto odrôd sa úrody dočkáte spravidla od začiatku augusta do začiatku septembra. Pýšia sa sladkou a šťavnatou chuťou a sú určené na priamu konzumáciu. Jesenné hrušky spravidla dozrievajú v septembri. Ich dužina je príjemne sladkastá, šťavnatá a rozplývavá. Tieto odrody sa tiež hodia buď na priamu konzumáciu, alebo krátkodobé uskladnenie. Konzumná zrelosť týchto hrušiek nastáva zhruba od januára do apríla. Aj vzhľadom na to sú väčšinou určené na uskladnenie. Z obľúbených odrôd možno spomenúť napríklad hrušku Erika, Amfora či Blanka a Bohemica.
Prečítajte si tiež: Polievka z koreňovej zeleniny: Klasika a experimenty
Zatiaľ čo niektoré odrody hrušiek sú vhodné do teplejších oblastí s nadmorskou výškou od 200 do 350 metrov, iné je možné vysadiť v lokalitách s nadmorskou výškou od 200 do 500 metrov. Medzi hrušky do vyšších polôh sa radí napríklad Alice, Erica, hruška Lucasova či Alfa. Ako samoopelivosť sa označuje schopnosť opelenia kvetu prenesením vlastného peľu z prašníka (peľnice) na bliznu. Medzi samoopelivé odrody hrušiek patrí napríklad hruška Condo či hruška Patten. Spomenúť môžeme tiež čiastočne samoopelivú odrodu s označením hruška Suvenír.
Hrušky majú všeobecne vyššie nároky na podmienky stanovišťa. Dariť sa im bude najmä v teplých a stredných polohách, pričom priemerná ročná teplota stanovišťa by sa mala pohybovať medzi 7,5-9 °C. Čo sa týka pôdy, tú voľte hlbokú, stredne ťažkú až ťažšiu. Mala by byť slabo kyslá až neutrálna, ideálne je pH medzi 6,0-7,2 pH. Naopak nevhodné na pestovanie sú vápenité a podmáčané pôdy. Dôležitá je tiež správna orientácia stanovišťa na svetové strany, kde hruškám prospieva najmä juhovýchodná, juhozápadná či južná expozícia. Pre samotnú výsadbu hrušky treba vyhĺbiť dostatočne veľkú jamu (s rozmermi zhruba 1 m × 60 cm). Pred zasadením stromčeka odstráňte jeho odumreté korene a namočte ho do vody. Väčšina mladých stromov bude v prvých rokoch života potrebovať vhodnú oporu. Preto do vyhĺbenej jamy zatlčte aj kôl. Po zasadení stromu do pôdy ho nezabudnite zaliať zhruba 15 litrami vody. Pri výsadbe hrušky môžete použiť aj prípravok Plantasorb, ktorý pomáha v pôde udržovať vodu a uvoľňuje ju pre potreby rastliny v suchom období.
Medzi najvýznamnejšie choroby hrušiek sa radí takzvaná hrdza hrušková, hostiteľom je borievka. Choroba sa pritom vyskytuje práve v miestach, kde sa nachádzajú oba tieto stromy. Prevencia pred výskytom choroby spočíva v tom, že by ste nemali oba hostiteľské stromy pestovať v tesnej blízkosti. Pokiaľ teda chcete mať v záhrade hrušku, aj borievku, zasaďte ich aspoň 300 metrov od seba (záleží však aj na prúdení vzduchu a podobne). Rez hrušiek sa vykonáva podľa prakticky rovnakých zásad ako rez jabloní. Táto drevina všeobecne rez znáša veľmi dobre. Keďže má tendenciu rásť strmšie smerom nahor, je vhodné ju vyväzovať hneď na začiatku pestovania. Ako prvý prichádza na rad rez hrušiek po výsadbe. V tomto prípade pritom záleží na tom, ako starý stromček ste zasadili a či už stihol vytvoriť nejaké postranné vetvy. Tieto vetvy sa skracujú tesne nad púčikom smerujúcim von. Všetky nové výhony môžete pri novom stromčeku skracovať zhruba na polovicu. Zároveň odstraňujte tie výhony, ktoré rastú smerom do koruny stromu. K prerezaniu hrušky je možné pristúpiť aj v zime, vďaka čomu podporíte jej celkové zdravie a úrodnosť. Pokiaľ sa jedná o strom so slabým rastom, odporúča sa strih hrušky vykonávať ideálne pred obdobím vegetačného pokoja.
Cvikla (Červená repa):
Cvikla alebo inak červená repa sa radí k pomerne nenáročným rastlinám. Vďaka tomu si jej pestovanie môže vyskúšať prakticky každý. V súčasnej dobe sú k dostaniu najrôznejšie druhy cvikle. Repa červená pochádza z oblasti Stredomoria a severnej Afriky. Pýši sa priemernými nárokmi na pôdu a možno preto povedať, že sa jej bude dariť takmer všade. Rozlišujeme pritom niekoľko odrôd červenej repy. Najpestovanejšou odrodou je červená okrúhla repa s guľovitou buľvou s intenzívne fialovým povrchom. Má jemnú dužinu s výraznou chuťou a väčšinou veľmi dobre odoláva chorobám. Odroda Kahira má ploche guľovitú buľvu, ktorá je na povrchu hladká a pýši sa tmavo červenou farbou. Dužina je sýto červená. Odroda skvele chutí ako v surovom stave, tak aj nakladaná. Okrúhla repa Monopoly má intenzívne červené vnútorné vyfarbenie. Táto repa tvorí veľmi dobre vyfarbené buľvy, ktoré sú odolné voči vybiehaniu. Rovnako 'Betina'. Vyskúšať môžete aj pestovanie poloneskorej až neskorej odrody Alexis, ktorá tvorí valcovité buľvy. Jej dužina je červená a má veľmi jemnú chuť. Šalátová repa je iné označenie pre klasickú repu červenú. Oba tieto pojmy teda označujú to isté. Samostatnú kategóriu tvorí kŕmna repa, ktorá sa používa ako vysoko stráviteľné krmivo s vysokým obsahom vitamínov a minerálov a zároveň nízkym obsahom vlákniny.
Červenej šalátovej repe sa bude najlepšie dariť v ľahkej až stredne ťažkej pôde. Doprajte jej takú pôdu, ktorá je bohatá na živiny a zároveň dobre priepustná. Tejto rastline sa bude skvele dariť na záhone po strukovinách. Susediť môže napríklad so šalátom, uhorkami, kalerábmi či cesnakom. Cvikla sa vysieva zhruba od polovice apríla do polovice júla, v chladnejších oblastiach radšej až v máji. Semienka repy je možné vysievať do riadkov, ktoré sú od seba vzdialené zhruba 30 až 40 cm. Umiestnite ich do hĺbky približne 2-4 cm. Po vysiatí jednotlivé riadky opatrne prihrňte, pritlačte a zalejte. Následne ich možno prikryť bielou netkanou textíliou. Akonáhle rastliny červenej repy vzídu, môžete ich pretrhať na vzdialenosť zhruba 10 cm. V záhone ponechajte vždy len tie najsilnejšie rastliny. Vďaka pretrhaniu docielite zhruba rovnako veľké bulvy. Záhon s červenou repou je na mieste pravidelne kypriť a zbavovať buriny. Čím je rastlina väčšia, tým je okopávanie menej potrebné. V prvom mesiaci rastu pamätajte na dôkladnú zálievku. Neskôr (za predpokladu, že nie je dlhšiu dobu sucho) nie je intenzívna zálievka tak nutná. Pôda by nikdy nemala byť premokrená. Červenú repu je možné zberať priebežne, najneskôr však pred príchodom prvých mrazov. Cviklu môžu v niektorých prípadoch napadnúť skočky, ktoré tvoria na listoch malé dierky. Škodcom môže byť aj Siatica oziminová, ktorá v buľvách vyhrýza cestičky. Ochrana pred týmito škodcami je bohužiaľ pomerne obtiažna. Môžete však vyskúšať zasadiť do tesného susedstva saturejku či kôpor, ktoré svojou arómou škodcu odpudia.
Oleander:
Krásny, ale prudko jedovatý. Presne tak je možné stručne charakterizovať oleander, ktorý najmä v Stredomorí tvorí bujné živé ploty. U nás sa pritom popularite teší jeho letné pestovanie voľne v záhrade či nádobách. Oleander je vždyzelený ker alebo malý strom, ktorý je charakteristický svojimi krásnymi kvetmi a prudkou jedovatosťou. Pýši sa spravidla pomerne úzkymi zelenými listami a rôznofarebnými kvetmi, ktoré majú najčastejšie odtieň ružovej, žltej alebo bielej. Jeho výška môže byť 2 až 6 metrov. Pokiaľ sa vám oleandre páčia a chcete ich pestovať v záhrade, je nutné dodržať hneď niekoľko pravidiel. Správna starostlivosť a podmienky sú totiž kľúčové na to, aby sa tejto rastline darilo. Z hľadiska stanovišťa voľte slnečné a teplé polohy. Ideálne ho umiestnite na plné slnko, prípadne do polotieňa. Ďalej venujte pozornosť správnej príprave pôdy. Substrát na oleander by mal byť dobre priepustný s dobrým systémom odvodnenia. Na tento účel teda môžete do pôdy pridať piesok. Oleander býva dobre odolný voči suchu, avšak v čase rastu (na jar a v lete) vyžaduje pravidelnú zálievku. Vyhnite sa však premokreniu.
Pokiaľ sa rozhodnete pre pestovanie oleandra zo semienka, zasaďte ich do substrátu a ten udržujte stále vlhký. Aby ste podporili klíčenie, umiestnite ich na teplé a vlhké miesto (pomôcť si môžete aj fóliou). Oleander je prudko jedovatý. Preto sa jeho pestovanie neodporúča v domácnostiach, kde by k nemu mohli mať prístup deti alebo domáci miláčikovia. Jedovaté sú pritom všetky časti rastliny vrátane kvetov, pričom najväčšia koncentrácia jedovatých látok sa nachádza v listoch. Oleandre sa pestujú v mnohých rôznych odrodách. Najznámejší je oleander obyčajný a jeho kultivary. Rez oleandra sa zvyčajne vykonáva do konca leta alebo jesene. Pokiaľ je váš oleander dostatočne košatý a môžete ho pravidelne presádzať, rez nie je vyložene nutný. Aby ste docielili kvitnutie, je vhodné nezrezať úplne všetky výhony. A ako teda pri strihu oleandra postupovať? Rez sa vykonáva tesne nad praslenom. Ide o miesto, kde vyrastajú tri až štyri listy naraz. Staré prerastené vetvy je možné zrezať zhruba o tretinu. Zároveň odstráňte príliš tenké alebo nevhodne rastúce výhony. Oleander môžete pestovať nielen voľne v záhrade, ale aj v kvetináči. V takom prípade si dajte pozor na to, aby ste sa vyhli premokreniu alebo nedostatku vlahy. Počas leta ho výdatne zalievajte. Výnimkou nie je ani pestovanie oleandra na kmienku, kedy je koruna pestovaná v rôznej výške. Týmto spôsobom sa z kmienka odstraňujú nežiaduce výhony a listy a do tejto formy sa dostanú rastliny zásahom činnosti pestovateľa. Pri odstraňovaní listov používajte rukavice. S pestovaním rastliny v kvetináči úzko súvisí otázka, kedy presádzať oleander. Pokiaľ veľkosť kvetináča prestane rastline vyhovovať, je na mieste ju presadiť a dopriať jej viac priestoru pre rast. Vhodným obdobím na presadenie je jar, prípadne jeseň či zima po odkvitnutí kvetov. Pokiaľ oleander pestujete v kvetináči, môžete ho ľahko prenášať medzi vnútorným a vonkajším prostredím na základe aktuálnej vonkajšej teploty. Oleander sa radí medzi rastliny, pri ktorých je v chladných oblastiach dôležité pamätať na správny spôsob zazimovania. Akonáhle teploty klesnú pod bod mrazu, je vhodné rastlinu preniesť do nemrznúcich podmienok. Pokiaľ túžite po pestovaní mrazuvzdorného oleandra, je potrebné siahnuť po odolných druhoch rastliny. Napríklad oleander mrazuvzdorný Atlas Nain de Tidili znesie aj -8 °C v nádobe a až -15°C krátkodobo v exteriéri. Vzhľadom k tomu tento oleander zazimovanie nevyžaduje a nie je nutné ho chrániť pred jarnými či jesennými mrazíkmi.