Boh kresťanov je Boh plný tajomstiev a paradoxov. Z lásky k nám sa zrieka seba samého a stáva sa človekom. Namiesto slávy a bohatstva si volí chudobu, uprednostňuje obyčajných rybárov pred múdrymi a silnými, miluje všetkých bez rozdielu. Dáva múdrosť bláznom a silu slabým, nehľadá dokonalosť, ale túžbu milovať. Odpúšťa neodpustiteľné, prináša život tam, kde je smrť, svetlo tam, kde je tma, a radosť tam, kde je smútok. Jeho láska ho núti ísť stále ďalej. Táto láska sa neustále dáva a tento spôsob darujúcej sa lásky vidíme najmä v Eucharistii. Boh sa ukrýva, aby mohol byť súčasťou nášho života, ktorý prináša neraz bolesť a utrpenie. On je tam a čaká, chce sa ti dať a byť s tebou vo všetkom, čo prežívaš. Náš Boh je láska, ktorá sa v ľudských očiach zdá nelogická a bláznivá. Na to, aby sme pochopili túto lásku, ktorá sa nám dáva v Eucharistii, musíme pochopiť aj jej teológiu.
Teológia svätej omše
Prví kresťania a zvlášť svätý Pavol vo svojich listoch nazývajú Veľkou nocou (tal. Pasqua) smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša. Pre židov je Pascha vyslobodením z Egypta. Židia však Paschou nenazývajú len historickú udalosť, ale aj obrad, ktorý sa u nich opakuje každý rok. Je to pamätný obrad, ktorý účastníkom oslobodenia túto udalosť nielen pripomína, ale ju aj oživuje a nanovo sprítomňuje. Počas večere, ktorá sa v tento sviatok slávi, hlava rodiny rozpráva o udalostiach Paschy. Text tohto obradu hovorí: „Boli sme otrokmi… A Pán, nás silným ramenom a pevnou rukou vyslobodil.“ Otec rodiny nehovorí, naši otcovia boli vyslobodení, ale aj my sme boli oslobodení! Preto sa každý Izraelita má považovať za toho, ktorý unikol z Egypta. Túto novú Paschu uskutočnil Ježiš. Tak ako Mojžiš zostúpil do Egypta a vyviedol ľud z otroctva, tak aj Ježiš zostúpil do podsvetia a oslobodil všetkých od moci smrti. V Novom zákone máme ďalšiu historickú Veľkú noc a tou je udalosť a vzkriesenie Ježiša. Mojžiš zostúpil do Egypta a vedie ľud z faraónovho otroctva na slobodu. Pre židov je táto udalosť nesmierne dôležitá, pretože tu sa zrodil ich národ. Ale čo ostatní? Aj pre tých vonku, je táto udalosť zásadná, pretože je obrazom inej Paschy, tej, ktorá mala nastať potom. Túto novú Paschu uskutočnil Ježiš. Tak ako Mojžiš zostúpil do Egypta a vyviedol ľud z otroctva, tak aj Ježiš zostúpil do podsvetia a oslobodil všetkých od moci smrti. Je to udalosť, ktorá je oveľa väčšia než samotné stvorenie. Je to Veľká noc Krista… Ježiš v Novom Zákone upraví kontext veľkonočnej večere. Eucharistické slávenie sa stáva kresťanskou Paschou. V evanjeliu podľa Lk 22, 9 Ježiš prikazuje svojim apoštolom, aby to čo robil On pri poslednej večeri, konali aj oni na jeho pamiatku. Slovo pamiatka je tu veľmi dôležité. V semitskej oblasti, do ktorej patril aj Kristus má toto slovo odlišný význam, ako ho chápeme my. Pamiatka (hebr.. zikkaron, gr. anamnesis) nie je obyčajnou spomienkou na udalosť z minulosti, ktorá sa už stala, ale skôr slávením, ktoré sprítomňuje danú skutočnosť, aby sa rozmnožila jej sila a celý spásonosný účinok. Preto keď Ježiš hovorí o pamiatke, znamená to, že sprítomňuje a aktualizuje pripomínanú skutočnosť. Teda, že obeta kríža, raz a navždy umiestnená na vrchole ľudskej histórie, sa sprítomňuje v znakoch chleba a vína a jej slávenie rozmnožuje jej silu a spásonosný účinok. Tak ako židovský ľud vzdával vďaky za ich vyslobodenie z otroctva, tak Cirkev vzdáva vďaky za oslobodenie od hriechu a smrti. V Eucharistii sa teda prostredníctvom chleba a vína uskutočňuje veľkonočné tajomstvo Krista. Ježiš hovorí: „Toto robte na moju pamiatku“. Výzvou, aby sme opakovali jeho gesto, nás Ježiš pozýva k tomu, aby sme ho napodobňovali v darovaní svojho života druhým. Žiada od nás, aby sme ponúkli svoj život, tak ako to on urobil nám. Ako správny Majster ponúka príklad a nie len teóriu.
Výzva k jednote prostredníctvom Eucharistie
Ježiš chcel, aby Eucharistia bola nástrojom jednoty kresťanského spoločenstva. Svedčí o tom aj matéria, ktorú pre ňu Ježiš zvoli: chlieb a víno. Chlieb pripomína chlieb horkosti veľkonočnej večere, ktorú židia jedli v Egypte. Víno pripomína radosť z oslobodenia a krv zmluvy (Ex 24) A z mnohých bobuliek hrozna, pramení jedno jediné víno. Ježiš nás v Eucharistii pozýva, aby sme prešli od rozmanitosti každého z nás k jednote. Ale, aby sa komunita stala tým jedným, je potrebné, aby každý jej člen zomrel sebe: zrno musí byť rozdrvené a bobuľka rozmliaždená.
Ježiš chcel, aby sme tvorili s ním jedno telo. Nato, aby sa to podarilo nám Ježiš zanechal seba samého v Eucharistii. Aj keď je Kristovo telo jedno jediné, existujú tri spôsoby, ako byť Kristovým telom.
- Je tu fyzické telo, to ktoré mal Ježiš tu na zemi, ktoré zomrelo na kríži, vstalo z mŕtvych a teraz sedí po pravici Boha.
- Eucharistia: sviatostná forma Kristovho tela a po
- cirkevné telo. Toto telo dnes nazývame mystické. Eucharistia je teda Kristovým sviatostným telom, ktoré reálne a podstatne sprítomňuje jeho fyzické telo a formuje telo Cirkvi. Takýmto spôsobom sa aj my stávame Kristovým telom. (Z knihy: Eucharistia utvára Cirkev)
Trocha mystiky v Eucharistii
Tajomstvo Eucharistie nás veľakrát necháva v údive. Do tohto tajomstva dovoli Ježiš vstúpiť jednej poľskej mystičke, ktorá sa volala Alícia Lenczewska. Vo svojich denníkoch píše: „Eucharistia je sám Kristus v tajomstve svojho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. V každej sv. omši sa aktualizuje tajomstvo našej spásy: Ježiš: Ustavične ťa zachraňujem. To čo sa pred 2000 rokmi udialo na Golgote, bolo a je znamením toho, čo ustavične trvá, pretože to existuje mimo času, akému podliehaš ako človek žijúci na zemi. Ja som vaše ustavičné a večné vykúpenie. Ustavične vás vytrhávam satanovi a odovzdávam vás Otcovi, nakoľko mi to dovoľuje vaša slobodná vôľa….“ To čo sa pred dvetisíc rokmi odohralo na Golgote, naďalej trvá v nadčasovej realite. Jeruzalemská Golgota, celá moja existencia v Ježišovi z Nazareta, námaha a obeta života na zemi boli realizáciou toho čo trvá…“
Prečítajte si tiež: Placky alebo chlieb?
Môžeme sa pýtať: „Prečo Ježišu toto tajomstvo tak starostlivo ukrývaš pod rúškom chleba a vína? Ježiš znova odpovedá Alícii: „Skrývam sa, aby som vás nezotročil veľkosťou svojho daru. Chcem pre vás šťastie, aké si nik z ľudí nedokáže predstaviť a vopred precítiť…“
„Dieťa moje, ako veľmi sa musím skrývať, aby som nespálil tvoju dušu ohňom svojej lásky a aby som nezabil tvoje telo mocou svojej otcovskej nehy. Tak veľmi milujem a túžim byť milovaný….“
Eucharistia je tajomstvo. Je to dar lásky. Je to spôsob, akým miluje Boh. Myslím si, že Eucharistiu sa nedá pochopiť, dá sa ju len milovať a to je našou úlohou na tejto zemi…
Osobný význam Eucharistie
Eucharistia znamená pre mňa všetko. Keď som na adorácii alebo na svätej omši a pozerám sa počas nej na Ježiša, On mi dáva silu, dáva mi radosť, ktorú mi nikto iný nedokáže dať. Tam v tichu mi dáva odpovede na moje otázky, ktoré ma trápia. Tam riešim moje problémy. Tam odovzdávam bolesti a utrpenia tých, ktorí ma prosili o modlitbu. Tam sa s ním spájam zvláštnym putom. Eucharistický Kristus je liekom pre našu dušu, ktorá každý deň zvádza boj s chorobou hriechu.
On tichý, čistý a poslušný, ma pozýva v Eucharistii k tomu, aby som aj ja bol takýto. Chce od nás, aby sme lámali svoju vôľu, tak ako sa On láme pre nás. Chce, aby sme zomierali sebe a učili sa dávať druhým bez rozdielu. Keby sa ma niekto opýtal, ako Boh rozpráva o svojej láske, tak by som odpovedal, že jeho odpoveď je ukrytá v Eucharistii. Ona je vyjadrením toho, ako miluje náš Boh. Slovo láska, môžeme teda kľudne zameniť za slovo Eucharistia, pretože ide o to isté. Nie je však jednoduché milovať tak, ako miluje Boh. Na to, aby sme to dokázali, musíme sa ním živiť. Prijímať ho do svojho srdca a nechať sa ním premieňať. Čím viac to budeme robiť, tým viac budeme schopní tej lásky, akou nás miluje On.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába chlieb?
Eucharistia ako dar
Eucharistia je dar, na ktorý sa toľkokrát zabúda. Boh dal to najlepšie, čo vedel dať a my sme si to nevšimli. Opustili sme ho a nechali sme ho zatvoreného v prázdnom kostole. Toľkokrát sa sýtime niečím iným a stále pociťujeme hlad. Hľadáme uspokojenie na nesprávnom mieste. Ak chceš byť šťastný, ak chceš zakúsiť radosť a silu v utrpení a bolesti, vráť sa k Eucharistii. Ak sa chceš stretnúť s Ježišom, tak ako sa stretli apoštoli, vráť sa k Eucharistii. Ak chceš pochopiť, čo je skutočná láska, pozri sa na Bohostánok. Boh je tak blízko, stačí len prísť a milovať ho. Keď v živote nebudete vedieť, ktorým smerom kráčať, spomeňte si, že On je Cesta. Keď budete blúdiť a hľadať pravdu, pamätajte, že on je Pravda. Ak hľadáte zmysel života, On je život. Ak prežívate ťažké chvíle, On hovorí, poďte ku mne všetci a Ja vás posilním… Keď sa nachádzate v tme, neistote a chaose, On je svetlo. Ak niekedy nebudete hľadať a túžiť po večnom živote, On je brána do tohto života. Keď ste duchovne hladný, On je chlieb života. Keď si budete niekedy myslieť, že Vás nikto nemiluje, On je láska, ktorá ide do krajnosti. Ak ste špinaví, On očisťuje milosrdenstvom. Keď vás všetci opustia, On je Emanuel, Boh s nami!
Ak niekedy v žite nebudete vládať, ak nebudete mať chuť ďalej ísť, v Ňom nájdete odpočinok. Keď niečo nebudete vedieť, pamätajte, že On je Majster. Ak vám bude niečo v živote chýbať, On je darca. Ak ste smutní, On je radosť. Ak nesiete kríž, Oh ho nesie spolu s vami. Keď sa bojíte smrti, On je vzkriesenie. Ak ste od neho ďaleko, On je Vám ešte bližšie než si myslíte. Ak si namýšľate, že ste múdry, ukazuje sa vám ako dieťa. Ak ste príliš komplikovaní, On je jednoduchosť. Keď sme pyšný, hovorí: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Ak sa budete niekedy hádať a deliť, on je jeden pre všetkých. Ak ste nízko, On pozýva do výšin.. Ak Vás prenasledujú, On je odmenou! Ak moc rozprávate, On pozýva do ticha. Ak máte otázky, On je odpoveďou… Ak ste otrokom, On Vás oslobodí. Ak hľadáte lásku, dáva Vám Eucharistiu. Nech ste, ktokoľvek a kdekoľvek, On Vás pozná.
Ustanovenie a sviatosti v kresťanstve
Ustanovenie je kresťanský rituál, obsahujúci hmotné prvky (voda, chlieb a víno), ktorý slávi cirkev Ježiša Krista. Medzi troma vetvami kresťanstva sa pravidelne konajú dva cirkevné rituály - krst a Večera Pánova. Napriek tomu sa tri kresťanské tradície líšia v pohľadoch na správnu terminológiu (ustanovenia či sviatosti), konkrétny počet (dve, sedem, viac ako sedem) a charakter týchto rituálov. Tento článok, zameraný na protestantskú teológiu a prax, rozoberá krst, vyjadrený krstom nemluvniat i krstom veriacich, a Večeru Pánovu. Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera pánova (eucharistia, sväté prijímanie). Ako máme tieto dva rituály nazývať? Odpoveď na túto otázku odhaľuje hlbokú nejednotu medzi katolíckymi, pravoslávnymi a protestantskými cirkvami . Názov sviatosť, sakrament (angl. sacrament) je odvodený od latinského slova sacramentum, ktoré sa používalo v latinských prekladoch Biblie. Grécka Nová zmluva používa slovo μυστήριον (mystērion = tajomstvo) na označenie vecí, ktoré kedysi Boh ukryl ale teraz v evanjeliu zjavil (napr. Rim 16:25-26; Ef 3:3-13; Kol 1:24-27). Raná cirkev používala tento výraz pre vysluhovanie krstu a Večere Pánovej a považovala ich za zjavenie tajomstva božskej milosti. Keď bola grécka Biblia preložená do latinčiny, μυστήριον (mystērion) sa zmenilo na sacramentum, čo mohlo označovať rituál alebo prísahu vernosti. V piatom storočí už bola rozhodujúca Augustínova definícia sviatosti ako vonkajšieho viditeľného znaku vnútornej a neviditeľnej milosti. Názov ustanovenie sa začalo spájať s týmito dvoma rituálmi, keď sa protestantské cirkvi definitívne oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. Súčasťou protestu niektorých protestantov bolo odmietnutie názvu sakrament. Mal priveľa konotácií súvisiacich s katolíckou teológiou a praxou krstu a Večere Pánovej. Dnes rímskokatolícka cirkev, pravoslávne cirkvi a veľa protestantských cirkví nazýva tieto rituály sviatosťami a niektoré protestantské cirkvi ich volajú ustanovenia.
Počet ustanovení a ich charakter
Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou. Z hľadiska historického vývoja tohto rozdielu v počte sa štandardnou definíciou pre cirkev stala Augustínova myšlienka sviatosti ako viditeľného znaku neviditeľnej milosti. Oveľa neskôr (~1150) teológ Peter Lombard vymenoval sedem sviatostí. Neskoršie komentáre (napr. Tomáš Akvinský [1225-1274], Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil [1431-1449]) upresnili Lombardov prístup, ale zachovali počet. Tridentský koncil oficiálne vyhlásil týchto sedem a dodal: „Ak niekto povie… že ktorákoľvek z týchto siedmich nie je skutočne a náležite sviatosťou, nech je anatéma [prekliaty]“ (7. zasadanie [1547], Dekrét o sviatostiach). Protestantské cirkvi boli skutočne presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti. Dôvod pre toto obmedzenie bolo, že Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi. Ježiš prikázal svojim učeníkom: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha” (Mt 28:19). Kristus teda ustanovil krst s príslušným znakom vody ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať. Počas svojej poslednej večere ustanovil Večeru Pánovu: „Keď jedli, vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom so slovami: ,Vezmite, jedzte, toto je moje telo.‘ Potom vzal kalich, vzdal vďaku a dal im ho so slovami: ,Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov‘ (Mt 26:26-28). Kristus teda ustanovil Večeru Pánovu s príslušnými znakmi chleba a vína ako rituál, ktorý musí cirkev dodržiavať. Preto cirkvi spojené s troma vetvami kresťanstva kvári veľká nejednota v otázke počtu ustanovení.
Sviatosti udeľujú milosť ex operena operato (na základe vykonania) Božiemu ľudu. Sviatosti sú prostriedky milosti, ktorými Boh udeľuje úžitok zo spásy svojmu ľudu. Sviatosti neudeľujú milosť, ale v spojení s Božím slovom sľubujú prijímateľom božské požehnanie (napr. posvätenie). Sviatosti symbolizujú vieru a poslušnosť Božieho ľudu. V ranej cirkvi bol krst ponorením udeľovaný ľuďom, ktorí prijali evanjelium, robili pokánie zo svojich hriechov a verili v Ježiša Krista na spasenie (napr. Sk 2:37-41). Dôležitou udalosťou bol krst nemluvniat. Niektorí vodcovia túto prax verejne odsúdili, iní odvodzovali jej pôvod od apoštolov. Nakoniec cirkev našla paralelu medzi krstom nemluvniat a starozmluvným rituálom obriezky. Cirkev taktiež spojila krst nemluvniat s odstránením dedičného hriechu. Dnes sa ustanovenie krstu udeľuje nemluvňatám (pedobaptizmus; grécky paidea = dieťa) a veriacim dospelým (krédobaptizmus; grécky credo = viera).
Prečítajte si tiež: O stravovaní a zábave v histórii
Krst nemluvniat a reformovaný protestantizmus
Diskusia o charaktere krstu nemluvniat sa ma dve kategórie. Príkladom prvej kategórie je rímsky katolicizmus. Ako prvý zo siedmych sviatostí, krst očisťuje prijímateľa od dedičného hriechu, regeneruje ho a začleňuje ho do katolíckej cirkvi. Účinný ex opere operato (svojim vykonaním), krst udeľuje milosť, a tak začína celoživotný proces premeny charakteru verného katolíka. Spolupracujúc s touto milosťou sa katolíci stávajú stále viac ospravedlnenými a konaním dobrých skutkov si dokážu zaslúžiť večný život. Príkladom druhej kategórie krstu nemluvniat je (historicky) reformovaný protestantizmus. Krst je prostriedkom milosti, ktorým Boh ponúka sľub jeho prijímateľom: tak sa stanú účastníkmi spasenia, ktoré krst z Božského nariadenia značí a spečaťuje. Nemluvňatá nie sú krstom spasení. Stávajú sa však súčasťou zmluvnej komunity, v ktorej budú počuť evanjelium a ako dedičia zmluvného sľubu príjmu Božiu milosť vierou na spasenie. Podľa krédobaptizmu je krst ustanovením, ktoré zaviedol Kristus pre ľudí, ktorí hodnoverne vyznávajú vieru v neho a ktorí sa poslušní jeho príkazu dávajú pokrstiť. Vo väčšine prípadov je spôsob krstu ponorenie: ľudia sa celí ponoria pod vodu a potom vynoria z vody. Diskusia o charaktere krédobaptizmu má kategórie. Príkladom prvej kategórie sú Južní baptisti. Krst je „aktom poslušnosti, ktorý symbolizuje vieru veriaceho v ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Spasiteľa, smrť veriaceho človeka hriechu, pochovanie starého života a vzkriesenie k novému životu v Ježišovi Kristovi” (Baptist Faith and Message 2000). Krst má teda charakter ľudského činu, ktorým sa prejavuje viera v Božie zaopatrenie. Druhá kategória nadväzuje na tento všeobecne rozšírený pohľad na krst a rozširuje jeho význam, ako o tom hovorí Nová zmluva. Po prvé, na základe Ježišovho príkazu krstiť „v mene Otca, Syna a Svätého Ducha” (Mt 28:19) krst spája nových veriacich s trojjediným Bohom. Po druhé, ako sme uviedli vyššie, krst ponorením živo zobrazuje identifikáciu veriaceho so smrťou, pochovaním a vzkriesením Krista (Rim 6:3-5; Ga 3:26-28). Únik pred božským trestom je štvrtý význam krstu. Rovnako, ako Noach a jeho rodina unikli pred Božím súdom, ktorým bola potopa (anti-typ), tak aj kresťania utekajú pred božským súdom krstom - ponorením pod vodu ako istým druhom smrti (1Pt 3:20-21). Vo svojom piatom význame krst symbolizuje začlenenie do cirkvi.
Večera Pánova a jej význam
Druhé ustanovenie, ktoré budeme rozoberať z hľadiska charakteru je Večera Pánova, ktorá sa tiež nazýva (sväté) prijímanie, eucharistia (grécke eucharistia = vďakyvzdanie), lámanie chleba (Mt 26:26; 1Kor 11:24) a ešte inak. Písmo o tomto rituáli hovorí len na dvoch miestach: keď ju Ježiš ustanovil pri poslednej večeri (Mt 26:26-29 a paralelné oddiely) a v Pavlových inštrukciách v 1. Korinťanom 10:14-22, 1. Korinťanom 11:17-34. Čo sa týka významu Večere Pánovej, raná cirkev zastávala viacero názorov. Niektorí ju videli ako obeť, spojenú s Malachiášovým proroctvom (Mal 1:10-11). Ohľadom charakteru tejto obety niektorí verili, že obetami sú chlieb a víno ako ovocie božského stvorenia, iní boli presvedčení, že tie obety sú skutočné telo a krv Krista. Ďalší sa zameriavali na Večeru Pánovu ako na akt pripomenutia. Iní ju vnímali veľmi symbolicky.
Transubstanciácia je stanovisko rímskeho katolicizmu, oficiálne vyhlásené v roku 1215. Počas vysluhovania sviatosti eucharistie je chlieb tansubstituovaný - alebo zmenený - na Kristovo telo a víno na Kristovu krv, a to Božou mocou. Ako to vysvetľuje Tomáš Akvinský, tansubstanciácia je zmena (trans) substancie (toho, čo robí niečo tým, čím to je). Avšak akcidenty (charakteristiky, ktoré sa dajú vnímať zmyslami) ostávajú také isté. Pri vysluhovaní sviatosti eucharistie chlieb síce vyzerá, vonia, chutí a na dotyk je ako chlieb, jeho substancia sa zmenila na Kristovo telo. Rovnako víno síce stále vyzerá, vonia a chutí ako víno, ale jeho substancia sa zmenila na Kristovu krv.
Konsubstanciácia či sviatostná únia je evanjelický pohľad. Podľa Martina Luthera (1483-1546), ktorý ho sformuloval, je Večera Pánova posledným Ježišovým testamentom pred smrťou. Týmto sľubom určil dedičstvo - odpustenie hriechov - a ustanovil jeho dedičov - všetkých, ktorí veria jeho sľubu. Okrem toho platí, že pri vysluhovaní tejto sviatosti je Kristus skutočne prítomný vo svojej božskosti i ľudskosti „v“ substanciách chleba a vína, „s“ nimi i „pod“ nimi.
Pripomenutie je pohľad mnohých nie-sakramentálnych (napr. baptistických) cirkví. Vytvorený Ulrychom Zwinglim (1484-1531), tento pohľad hovorí, že Večera Pánova je spomienkou na Kristovu smrť. Keďže Kristovo telo (a krv) sú prítomné v nebi, nemôžu byť prítomné v tejto sviatosti. Okrem toho Kristove slová ustanovenia („Toto je moje telo“; Mt 26:26) sú obrazné a nesmú sa chápať doslovne. V súlade s tým pohľad pripomenutia odmieta transubstanciáciu i konsubstanciáciu. Najdôležitejšie však je, že Ježiš prikázal: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22:19; 1Kor 11:24).
Duchovná prítomnosť je stanovisko mnohých reformovaných protestantských cirkví (napr. presbyteriánskej, kresťanskej reformovanej). Ján Kalvín (1509-1564) zašiel ďalej, ako hovorí pripomienkový pohľad, a tvrdil, že chlieb a víno sú určite symbolmi, avšak nie prázdnymi symbolmi: ony poskytujú to, čo symbolizujú. Kristus svojou duchovnou prítomnosťou prináša sám seba a úžitok z jeho záchrany prostredníctvom týchto prostriedkov milosti. To, ako môže byť Kristus v nebi a duchovne prítomný vo Večeri Pánovej, nakoniec ostáva tajomstvom. Kalvín sa však odvolával na moc Svätého Ducha zjednocovať Krista v nebi s cirkvou na zemi. Hoci rímskokatolícka cirkev, východné pravoslávne cirkvi a protestantské cirkvi vysluhujú krst a Večeru Pánovu, za týmito spoločnými slávnosťami sa skrýva veľká nejednota medzi týmito troma vetvami.
Cirkev žije z Eucharistie
Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi. V rozmanitých podobách s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), no vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti. Odvtedy, čo na Turíce Cirkev - ľud Novej zmluvy - začala svoje putovanie k nebeskej otčine, božská sviatosť neustále ožarovala jej dni a napĺňala ich dôveryplnou nádejou.
Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je „prameň a vrchol celého kresťanského života“. „Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život". Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky.
Počas Veľkého jubilea roku 2000 som mohol sláviť Eucharistiu v jeruzalemskom Večeradle, tam, kde ju podľa tradície prvýkrát slávil sám Kristus. Večeradlo je miesto ustanovenia Najsvätejšej sviatosti. Práve tam pri večeri vzal Ježiš do svojich rúk chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás" (porov. Mt 26, 26; Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24). Potom vzal do svojich rúk kalich s vínom a povedal im: „Pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy" (porov. Mk 14, 24; Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25). Som vďačný Pánu Ježišovi, že mi dovolil zopakovať na tom istom mieste v poslušnosti jeho príkazu slová „Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22, 19), ktoré tu vyslovil pred dvetisíc rokmi.