História nie je len o dátumoch a udalostiach, ale najmä o vplyve osobností, ktoré ju formovali. Jednou z takýchto osobností, ktorá ovplyvnila dejiny reformácie a protestantského hnutia, bol Ján Hus. Učebnice dejepisu síce uzatvárajú kapitolu o Jánovi Husovi dátumom jeho upálenia (6. júl 1415) a husitského hnutia bitkou pri Lipanoch (1434), no jeho odkaz žije dodnes.
Ján Hus: Viac než len symbol
Nebudeme sa na Husa pozerať len ako na symbol českého národného hnutia z 19. storočia alebo ako na bojovníka za sociálnu spravodlivosť, ako ho vykresľovali ľavicoví politici. Na rozdiel od mnohých iných stredovekých hnutí, o ktorých máme len záznamy z pera ich nepriateľov, v prípade Jána Husa sa nám zachovalo rozsiahle dielo: zbierka kázní Postila, osobná korešpondencia a mnohé ďalšie diela. Vďaka tomu, spolu s vyjadreniami jeho nepriateľov, môžeme spoľahlivo rekonštruovať, akým človekom bol, čo hlásal, za čo bol upálený a prečo sa stal inšpiráciou pre ďalšie generácie.
Korene Husovho reformného myslenia
Korene reformačného hnutia nezačínajú Jánom Husom. Už počas štúdií na Pražskej univerzite sa spolu s ďalšími kolegami dostal ku spisom oxfordského profesora Jána Viklefa. „Kacírske“ myšlienky sa totiž v tej dobe takmer vždy zrodili v kruhu vzdelancov. Je všeobecne známym faktom, že pred vynájdením kníhtlače boli knihy luxusom. Ján Hus, ako rektor pražskej univerzity, však mal prístup ku rôznym spisom.
Kazateľ k ľudu
Koncom stredoveku bolo veľa kazateľov, ktorí v rodnom jazyku oslovovali pospolitý ľud a jedným z nich bol aj Ján Hus. Od roku 1402 do roku 1410 Hus dvakrát denne po celý týždeň kázal v pražskej Betlehemskej kaplnke. Do kaplnky sa zmestilo okolo 3-tisíc ľudí a „na Husovi“ bolo vždy plno. Chodiť na Husa bolo jednoducho „in“. Kaplnku navštevovalo celé spektrum poslucháčov: prostí ľudia, mešťania, šľachta i intelektuáli.
Ťažisko Husovho kázania bolo etické. Hus bol viac moralista ako systematický teológ. K sebe i k druhým pristupoval s morálnou prísnosťou. Na cirkvi mu neprekážalo iba učenie, ale predovšetkým mravná skazenosť. Jeho rétorika bola expresívna, nedával si servítku pred ústa, ostro napádal nemravný život „nehodných kňazov“, pápeža neváhal označiť za antikrista.
Prečítajte si tiež: Ako správne zavárať džem: Trik s prevrátením
Od kritiky k útoku na piliere cirkvi
Pokiaľ Hus bojoval len o nápravu cirkvi a kritizoval lakomstvo, smilstvo a iné zjavné hriechy kňazov, mníchov a iných duchovných, nebol až tak tŕňom v oku. Dokonca mal priazeň arcibiskupa aj kráľa. Problémy nastali, keď Ján Hus napadol piliere učenia rímskokatolíckej cirkvi. Verejne sa hlásil k myšlienkam Viklefa, ktorý bol vyhlásený za kacíra, uctievanie sôch a obrazov nazval modlárstvom, ale jeho osud bol spečatený, keď vystúpil proti predávaniu odpustkov, ktoré nazval hriechom svätokupectva. Vtedy už išlo o ohrozenie veľkého biznisu, z ktorého mala príjem aj kráľovská pokladnica a preto sa od neho odvrátil aj samotný kráľ.
Spor o odpustky: Jadro problému
Stručne vysvetlím, čo bola podstata sporu, keďže predaj odpustkov bola hlavná vec, ktorá vyprovokovala aj o sto rokov neskôr Martina Luthera a nakoniec viedla k reformácii, ktorú sa už nepodarilo násilne potlačiť. Podľa učenia Biblie, odplatou za hriech je smrť a večné zahynutie. Keďže žiaden človek nie je bez hriechu, otázka odpustenia hriechov je otázkou večného života. Predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi túto potrebu odpustenia vyriešili tak, že človek si mohol kúpiť odpustenie svojich hriechov. Avšak Ján Hus (rovnako ako iní reformátori po ňom, vrátane Martina Luthera) hlásal, že Ježiš svojou smrťou niesol trest za hriechy všetkých ľudí, odpustenie je teda zadarmo z milosti.
Pápež sa v očiach Jána Husa stal plne zodpovedným za korupciu v cirkvi, ktorú predaj odpustkov len stupňoval a umocňoval. Namiesto duchovného poslania slúžil a aj dnes RKC slúži mamonu a nekresťansky odiera o posledné peniaze ľudí za každý cirkevný úkon.
Prečo bol Ján Hus považovaný za kacíra?
Prvým dôvodom bol jeho názor na cirkev. Podľa dogmy cirkvi človek nemohol byť spasený, ak nepatril k cirkvi. Mimo cirkvi nebolo spásy. Cirkev bola vtelením viery a jej vôľa zaistiť spásu bola najvyšším mysliteľným cieľom. Čo teda Ján Hus rozumel pod pojmom cirkev? Bola to pre neho komunita predurčených ku spáse. Kto je predurčený ku spáse, to nie je poznateľné, vie to iba Boh a nemôže to byť zmenené. Dokonca ani tí, ktorí sú predurčení ku zatrateniu, aj keby konali dobro, nemôžu byť spasení, zatiaľ čo tí, ktorí sú predurčení ku spáse, aj keby sa dopustili nejakého hriechu, nemôžu byť zbavení spásy. Husov pojem cirkvi bol považovaný za najhoršie kacírstvo.
Jeho poňatie cirkvi viedlo ku ďalším vážnym ohrozeniam cirkevnej štruktúry a náuky. Stačí venovať pozornosť jeho učeniu o pápežovi a pápežskej moci. V dobe kostnického procesu s Husom nebol uznávaný žiaden pápež, ale k popretiu pápežovho miesta v cirkvi nedošlo. Jednou z hlavných úloh koncilu bolo zvoliť nového, všeobecne uznávaného pápeža. Pápežstvo bolo považované za vec božského pôvodu, ustanovené samotným Kristom. Akýkoľvek útok proti inštitúcii pápežstva bol považovaný za útok proti podstate cirkvi a jej božskému ustanoveniu.
Prečítajte si tiež: Benefity cestovín z červenej šošovice
Ján Hus útočil na pápeža Jána XXIII. kvôli sporu s odpustkami, keď napádal jeho vyhlásenie krížovej výpravy proti neapolskému kráľovi Ladislavovi. Ale už v raných Husových spisoch sa nájdu vážne výhrady proti miestu, ktoré pápežovi prislúcha v systéme cirkevnej vlády. Bol toho názoru, že pápež môže hrešiť a potom sa stáva antikristom, nemá sa veriť v pápeža, pretože sa má veriť len v Boha, pápežova kliatba, ak je nespravodlivá, nič nezaváži, pápež nie je hlavou cirkvi, ktorou je len Kristus.
Za najspornejšiu vec, ktorú Hus zastával, bola považovaná Wyclifovská zásada, že nikto nie je svetský pán, nikto nie je prelát, nikto nie je biskup, pokiaľ je v smrteľnom hriechu. Parížsky kancelár Gerson to pokladal za také nebezpečné a deštruktívne, že v liste pražskému arcibiskupovi Konrádovi z Vechty zo dňa 24. 9. 1414 prehlásil, že treba také zhubné kacírstvo potlačiť nie presvedčovaním, ale ohňom a mečom.
V súvislosti s týmto článkom došlo na kostnickom súde ku osudovej epizóde. Keď Hus bránil pravosť zásady, že smrteľný hriech odníma nositeľom právomoc, povedal, že ani kráľ v smrteľnom hriechu nie je kráľom. Nevieme, či bol k tomu výroku vyprovokovaný alebo ho povedal zo svojej vôle. Ale práve v tom okamihu nebol kráľ Žigmund prítomný. Bol preto dodatočne zavolaný, aby Husovo prehlásenie počul. Hus ho neváhal opakovať aj v kráľovej prítomnosti. Žigmund na to odpovedal veľmi krátko: „Jene Huse, nikto nežije bez hriechu.“ Predsedajúci kardinál d´Ailly komentoval túto zvláštnu scénu poznámkou, že Hus chce podvracať nielen cirkevné, ale aj svetské poriadky.
Ďalšie názory, ktorými Hus provokoval svoju cirkev, bola oblasť týkajúca sa Božieho zákona. Husovo svedomie i konanie bolo vedené jeho presvedčením, že koná podľa Kristovho zákona, od ktorého sa bál odchýliť, aby neupadol do smrteľného hriechu. Tento jeho vnútorný imperatív bol nepochopiteľný pre jeho sudcov. Husovo učenie o poslušnosti, vystihnuté v diele De ecclesia, spočíva na zásade, že vo veciach, ktoré sa priečia Kristovmu príkazu, nie je dovolené počúvať nadriadených. Vyvstáva potom otázka, kto má rozhodnúť, ako sa má podriadený zachovať? Kde je pevné kritérium? Keby sme uznali možnosť odmietať vykonávanie príkazov, v zhode s najvyšším Kristovým zákonom, je tým nesporne spochybnený vzťah podriadenosti a nadradenosti. Individuálne posudzovanie oprávnenosti príkazu a uvažovanie, či má byť vykonaný, by bolo neprijateľné aj dnes.
Kostnický koncil a Husov osud
Nebudem písať o všetkých disciplinárnych trestoch a kliatbach, ktorým Ján Hus čelil, ale keďže sa svojho učenia nevzdal, 6. júla 1415 bol v Kostnici upálený. Protivníci Jána Husa si pravdepodobne mysleli, že vášne a rozhorčenia ľudí sa po čase upokoja a zvyšok násilne potlačia. Avšak prerátali sa. Nakoniec to prerástlo do husitského hnutia.
Prečítajte si tiež: Riziká konzumácie zeleného hovädzieho mäsa
Husitské hnutie a Jednota bratská
Nechcem sa mu venovať detailne, lebo ide o kontroverzné hnutie, ktoré zasiahlo celý národ a vtiahlo krajinu na niekoľko rokov do vojny. Malo veľa prúdov a neboli medzi nimi len boží bojovníci (v bitke pri Domažliciach sa celá križiacka armáda napriek presile v strachu rozutekala, keď počuli husitov spievať „Kto jsou boží bojovníci“), ale aj lúza, ktorá zneužila situáciu na rabovanie kláštorov.
V roku 1457 sa z jedného krídla nasledovníkov Jána Husa v Kunvalde sformovala Jednota bratská (50 rokov pred reformáciou Martina Luthera). Hoci oficiálne fungovali nelegálne (v Čechách vládli Habsburgovci, ktorí takéto konfesie netolerovali), v praxi mali slobodu, lebo ich tolerovala panská vrchnosť. V 15.-17. storočí bola väčšina obyvateľov českých zemí protestanti (zástupcovia rôznych smerov husitstva, neskôr luterskej reformácie) a v krajine bola na tie časy nevídaná náboženská sloboda, kedy vrchnosť tolerovala na svojich panstvách všetky konfesie.
V polovici 16. storočia počet protestantov v Čechách narástol na asi 90% obyvateľov krajiny a stále viac ľudí sa hlásilo aj k Jednote bratskej (mala asi dvestotisíc členov.) Najznámejším biskupom Jednoty bratskej bol učiteľ národov Ján Amos Komenský. Z ich tlačiarne (ktorá bola utajená v horách) vyšiel aj najpopulárnejší a najlepší preklad Biblie do češtiny, na ktorom niekoľko rokov pracoval tím prekladateľov Jednoty bratskej - takzvaná Biblia kralická.
Doba temna a exil
Avšak po tragickej bitke na Bielej hore v roku 1620 vydali Habsburgovci nariadenie, na základe ktorého museli všetci protestanti buď opustiť krajinu, alebo konvertovať na katolícku vieru. Historici odhadujú, že České krajiny opustilo asi dvestotisíc ľudí, vrátane mnohých šľachticov, ktorí si radšej zvolili obetovať svoje majetky a spoločenské postavenie, ako vzdať sa svojej viery. Žiaľ, český národ stratil aj elitu národa a aj preto sa nastupujúce obdobie nazýva dobou temna.
Niektorí protestanti však krajinu neopustili, ale tajne sa naďalej držali svojej viery. Takímito boli aj prívzrženci Jednoty bratskej na Morave, ktorí dokázali fungovať v ilegalite približne 100 rokov, ale kvôli prenasledovaniu pod Habsburským jarmom sa predsa len v roku 1722 rozhodli opustiť krajinu. Nemecký šľachtic Ludwig von Zinzendorf im ponúkol, že ich uchýli na svojom panstve v Hernhute. Ponúkol útočisko nielen utečencom z Moravy, ktorých začali volať Moravskí bratia, ale aj iným prenasledovaným protestantom z mnohých európskych krajín.
Moravskí bratia a ich vplyv na Johna Wesleyho
Kvôli rôznym teologickým skupinám začali mať medzi sebou čoraz väčšie doktrinálne nezhody, až si v zúfalstve uvedomili, že im pomôže iba Boh. Modlili sa o pomoc a zažili to, čo nazvali zostúpením Ducha Svätého, aké zažili Ježišovi učeníci na deň Letníc. Tieto „nové letnice“ priniesli do tejto komunity zjednotenie, obnovenie vzťahov a horlivosť. Následne začali do sveta vysielať stovky misionárov, ktorí zasiahli aj územie severnej a južnej Ameriky, Karibik, ďaleký východ, Rusko (kde založili niekoľko prosperujúcich miest na rieke Volge) a čo je najdôležitejšie, mali zásadný vplyv na Johna Wesleyho.
Habsburgovci urobili rovnakú chybu ako odporcovia Jána Husa. Tak, ako si Husovi nepriatelia mysleli, že ho umlčia jeho upálením, Habsburgovci si mysleli, že prenasledovaním a násilnou rekatolizáciou potlačia reformáciu. Ale poďme späť k Johnovi Wesleymu.
Keďže si písal podrobný denník, vieme o jeho živote veľa zaujímavých detailov. Vďaka prísnej a cieľavedomej výchove jeho zbožných a vzdelaných rodičov, sa z neho stal anglikánsky kňaz, ktorý sa snažil žiť vysoko morálnym životom. Založil skupinu metodistov, ktorí dbali na prísnu zbožnosť, študovali Písmo, venovali sa modlitbe, navštevovali väzňov a chorých, vyhýbali sa hriechom a akýmkoľvek nestriedmostiam.
V roku 1735 sa John Wesley vybral na misijnú cestu do severnej Ameriky, aby priniesol evanjelium Indiánom. Na lodi sa plavil spolu s Moravskými bratmi. Počas plavby sa strhla silná búrka, kedy bola reálna hrozba, že sa loď potopí. Všetci cestujúci a námorníci panikárili, iba Moravskí bratia si zachovali vnútorný pokoj, smelo sa modlili a spievali chválospevy. Vtedy si John uvedomil, že postráda vnútornú silu, akú mali oni a nielen to. Napriek prísnej zbožnosti, vôbec nemal istotu, kam pôjde po smrti. Ako neskôr napísal: „Išiel som obracať Indiánov. Ale kto obráti mňa?“ Jediní na palube, ktorí mali istotu, že sú spasení, boli Moravskí bratia. Preto sa k nim John Wesley po neúspešnej misii v Amerike pripojil, zažil ozajstné obrátenie a prežil, že Kristus odpustil jeho hriechy, oslobodil ho od smrti a získal istotu spasenia.
Toto obrátenie sa z náboženstva orientovaného na skutky ku viere v spasenie z milosti priniesli kľúčový zvrat nielen v živote bratov Wesleyovcov, ale v celých cirkevných dejinách. Svojmu bratovi Samulevo napísal, že predtým ani nebol kresťanom, lebo hriech mal nad ním vládu, hoci proti nemu bojoval, ale od momentu obrátenia mu Kristus zadarmo daroval slobodu od hriechu. Bratia Wesleyovci a ich spolukazateľ George Whitefield v Anglicku rozbehli do tých čias nevídané prebudenie, počas ktorého kázali o božej milosti, ktorá je zadarmo pre každého. Toto kázanie ale bolo sprevádzané aj tvrdým odporom, najmä zo strany anglikánskej cirkvi, preto slúžili prevažne pod holým nebom. Keď Johnovi zakázali kázať úplne všade, postavil sa na hrob svojho otca, ktorý bol oficiálne jeho majetkom a kázal odtiaľ. Neskôr ustanovili ďalších kazateľov, ktorí mali pokračovať v ich práci, až postupne zasiahli celé Anglicko a iné krajiny sveta vrátane USA.
Sociálny dopad metodizmu
Situácia bola v tých časoch zúfalá - prekvitala prostitúcia, alkoholizmus a mnohé iné sociálne a morálne problémy. Anglikánska cirkev, ktorá vznikla z iných pohnútok ako ostatné protestantské cirkvi (Kráľ Henrich VIII. sa chcel dať rozviesť so svojou manželkou a oženiť sa z milenkou Annou Boleynovou, preto sa oddelil od Rímskej cirkvi. Jeho milenke sa síce podarilo docieliť, že sa stala zákonitou manželkou, ale nakoniec jej dal odseknúť hlavu.), nemala reálny vplyv, ktorý by dokázal zmeniť životný štýl širokých más. Túto zmenu prinieslo až metodistické hnutie. Metodistický kazateľ William Booth spolu so svojou manželkou Katarínou založili Armádu spásy, ktorá pomáha alkoholikom, prostitútkam a iným ľuďom na okraji spoločnosti k návratu do normálneho života.
Letničné hnutie a odkaz Jána Husa
V roku 1906 v metodistickom zbore na Azusa street v Los Angeles kázal černošský kazateľ z biblickej knihy Skutkov o tom, že dôkazom naplnenia Duchom Svätým bolo to, že učeníci hovorili inými jazykmi. Hoci o tejto skúsenosti hovoril len teoreticky, lebo v tých časoch sa podobné veci nediali, po modlitbe zhromaždenie zažilo to isté, čo Moravskí bratia pred dvesto rokmi. Bol vyliaty Svätý Duch a presne ako je to popísané v Biblii, veriaci začali hovoriť novými jazykmi.
Myslím si, že keď Ján Hus pred 600 rokmi odvážne hájil pravdu, vôbec netušil, aký zástup svojich nasledovníkov raz bude mať. Netvrdím, že Moravskí bratia, Metodisti, či Letniční, len nekriticky a bezo zmeny preberali myšlienky Jána Husa, lebo to ani tak nebolo. Ale Ján Hus bol jedným z tých, ktorý prevzal štafetu od Johna Wicklefa, posunul ju ďalej a nasledujúce hnutia išli svojim vlastným vývojom podľa miery poznania pravdy.
Hus ako morálny kompas
Na cirkvi mu neprekážalo iba učenie, ale predovšetkým mravná skazenosť. Jeho rétorika bola expresívna, nedával si servítku pred ústa, ostro napádal nemravný život „nehodných kňazov“, pápeža neváhal označiť za antikrista.
Hus dokonca priznával chudému právo vzoprieť sa príkazom mocných, pokiaľ by boli v rozpore s božími zákonmi Písma a Desatora. Kritériom mu bol princíp poslušnosti či neposlušnosti božích zákonov, ktoré kládol nad zákony svetskej moci. V tom tiež spočívala podstata jeho reformizmu smerujúceho k obrode feudálnej spoločnosti znútra na základe princípu lásky k blížnemu (Ježiš).
Odkaz pre dnešok
Majstra Jána Husa na Vás, vy bezbožní pánbíčkári a katolícki zločinci! Odpustky boli a aj dnes sú zločinným kupčením s kresťanskou vierou! Túžba po peniazoch, majetku a moci tak u RKC prevýšili pôvodné poslanie kresťanského kléru - pôvodnej ranej kresťanskej cirkvi.
Náboženstvá, ktoré si myslia, že iba oni sú vlastníkmi morálnej pravdy, sú nebezpečenstvom našej demokracie a tým väčším, čím väčší vplyv v spoločnosti získajú. Logika jedinej a posvätnej pravdy a trvanie na zjednodušených protikladoch (ako my a tí druhí, dobro a zlo, biele a čierne) viedla v minulosti k náboženským vojnám!
Toto dvojkoľajné obojaké (na obidve strany) pokrytecké nemorálne správanie je pre celú históriu RKC typické. Týka sa aj českého Majstra Jána Husa, ktorého síce v decembri 1999 pápež Ján Pavol II. uznal za cirkevného reformátora, a dokonca povedal, že ľutuje jeho krutej smrti, ale za jeho upálenie sa českému národu neospravedlnil! Vyjadrenie ľútosti a prehlásenie za reformátora nie je ospravedlnením! Neurobil to ani Benedikt XVI., ktorý nazval Husa stredovekým kresťanom, ktorý má čo povedať ľuďom aj dnes.
Avšak s niektorými Husovými názormi RKC nesúhlasí dodnes, napríklad, že kňaz v hriechu neplatne poskytuje sviatosti alebo, že RKC, ktorej kňazi páchajú hriechy, nemôže byť prostredníkom medzi Bohom a človekom, pretože táto úloha patrí len Ježišu Kristovi. „Nežije v Milosti Božej kňaz, ktorý žije v hriechu! A preto ho netreba poslúchať! Ďalej to boli jeho výzvy, aby veriaci používali svoj rozum pri hodnotení príkazov katolíckych kňazov ako aj snaha, aby veriaci čítali Písmo sväté vo svojom rodnom jazyku. Patrila sem aj husitská požiadavka pitia vína z kalicha nielen pre kňazov ale aj pre laikov/nekňazov. Pitie vína z kalicha bolo prejavom nadradenosti katolíckych kňazov nad obyčajným sprostým/jednoduchým ľudom. Hus tiež učil, aby cirkev bola podriadená vo veciach svetských svojmu zemskému pánu a nie náboženskému pánu/kňazovi. To bolo tiež v zásadnom rozpore so strategickými záujmami katolíckej cirkvi. Učil aj to, že nie je vôľa božia, aby jední boli bohatí a druhí chudí!
Ján Hus učil, že kňaz, ktorý žije v hriechu, nie je pravým kresťanom a že církevné odpustky sú len almužnou, kde rozhrešenie za spáchané hriechy neplatí! Toto boli všetko dôvody, ktoré ohrozovali samú podstatu existencie a vládu katolíckej cirkvi nad jej ovečkami a pre ktoré boli Majster Ján Hus aj Jeroným Pražský upálení. Toto sú aj dôvody, prečo RKC dodnes nedala súhlas na kanonizáciu majstra Jána Husa a Jeronýma Pražského! Preto radšej kanonizovala Anežku Českú, aby sa na týchto dvoch radikálnych reformátorov zabudlo. RKC dodnes plne nerehabilitovala osobnosť Majstra Jána Husa. Ani si neuvedomila, že o žiadnu vinu Jána Husa sa nejednalo. Išlo len o spor, v ktorom sa Husova pravda opierala o Písmo sväté a humanizmus, ktorý bol tomuto českému mučeníkovi vlastný.