Výstava fotografií Marcela v Pro Laika Gallery Restaurant, ktorá trvala do 2. decembra, nebola len prehliadkou technicky dokonalých záberov. Bola to predovšetkým sonda do duše fotografa, ktorý si pri každej snímke cení stretnutie s človekom viac ako samotný výsledok. Z fotografií sršala láska k ľuďom a radosť zo stretnutí s nimi. Marcel je pri nich blízko.
Začiatky s fotografiou
Marcelova cesta k fotografii bola netradičná. Ako pätnásťročný začal so skákaním s padákom a neskôr sa dostal do strediska vrcholového športu v Lučenci. Tam fotili všetci. Aj za socializmu ako športovci veľa cestovali, tak sa veľa fotilo. Aj cesty, aj zoskoky. Medzi parašutistami bolo viac fototechniky ako kdekoľvek inde. Mali kamery na nakrúcanie videa, bola tam tmavá komora. Tak som začal fotiť aj ja. Prvý foťák mu kúpil otec v roku 1983. Bola to Smena 8M. Mám ju doteraz. Hoci si myslel, že zvládne fotiť aj počas zoskoku, so Smenou to nešlo veľmi dokopy.
Fascinácia zamrznutým momentom
Fotografia ho fascinuje pre to zamrazenie momentu, okolo ktorého je príbeh. Dlho fotil primárne svoju rodinu, kamarátov. V roku 2000 začal fotiť na digitálne kompakty. Pred desiatimi rokmi to zobral vážnejšie a kúpil si prvú digitálnu zrkadlovku.
Hľadanie vlastnej cesty
Dodnes je Marcel „mladý a nevyhranený“. Začal fotiť všetko. Krajinky, šport, lebo má k nemu blízko. Veľa fotil karate, keďže je karatista a syn je karatista, reprezentant. Fotil lyžiarov, fotil pod vodou, lebo lyžuje a potápa. Fotil parašutistov, ale už neskáče. Istý čas mali parašutistickú školu, ale to už skončilo. K street fotografii sa dostal cez Jula Kotusa, s ktorým sa prihlásil spolu so starším synom na jeho workshop. Chytilo ho to.
Fotografia ako súčasť života
Hoci sa fotografiou neživí, je neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Je ITčkar, úplne oficiálne softvérový architekt. Posledné roky má na vizitke napísané „CEO“. Má s bratom softvérovú firmu a všetok voľný čas sa snažia venovať rodine a svojim koníčkom. Brat je triatlonista, vytrvalostný bežec, chodí na osemtisícovky, stále však tvrdí, že je vysokohorský turista. A Marcel potápa, lyžuje, skialpuje, chodí na hory a fotí. Z jeho fotiek pozerajú tváre ľudí, ku ktorým má veľmi blízko. Postupne si teda našiel svoju cestu vo fotografii.
Prečítajte si tiež: Vzor na odstúpenie od kúpnej zmluvy
Od infračervenej k dokumentárnej fotografii
Najprv začal blbnúť s infrafotografiou. Fotil infrakrajinky. Nebolo veľa takých fotiek, tak sa to ľuďom páčilo. Potom fotil infračervené dokumenty, ľudí infrákom. Ale to bolo hľadanie, ako byť iný. Nakoniec sa vrátil späť k základom. Istú dobu viac čítal a pozeral si fotky dobrých fotografov - dokumentaristov ako fotil. Zistil, že fotka nie je o technike, ale o oku. A teraz čoraz viac zisťuje, že to nie je ani o oku, ale o srdci. Aspoň dokument. Vyžaduje si žiť s ľuďmi, existovať s nimi. Nesmú ho brať ako rušivý prvok. Stáva sa súčasťou príbehu.
Obed za fotku v Náhornom Karabachu
Napríklad v Náhornom Karabachu Marcela každá fotka stála obed. Keď niekoho odfotil, pozval ho k sebe a musel sa ísť k nemu najesť. Bolo to výborné. Jedia syry, tvaroh, med, vajcia, nekvasený chlieb a nejakú zelinu k tomu, takže je to zdravé. A zvládol aj štyri obedy za deň. Pointa je, aby ťa ľudia prestali vnímať. Prídeš k človeku a on je v strehu, že kedy ho odfotia. Zdvihneš foťák a on hodí pózu. Ale keď je s ním dlhšie, polhodinu, hodinu, dve hodiny a rozprávajú sa o čomkoľvek, stane sa súčasťou príbehu. Toho človeka do ničoho netlačí. Jednoducho ho fotí počas rozhovoru o bežných problémoch. Navyše oni sa veľmi radi rozprávajú. Ľudia v Arménsku a Karabachu napríklad o konflikte s Azerbajdžanom.
Cesty za inšpiráciou
Do Náhorného Karabachu sa vybral na nápad kamaráta, českého fotografa s arménskymi koreňmi a ruským pasom Garika Avanesiana, ktorý organizuje fototripy po celom svete. Najbližšie s ním ide v januári do Bangladéša. Ešte jedno miesto je tuším voľné. Rád cestuje aj do Indonézie, kde vystavoval v Pro Laika Gallery Restaurant už dvakrát, naposledy to boli fotky z Indonézie. Stačí zájsť mimo turistických miest a ľudia sú tam iní. Nič nemajú a aj z toho ti polovicu dajú. Alebo aj všetko. Naopak, nemá rád subsaharskú Afriku. V Keni ich majú za chodiace peňaženky. Každý chcel za fotku peniaze. On v živote za fotku neplatil. Tým pádom tam nemohol fotiť. Akonáhle vytiahol foťák, ľudia natrčili ruky a chceli bakšiš. Nevedeli sa dohodnúť.
Trpezlivosť a splynutie s prostredím
Neponáhľa sa pri fotení a čaká, kým si na neho ľudia zvyknú. Vtedy prídu tie rozhodujúce okamihy. Postupne na teba zabudnú, nevnímajú ťa ako rušivý element. Vtedy prídu nefalšované emócie. Prestane to byť o tom, že zas prišiel nejaký turista. Pritom niekedy fotí aj v turistických destináciách. Stačí zájsť kúsok za turistickú zónu. V Jakarte desať metrov od luxusnej ulice objavil slum. Žili v ňom úplne iní ľudia než tí na hlavnej ulici. Na druhý deň im už bolo úplne jedno, že sa tam motá. Zas je tu ten divný človek, ktorý si fotí práve nás a nevieme prečo, mysleli si.
Bezpečnosť na cestách
Ľudia majú skreslené predstavy, že sú nebezpečné krajiny. Myslí si, že skôr my sme nebezpeční… Raz v Jordánsku sa mu stalo, že si odfotil beduína pred čajovňou. Urobil nejaký pohyb a z čajovne vybehli dvaja týpci. Povedali mu, že je to významný beduínsky šejk a nemôže si ho len tak fotiť. Zaujímalo ich, či nie je Američan alebo Izraelčan. Chceli vidieť pas. Pas so sebou nikdy nenosí, načo, akurát mi ho môžu ukradnúť. Necháva ho v hoteli. Tak chceli, aby som dal dole trenky. Či som obrezaný. Radšej im ukázal slovenský znak, ktorý som mal na tričku. Nakoniec ma pozvali do čajovne a dal som si s nimi a so šejkom čaj. Takže boli nepríjemní, ale len chvíľu, kým sa to nevyjasnilo. Jednoducho nemali radi Izraelčanov a Američanov. Fotka mi zostala.
Prečítajte si tiež: Prehľad denného menu
Sloboda v cestovaní
Po takých krajinách sa pohybuje sám. Nikdy nechodí so sprievodcom. Má rád slobodu. Mám rád, keď o sebe rozhodujem ja a nie vedúci zájazdu. V Keni si prenajal auto od nejakého černocha. Prišiel som na vrátnicu národného parku. Kde máš guida?, čudovali sa. Všetci sa pýtali, prečo som sám, keď som biely. Ale prečo nie? Veď viem šoférovať.
Inšpirácia na Slovensku a reakcie ľudí
Láka ho aj naše prostredie. Má nápady, čo by som tu chcel fotiť. Ale vždy narazí na uvažovanie ľudí, že čo za to a čo za tým je. Nerozumejú, že niekto chce fotiť len preto, aby fotky vystavil. Prvá otázka je, či fotky potom predám a koľko veľa za ne zarobím. Ľudia za tým hľadajú prachy.
Cieľom je sprostredkovať iný pohľad na život
Ľuďom v Karabachu povedal, že žijú v prostredí, ktoré by chcel sprostredkovať ľuďom u nás. To je jeho cieľ. Tu príde človek do nákupného centra, minie strašne veľa peňazí, ale stále nie je šťastný. Túžime po nejakej nadštandardnej slasti. Nevieme sa zastaviť. Preto fotí takéto krajiny, lebo chce ľuďom ukázať, že sa dá žiť inak. Jednoduchšie, skromnejšie. Arménsko je krajina o dvoch slovách. Pokora a hrdosť. Sú veľmi pokorní a sú veľmi hrdí na to, že sú Arméni. Úplne inak než naši „hejslováci“. Vyžaruje to z nich. V Jerevane videl, ako ľudia začali len tak tancovať národné tance. Pýtal sa, či je to nejaký súbor. Odpovedali, že nie.
Rozhodujúci moment
Raz si prečítal, že existuje rozhodujúci okamih. Myslel si, že to znamená, že musíš každého prekvapiť. Že nesmú o tebe vedieť. Plížiš sa nenápadne ako snajper, zrazu vytiahneš foťák, cvakneš a už to máš. Ale o tom to nie je. Najprv sa s ľuďmi rozpráva. V Indonézii, kde majú na každom ostrove úplne iný jazyk, sa rozpráva rukami-nohami. Medzitým si ľudí fotí.
Komunikácia ako kľúč k príbehu
Komunikácia je pre Marcela podstatná, niekedy podstatnejšia ako fotenie. Veľa sa dozvie. Ľudí napríklad strašne baví, keď prejavíš záujem učiť sa ich jazyk. Na niečo ukážem, oni mi povedia, ako sa to povie, ja to zopakujem, oni sa smejú na mojej výslovnosti.
Prečítajte si tiež: Moderná gastronómia v Prešove: Steak House
Plány a spontánnosť
Pri projektoch má plán. Napríklad teraz fotí bratislavské siluety a tému „Escape“, človeka, ktorý odniekiaľ uniká. Pritom hľadá vhodné situácie so zaujímavým, špecifickým pozadím. Ale keď cestuje, čaká, čo príde. Ráno vstanem, niekam sa doveziem a túlam sa. Niekedy celý deň neodfotím nič. Ale tá fotka raz príde. Len to nesmieš siliť. Nesmieš sa tlačiť do toho, že urobiť fotku. Keď som to takto silil, nafotil som niečo. No keď som si to s odstupom času pozrel, nebolo to dobré. Teraz už netlačí na pílu. Neurobím fotku, no a čo? Nemusím priniesť fotky do agentúry alebo časopisu. Som slobodný.
Samota pri tvorbe
Najradšej fotí sám. Aj keď sú viacerí, idú každý sám za seba. V dedine sa vyberie každý iným smerom. Potom sa niekde na ulici znovu stretnú. Ak vidí niečo dobré, pošle nejaké decko na ulici po mojich kamarátov. Zaručene ich nájde a dovedie.
Návraty k ľuďom
Ľuďom, ktorých nafotil v Indonézii, druhýkrát priniesol fotky. S kamarátom ich hľadali po poliach. Keď ich našli a odovzdali im fotky, tešili sa. Ale myslím, že keď sa k nim vrátim, tak budú radi. A viem, že sa tam môžem vrátiť kedykoľvek.
Inšpirácia v príbehoch
S ujom Viktorom strávil strašne veľa času. Obrazne s ním prešiel Európu. Celý život neodišiel zo svojej dediny, len počas 2. svetovej vojny došiel až do Berlína. Viem všetko, čo sa dialo, lebo mi porozprával všetky zážitky. Potom sa vrátil späť a zas nikde nebol. Rád počúva takéto príbehy.
Cieľom je ukázať a inšpirovať
Chce svoje fotky ukázať ľuďom. Každý chce predsa prezentovať svoju tvorbu. Výstava je pekná spätná väzba a satisfakcia. V roku 2012 otvoril v Bratislave galériu, kde sa mali predávať fotoobrazy. Už nefunguje. Slovensko je v tomto divné. Ľudia nevedia oceniť, že dostanú originál, a ten niečo stojí. Radšej idú do veľkoobchodu s nábytkom a kúpia si tam červený autobus pred Big Benom za pár eur.
Cesta je cieľ
Keď bol mladší - a vlastne ešte nedávno - mal strašne veľa cieľov. V karate máme krásne príslovie: Cieľom cesty je cesta samotná. Teda cieľ nie je. Načo? Dosiahneš ho, a? Čo teraz? Zastrelím sa? Začnem znovu piť? Nie. Naša spoločnosť je strašne precieľovaná. Premotivovaná. Stále ísť ďalej. Majiteľ každej firmy chce ročne zvýšiť obrat o desať, dvadsať, tridsať percent. Je to vôbec možné, neustále ho takto zvyšovať? Stále sa za niečím hnať? Potom ti unikajú tie podstatné veci. Napríklad ujo Viktor.
Pozvánka na premietanie
Pozývame vás na premietanie fotografií s autorovým rozprávaním o ceste, ľuďoch a fotografovaní do ProLaika Gallery Restaurant vo štvrtok 16. novembra o 18:00. Vstup voľný.