Kamenec-Podolský, mesto s bohatou históriou, sa v priebehu 20. storočia stal dejiskom tragických udalostí, ktoré navždy poznačili jeho židovskú komunitu. Táto séria článkov sa zameriava na masaker v Kamenci-Podolskom, pričom vychádza z informácií poskytnutých inštitúciou Yad Vashem, osobnej fotodokumentácie pamätných miest a návštevy židovského cintorína. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto tragédiu a jej historické pozadie.
Historický kontext židovskej komunity v Kamenci-Podolskom
Prvé písomné zmienky o Židoch v Kamenci-Podolskom siahajú do 15. storočia. V priebehu nasledujúcich storočí sa mesto stalo dôležitým náboženským a politickým centrom ukrajinskej židovskej obce. V 17. storočí, počas Chmeľnyckého povstania, poskytol Kamenec útočisko mnohým Židom. V 18. storočí sa mesto stalo baštou chasidizmu.
Na začiatku 20. storočia sa Židia v Kamenci-Podolskom aktívne zapájali do politického života, organizovali sa v rôznych náboženských, sionistických a socialistických organizáciách. Počas prvej svetovej vojny mnoho Židov opustilo mesto. V období Sovietskeho zväzu väčšina miestnych Židov pracovala ako obchodníci, remeselníci, úradníci alebo robotníci. V 30. rokoch, kedy bolo súkromné podnikanie obmedzené, sa Židia zamestnávali najmä v priemysle a remeslách. V meste fungovali školy s vyučovacím jazykom Jidiš, ako aj súdy, kluby a knižnice, ktoré poskytovali informácie v tomto jazyku. Toto obdobie bolo charakterizované urbanizáciou, presunom Židov z menších osád (štetlov) do miest.
Okupácia a protižidovské opatrenia
Kamenec-Podolský bol obsadený nemeckými a maďarskými vojskami 11. júla 1941. Niektorým Židom sa podarilo pred obsadením utiecť. Krátko po okupácii bolo v starom meste zastrelených približne 60 Židov. Samosprávy sa ujali ukrajinskí ultranacionalisti, ktorí začali protižidovskú propagandu a opatrenia. Tieto opatrenia zahŕňali registráciu židovského obyvateľstva, menovanie členov židovskej rady a povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu na oblečení.
Deportácie a masové vraždy
Koncom júla 1941 začali maďarské okupačné vojská deportovať Židov z Podkarpatskej Rusi do Kamenca. Do konca augusta sa miestne geto rozšírilo o 10 000 nútených migrantov, ktorí boli 26. augusta 1941 zastrelení. Nasledovalo ich ďalších desaťtisíc miestnych Židov, ktorí boli zavraždení 27. a 28. augusta.
Prečítajte si tiež: Eucharistia a teológia
Zvyšných päťtisíc kameneckých Židov premiestnili do nového geta vo štvrti Poľské Folvarky, v areáli bývalého chemického inštitútu. Tu sa k nim pridali Židia so špeciálnymi schopnosťami, ktorí boli vďaka tomu ušetrení od masakru. V lete 1942 bolo zavraždených ďalších 800 židovských detí a starcov. V druhej polovici roku 1942 boli zvyšní Židia premiestnení do bývalej sovietskej vojenskej základne pohraničníkov. Na prelome októbra a novembra toho istého roku bolo zahubených približne 4 000 ďalších Židov z geta. Vraždenie pokračovalo aj v roku 1943. Celkovo padlo za obeť nacistickej genocíde v Kamenci takmer 30 000 Židov. Mesto bolo oslobodené Červenou armádou 27. marca 1944.
Svedectvá o masakre
Podľa svedectva N. H., Židom najprv nariadili vyzbierať spomedzi seba zlato. Následne ich zamkli a strážili dva dni, čakajúc na transport. Ako spomína Kateryna Ginčuk, istý Veinblatt sa im pokúsil priniesť v noci vodu, ale stráže ho zabili. Na tretí deň ráno o piatej vyhnali všetkých Židov z kasární von, bez batožiny. Na nástupišti ich nečakal sľubovaný vlak domov alebo do Palestíny, ale stráže s obuškami a bičmi, ktoré ich zbili. Časť Židov sa musela vyzliecť a ľahnúť si na brucho do vykopanej jamy, aby ich vzápätí policajné a špeciálne jednotky popravili strelou do tyla, pričom mnohých hodili do masového hrobu ešte živých. Ich mrazivé výkriky a náreky bolo počuť až do okruhu jedného kilometra.
Jeden z priamych účastníkov, Hermann K. (člen Jeckelnovho veliteľského štábu), vypovedal, že na ďalší deň - v stredu 27. augusta - miestni a nemeckí policajti skoro ráno vyhnali kameneckých Židov zo svojich domov, údajne za účelom presídlenia. Namiesto toho však, tušiac svoj osud, pochodovali na miesto svojej smrti. Starších Židov, ktorí nevládali a zaostávali, ubili špeciálne jednotky na smrť. Ksenia Prodančuk spomína, že tieto mŕtvoly potom pozbierali z cesty a doviezli vozmi tiež na popravisko, k muničnému skladu. Nasledovala ich kolóna nákladiakov s miestnymi Židmi. Tí Židia, ktorí transport prežili, sa museli vyzliecť a odovzdať svoje cennosti, aby ich nechali napochodovať v desaťstupoch alebo naskákať do otvorených jám.
Wilhelm W. (člen polície) svedčil o tom, ako museli miestni obyvatelia zakopávať hroby. V jeden moment, ku koncu popráv, ukázal nemecký dôstojník na jedného z nich a povedal: "Pozrite sa na tohto muža. Zajtra bude popravený." Masaker pokračoval aj na ďalší deň, vo štvrtok 28. augusta. Na úsvite vyhnali Židov zo svojich bytov, pričom si mali zobrať so sebou len tie najcennejšie veci. Na námestí ich obkľúčili Nemci a Maďari. Tých, ktorí mali so sebou batoh, zbili a ich batoh odhodili. Potom ich zoradili do šesťstupu až osmestupu a povedali im, že cesta bude náročná a dlhá, preto nemá význam si brať so sebou veľa batožiny.
Ivan Čajkovskij (miestny policajt a priamy účastník popráv) uviedol, že tí Nemci, ktorí strieľali Židov, si sami privlastnili ich cennosti. Ešte niekoľko dní po tom sa z jám ozývali strašidelné zvuky.
Prečítajte si tiež: Galileo Galilei a ďalekohľad
Pokračujúce vraždy a spomienky na obete
Pokračujúce vraždy v druhej polovici roku 1942, keď miestni Židia žili v gete na území bývalej sovietskej vojenskej základne, sa diali bližšie k železničnej stanici. Každú sobotu napochodovala časť obyvateľov geta na svoje popravisko a boli zastrelení. Semion Faingold (vojak Červenej armády) uviedol, že všetky deti, ako aj niektorých dospelých, hádzali do hrobov živých. V masových hroboch ležali stovky nahých tiel. Jeho uzimenú a vyhladovanú matku popravili tiež na tomto mieste, 31. augusta.
Zaloga so svojimi mužmi (tzv. schutzmänner, miestna kolaborujúca pomocná polícia) sa vyzbrojili puškami a strelivom a presunuli sa k miestu plánovaného masakra - kasárňam - aby očakávali ďalšie rozkazy od Nemcov. Po necelej polhodine začali prichádzať vozidlá s Nemcami, ich žandármi a pohraničníkmi. Neskôr dorazili aj nemeckí vojaci a príslušníci železničnej polície. Ich úlohou bolo vytvoriť druhý, vonkajší kordón, čím mali zabrániť úteku odsúdených na smrť a uzavrieť miesto pred prístupom miestnych obyvateľov a Nemcov.
Transporty obetí prichádzali nákladiakmi. Tí, ktorí odmietli nastúpiť, boli natlačení násilím. Pri samotnom prevoze bolo povinnosťou strážiť ľudí, zabrániť, aby zoskočili a ušli. Na mieste popravy ich vyložili a vrátili sa s prázdnym autom späť do geta po ďalšie obete.
Podľa správy ZŠK z 19. júla 1944 v roku 1942 prevážali deti, ženy a mužov na židovský cintorín, kde ich prinútili vyzliecť sa a váľať sa v snehu 20-30 minút. Potom im prikázali pristúpiť k hrobu, aby ich zastrelili a oni spadli do hrobu. Malé deti tam nahádzali živé.
Po vojne sa kameneckí Židia snažili rôznymi spôsobmi pripomenúť si členov svojich rodín zavraždených v holokauste. V auguste 1946 sa pokúsili uskutočniť stretnutie na počesť 5. výročia masového vraždenia Židov v Kamenci, ale miestne úrady im to zakázali. Od roku 1944 kamenecká kehila žiadala primátora, aby im umožnil symbolicky vyznačiť masové hroby, kde boli pochovaní ich otcovia a rodičia, miesta, kde desiatky tisíc ich rodičov, bratov, sestier a detí bolo pochovaných zaživa.
Prečítajte si tiež: Ako rozpoznať kvalitné mäso?
Maďarská účasť a paralely s Katyňou
Encyklopédia holokaustu uvádza, že krátko po vyhlásení vojny Nemecka Sovietskemu Zväzu v júni 1941 sa tamojšia fašistická vláda rozhodla deportovať všetkých ruských a poľských Židov zo svojho vtedajšieho územia (vtedy to zahŕňalo aj Podkarpatskú Rus). V júli k zhromaždeným pridali aj množstvo maďarských Židov, z ktorých niektorí nedokázali preukázať svoje maďarské občianstvo. Na Podkarpatskej Rusi vyvlastnili celé židovské komunity pod zámienkou, že ide o „židovských cudzincov“. Všetci títo „cudzinci“ boli potom zatknutí, natlačení do dobytčiakov a deportovaní na hranicu s Nemcami ovládanou Ukrajinou. Do konca augusta 1941 sa tak v rukách SS ocitlo 18 000 Židov. Po prechode hranice pokračovali do Kolomyje, odkiaľ pešo pochodovali do Kamenca. Z 23 600 obetí tragédie asi 14- až 16-tisíc bolo z maďarského územia.
Autor článku sa zamýšľa nad tým, či by si niekto tušil, že po siedmich desaťročiach od katynskej tragédie dôjde k ďalšej. Lietadlo, v ktorom cestovali poprední poľskí predstavitelia, v sobotu 10. apríla havarovalo pri západoruskom meste Smolensk. Na smútočnom obrade v Katyni sa mali zúčastniť aj ruskí štátnici, aby tak spolu vyjadrili gesto zmierenia medzi oboma národmi. V tejto súvislosti sa však stále pripomínajú krivdy, ktorých sa Rusi od stredoveku na Poliakoch dopustili.
Historické krivdy a súčasné konflikty
Autor sa ďalej zaoberá komplexnou históriou poľsko-ruských vzťahov, pripomínajúc delenia Poľska, sovietsku inváziu v roku 1939 a katynský masaker. Zároveň poukazuje na to, že Poliaci by nemali zabúdať na krivdy, ktorých sa dopustili na iných východných Slovanoch.
V závere autor uvádza paralelu medzi vojnou Ruska proti Ukrajine a volyňským masakrom, pričom pripomína kontroverzný film "Volyň" a negatívne reakcie, ktoré vyvolal na Ukrajine. Zdôrazňuje, že história je zložitá a plná tragédií, a že je dôležité učiť sa z minulosti, aby sa predišlo opakovaniu podobných hrôz v budúcnosti.
Jedwabne: Kontroverzie okolo páchateľov
Článok sa dotýka aj kontroverzií okolo masakru v poľskom meste Jedwabne v júli 1941, kde boli židovskí obyvatelia upálení zaživa. Poľská radnica odstránila nápis na pamätníku, ktorý zvaľoval vinu za pogrom výlučne na Nemcov, v súvislosti s novými historickými bádaniami a hodnotením tragédie. Táto udalosť vyvolala búrlivé diskusie o úlohe Poliakov pri holokauste.
Katynský masaker: Zatieňovanie pravdy
Článok pripomína aj katynský masaker, kde sovietska NKVD popravila približne 22 000 poľských dôstojníkov a členov inteligencie. Masaker naďalej zatieňuje vzťahy Ruska a Poľska, pričom nové dokumenty poukazujú na to, ako Washington a Londýn uprednostnili obavy z rozhnevania Kremľa pred odhalením pravdy.
Volyňský masaker: Tragédia a zmierenie
Článok sa vracia k volyňskému masakru, sérii vrážd poľských civilistov zo strany ukrajinských nacionalistov vo Volyni a východnej Haliči v rokoch 1943 a 1944. Odhady hovoria o 100 000 obetiach. Autor pripomína príbeh poľského kozmonauta Miroslawa Hermaszewského, ktorého rodina bola postihnutá touto tragédiou.
Napriek kontroverziám a tragickým udalostiam sa poľský prezident Bronislaw Komorowski počas spomienky v meste Luck zameral na zmierenie krajín. Jeden z Ukrajincov však na jeho slová reagoval svojsky, keď mu hodil vajce na oblek.