Detstvo mnohých Slovákov v 90. rokoch by si bolo ťažké predstaviť bez špecifických sladkostí, ktoré dnes už z regálov predajní zmizli. Niektoré z nich sa vytratili už dávno, iným dali výrobcovia stopku len nedávno. Tieto sladkosti formovali generácie a stali sa súčasťou našej kultúry. Poďme si pripomenúť niektoré z nich.
Rumové pralinky: Koniec jednej legendy
Naposledy obletela médiá správa o konci sladkosti, na ktorej sme si pochutnávali ešte za čias minulého režimu. História lahodných rumových praliniek sa datuje až do roku 1965. Pralinky prežili aj pád socializmu a rozdelenie Československa. V roku 2014 prešiel ich obal dizajnovou zmenou, no dnes už na nich môžeme iba spomínať. Spoločnosť Nestlé, ktorej značky Orion patrí, im dala stopku kvôli klesajúcim predajom. „Sortiment našich výrobkov dopĺňame o novinky, o ktorých veríme, že splnia očakávania, vysoké nároky a preferencie spotrebiteľov. Naopak, výrobky, ktorých popularita medzi zákazníkmi klesá, čo bol dlhodobý prípad aj u Rumových praliniek, sme nútení z portfólia odstrániť,“ uviedla pre Dnes24 Ľubica Novotná z Nestlé Slovensko s. r. o.
Vlnky: Petícia nepomohla
Čokoládové, mliečne či citrónové. Pamätáte si ešte na chuť keksu Vlnky? Svojho času patrili k najlacnejším a zároveň k najlepším sladkostiam. Nehovoriac o ich jedinečnom tvare. Tenké oblátky zlepené veľkým množstvom krému miloval azda každý. Napriek popularite ich časom prestali vyrábať. Fanúšikovia proti tomu dokonca spísali petíciu, avšak márne.
Resanka: Chuť školských prestávok
Pre dnešných školákov je Resanka neznámym pojmom, ale pre narodených v 90. rokoch bola veľkým hitom. Cez veľkú prestávku sme čakali pred školským bufetom, aby sme si asi za pár korún pochutnali na sladkom croissante plnenom rôznymi príchuťami. Ako deti sme hrali na dospelákov, ktorí fajčia za školou. Áno, bolo to zvláštne, a dnes už by čosi také neprešlo. Avšak iná dobá, iné mravy. Ostávajú už iba spomienky.
Ďalšie zabudnuté pochúťky
Pochúťok, ktoré by ste v ponuke predajní hľadali zbytočne, je ešte viac. Medzi ne patria napríklad:
Prečítajte si tiež: Čo si dopriať do 5 eur?
- Čierny princ: Legendárny Čierny princ patrí medzi najznámejšie slovenské sladkosti. Toto sladké pečivo sa vyrábalo z cukru a vaječného bielka, bolo poliate čokoládou alebo lieskovými orieškami. Výsledkom bola naozaj veľmi sladká maškrta, ktorá pre mnohých bola sladká až príliš. Išlo o produkt nitrianskej firmy Chocolate products. Aj mnoho rokov po tom, ako Čierny princ zmizol z regálov slovenských obchodov, môžeš nájsť na internete recepty, ako si ho vyrobiť doma.
- Figaro Forte: V druhej polovici 90. rokov sa spoločnosti Jacobs Suchard Figaro podarilo dosiahnuť 50-percentný podiel na slovenskom trhu s cukrovinkami. Zásluhy na tom malo aj uvedenie čokolády Forte koncom roku 1997, ktorá sa stala vyzývateľom zabehnutej Študentskej pečate. Osloviť mladšiu generáciu a zabezpečiť si stabilnú pozíciu na trhu sa Forte podarilo vďaka výstrednej reklame, ktorú mnohí považovali za poburujúcu. Čokoláda s arašidmi, s hrozienkami a so želé sa vyrábala v niekoľkých verziách - napríklad mliečna, biela či horká.
- Bombík: Plnený máčaný perník Bombík priniesli na trh známe pečivárne Sereď v roku 1998. Vyrábal sa v prevádzke v Holíči v štyroch rôznych príchutiach. Deti, ale aj dospelí milovníci sladkostí si ho zapamätali hlavne vďaka sympatickému sloníkovi, ktorý bol jeho maskotom. Pečivárne Sereď sa zmenili na SEDITA a Bombík bol rebrandovaný na Bombi. V súčasnosti SEDITA stále vyrába celomáčané perníky Seditky, ktoré sa dajú považovať za priameho nástupcu Bombíka.
Stálice, ktoré prežili
Našťastie, niektoré klasiky prežili dodnes, hoci pamätníci si zvyknú povzdychnúť, že už nie sú také, aké bývali. Medzi ne patria:
- Horalky: Horalky od pečivární Sedita môžeme s čistým svedomím považovať za národnú sladkosť. Táto obľúbená maškrta zo Serede nám úspešne pomáha zahnať hlad a chúťky na sladké už od roku 1965.
- Snehulky: Medzi nestarnúce cukrovinky rozhodne patria aj Snehulky, mentolové cukríky z výroby najstaršej slovenskej cukrovinkárskej fabriky FIGARO. Ich história siaha do roku 1969, kedy ich receptúru vymyslel dlhoročný pracovník a vedúci výroby fabriky FIGARO, Ing. Štrba. Snehulky si okamžite získali množstvo priaznivcov po celom Českloslovensku, a zaradili sa medzi prvé mentolové cukríky na osvieženie dychu v krajine. Tieto legendárne cukríky sa dodnes predávajú nielen na Slovensku, ale aj v susednom Česku a Maďarsku, a sú zaručeným osviežením v každom ročnom období.
- Arizonky: Ryžové Arizonky sa podľa tradičného postupu a rokmi overenej receptúry vyrábajú v závode B. M. Kávoviny v Seredi už od roku 1966. Šesťdesiat gramové balenie plné pastelovo sfarbených sladkých ryžových pochúťok zhltne na počkanie snáď každý z nás, a to bez rozdielu veku. Či ste malí a či veľkí, Arizonky zostávajú klasikou, ktorá nikdy neomrzí.
- BB Puding: O tom, že je receptúra BB pudingu jedinečná, svedčí aj fakt, že v regáloch našich potravín úspešne zotrváva takmer 70 rokov. Málokto však vie, že za jeho receptúrou stojí piešťanský lekárnik, ktorý pôvodne hľadal dietetickú výživu pre dojčatá.
Nápoje, ktoré definovali dobu
Okrem sladkostí si pamätáme aj na nápoje, ktoré boli v 90. rokoch populárne:
- Vinea: Najväčšia konkurentka Kofoly, Vinea, sa zrodila v roku 1973, kedy Vinárske závody v Pezinku obdržali štátnu zakázku, ktorej úlohou bolo vytvoriť konkurenciu pre zahraničné kolové a citrusové nápoje. Po páde komunizmu však pre Vineu nastali temnejšie časy, a jej produkcia sa začala postupne znižovať. Našťastie tento unikátny nápoj s hroznovou chuťou v polovici 90-tych rokov opäť vrátilo do hry vinárstvo Vitis Pezinok. V roku 2008 Vineu odkúpila spoločnosť Kofola a.s.
- Pigi čaj: U nich taká obyčaj, pije sa len pigi čaj - znie text piesne z roku 1988 od skupiny Zenit. Je v ňom kus pravdy, pretože legendárny Pigi čaj bol svojho času jediným porciovaným čajom v celom Československu. Pigi čaj, ktorý môžeme s čistým svedomím nazvať aj fenoménom medzi slovenskými čajmi, sa na domácom trhu drží už vyše 50 rokov, a ročne sa ním vraj naplní až 55 miliónov šálok.
Sladkosti a spomienky
Sladkosti 90. rokov nie sú len o chuti, ale aj o spomienkach. Spomienky na školské prestávky, narodeninové oslavy, návštevy u babičky. Spomienky na časy, keď bol svet jednoduchší a sladší.
Stollwerck: Zabudnutý gigant z Prešporku
Stollwerck je príbeh firmy, ktorá dala meno cukríku „štolverke“ a mala jednu z najväčších výrobní v Prešporku. Príbeh sa začal, keď Franz Stollwerck, vyučený pekár a majster cukrár, v roku 1839 založil v Kolíne „Mürbeckerei“, teda pekáreň s cukrárenskými špecialitami ako čokoláda, marcipán, cukríky a ozdoby na stromček. S menom Stollwerck sa ale najmä spájal iný obchodný úspech - cukríky proti kašľu. Stollwerck vybudoval sieť predajcov, podával inzeráty a vďaka jeho úspechu ho ľudia volali „Kamelle - Napoleon“, o dva roky neskôr sa dokonca stal „dvorný dodávateľ kniežaťa Fridricha Pruského“.
Skúsil aj ďalší odbor - stal sa kaviarnikom. Avšak kaviareň „Café Royal“ nevyšla podľa predstáv a zbankrotovala. O pár rokov znova otvoril krásnu, veľkú kaviareň s 2 400 miestami na sedenie. V druhej polovici 19. storočia sa dostala vo výrobe do popredia čokoláda. Jeho piati synovia sa začali domáhať podielu na vedení firmy. A v roku 1868 premenoval firmu na „Franz Stollwerck a synovia“. Keď sa ale stretli generácie vo vedení, nastali rozpory, ktoré trvali až do smrti zakladateľa Franza Stollwercka.
Prečítajte si tiež: Sprievodca výberom sladkostí
Krátko po smrti otca Franza (10. marca 1876) sa spojili všetky Stollwerckovské cukrovinkárske firmy pod nové meno „Kaiserlich-Königliche Hof-Chocoladen-Fabrik Gebr. Stollwerck“ (Cisársko-kráľovská dvorná čokoládová fabrika súrodencov Stollwerckovcov). Fabriky Stollwerckovcov vyrábali nielen tabuľkovú čokoládu a kávový prášok, ale aj ďalších 375 čokoládových výrobkov, 150 rôznych druhov čokolády, ovocné a bylinkové sladkosti, 80 druhov tort, vafle, marcipán atď. Spoločnosť sa spoliehala na inovácie a rozširovanie výroby, za ktoré technicky bol zodpovedný Heinrich. Už v roku 1873 synovia Franza Stollwerka otvárali nové pracoviská vo Viedni, v Berlíne (1886), v Prešporku/Bratislave (1896), Londýne (1903), Stamforde/USA (1905) a v Brašove (1922).
Tretí brat Ludwig získal od bratov Lumierovcov licenciu na premietanie pre celé Nemecko, založil nemeckú spoločnosť pre automaty DAG, ktoré ste mohli nájsť tiež v New Yorku. Rozvoj a rozširovanie podnikov prinútili Stollwerckovcov zmeniť formu podnikania, a tak sa v roku 1902 stali akciovou spoločnosťou. Na verejnú burzu však vstúpili až po 1. svetovej vojne, v roku 1922. V Kolíne v čase rozvoja vybudovali aj luxusnú nákupnú pasáž.
Prvá svetová vojna Stollwerckovcom najprv priniesla zisky, čokoláda bola pre vojakom zdrojom energie, ale potom nasledovali straty, cukor bol len na prídel a tiež mali ťažkosti s dovozom kakaa. Briti totiž uvalili ekonomickú blokádu, čím Nemecko stratilo prístup na zahraničné trhy. Kakao sa nedalo doviesť na nemecké územie. V roku 1914 zatvorili pobočku Stollwerck v Amsterdame a Londýne. Pre nedostatok kakaa koncom roku 1916 zastavili výrobu všetkých čokoládových výrobkov okrem značky „Gold“. Americká pobočka bola skonfiškovaná a vydražená po vstupe USA do vojny. Odškodnenie bolo vyplatené až v roku 1928.
Stollwerckovci sa strategicky vyhli bankrotu firmy. Od roku 1916 Stollwerck ponúkal externé zákazky vo svojich doplnkových prevádzkach, napr. továreň na plechové výrobky a plechovky. V spolupráci s berlínskym chemikom Dr. Michaelisom Stollwerck vyvinul nový produkt „Nurso“. Ludwig Stollwerck našiel rôzne riešenia na dodávku kakaa - prepravil viac ako 40 vagónov kakaa z Talianska do Nemecka s falošnými papiermi. Napriek názorovým rozdielom medzi bratmi na túto „nákupnú politiku“ sa Ludwig Stollwerck po množiacich sa sťažnostiach rozhodol zapojiť špecialistov zabezpečujúcich bezproblémový priebeh do obchodu s potravinami a podarilo sa mu zabezpečiť minimálnu dodávku surového kakaa.
Vojna sa v roku 1918 skončila pre Stollwerck obrovskými stratami, zahraničné podiely boli vyvlastnené, spoločnosť stratila takmer 70 % svojich aktív a trhy sa zrútili. Stollwerck si na návrh ríšskych úradov a domácich bánk zobral rozsiahle úvery v neutrálnych zahraničných krajinách na financovanie dodávok surovín. Nemecké banky na úvery poskytli záruky. Základné imanie tvorilo zabezpečenie úverov a očakávaný zisk. Po strate zahraničných akcií, ziskov a cenných papierov konfiškáciou sa splátky dlhov zahraničných bánk ešte zvýšili o stratu hodnoty. Karl sa musel deliť o zodpovednosť so správcom firmy Kimmichom, dosadeného bankou a zároveň si udržať proti bankám vlastné finančné zabezpečenie. Nakoniec koncom roka 1931 Kimmich prinútil všetkých členov rodiny opustiť rodinný podnik. Výnimkou boli Gustav Stollwerck, ktorý viedol pobočku v Bratislave, a Adalbert Stollwerck, ktorý vo firme pracoval len od roku 1930. Gustav bol nútený odísť v roku 1933, keď dosiahol vek 60 rokov a viedol rok trvajúci právny boj o dôchodok. Ostatní rodinní príslušníci v krízovom roku 1931 boli zbavení podielov, ktoré si zložili ako zábezpeku na pôžičky. Správcovia firmy presadili zníženie kapitálu, stiahli debetné zostatky rodinných príslušníkov a po započítaní odkúpili zvyšné akcie za oveľa nižšiu cenu, ako bola ich hodnota.
Prečítajte si tiež: Čo môže jesť dvojročné dieťa: sladkosti
V roku 1972 sa stal majiteľom Hans Imhoff, ktorému sa podarilo dočasne zvýšiť obrat, v 90. rokoch otvoril filiálky v Maďarsku a Rusku, v roku 1993 založil v Kolíne nad Rýnom múzeum čokolády. Firma stratila svoju pozíciu na trhu a v roku 2002 sa stala súčasťou koncernu Barry Callebaut, čo viedlo k uzavretiu pôvodnej kolínskej prevádzky.