Hadovka smradľavá (Phallus impudicus), známa aj ako "Čertovo vajíčko", je huba, ktorá pre svoj prenikavý zápach pripomínajúci mršinu nie je veľmi obľúbená. Napriek tomu má prekvapivé využitie v kuchyni a tradičnej medicíne. Tento článok preskúma rôzne aspekty tejto huby, od jej charakteristických vlastností a výskytu až po jej kulinárske a potenciálne liečivé využitie.
Charakteristika a výskyt
Hadovka smradľavá je nejedlá huba, ktorá sa vyskytuje od júna do novembra v teplých listnatých lesoch, v nížinách aj v pahorkatinách. Mladá plodnica má vajcovitý alebo guľovitý tvar, je belavá, žltkastá, sivastá alebo zriedka jemne ružovkastá, hladká a holá. Neskôr sa obal roztrhne a vyrastie z neho biele duté pórovité receptákulum, ktoré má na konci tupo kužeľovitý alebo zvoncovitý olivovozelený klobúk. Klobúk je pokrytý olivovozelenou glébou (výtrusorodou vrstvou), ktorá nepríjemne zapácha ako zdochlina.
Pach hadovky smradľavej je veľmi premenlivý, podľa vývinového štádia plodnice. Kým je plodnica ešte vo 'vajíčku', vonia ako surové zemiaky, dospelá mŕtvolne zapácha a po zmiznutí gléby je vôňa nepríjemne mdlo sladkastá. Práve tento zápach láka hmyz, ktorý roznáša výtrusy huby.
Kulinárske využitie
Za mladi, kým je hadovka smradľavá ešte vo vajíčkovitom vývinovom štádiu, je jedlá. Plátky obalené v múke, vajíčku a strúhanke sa pripravujú ako rezne. Hoci v našich končinách nie je bežnou súčasťou jedálnička, v niektorých ázijských krajinách ju cielene pestujú a využívajú aj iné časti huby, pravdepodobne druhu Phallus indusiatus.
Liečivé účinky a tradičná medicína
V niektorých oblastiach, napríklad v Rusku, sa hadovka smradľavá považuje za liečivú. Slizovitý obal plodnice sa používa na liečenie vo forme masti pod názvom „zemné maslo“. Hoci vedecké dôkazy o liečivých účinkoch hadovky smradľavej sú obmedzené, z pohľadu tradičnej čínskej medicíny má biele horčičné semeno teplú kvalitu a vplýva na meridiány pľúc a žalúdka. Je známa tiež pre svoje protirakovinové a protizápalové účinky a má vysoký potenciál pri podpore autoimunitného ochorenia ako je lupienka.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre pestovanie uhoriek
Huby v prírode a ich význam
S hubami sa stretávame vo voľnej prírode i v prostredí ľudských sídlisk na každom kroku, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Všade majú svoje miesto a význam. Ich výtrusy, ktoré sú nositeľmi genetickej informácie, sú pre nepatrné mikroskopické rozmery nášmu zraku utajené. Ľudia poznajú huby väčšinou iba v podobe plodníc, ktoré svojím zjavom, výrazne sa odlišujúcim od rastlín, vzbudzovali a stále vzbudzujú záujem návštevníkov prírody. Pritom takéto plodnice utvára iba malá časť húb. Rozmery ostatných húb sú také nepatrné, že ich voľným okom nemožno objaviť.
Pre človeka majú hlavný význam tie, ktoré sa prakticky využívajú v niektorých odvetviach potravinárskeho priemyslu. Kvasný priemysel je založený na schopnosti kvasinkových húb premieňať cukor na alkohol a oxid uhličitý. Tieto huby sa využívajú nielen pri výrobe alkoholických nápojov, ale aj v pekárenskom a mliekarenskom priemysle a zdravotníctve. Významný bol objav antibioticky účinných látok, ktoré produkujú práve huby. Najznámejším antibiotikom je penicilín, produkt jedného z kmeňov penicilu Flemingovho.
Najväčší význam húb je však v ich spoluúčasti na všetkých rozkladných a iných chemických procesoch v prírode. Hnilobné procesy tvoria najdôležitejšiu zložku udržiavania prírodnej rovnováhy. Baktérie, ale najmä huby, premieňajú nahromadené organické látky na anorganické, ktoré opäť využívajú zelené rastliny. Veľkú úlohu majú aj v pôde, kde ich podhubie preniká cez humus. Známa je mykoríza, spolužitie húb a vyšších rastlín, ktorá umožňuje rásť mnohým drevinám na miestach, kde by inak nemohli existovať.
Na základe doterajších poznatkov predpokladáme, že huby sú po hmyze druhou druhovo najpočetnejšou skupinou živých organizmov. Celkový počet druhov sa odhaduje na jeden a pol milióna. Doteraz bola z nich popísaná len malá časť (približne 70 000 druhov), čo predstavuje necelých 5 % z uvedeného predpokladaného počtu. Na porovnanie uveďme, že napr. z cievnatých rastlín poznáme viac ako 80 % z predpokladaného počtu druhov, ale z vírusov poznáme len 4 % druhov. Vzhľadom na viaceré odlišnosti od sveta rastlín, živočíchov a iných organizmov, huby zaraďujeme do samostatnej ríše Fungi. Sú to jednobunkové alebo mnohobunkové organizmy, ktoré nie sú schopné fotosyntézy a vyživujú sa heterotrofne (spôsob výživy organizmov pomocou získavania uhlíka na výrobu svojich organických látok rozkladom organických látok (nedokážu si ich vytvoriť), ktoré prijali z okolia pre svoj vývoj a rast). Preto z čisto odborného hľadiska nezbierame huby, ale iba ich časti - plodnice. Podhubie a ďalšie časti huby zostávajú v dreve, hrabanke, pôde či inom substráte. Podobne nemusí byť pravdivé konštatovanie „huby nerastú“. Presnejšie by bolo „huby netvoria plodnice“. Plodnice niektorých húb (plávok, rýdzikov, hríbov atď.) sú veľmi nápadné, a preto tieto huby označujeme makromycéty. Tvary plodníc sú také rozmanité a niekedy aj podivné a ich farebná škála je taká bohatá, že je často ťažké ich vôbec opísať. Najväčšou rôznorodosťou tvarov prekvapujú huby zo skupiny bruchatkovitých. Ich zvláštnosťou je, že výtrusy dozrievajú vnútri plodníc pod ochranou silnej steny.
Rôznorodosť tvarov a farieb húb
Tvary plodníc sú také rozmanité a niekedy aj podivné a ich farebná škála je taká bohatá, že je často ťažké ich vôbec opísať. Najväčšou rôznorodosťou tvarov prekvapujú huby zo skupiny bruchatkovitých. Ich zvláštnosťou je, že výtrusy dozrievajú vnútri plodníc pod ochranou silnej steny. Svojím tvarom priťahujú pozornosť hviezdovky (Geastrum). Na začiatku vývoja plodníc majú tvar svetlo sfarbených guľatých plodníc, podobných bežnej prášnici. Počas dozrievania vonkajšia zákrovka praská a vytvára pravidelné radiálne cípy, čím huba nadobúda vzhľad hviezdy. Tieto nejedlé ale pekné huby sa u nás vyskytujú v jeseni.
Prečítajte si tiež: Overený recept
Nezvyklé tvary a farby týchto aj ďalších bruchatkovitých húb viedli nemeckých botanikov na konci 19. storočia k tomu, že ich nazvali hubovými kvetmi. V posledných rokoch sa množia doložené výskyty týchto, pôvodne zväčša tropických húb, aj na Slovensku, napríklad nádhernej bruchatky kvetovec Archerov (Anturus archeri). Táto nejedlá huba tvarom aj sfarbením pripomína červenú morskú hviezdicu. Zaujímavé je jej putovanie. Pochádza z Tasmánie, odkiaľ sa najprv rozšírila do Austrálie a na Nový Zéland. V roku 1914 bola v Európe prvýkrát nájdená vo Francúzsku, kam bola pravdepodobne zavlečená s bavlnou z Austrálie.
Častejšie môžeme v našich lesoch nájsť hadovku smradľavú (Phalus impudicus), ktorú niekedy volajú aj smradľavým smrčkom, pretože má podobne vlnito skladaný klobúk a pritom nepríjemne zapácha. Zápach je veľmi premenlivý v závislosti od vývinového štádia plodnice. Kým je plodnica ešte v obale tvaru vajíčka, vonia ako surové zemiaky, dospelá mŕtvolne zapácha a po zmiznutí gléby (výtrusorodá časť plodnice) je vôňa nepríjemne sladkastá. Pri dozrievaní sa táto horná časť plodnice mení na čiernozelený sliz obsahujúci výtrusy. Ostrý zápach má pre nich veľký biologický význam. Láka zo širokého okolia hmyz, na jeho telo sa potom výtrusy prilepia, a tak ich prenáša na nové miesto. Zápach a rozpadávajúce sa plodnice sú prejavom prispôsobenia huby podmienkam rozmnožovania.
Aj ďalšie naše huby sa vyznačujú originálnymi tvarmi. Na odumretom dreve rastie koralovec (Hericium). Jeho silne rozvetvené plodnice pripomínajú morské koraly. Je biely, neskôr získava krémovohnedý odtieň. Početné konáriky tejto huby sú pokryté 1 až 2 cm dlhými zväzkovitými ostňami. Nezvyklý tvar majú huby z rodu kyjak (Clavariadelphus). Sú kyjovité alebo trúbkovité, okrovo žlté alebo hrdzavé, niekedy majú tvar paličky. Zaujímavý je kyjak useknutý (Clavariadelphus truncatus), pomerne veľká huba, na vrchole plocho uťatá a jemne zvlnená. Obvykle rastie osamotene a stretneme sa s ním len vzácne. Je to chránená huba.
V porovnaní s bežnými klobúkatými hubami vyzerá nezvyčajne rôsolovka zlatožltá (Tremella mesenterica), ktorá získala pomenovanie podľa rôsolovitej konzistencie plodnice. Táto nejedlá huba rastie obyčajne na hnijúcom dreve listnatých stromov. Za čerstva príjemne vonia. V Severnej Amerike ju nazývajú aj čarodejnícke maslo. Jelenkovka pálčivá (Hydnellum peckii) rastie vzácne v ihličnatých lesoch. Je nápadná najmä tým, že plodnice v mladosti ronia červené kvapky na povrchu klobúka. Táto kvapalina obsahuje hubový pigment nazývaný atromentín, ktorý znižuje zrážanlivosť krvi. Zaujímavé sú jej niektoré ľudové mená: krvácajúca huba alebo smotana s jahodami.
Pohárovček obyčajný (Crucibulum laeve) rastie v zhlukoch na rastlinných zvyškoch. Plodnice sú najprv takmer guľaté, neskôr valcovité a nakoniec majú tvar pohárika. Sú tuhé a dlho vydržia, hoci sú maličké (výška asi 7 mm), sú zaujímavé svojím vzhľadom, ktorý pripomína vtáčie hniezdo. V určitom štádiu vývoja dokonca akoby aj s vajíčkami. Ide o tzv. peridioly, ktoré vyzerajú ako biele minilentilky. S pohárikom sú peridioly, v ktorých sú skryté výtrusy, spojené tenkými vláknami a pri daždi sú vymršťované z hubky von. Vzhľadom sú im veľmi podobné čiaškovce.
Prečítajte si tiež: Vianočné medovníčky
Plodnice uchovca bazového (Auricularia auricula-judae) sú za čerstva pružné a mäkko mäsité, za sucha chrupkovité a tvrdé. Najprv bývajú pohárikovité a napokon poprehýbané. Ľudové pomenovanie huby je Judášovo ucho. Za tento svoj názov vďačí svojmu vzhľadu, ale aj povesti, že táto huba bola nájdená na strome, na ktorom sa obesil biblický Judáš. Rastie od jari do zimy, najmä na živom i mŕtvom dreve bazy čiernej. Je to jedlá huba podpriemernej kvality. Nemá takmer žiadnu chuť a používa sa len na obohatenie pokrmu vlákninami. V sušenom stave vydrží aj nie koľko mesiacov. Najbohatšie uplatnenie má v Číne, Japonsku a vo Vietname. Tam sa použí va príbuzný druh, ktorý je takmer nerozoznateľný od európskeho. V Ázii dávajú miestni kuchári sušené plodnice pod názvom čierna huba do mnohých mäsových pokrmov, hydiny, do polievok, šalátov a iných jedál. Podobnou hubou, ktorá tiež pripomína ucho, je rôsolovec červený. Jeho plodnica je lopatkovitá alebo jazykovitá, zvyčajne kornútikovito stočená, pružná, rôsolovitá. Obidve strany plodnice sú za mladi priesvitne červenooranžové alebo mäsovoružové s karmínovým odtieňom, v dospelosti zvyčajne hnedasté. Je to jedlá huba vhodná na nakladanie do octu a na prípravu šalátov.
Vatovec obrovský (Langermannia gigantea) je jedlá huba guľového tvaru bielej farby. Táto huba sa považuje za najplodnejší organizmus na Zemi. Plodnica priemerom 10 - 50 cm dosahuje hmotnosť až 4 kilogramy a obsahuje asi 2 bilióny výtrusov. Koža je hladká a na dotyk kožovitá. Farba plodnice je jasne biela za mlada, neskôr sa zmení na sivú až tmavohnedú. Vnútorná hmota je spočiatku rovnako biela a počas dozrievania sa mení na olivovohnedú a získava práškovitú konzistenciu. Charakteristické miesta výskytu sú mladé borovicové lesné čistinky, kde sa vatovce vyskytujú v skupinách v kruhovom priestore s priemerom asi 10 m.
Zaujímavé tvarom a pestrými farbami sú drobné hubky žezlovky (Cordycepsy). S troškou nadsádzky ich nazývajú hmyzožravé huby. Ide o parazitov hmyzu, pavúkovcov a húb. Ak chrobák šliapne na výtrus tejto huby, ten sa naň prilepí, prerastie mu do tela, a keď chrobák umrie, vyrastie mu z tela plodnica žezlovky. Tieto huby skúmajú už aj farmaceuti a zistili, že žezlovka hmyzia, ktorá rastie na motýľoch a húseniciach, obsahuje protirakovinové látky. Príbuzný druh - žezlovku čínsku - nazývajú v Ázii aj hubový ženšen, ktorý v Číne draho predávajú. Niektoré žezlovky sa špecializujú na konkrétny druh hmyzu, napr. osy, mravce, bystrušky. Najbežnejšou z našich žezloviek je žezlovka srnková parazitujúca na srnkách (Elaphomyces). Vyskytuje sa často vo veľkom množstve. Je to nejedlá huba. Srnky sú tiež huby vytvárajúce guľovité podzemné plodnice. Vyskytujú sa v humuse, najmä v piesočnatých borovicových lesoch.
Diskusia o zbieraní húb a konzervativizme
Mnohí hubári sú konzervatívni, čo sa týka zbieraných druhov húb, a obmedzujú sa len na hríby, prípadne bedle. Tento konzervativizmus je do istej miery opodstatnený, pretože znižuje riziko otráv. Na druhej strane, Slovensko je hubárska veľmoc a v našich lesoch rastie množstvo jedlých a chutných druhov húb, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť.
Je dôležité naučiť sa spoľahlivo rozpoznávať viac druhov húb a nebáť sa experimentovať. Napríklad plávky zelenkasté, lasičie a modrasté sa dajú ľahko zapamätať. Dôležitá je aj kuchynská úprava húb, ktorá môže výrazne ovplyvniť ich chuť.
Pri zbieraní húb je tiež dôležité brať ohľad na ochranu prírody a zbierať len také huby, ktorých je dosť. Chránené druhy by sa nemali zbierať vôbec.
Bezpečnosť a opatrnosť pri zbieraní húb
Pri zbieraní húb je vždy potrebná opatrnosť. Je dôležité poznať huby, ktoré zbierame, a mať istotu, že sú jedlé. V prípade pochybností je lepšie hubu nezbierať.
Stredne pokročilí hubári, ktorí začínajú rozširovať okruh zbieraných húb, tvoria nemalú časť obetí otráv hubami. Preto je dôležité neponáhľať sa a učiť sa postupne.
Taktiež je vhodné nezbierať huby príliš často a ani nie vo veľkých množstvách.
Oleje a ich benefity
Okrem samotných húb sa v strave čoraz viac využívajú aj rôzne oleje získané zo semien a plodov rastlín. Napríklad amarantový olej je bohatý zdroj vitamínu B2 (riboflavín), E, B1 (tiamín), D, skvalénu, omega nenasýtených mastných kyselín a mnoho iných ďalších prospešných stopových prvkov. Cédrový olej predstavuje najväčší zdroj mikroelementov a vitamínov, najmä skupiny B a D, ktoré normalizujú nervový systém a zlepšujú krvný obraz. Pre liečivé účinky jeho koreňov a miestom pôvodu sa nazýva ,,Sibírsky ženšen". Je prírodným zdrojom jódu, objaveným v r. 1811, a bola často používaná na liečenie opuchov štítnej žľazy, pri zníženej činnosti štítnej žľazy a pri nedostatku jódu. Olej zo semien čiernej rasce sa vďaka blahodárnym účinkom na organizmus používa už po stáročia.