Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je mimoriadne krásny sviatok, pri ktorom si uctievame Eucharistiu, pretože v Eucharistii je reálne prítomný Ježiš Kristus ako Boh a aj človek. Podľa katolíckej tradície vždy vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice si pripomíname Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, v roku 2023 tak budeme tento sviatok sláviť 8. júna a pripomenieme si ho aj v nedeľu 11. júna. Ide o prikázaný sviatok Katolíckej cirkvi, v ktorom si pripomíname skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Tento nádherný a tradičný katolícky sviatok je spájaný s procesiou veriacich. Pri slávení Svätej omše dochádza k transsubstanciácii obetovaného chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista.
Transsubstanciácia: Premena chleba a vína
Kristus sa v sviatosti Eucharistie stal prítomným premenením chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Cirkevní otcovia potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri transsubstanciácii. Epikléza kňaza je teda prosbou, v ktorej kňaz prosí Boha Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým Telom a Krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu. (KKC 1105)
Cirkevní otcovia nám odovzdali túto náuku o dôvernom spojení s Kristom prostredníctvom eucharistického prijímania, ako vidíme v nasledujúcom úryvku zo sv. Cyrila Jeruzalemského (Mystagogické katechézy 4, 3): „S plnou istotou sa podieľajme na Tele aj Krvi Kristovej: lebo v podstate chleba sa vám dáva Jeho Telo a v podstate vína Jeho Krv; aby ste prijímaním Tela a Krvi Kristovej boli zmenení v rovnaké Telo (concorporei) a rovnakú Krv (consanguinei), ako má Kristus. A tak sa stávame nositeľmi Krista v nás, pretože Jeho Telo a Krv sú distribuované cez naše údy; tak sa, podľa blaženého Petra, stávame účastníkmi Božskej Prirodzenosti.“ (2 Peter 1:4)
Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.“ (KKC 1377)
V Eucharistii je teda obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus. Preto stojí Eucharistia nad všetkými sviatosťami a je cieľom všetkých sviatostí. Všetky ostatné sviatosti sú zamerané na Eucharistiu ako na svoj cieľ. Eucharistia je pomyselným stredom, okolo ktorého sú ostatné sviatosti usporiadané podobne ako sú planéty slnečnej sústavy okolo Slnka. A práve kvôli jedinečnosti Eucharistie my, tradiční katolíci nemôžeme prijímať Telo Kristovo z rúk kňaza inak ako na kolenách a do úst.
Prečítajte si tiež: Pestovanie ovocia pre živý plot
Tridentský koncil a reakcia na protestantizmus
Tridentský koncil sa na svojom 13. zasadnutí venoval aj reakcii na protestantské popieranie transsubstanciácie a skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Koncil uviedol doslovne toto:
HLAVA 3. Najsvätejšia Eucharistia prevyšuje ostatné sviatosti
Najsvätejšia Eucharistia má s ostatnými sviatosťami spoločné to, že je zmyslovým znakom posvätnej veci a viditeľnou podobou neviditeľnej milosti. Avšak u nej je vynikajúce a jedinečné to, že ostatné sviatosti iba vtedy majú silu posväcovania, keď ich niekto prijíma, kým v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti pred jej požitím. Apoštoli totiž ešte neprijali Eucharistiu z rúk Pána, keď on už v pravde tvrdil, že to, čo dáva, je jeho Telo. A v Cirkvi bola vždy táto viera, že hneď po konsekrácii je pod podobou chleba a vína pravé Telo nášho Pána a jeho pravá Krv spolu s jeho dušou a Božstvom, a to mocou (konsekračných) slov Telo pod podobou chleba a Krv pod podobou vína.
Telo však pod podobou vína a Krv pod podobou chleba a duša pod podobou oboch účinnosťou toho prirodzeného spojenia a spolupatričnosti, ktorou sa časti Krista Pána, ktorý už vstal z mŕtvych a viac už neumiera (Rim 6,9), navzájom spájajú, ďalej Božstvo v dôsledku jeho hypostatického spojenia s telom a dušou. A tak je celkom pravdivé, že každá jedna podoba obsahu je práve toľko, ako aj obidve. Celý a úplný Kristus je totiž prítomný pod podobou chleba a v každej čiastke tejto podoby a takisto je celý prítomný v podobe vína a v jeho častiach.
O tom, že poznáme a uvedomujeme si aspoň v hmlistých obrysoch nesmiernu veľkosť eucharistického tajomstva svedčí v prvom rade spôsob, akým sa Telo Pánovo rozdáva a prijíma. V tradičnom obrade prijímania, nakoľko predstavuje zavŕšenie eucharistickej obety a je vrcholnom stretnutia a osobného zjednotenia sa s Kristom, skutočne a podstatne prítomným pod pokorným závojom Eucharistických spôsobov, je toto poznanie dobre demonštrované. Táto chvíľa v liturgii je tak mimoriadne dôležitá, že sa k nej vzťahujú špeciálne pastoračné požiadavky, dokonca aj v rituálnych gestách. Uvedomujúc si veľkosť a dôležitosť okamihu sv. prijímania, sa Cirkev vo svojej dvetisícročnej tradícii snažila nájsť obradný výraz, ktorý by svedčil čo najlepšie o jej viere, láske a úcte k jej Pánovi.
Prečítajte si tiež: Hlbší význam akordov piesne Živý chlieb
Úcta k Eucharistii a spôsob prijímania
Udalosti v súvislosti s koronavírusom a dojemnú starostlivosť slovenských politikov o zdravie ľudí, na základe čoho sa zvýšil politický a spoločenský tlak na Cirkev (z hygienických dôvodov boli zavreté kostoly a presadené podávanie Eucharistie na ruku, pričom táto prax nebola zrušená ani po skončení pandémie) jednoznačne odmietame a budeme odmietať. Je nám ľúto všetkých tých, ktorí podľahli tlaku okolia a svojím alibistickým prístupom sa podpísali na normalizácii a prijatí takéhoto - v katolíckej minulosti neakceptovateľného - spôsobu podávania Eucharistie veriacim.
K danej téme pridávame ďalší fakt z dosiaľ platného Katechizmu katolíckej Cirkvi: V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“ (KKC 103, KKC 2628)
Nedokážeme si celkom jasne predstaviť, ako sa môžu konsekrované hostie uchovávať s najväčšou starostlivosťou v rukách veriacich, prípadne aká je vlastne úroveň spomenutej najväčšej starostlivosti, keď pri podávaní Eucharistie do rúk veriacich táto ľuďom často padá na zem?!
Dovoľte len jednoduchý príklad na zamyslenie a kratučkú otázku. Kto má alebo mal malé deti - nechali by ste malé deti po nedeľnom slávnostnom obede odkladať slávnostnú obedovú súpravu? Existuje predsa nemalé riziko, že túto súpravu im vlastnou nepozornosťou či „nešťastnou náhodou“ rozbijú a ešte sa pri tom aj porania. O čo je väčšia hodnota Eucharistie v porovnaní s obedovou súpravou, to snáď netreba zdôrazňovať, takže hazardovanie s Eucharistiou je naozaj nepochopiteľné…
Pri podávaní Eucharistie kľačiacim veriacim do úst, ktoré presadzoval Tridentský koncil, k problémom v podobe spadnutej Eucharistie prichádzalo naozaj len výnimočne. Stotožňujeme sa plne s postojom kardinála Roberta Saraha, niekdajšieho prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý tiež tvrdí, že Eucharistiu je potrebné prijímať pokľačiačky a do úst. Podľa jeho slov: „Veľkosť a šľachetnosť človeka, rovnako ako najvznešenejší výraz jeho lásky k svojmu Stvoriteľovi spočíva aj v pokľaknutí pred Bohom. Takto sa k Bohu Otcu modlil aj samotný Ježiš Kristus.“ Svätci ako Ján Pavol II., či Matka Tereza tiež prijímali (pokiaľ im to zdravotné dôvody dovolili) Eucharistiu pokľačiačky a do úst.
Prečítajte si tiež: Kajenské korenie: pestovanie krok za krokom
Čo sa týka tvrdení, že „v prvotnej Cirkvi sa Eucharistia podávala veriacim do rúk“ - tak k týmto tvrdeniam sa staviame kriticky a s nedôverou. Sme totiž presvedčení, že v prípade prvotnej Cirkvi, o ktorej modernisti a liberáli v Cirkvi tak radi rozprávajú, je to podobné ako s manželkou známeho amerického policajného inšpektora Colomba. Nikto ju nikdy nevidel, nikto o nej nič presné nevie, nikto dokonca nevie ako vyzerá, všetci však majú dojem, že ju dôverne poznajú a môžu o nej rozprávať…
Pre nás, „tridentsky“ orientovaných katolíkov, samozrejme existuje jednoduché a logické vysvetlenie v kauze „prvotná Cirkev“. Ak by existoval priamy dôkaz o tom, že sa Eucharistia podávala veriacim v danom čase do rúk, liberáli a modernisti v katolíckej Cirkvi by nám, tradičným katolíkom, s týmto dôkazom donekonečna pílili uši, takže by sme už tento dôkaz poznali naspamäť. Ale keďže neexistuje, liberáli a modernisti nám uši nepília a obmedzujú sa len na amorfné, hmlisté a nepodložené tvrdenia o tom, aké to vlastne v prvotnej Cirkvi bolo, vrátane ich únavnej mantry o tom, že v prvotnej Cirkvi sa až do stredoveku vždy prijímalo na ruku.
Faktom však zostáva, že Kristus je Logos, Božie slovo, ktoré bolo na počiatku s Bohom a ktoré je Boh. My ho môžeme prijať. Ponúka sa tu paralela s Ezechielom, ktorý symbolicky prijal Slovo Božie priamo do svojich úst: 8 „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám.“ 9 Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. (Ez 2,8-9) 2 A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. 3 I riekol mi: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam.“ Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med. (Ez 3,2-3)
Čo Prorok prijímal obrazne, zvitok popísaný Božím slovom, my prijímame reálne - vtelené Božie slovo, Krista, tajomne prítomného s jeho Telom a Krvou, dušou i božstvom, v maličkej hostii.
Východné cirkvi a úcta k Eucharistii
Radi by sme okrem toho upozornili aj na fakt, že starobylé kresťanské východné cirkvi (sýrska, malabarská, etiópska, egyptská, arménska, gruzínska…), ktoré majú podstatne bližšie k prvotnej Cirkvi ako naši súčasní modernistickí a liberálni katolícki spolubratia a spolusestry, takisto nepodávajú Telo a Krv Ježiša Krista veriacim do rúk, ale do úst. Dospelý veriaci teda kľačí (v prípade východných cirkví stojí) a necháva sa kŕmiť ako dieťa.
Tento fakt výborne zodpovedá trefným napomenutiam cirkevných otcov o potrebnej dispozícii, ktorú by sme mali mať, keď pristupujeme k svätému prijímaniu, a to: „cum amore ac timore“, s láskou a strachom. (S. Cyprian, Ad Quirinum, III,). V starovekom Ordo communionis (Poriadok prijímania) patriacemu k liturgickej tradícii koptskej cirkvi stojí: „Nech všetci pokľaknú na zem, malí i veľkí, a tak sa začína rozdávanie svätého prijímania.“
Svätý Ján Zlatoústy napomína tých, ktorí pristupujú k eucharistickému Telu Pána, aby napodobňovali mudrcov z Východu v ich duchu a v úkone adorácie: „Priblížme sa teda k Nemu s vrúcnosťou a rozpálení láskou, aby sme nemuseli znášať trest. … Toto Telo, už keď ležalo v jasliach, uctievali Mudrci. Áno, muži profánni a barbarskí, opustili svoje krajiny a domovy, vydali sa na dlhú cestu, a keď prišli, s bázňou a veľkým chvením sa Mu klaňali. Poďme teda aspoň napodobniť tých barbarov, my, ktorí sme občanmi neba. … Nevidíte len toto Telo, ako ho videli oni, ale poznáte aj Jeho moc a slávu. … Povstaňme teda a naplňme sa bázňou a ukážme úctu ďaleko presahujúcu úctu tých barbarov.“
Takisto sme v katolíckej Cirkvi akosi nepostrehli, žeby napríklad nariadenia Tridentského koncilu niekto zrušil, alebo žeby stratili svoju platnosť. Takže suma sumárum - budeme prijímať Eucharistiu vždy pokľačiačky a do úst, modernistickí a liberálni katolícki spolubratia a spolusestry sa k nám môžu pridať. Je totiž príjemné mať ruky pri Svätom prijímaní zbožne zopäté…
V starovekých kánonoch chaldejskej cirkvi bolo dokonca aj kňazovi zakázané vkladať si eucharistický chlieb do úst prstami. Namiesto toho musel zobrať Pánovo Telo do dlane a dať si ho do úst z dlane. Dôvod preto bol, že to nie je obyčajné, ale nebeské jedlo: kňaz má prikázané prijať časticu (particella) konsekrovaného chleba priamo z dlane. Nesmie si ho vkladať rukou do úst, ale musí ho zobrať ústami, pretože je to nebeský pokrm.
V chaldejskom a sýrsko-malabarskom obrade existuje detail, ktorý vyjadruje hlbokú úctu a delikátnosť pri zaobchádzaní s posväteným chlebom: predtým, než sa kňaz v eucharistickej liturgii dotkne Pánovho Tela svojimi prstami, incenzuje si ruky.
Na rozdiel od všetkých týchto starých modelov, v dnešnom obrade si veriaci Telo Pánovo vložené do dlane sami berú a vkladajú prstami do úst. Toto gesto, ktoré je úplne cudzie dvetisícročnej tradícií Cirkvi a evokuje symboliku „vezmi a daj si sám“, gesto „vlastnenia“ a „zaobchádzania s vecou“ - skrátka, sebaspoločenstva. Ako poznamenal kardinál Ratzinger, skutočnosť, že kňaz si sám dáva Telo Pánovo ho nielen odlišuje ho od laika, ale musí ho povzbudiť, aby si uvedomil, že stojí pred mysterium tremendum a že tak koná v osobe Krista.
V starovekej sýrskej cirkvi sa obrad rozdávania prijímania prirovnával k očisteniu proroka Izaiáša jedným zo serafínov (Iz 6,6). V jednej zo svojich kázní necháva svätý Efrém Krista vyrieknuť tieto slová: Horiaci uhlík posvätil Izaiášove pery. To som ja, ktorého vám teraz priniesli v chlebe, kto vás posvätil. Kliešte, ktoré videl prorok a ktorými bol uhlík vzatý z oltára sú obrazom Mňa v tejto veľkolepej sviatosti. Izaiáš Ma videl, tak ako ma teraz vidíš ty, ako dvíham svoju pravú ruku a podávam do tvojich úst živý chlieb. Kliešte sú moja pravá ruka. Ja som serafín. Horiaci uhlík je moje telo. Vy všetci ste Izaiáš….
Encyklika Memoriale Domini a výzva k zamysleniu
Ako teda prijímajú Eucharistiu naši súčasní modernistickí a liberálni katolícki spolubratia a spolusestry, to je ich vec. My tradiční katolíci sme si svoju povinnosť splnili, informovali sme ich a budeme sa za nich modliť, aby sa im otvorili oči. Ak sú však rozhodnutí pokračovať v nastúpenom trende, je to ich voľba. Nemusia si samozrejme brať príklad ani zo sv. Matky Terezy, či pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý pokiaľ im to zdravie dovoľovalo, prijímali Eucharistiu na kolenách a do úst.
Pápež sv. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia uviedol: „Eucharistická hostina je naozajstná „posvätná“ hostina, v ktorej jednoduchosť znakov skrýva nevyspytateľnú Božiu svätosť. … Chlieb, ktorý sa láme na našich oltároch… je panis angelorum, anjelský chlieb, ku ktorému nemožno pristupovať inak, ako s pokorou stotníka z Evanjelia.“
A možno by sa mohli naši spolubratia a spolusestry prijímajúce Eucharistiu do ruky zamyslieť nad skutočnosťou, že aj počas morových či cholerových epidémií v minulosti prijímali katolíci Eucharistiu vždy pokľačiačky a do úst. Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia je nevyhnutnou súčasťou kresťanského života, ktorá nás spája s Kristom a posilňuje našu vieru.
Svätá omša: Srdce a vrchol života Cirkvi
Je ťažké obsiahnuť tému svätej omše v jednom článku. O nej bolo napísaných nespočetné množstvo kníh a nikoho to neprekvapuje, pretože omša je zdrojom a vrcholom života Cirkvi - je to jej srdce.
Svätá omša je obetou Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista slávenou na našich oltároch nekrvavým spôsobom vo forme chleba a vína ako sprítomnenie kalvárskej obety kríža. Ide o nekrvavé sprítomnenie tej istej obety, pretože ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa obetoval na kríži, je obetovaný rukami svojich kňazov.
Svätá Eucharistia je srdcom a vrcholom celého kresťanského života. Je to sviatosť, v ktorej sa Kristus skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa stávajú Jeho Telom a Krvou. Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života a je prameňom a vrcholom celého kresťanského života.
Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev.
Pôvod a význam slova Eucharistia
Čo je Eucharistia? Slovo eucharistia je zložené z gréckeho eu (dobrý) a charis (dar), čo doslova znamená dobrý dar. Avšak grécke slovo eucharistein sa už v 1. storočí používalo vo význame ďakovať. Týmto krásnym slovom prví kresťania pomenovali Najsvätejšiu oltárnu sviatosť. Podľa historikov bolo slovo Eucharistia prvýkrát použité v spise Didaché (približne v roku 100).
Eucharistia je v katechizmovom poradí tretia iniciačná sviatosť, ktorá završuje kresťanské zasvätenie. Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života.
Názvy Eucharistie a ich význam
Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:
- Eucharistia: lebo je vzdávaním vďaky Bohu.
- Pánova večera: lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
- Lámanie chleba: lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri.
- Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania: sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi.
- Svätá a božská liturgia: lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti.
- Najsvätejšia sviatosť: lebo je „sviatosťou sviatostí“.
- Prijímanie: lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
Ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri
Pri Poslednej večeri Kristus Pán naplnil predobraz Paschy, keď ustanovil Eucharistiu; on je v nej novozákonný Boží Baránok. Ježiš ustanovil Eucharistiu ako sprítomnenie svojej jedinečnej obety a ako duchovný pokrm. Eucharistia, čiže svätá omša, je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi.
Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv. Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam.
Priebeh slávenia Eucharistie
Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
- Zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich.
- Eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje, predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu.
Potom sa prinesú na oltár chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi.
Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia: V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu.
Eucharistia ako pamiatka a obeta
Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“.
Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie: Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy obetoval seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich vykonal večné vykúpenie. Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí.
Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov.
S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja.
Účinky prijímania Eucharistie
Prijímanie Eucharistie má mnoho účinkov na duchovný život veriaceho:
- Hlboké zjednotenie sa s Kristom: Keď spĺňame Pánove slová: „Vezmite a jedzte“, nadväzujú sa zvláštne putá medzi človekom a Božím Synom.
- Obdarovanie večným životom: Zjednotenie s Kristom znamená pre kresťana obdarovanie večným životom.
- Posilnenie lásky: Eucharistia posilňuje lásku, ktorá má byť medzi kresťanmi.
Eucharistia v Kódexe kanonického práva a Katechizme katolíckej Cirkvi
V Kódexe kanonického práva je sviatosť Eucharistie podrobne upravená v kánonoch 897 až 924. Eucharistia je „slávnosťou, pri ktorej sa kresťania v najvyššej miere zjednocujú v Kristovi“ a slúži na obnovu viery, nádeje a lásky medzi veriacimi. Eucharistiu slávi platne iba kňaz, ktorý je riadne vysvätený. Každý pokrstený, kto nie je exkomunikovaný alebo sa neprevinil proti svätosti Eucharistie, má právo prijímať túto sviatosť. Osoby, ktoré sa nachádzajú v stave mortalného hriechu, nebudú prijímané na Eucharistiu, kým sa nevyspovedajú a neobnovia spoločenstvo s Bohom.
V Katechizme Katolíckej Cirkvi je sviatosť Eucharistie podrobne vysvetlená, pretože je považovaná za vrchol a centrum kresťanského života. Je to sviatosť, v ktorej sa Kristus skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa stávajú Jeho Telom a Krvou. Eucharistia je skutočná obeta, bola ustanovená pri Poslednej večeri a je prostriedkom nášho duchovného rastu a posilnenia. Prijímaním Eucharistie sme spoločne s Kristom a s Cirkevnou rodinou. Eucharistia je pamiatkou Kristovej obety, znakom jednoty všetkých veriacich, ktorí sú zjednotení v Kristovi.