Leonardo da Vinciho Posledná večera je bezpochyby jedným z najznámejších a najobdivovanejších diel svetového umenia. Táto monumentálna maľba, vytvorená na konci 15. storočia v Miláne, prežila búrlivú históriu a dodnes fascinuje divákov svojou umeleckou hodnotou a dramatickým zobrazením biblického momentu.
Zrod majstrovského diela
V roku 1494 poveril milánsky vojvoda Ludovico Sforza, známy aj ako Ludovico Moro, Leonarda da Vinciho výzdobou refektára (jedálne) v dominikánskom kláštore pri Kostole Santa Maria delle Grazie. Moro si vybral tento kostol a kláštor ako miesto svojho posledného odpočinku a investoval nemalé prostriedky do ich prestavby a výzdoby. Cieľom bolo vytvoriť dôstojné prostredie pre duchovný život mníchov a zároveň reprezentatívne miesto pre panovníka a jeho dvor. Výzdoba refektára mala pozostávať z dvoch náprotivných fresiek: výjavu Ukrižovania a obrazu Poslednej večere Ježiša Krista s dvanástimi apoštolmi.
Na protiľahlej stene večeradla sa nachádzal obraz Donata Montorfana. Leonardo da Vinci, ale nebol obyčajný umelec. V tom čase len ťažko vstrebával neprekonateľné problémy, s ktorými sa potýkal pri projekte monumentálnej jazdeckej sochy. Leonardo sa rozhodol, že nezhotoví fresku, ako by to na jeho mieste urobil každý tuctový maliar. Chcel namaľovať dokonalý obraz, a to vyžadovalo čas. Bol veľký puntičkár a techniku fresky nemal v obľube, lebo omietka rýchlo zasychala a on nemohol korigovať nedokonalosti ani pracovať na detailoch. Preto zvolil maľbu mastnou temperou na suchý podklad, podobnú maľbe na drevo. Na diele pracoval tri roky, čo na dvore už spôsobovalo miernu nervozitu. Výsledok bol ale ohromujúci. Žiarivé farby, dynamika a detailné vypracovanie, na aké sme zvyknutí pri dielach miniaturistov, robili obraz jedinečným.
Dramatický moment a umelecké stvárnenie
Obraz s impozantnými rozmermi 4 x 9 metrov zachytáva dramatický moment, keď Ježiš oznámi apoštolom blížiacu sa zradu. „…zachvel sa v duchu a vyhlásil: Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Jn 13, 21). Učeníci z Da Vinciho maľby sú, samozrejme, zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôl soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná.
Leonardo sa snažil namaľovať akúsi virtuálnu miestnosť a vytvoriť tak 3D ilúziu, že scéna obrazu je súčasťou refektára (trompe-l’œil). Kristus so svojimi učeníkmi sedí za rovnakým stolom, ako používali mnísi, aj taniere a obrus sú identické. Tváre apoštolov majú črty da Vinciho súčasníkov z milánskeho dvora. Na stene visia tapisérie podobné tým, ktoré zdobili interiér domu Leonardovho hostiteľa počas jeho milánskeho pobytu. Aj kazetové obloženie stropu bolo charakteristické pre domy tunajších boháčov. Na scénu dopadá iluzórne svetlo z ľavej strany miestnosti, kde boli v tom čase okná. Krajinka v pozadí pripomínala scenériu Da Vinciho skoršieho obrazu Madonna v skalách (1486). Podľa najnovších štúdií by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como.
Prečítajte si tiež: Posledná večera: Lokalita a historický kontext
Leonardovi to nedalo a počas práce na vlastnom diele vylepšil aj Montorfanovu fresku na protiľahlej stene refektára. Do spodných rohov obrazu primaľoval postavy Ludovica Mora a jeho manželky Beatrice D´Este s ich dvoma deťmi.
Skaza a záchrana
Bohužiaľ, alternatívna technika, ktorá dodávala obrazu neskutočnú živosť a jas, spôsobila, že dielo začalo zakrátko chátrať. Miestnosť susedila s rehoľnou kuchyňou, a ako sa čoskoro ukázalo smažená cibuľa a výpary z hovädzieho vývaru neprospievajú umeleckým výtvorom zhotoveným nevhodným postupom na nevhodnom podklade. Vlhkosť aj teplota v jedálni kolísala a už o pár desaťročí bola zraniteľná maľba vážne poškodená.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia už bol obraz vážne poškodený a niekoľkokrát amatérsky reštaurovaný. V roku 1652 sa pátri dominikáni rozhodli zväčšiť dvere do kuchyne tesne pod obrazom a nenávratne tak zničili časť obrazu. Kristus prišiel o nohy! To však nebola posledná rana. Po príchode napoleonskych vojsk do Milána bola v miestnosti zriadená koňská stajňa. Neskôr tu bolo sídlo požiarnej zbrojnice a kasáreň. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum.
Aby toho nebolo málo, masívne bombardovanie Milána počas Druhej svetovej vojny neuchránilo ani Cenacolo. 15. augusta 1943 zasiahla kláštorné nádvorie bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti. Da Vinciho maľba, chránená a spevnená len doskami, ostala po dlhý čas vystavená napospas dažďu, prachu a teplotným výkyvom. Až v roku 1947 bola chýbajúca časť refektára znovu postavená a Leonardova Posledná večera dostala opäť strechu nad hlavou.
O záchranu chátrajúceho diela sa počas storočí pokúšali mnohí umelci aj amatéri, napáchali však viac škody ako úžitku. Bolo jasné, že ak má dielo prežiť, musia sa ho chopiť odborníci, bude to chcieť čas a veľké peniaze. Pri poslednej rekonštrukcii, ktorá trvala 22 rokov, museli reštaurátori najskôr odstrániť vrstvy špiny a prachu, ale aj lepidla, lakov, rozpúšťadiel, živice a farieb všetkého druhu. Na záchranu jedinečného diela sa podujali experti z celého sveta s použitím najmodernejších technológií. Medzitým bolo dielo aj s priľahlým kostolom a kláštorným komplexom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Prečítajte si tiež: DiCaprio stvárni Da Vinciho
Posledná večera dnes
Samozrejme, dnešná podoba obrazu má stále veľmi ďaleko od detailnosti a živých farieb. Ak by ste chceli vedieť, ako dielo vyzerlo tesne po tom, ako ho Leonardo dokončil, zájdite si do múzea Leonardo 3 na konci Galérie Vittorio Emanuele II. v centre mesta, kde je okrem repliky obrazu aj 3D vizualizácia miestnosti rehoľnej jedálne alebo si skočte do Oxfordu.
Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Počet návštevníkov je obmedzený. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Aj kvôli tomu je Cenacolo „iba“ na 15 mieste v rebríčku návštevnosti talianskych múzeí.
Návšteva Cenacola
K milánskemu Cenacolu sa dostanete červenou linkou metra M1, stanica Conciliazione (Cenacolo Vinciano), alebo električkou č.18, zastávka Santa Maria delle Grazie. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45) Prehliadka trvá 15 min. Cena vstupenky je 15 euro. Ide o predajcu autorizovaného Ministerstvom kultúry a vyhnete sa tak rôznym prirážkam a podvodom. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360. Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje! Takisto, ak ste väčšia skupina, môžete mať každý vstupenku na iný čas.
Prečítajte si tiež: Záhada ruky na Poslednej večeri