Úvod do histórie vykurovania a objavu ohňa
Studené zimné rána pred tisíckami rokov boli výzvou, ktorú ľudia zvládli vďaka ohňu. Oheň ticho praskal, rozptyľoval tmu a zahrieval zmrznuté ruky ľudí. V jeho plameňoch sa zrodila tradícia vykurovania, ktorá formovala rodiny a civilizácie. V objave ohňa spočívala revolúcia. Zrazu tu bol zdroj, ktorý nielen osvetľoval tmavé noci, ale aj chránil pred divými zvieratami a prinášal teplo. S postupom času sa ohniská zdokonalili. Prvé komíny a piecky umožnili bezpečný odvod dymu, čím vytvorili čistý a teplý priestor.
Prvé pece, ktoré by sme mohli považovať za predchodcov dnešných vykurovacích zariadení, vznikli okolo roku 2000 pred n. l. v starovekej Mezopotámii. Tieto jednoduché hlinené konštrukcie umožňovali rovnomerné spaľovanie dreva a dlhodobé udržiavanie tepla. V starovekom Ríme sa technológia vykurovania zdokonalila do podoby hypokaustového systému, ktorý vznikol v 1. storočí pred n. l. Počas stredoveku sa pece transformovali na kamenné a tehlové konštrukcie. V 9. storočí sa v severnej Európe objavili masívne teplovzdušné kachľové pece, ktoré dokázali udržať teplo po celý deň. S príchodom priemyselnej revolúcie v 18. storočí sa výroba vykurovacích zariadení dramaticky zmenila. Liatina, materiál odolný a schopný udržiavať teplo, sa stala základom nových technológií. Liatinové krbové kachle v 19. storočí zmenili spôsob, akým si ľudia užívali teplo. Okrem svojej praktickosti boli tieto zariadenia aj dizajnovými kúskami. Dnes sa krása spája s udržateľnosťou. Biokrby, ktoré nepotrebujú komín, sú ideálnym riešením pre moderné mestské domácnosti. Teplovzdušné pece a krbové radiátory dnes spájajú tradičné remeslo s modernými technológiami. Správne príslušenstvo dokáže zlepšiť funkčnosť aj estetiku vykurovacích zariadení. Dymová žiaruvzdorná rúra spoľahlivo odoláva vysokým teplotám, zatiaľ čo nastaviteľné dymové koleno rieši náročné inštalácie. História vykurovania je dôkazom ľudskej kreativity. Od ohnísk po moderné biokrby, ľudia vždy hľadali nové spôsoby, ako zlepšiť pohodlie svojho domova.
Tento článok sa zameriava na stredoveké pece na pečenie chleba, ich konštrukciu, vývoj a význam v stredovekých komunitách.
„Originál sálavá, tradičná kachľová pec“ - definícia a vlastnosti
Čo je „originál sálavá, tradičná kachľová pec“? „Originál“ znamená, že pec považujeme za originál v tom, že je zhotovená podľa originál tradičnej technológie, ktorá bola odskúšaná po stáročia existencie týchto pecí. Tieto pece majitelia testovali a potvrdili vhodnosť tohto unikátneho vykurovacieho zariadenia. „Sálavá“ znamená, že teplo pec dodáva priamo od korpusu, t j. od kachlíc. Pec, ktorá má aj vetracie kachlice, ktorými vychádza vzduch, už je potrebné považovať za pec nie sálavú, ale vždy teplovzdušnú! Pri teplovzdušných peciach treba počítať s určitou vírivosťou prachu vo vzduchu a rýchlejším vychladnutím. Takúto pec nie je možné porovnávať s uvedenou originál sálavou kachľovou pecou. „Tradičná“ znamená, že sa dá postaviť z tradičných materiálov a to tehly šamotovej, tehly červenej pálenej či červenej pálenej škridle ako výplňou do kachlíc. Tieto pece okrem najlepších vlastností na trhu sú i cenovo dostupnejšie pre zákazníkov oproti novým materiálom. Pece postavené z týchto tradičných materiálov považujeme aj za najkvalitnejšie, boli odskúšané na zámkoch, hradoch či obydliach vydržali desaťročia a vydržali až doteraz. Ako test si dala naša spoločnosť zhotoviť protokoly na tieto tradičné materiály kde sme zistili, že sú lepších vlastností ako nové, moderné, „kvalitné“ materiály, ktoré nikdy nemohli byť odskúšané v peciach dlhodobo, lebo ich na trh dodávajú ani nie dve desaťročia. Pece predsa musia vydržať mnohé desaťročia! „Kachľová“ znamená, že je postavená z kachlíc. Je to najlepší materiál s koeficientom sálania. Pec nemusí byť z kachlíc, môže byť postavená i zo šamotových tehál, z červených tehál (tradícia z minulosti), len koeficient sálania je o niečo nižší, čo je môžete porovnať v uvedenej tabuľke. Ak bude pec postavená so všetkými týmito vlastnosťami, tak ako ju hore popisujeme, miesto kachlíc by bola z tehál, tak jej názov pre zákazníka má správne znieť „originál sálavá, tradičná pec z tehál“.
Rozdiel medzi pecou a sporákom
„Pec“ je pojem, ktorý si privlastňovali a zamieňali stavitelia, tak aj zákazníci. Aj v dnešnej dobe je pojem pec niekedy nesprávne privlastňovaný k inému druhu vykurovacieho zariadenia. Slovo pec sa napríklad nesprávne priradzuje k zariadeniu, akým je „sporák“. Sporák slúži na varenie, pečenie a aj na vykurovanie, nie je to však pec. Pec môže slúžiť napríklad na pečenie chleba či pizze. V obchodných reťazcoch máme pomenovanie rôznych napodobenín a volajú ich tiež pece. Nakoľko ale tieto zariadenia majú celkom inú hodnotu, význam i technické parametre, zákazník si má dávať pozor o akú pec má záujem. Rôzni výrobcovia toto neudávajú a tým si neodôvodnene privlastňujú všetky ich dobré vlastnosti. Na trhu je v dnešnej dobe široký sortiment „pecí“ a zákazník sa v nich vie len veľmi ťažko orientovať. A pokiaľ v minulosti pec nemal, alebo nemal s ňou iné skúsenosti, tak to nevie porovnať. Tiež sú zákazníci, ktorí pec už majú postavenú, ale celkom inou technológiou a tým sú aj iné parametre, podmienky pre kúrenie. Tí, ktorí ju využívajú len na občasné dokúrenie či kúrenie takpovediac raz za čas, týmto to ani nemusí prekážať, resp. na to nemusia prísť.
Prečítajte si tiež: Kuchyňa stredoveku
Problémy spojené s nesprávnou technológiou
Ale zákazníci, ktorí chcú mať pec ako skutočne na kúrenie (niekedy skoro ako primárne i keď to nemusí byť vždy tak, ako si zákazník praje) a v zimnom období by ju chceli častejšie používať, pričom by mali zhotovenú pec na báze krbovej - pecovej vložky alebo vo vnútri korpusu veľkej vzduchovej medzery (t j. že vo vnútri pece sa nachádza väčší vzduchový priestor) neskôr zisťujú, že toto nie je tá „kachľová pec“, ktorú očakávali. Na základe takýchto skúseností sme zistili, že zákazníci nie sú pravdivo informovaní o každej technológii na rôzne kachľové pece a dávajú všetky pece takpovediac do jedného vreca. Rozhodli sme sa preto popísať výhody originál sálavej, tradičnej kachľovej pece (tu je definícia tejto pece), ktorú považujeme ako najvhodnejší alternatívny spotrebič, doteraz neprekonateľný. Dá sa postaviť z dostupných slovenských či českých materiálov a netreba k tomu drahé materiály, o ktorých predajcovia píšu, že zhotovením týmito „ich“ materiálmi sú potom ich pece tie „najkvalitnejšie“. Sú, ale len do určitého času… kým na to zákazník nepríde. A problém je na svete a to ani nie estetický, ale skôr že pec má nedostatočnú povrchovú teplotu, alebo rýchlo vychladne, v dome musí ísť primárny kotol stále na plný výkon a z alternatívy sa stáva pec len, aby slúžila ako dekoračný doplnok. V týchto prípadoch dochádza k nepríjemným situáciám, spor zákazník verzus kachliar či „krbár“ a zbytočná a neefektívna investícia. Pri spore dodávateľ neskôr udá, že uvedená pec je situovaná len na nízkoenergetické domy, alebo doporučuje lepšie zatepliť dom.
Výhody sálavých pecí
Postavená aj z dostupných materiálov, t j. Sálavá pec je považovaná za jedno z najzdravších vykurovacích zariadení pre človeka. Toto dokáže len originál sálavá, tradičná kachľová pec. Vplyvom sálavého tepla od korpusu kachlíc (od povrchu pece) sa vyžarujú tzv. záporné iónty, ktoré majú pre človeka blahodarný vplyv na zdravie, tiež sú vhodné pre ľudí s alergiou. Aby pec slúžila ako dobrý doplnkový zdroj, musí mať dostatočnú vlastnú povrchovú teplotu. Odporúčame pomocou infrateplomera si túto teplotu na povrchu pece odmerať. Vlastná povrchová teplota by sa mala pohybovať v rozmedzí od 50 °C do 120 °C, niekedy môže byť i o niečo vyššia. Čím je vyššia teplota na povrchu pece, tým je väčší výkon pece (orientačne 1 m² plochy pece pri teplote 100 °C nám dá výkon cca okolo 1 kW. Toto však uvádzame ako príklad, pre presnejšie údaje slúži tabuľka nižšie). Ak si spočítame všetky vyhrievacie plochy na m² a tým ich povrchovú teplotu v čase kúrenia, dostaneme nejaký výkon. Upozorňujeme, že najvyššia teplota v čase kúrenie je vždy okolo ohniska, túto teplotu nemeriame v okolí ohniska, ale mimo ohniska minimálne od 1 m a ďalej. Aj dotykovo sa však dá (približne) odskúšať jej teplota. Ak dotykovo páli ruka, ak ju neudržíme na peci, tak je predpoklad, že teplota sa pohybuje okolo 60 °C. Dávame do pozornosti individuálnu citlivosť ruky. Teploty na povrchu týchto pecí by nemali prekročiť pri stálom kúrení - používaní pod 40 °C v priemere - vtedy je pec už výkonovo slabá. Toto môže nastať pri peciach teplovzdušných, alebo so vzduchovým priestorom. Takéto pece už nemôžeme zaradzovať pod originál sálavé, tradičné kachľové pece. A aj keď by sme mali nízkoenergetický dom, je spochybniteľné, aby pece s takým nízkym teplotným povrchom v niektorých situáciách dokázali vyhriať všetky miestnosti. Čo niekedy dodávatelia týchto ich pecí ale tvrdia? Že práve to sú správne pece s ich nízkou povrchovou teplotou vhodné pre nízkoenergetické domy, a keby mala byť na nich vyššia teplota, že sa vzduch akoby „speká“ a že to nemusí byť správne. Tu je na mieste otázka: A pri krbových vložkách sa nespeká vzduch ? Krbová vložka môže mať povrchovú teplotu na jej železnom vonkajšom korpuse okolo 300 °C i viac, to záleží od viacerých faktorov a k tomu je to ešte železo.
Dávkovanie paliva a komfort obsluhy
Dosiahnutie vyššieho výkonu na peci je závislé aj na dávke/hmotnosti paliva (aj kvality dreva). Sú pece, alebo krbové vložky, kde dostaneme určitý vyšší výkon, ale za akú cenu? Alebo sú prípady podobné tomu, že drevo do pece dávate a pec máte len jemne teplú, t j. s nízkym výkonom. To, že tam musíte dať veľké množstvo dreva so stálym prikladaním nie je ekonomické. Komfortnosť je vtedy ak do bezroštovej kachľovej pece postačuje dať napríklad 10 - 15 kg dreva ráno a potom tú istú dávku zase večer s denným periodickým opakovaním. A pec máte stále teplú, len danou dávkou predlžujete jej teplo. Ak kúrite v takejto peci napríklad 2-3 dni (prikladáte do nej drevo 2krát denne) a na tretí deň večer dáme poslednú dávku dreva. Pri následnom príchode o dva dni večer k peci, táto by mala ešte stále držať teplo a mala by mať väčšiu teplotu, ako majú okolité steny miestnosti. Pri dennodennom kúrení v bezroštovej peci stačí popol (z vyhoreného dreva) z ohniska vyberať približne 1x/3 týždne, čo je tiež jeden z faktorov nenáročnej obsluhy pece. Pec (jej ťahy - tehlové dymovody) stačí vyčistiť v priemere 1x/5 rokov. Sú prípady, kedy sa pec nečistila celé roky (záleží od kvality dreva, ťahu komína, správne postavenej peci, či iných podmienok). Bezroštovej peci stačí, keď budeme dopĺňať palivo 2 krát denne (napríklad po 12-hodinovom intervale), pec sa v ten deň nahreje a potom nám bude sálať teplo od korpusu, ktorý môže byť nahriaty od 50 °C do 120 °C (či viac). Pri nepretržitom prikladaní dreva (12-hodinový interval) vždy sa predlžuje jej teplota. Po naložení poslednej dávky dreva by mala byť pec nahriata ešte 2 dni. Je na zvážení zákazníka či sa rozhodne pre „inú“ pec, ktorá stojí veľké finančné prostriedky, ak sa potom na nej priradí nesprávna technológia/postavenie, a účinok je napokon minimálny vrátane spotreby dreva. Na záver uvádzame, že tradičné pece sa zhotovujú i s dvierkami so sklom a môžu byť dizajnovo upravené podľa požiadavky zákazníka v modernom štýle, nie len také, ako ich poznáme vzhľadovo z minulosti.
Archeologické nálezy a stredoveké pece na pečenie chleba
Hradisko Molpír - dôkaz vyspelého osídlenia
Na vrchu Molpír nad Smolenicami v Malých Karpatoch sa približne v šiestom storočí pred Kr. (staršia železná doba - halštatská doba) na rozlohe 12 - 14 hektárov rozprestieralo veľké hradisko. Hradisko vybudoval ľud Kalenderberskej kultúry, ktorá patrí do tzv. východohalštatského kultúrneho okruhu. Skladalo sa z troch nádvorí chránených valmi. Impozantné opevnenie bolo postavené z voľne kladeného kamenia, spevnené násypmi a drevenými konštrukciami. Našli sa tu základy veží, opevnených brán a okrúhla bašta. Z vnútornej strany najvyššieho opevnenia bol pristavaný rad obytných drevených zrubov. Už v rokoch 1890 a 1895 preskúmal smolenický farár N. Sándorfi polohu Molpír na východnom výbežku Malých Karpát. Zistil opevnenie troma obrannými múrmi, praveké osídlenie, preskúmal 23 hrobov stredodunajskej mohylovej kultúry zväčša s mohylovým násypom. Hrobový inventár už predstavuje klasickú mohylovú kultúru, s mečom s jazykovitou rukoväťou (typ Smolenice - Szombor) a ihlicou s pečatidlovou hlavicou. Vo výskume mohylníka pokračoval v rokoch 1970 - 72 AÚ SAV (Siegrid Dušeková), odokryla 15 mohýl s 51 birituálnymi hrobmi, urnové a kostrové hroby mali početné keramické a bronzové (britvy, šperky, nože) prídavky, dokonca sa našli aj zlaté drôtiky. Hradisko kalenderberskej kultúry bolo v rokoch 1963 - 71 systematicky skúmané AÚ SAV (Mikuláš Dušek, od 1967 so Siegrid Dušekovou). Celý jeho areál možno rozdeliť do troch priestorov, dvoch predhradí a akropoly, s celkovou rozlohou 12 ha. Konštrukcia fortifikácie bola nadpriemerne vyspelá: 2 m široký val mal po oboch stranách na sucho kladené kamenné múry široké 0,5 m s kamennohlinitou výplňou uprostred. Obývané boli iba horné predhradie a akropola, domy zoradené v ulicovom systéme stáli na umelých terasách. Na akropole boli budované aj z vnútornej strany pozdĺž opevnenia. Boli dlhé 6 - 10 m, široké okolo 3 m, jedno, dvoj a trojpriestorové. Zbudované boli zrubovou konštrukciou na kamenných podmurovkách, steny boli z oboch strán omietnuté hlinou, podobne bola upravovaná aj dlážka, niekedy vyložená plochými kameňmi. Vykurovalo sa jednoduchými ohniskami i kopulovými pecami. Mimo domov na akropole stálo spoločne 6 pecí, zrejme pod dreveným prístreškom, slúžiacich na pečenie chleba. Ďalšia pec v susedstve jedného z domov obsahovala zvyšky tavby a železnú lupu - ide o najstaršiu železiarsku pec na našom území. Na akropole bola i do skaly vytesaná cisterna (35,5 x 5,5 x 1,5 m), slúžiaca možno i na iný účel (hlinou vymazané steny). Kultové miesto, tzv. chrám, bol vytesaný do skaly (202 x 6 m). V ňom boli tri dočervena vypálené obetiská, pri nich lebka a kosti asi 2 - ročného dieťaťa, rozbité mesiačikovité idoly a geometrické idoly v podobe tkáčských ihlancovitých závaží. Ekonomika osady bola založená na remeselnej výrobe (okrem železiarstva (nástroje, zbrane, nože) odlievanie bronzu (tégliky), výroba kamenných žarnovov, tkáčstvo) a obchode. Zánik hradiska súvisí s množstvom kovových streliek z vnútornej aj vonkajšej strany valov, jedinou obeťou vojenského konfliktu je však obranca zabitý v tretej bráne. Útočníci používali tie isté strelky ako obrancovia. Zánik teda nepriniesli útočníci z východu, ale vzájomné konflikty domácich skupín medzi rokmi 570 - 560 p.n.l., súvisiace pravdepodobne so vznikajúcou kultúrou kočovníkov v karpatskej kotline, označovanej ako kultúra Vekerzug. Na lokalite sa uskutočnila pamiatková obnova a prezentácia častí opevnenia, brány, kultového objektu a cisterny. Výnimočné postavenie malo toto miesto najmä v staršej dobe železnej (8. - 7. storočie pred Kr.), kedy bol Molpír vybudovaný na križovatke obchodných ciest a plnil funkciu centrálneho hradiska s rozvinutým hospodárskym a nábožensko-kultovým životom. Vznikol na strategicky veľmi výhodnom mieste, kadiaľ viedla obchodná cesta spájajúca juhovýchodnú a severnú Európu. Blízkosť Jablonického priesmyku umožňovala aj bezprostredné prepojenie a kultúrny kontakt medzi Považím a Pomoravím. Bohaté nálezy z Molpíra dokladajú rôznorodé kultúrne kontakty s blízkymi a vzdialenými oblasťami Európy, ktoré sú doložené v nálezovom materiáli z hliny, bronzu, železa, kostí a parohoviny, ale aj skla a jantáru. Obnovený archeologický výskum pod vedením S. Stegmann-Rajtárovej doložil okrem osídlenia v staršej dobe železnej (halštatskej) aj keltské a včasnostredoveké osídlenie. Cieľom výskumu v roku 2008 preto bolo detailnejšie rozpoznať stratigrafiu na lokalite a definovať jednotlivé obdobia osídlenia. Presná dokumentácia sídliskových štruktúr nám umožnila vytvoriť si obraz o vývoji osídlenia a bohatý nálezový material nám celkove priblížil život obyvateľov na hradisku. Už obmedzený rozsah terénnych prác jednoznačne potvrdil, že ide o významné miesto, ktoré je na základe unikátnych nálezov dôležité nielen pre Slovensko, ale aj pre celú strednú Európu.
Konštrukčné prvky hradiska Molpír
Hradisko malo tri časti, dve nádvoria a akropolu. Oddeľovali ich už spomínané terénne vlny. Predpokladalo sa, že sú to zvyšky valov z kamenia a hliny, ale už prvé sondy, ktoré vykopal Mikuláš Dušek, ukázali, že to boli kamenné hradby hrubé dva a vysoké asi tri metre, na vrchole pravdepodobne s drevenou palisádou. To výrazne zvýšilo váhu tohto miesta, ujala sa predstava, že išlo o sídlo niekoho významného, azda kniežaťa. Výnimočnosť situácie naznačovali aj výsledky archeologického výskumu. Prvé nádvorie s bránou bolo prázdne, nenašlo sa takmer nič, zrejme tam nikto trvalo nebýval, možno slúžilo len v čase nebezpečenstva ako útočisko pre obyvateľov z okolia. Na druhom nádvorí stáli príbytky remeselníkov. Je pozoruhodné, že ich postavili na umelých terasách vysekaných do svahu, ku ktorým sa ešte vrátime. Tretiu časť hradiska, akropolu, chránila dômyselná hradba. Vpredu stál kamenný múr a o štyri metre ďalej ešte jeden. V priestore medzi múrmi boli zrubové drevené komory vyplnené hlinou. Vytvárali pevný tri aj pol metra vysoký múr odolný proti ohňu, pravdepodobne s drevenou palisádou na vrchole. Také múry stavali Kelti, ale až o stáročia neskôr. „Murus gallicus", tak ich nazval Gaius Iulius Caesar, ktorý ich musel dobýjať.
Prečítajte si tiež: Ako vkladať kváskový chlieb do pece
Hneď za hradbou bol rad domov. Stáli jeden vedľa druhého, približne rovnako veľké, dlhé desať a široké tri aj pol metra. Ďalšie domy boli postavené v strede akropoly opäť na terasách vysekaných do svahu. Neboli prázdne, v troskách ležali šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, krásne zdobená keramika. Jeden z domov sa vymykal spomedzi všetkých ostatných: mal dve krídla a celkovú dĺžku takmer 25 metrov. Azda slúžil ako sídlo molpírskeho kniežaťa, palác, ale na rozdiel od domov pri hradbách bol takmer prázdny; bez zlata, bez bronzu, bez jantáru. To bola nápadná okolnosť, navyše bol neuveriteľne zničený, neznáma sila rozhádzala múry do niekoľkometrovej vzdialenosti. Nebola to jediná nápadná okolnosť. Na akropolu sa vchádzalo cez bránu, ktorú sa podarilo odkryť ešte aj so stopami vozových kolies vyjazdenými do skalného podkladu. Chránili ju dve strážne veže po oboch stranách vstupu a oválna bašta postavená trocha obďaleč. Chránili, ale neuchránili. Na bruchu s hlavou obrátenou do pevnosti ležal mŕtvy muž. Jeho telo zavalilo kamenie zo zrúcanej brány. Archeologický výskum čoraz väčšmi ukazoval na veľkú drámu. Na Molpíre sa podarilo preskúmať 62 domov, vo viacerých ležali mŕtvi ľudia, ktorí potvrdzovali predstavu o tragédii a náhlej skaze. Napríklad v dome označenom archeológmi ako číslo sedem ležali pod zrútenou konštrukciou vedľa ohniska dve kostry: z jednej strany dospelý človek, z druhej dieťa. Aj v kniežacom paláci sa našli zvyšky lebky a izolovaná, možno odseknutá hlava asi osemnásťročného dievčaťa. Stopy po katastrofe boli aj na ďalších miestach. Na ohniskách stáli hrnce, pod ktorými sa kúrilo tesne predtým, ako sa privarila skaza. Aj na hradbe boli stopy po ohni, po obrovskom požiari, ktorý spiekol kamene vnútorného valu do celistvého príkrovu. Skaza prišla náhle a pustošila s absolútnou dôslednosťou. V domoch zostali najvzácnejšie veci: šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, keramika, spony, kosáky, nôž, náhrdelník, náramenica, ale aj háčik na ryby, stovky praslenov a obrovské množstvo črepov, z ktorých sa výskumníkom podarilo zlepiť desiatky celých nádob. V čase prepadu boli teda celé, nerozbité, zničil ich až útok alebo čas, ktorý nasledoval. Spod zeme sa vynárali veci, ktoré svedčili o výnimočnom postavení hradiska.
Slovania a Molpírske hradisko
Ako už bolo spomenuté na začiatku, hradisko bolo znovu využívané Slovenmi na našom území, pričom práve Molpírske hradisko radíme k najstarším slovanským hradiskám na našom území. Výraznejší spoločenský význam hradiska potvrdzujú viaceré nálezy -liata faléra s plastickou hlavou psa, ostrohy, erbovité kovanie zdobené palmetou na puncovanom pozadí, zubadlo, bronzový náramok s romboickým prierezom a otvorenými koncami a prelamované bronzové nákončie jazykovitého tvaru." Taktiež nález ostrôh zvýrazňuje význam tohto hradiska v období 8. - 9. PhDr. S.
Vývoj stavby hradísk u Slovanov
Väčšinu hradov budujú Slovania takýmto spôsobom: Nájdu si lúky, bohaté na vodu a kroviská a vyznačia si na nich okrúhle alebo štvorcové miesto podľa toho, akého tvaru a veľkosti chcú mať hrad. Potom kopú dookola, navršujú zem, ktorú spevňujú doskami a kolmi. Vytvárajú tak valy, ktoré zvyšujú, až kým hradby nemajú požadovanú výšku. Potom vymerajú pre hrad na vhodnej strane bránu a postavia k nej most. Po ňom doň vchádzajú. Toľko Ibráhím ibn Jákúb, obchodník a cestovateľ židovského pôvodu, pochádzajúci z Tortosy, ktorý v 10 storočí navštívil slovanskú strednú Európu. Z tohto cenného popisu budovania "hradu", t.j. hradiska, sa dozvedáme o spôsobe a postupe prác pri stavbe slovanského hradiska. Treba si však uvedomiť, že sa už jedná o dobu, kedy stavba hradísk u Slovanov dospela do svojej najrozvinutejšej formy a navyše, ide len o jeden z typov hradísk, tzv. nížinný typ. Preto pre objasnenie problematiky slovanských hradísk sa musíme vrátiť o niekoľko storočí späť, k úsvitu slovanských dejín, a možno ešte ďalej a hlbšie do histórie.
#
Prečítajte si tiež: Výber záhradnej pizza pece