Posledná večera Leonarda da Vinciho je jedným z najznámejších a najštudovanejších umeleckých diel na svete. Freska, nachádzajúca sa v kostole Santa Maria delle Grazie v Miláne, zobrazuje biblický moment, keď Ježiš oznamuje svojim dvanástim apoštolom, že ho jeden z nich zradí (Ján 13:21). Táto scéna sa stala inšpiráciou pre mnohých umelcov a teológov, ktorí sa ju pokúšali interpretovať z rôznych uhlov pohľadu.
Santa Maria delle Grazie: Domov Poslednej večere
Santa Maria delle Grazie je slávny kostol a konvent rádu dominikánov v Miláne, zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Francesco Sforza nariadil postaviť konvent dominikánov v 15. storočí. Hlavným architektom bol Guiniforte Solari, konvent bol dokončený v roku 1469. Za autora absidy kostola je považovaný známy taliansky renesančný architekt Donato Bramante.
Detailné skúmanie vďaka modernej technológii
Milánski kunsthistorici zverejnili na webe fotografiu maľby Posledná večera vo veľkosti 16 miliárd pixelov - teda 1600-krát ostrejšiu, než sú fotografie urobené typickým desaťmiliónpixelovým digitálnym fotoaparátom. Vysoké rozlíšenie umožňuje odborníkom skúmať detaily nástennej maľby z 15. storočia, čo by inak nemohli robiť. Dokonca môžu študovať aj čiary náčrtu, ktorý Leonardo nakreslil predtým, ako začal dielo maľovať. Toto rozlíšenie umožňuje divákom prezerať si detaily tak, akoby stáli iba niekoľko centimetrov od umeleckého diela - na rozdiel od bežných fotografií, ktoré sú zrnité, keď sa objektív príliš priblíži. Môžete vidieť, že Leonardo namaľoval čaše priehľadné, čo pri bežnom pohľade nemôžete vidieť. Takisto zistíte, v akom štádiu rozkladu sa maľba nachádza. Dielo nachádzajúce sa v milánskom kostole Santa Maria delle Grazie zreštaurovali s vynaložením obrovského úsilia, pričom práce sa skončili v roku 1999. Ich cieľom bolo odstrániť škody na slávnom diele napáchané za pol tisícročia. Aj keď ľudia pricestujú do Milána, majú veľké problémy dostať sa k Poslednej večeri. Návštevníkom sťažujú situáciu sprísnené opatrenia na ochranu maľby. Každých 15 minút pustia k dielu iba 25 záujemcov, takže ročne si ho obzrie približne 320.000 divákov.
Symbolika a interpretácie Poslednej večere
O Leonardovi sa vedelo, že je znalcom kabaly a astrológie, preto sa i znalci domnievajú, že v obraze je oveľa viac symboliky, než sa na prvý pohľad zdá. Dvanásť apoštolov predstavuje vraj aj dvanásť znamení.
Vývoj zobrazenia Poslednej večere
Prvotná cirkev zobrazovala hlavne „ustanovenia sviatostí“, čo môžeme vidieť na byzantských mozaikách, ktoré vznikli v 6. storočí. V renesančnom maliarstve (a občas aj v sochárstve) sú poväčšine zobrazené všetky atribúty a taktiež obe už predtým spomenuté zložky „poslednej večere“. Na renesančných obrazoch sedia apoštoli prevažne za obdĺžnikovým stolom a Kristus v strede vykonáva kňazské úkony. Ježiš teda buď práve žehná bochník chleba alebo podáva HOSTIJU jednému z dvanástich apoštolov. HOSTIJA sa niekedy zobrazuje rovnako ako pri židovskom obrade, čiže v podobe nekvaseného chleba. Z toho vyplýva, že určité starozákonné námety, ktoré boli tradične považované za predobraz kresťanstva sa občas vyskytujú v tematike už spomínaného novovzniknutého náboženstva. Ďalším dôležitým atribútom tej doby bol aj Kalich - eucharistická nádoba - stojí na stole pred Ježišom. Táto interpretácia bola na konci 15. storočia zatlačená do úzadia.
Prečítajte si tiež: Posledná večera: Lokalita a historický kontext
Prvé zobrazenie námetu „poslednej večere“ pokiaľ ide o alternatívne poňatie, bolo možné vidieť na výzdobe chrámov v 14. a 15. storočí. Cirkev v dobe renesancie kládla dôraz na 7 sviatostí, hlavne na eucharistiu - sviatosť oltáru, a taktiež dávala prednosť pôvodnej verzii. Existovala teda väčšia voľnosť v zobrazovaní ďalších postáv = služobníkov chodiacich sem a tam a nosiacich nádoby a anjelov vznášajúcich sa nad hlavami. Apoštoli, zvlášť u severských maliarov sú zobrazovaní ako jednouchí ľudia tej doby. Umývadlo a uterák odložené na podlahe sú pripomienkou skoršej epizódy, čiže umývania nôh apoštolom. Niekedy pri Judášových nohách sedí pes, čo je veľmi ťažké vysvetliť, pretože toto zviera zvyčajne symbolizuje vernosť.
Základnými zložkami v zobrazeniach „poslednej večere“ sú reakcie apoštolov na Kristove slová a samozrejme úloha, ktorú hrá Judáš. „Hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“ Apoštoli sa pozerajú jeden na druhého v neistote, o kom to hovorí. Kalich sa v tejto interpretácii nenachádza. Kristus sedí v strede dlhého stola, ruky má roztiahnuté spôsobom, ktorý naznačuje odovzdanosť. Apoštoli sú po obidvoch stranách, navzájom sa k sebe otáčajú s predstieraným údivom, ohromením alebo s odmietavým výrazom na tvári a v gestách. Judáš je tu odlíšený niekoľkými spôsobmi:
- V rannorenesančných dielach sedí oproti ostatným a obvykle si berie od Krista kúsok namočeného chleba. Apoštoli sa pýtajú: „Pane, kto to je?“ Ježiš odpovie: „Je to ten, pre koho omočím tento kúsok chleba a podám mu ho.“
- Rozoznávame aj interpretáciu, kedy Judáš namočí chleba sám. V tomto prípade Ježiš odpovedá: „Jeden z dvanástich, ktorí si so mnou namáča chleba v tej istej miske.“
Judáš je obvykle tmavovlasý, fúzatý s vychytralým výrazom. Keď sú apoštoli zobrazovaní so svätožiarou, Judáš ju má čiernu alebo ju vôbec nemá. Často drží mešec, zrejme ako narážku na 30 strieborných, čo je cena zrady.
Medzi renesančných autorov, ktorí spracovali tento námet, patria takí umelci ako Giotto Di Bondone (z veľmi skorej renesancie), Leonardo Da Vinci, Albrecht Dürer, Tintoretto (z Benátskeho maliarstva), taktiež Peter Paul Rubens (z barokového maliara) a mnoho ďalších.
Albrecht Dürer a jeho Posledná večera
Albrecht Dürer opieral priestorovú scenériu, kompozíciu výjavu, typológiu a gestá figúr o pozorovanie skutočností. Jeho „posledná večera“ je robená technikou drevorezu, ktorú dokonale ovláda. Na vyjadrenie duchovného obsahu využil kontrast osvetlenia a hustého lineárneho šrafovania.
Prečítajte si tiež: DiCaprio stvárni Da Vinciho
Leonardo da Vinci: Majstrovské dielo kompozície a psychológie
Nepopierateľne najznámejšie zobrazenie „poslednej večere“ je od už spomenutého Leonarda Da Vinciho. Preslávila sa hlavne svojou dokonale vypracovanou kompozíciou. Rozloženie apoštolov je rovnaké ako v predošlej renesančnej interpretácii až na pár odlišností. Jednou z nich je, že Judáš sedí tretí zľava od Ježiša, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola, ďaleko od Ježiša Krista a ostatných učeníkov. Leonardo použil farbu málo odolnú voči pôsobeniu vlhkosti a preto dnes freska nie je v príliš dobrom stave. Napriek tomu zreteľne vidíme s akou subtílnosťou dokázal maliar vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale aj vnútorné reakcie každého z apoštolov. Ľahko môžeme z ich tvárí vyčítať prekvapenie, zlosť, rezignáciu, nedôveru, smútok. Všetci sú evidentne pobúrení. Všetci okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. Medzi farbami, tvarmi, gestami a pohľadmi panuje skutočná harmónia a všeobecné vzrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom. V celom obraze prevládajú tmavé odtiene. Pozadie, ktoré osvetľujú tri okná zvýrazňuje postavy situované do popredia a určitým spôsobom podtrhuje tragické napätie „poslednej večere“.
Kontroverzie a alternatívne teórie
Táto tématika zaujala okrem umelcov aj viacerých spisovateľov, nielen tejto doby. Medzi najkontroverznejšie publikácie patrí „DA VINCIHO KÓD“ od Dana Browna, ktorý sa síce opiera o fakty, ale jeho výpovede pôsobia v určitých sférach nadnesene.
"Ruka, ktorá nikomu nepatrí" a teória o Márii Magdaléne
Podľa autora na origináli fresky tohto maliara vedľa Ježiša nesedí Ján, ale Mária Magdaléna. Odborníci na fresky Da Vinciho hovoria, že postava skutočnej pripomína ženskú postavu. Ženskosť možno vidieť aj v iných jeho freskách. V tých časoch sa mužská krása cenila veľmi vysoko. Podľa vtedajších tradícií sa takýto sviatok musel sláviť buď s rodinou alebo učeníkmi. Ak ho teda slávil s učeníkmi, tí mu pravdepodobne neprepáčili, že na oslavu pozval aj Máriu Magdalénu. Je tiež známe, že Ján bol najmladším a najobľúbenejším Ježišovým apoštolom. Všade ho zobrazujú ako mladého, bez brady a s dlhými vlasmi. A tak potom je tu aj otázka: Ak na freske je Mária Magdaléna, kde je potom Ján, ktorý tam bol?
Podľa Dana Browna Peter ukazuje svoj postoj k prítomnosti Márie Magdalény rukou, akoby chcel naznačiť, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka, ktorá ako keby nikomu nepatrila. Predpokladá sa, že je Petrova. Tá je pritom zvláštne zvrtnutá. Druhú ruku kladie Peter na plece Jánovi (Márii Magdaléne). Je tiež možné, že Peter a Ján majú priateľský vzťah a v tomto momente hľadajú oporu jeden v druhom - Ján nakláňa hlavu k Petrovi. Dan Brown tvrdí, že manželstvo Ježiša a Magdalény je zafixované v historických kronikách. Tu sa odvoláva na apokryfy Evanjelia Filipa, ktorý vraj skutočnej existuje ale koľko je v ňom pravdy a koľko výmyslov, zatiaľ nevedno. Leonardo Da Vinci bol skutočne záhadný umelec, hovorí sa, že bol členom slobodomurárskej lože, alebo že ovládal temné sily.
Prioriát Sióna a Svätý Grál
Už dve tisícročia tajuplný rád Prioriát Sióna, ktorého členmi boli údajne aj Leonardo da Vinci, Victor Hugo, Issac Newton, chráni nejaké veľké tajomstvo, ktoré je schopné prevrátiť celú históriu kresťanstva. Tí, ktorí čítali knihu Dana Browna, vedia o kalichu Svätého Grála, čo má byť symbolom ženského začiatku kresťanstva, pretože tento kalich nie je kalich, ale Sára, dcéra Ježiša Krista a Márie Magdalény. Možno začať práve od tohto kalicha. Kalich Grála skutočne existuje, je známe aj miesto jeho objavenia. V roku 1910 v Antóchii, starovekom meste v Sýrii, na tom mieste, kde stal staroveký kostol vykopali v rozvalinách relikvie, strieborný koč vo forme kalicha v ktorom bol ďalší strieborný kalich. Nález sa dostal do rúk známym obchodníkom, ktorí ho neskôr vystavovali v parížskom Louvri a dnes je uschovaný v Metropolitan - múzeu v New Yorku.
Prečítajte si tiež: Kontext Poslednej večere v umení
Mária Magdaléna: Apoštolka apoštolov
Ale vráťme sa k Márii Magdaléne. Mária Magdaléna sa v Biblii po Panne Márii spomína najčastejšie. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, slúžili mu, stáli pod jeho krížom a boli pri jeho zmŕtvychvstaní. Stáročia bola vyobrazovaná ako kajúca sa hriešnica, ktorá sa vďaka stretnutiu s Kristom zmenila a stala sa jeho najvernejšou nasledovníčkou. Nikde v Biblii sa však o nej ako o hriešnici nepíše. Mária Magdaléna (Magdalská) pochádzala z Magdaly, z mestečka na západnom brehu Genezaretského jazera. Stretla sa s Ježišom, keď bola v zlom duševnom a možno aj telesnom rozpoložení. Markovo a Lukášovo evanjelium o tom hovorí, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov, čo sa vysvetľovalo tým, že asi bola veľká hriešnica, ktorá po stretnutí s Kristom zmenila svoj život a stala sa jeho nasledovníčkou. Ako prvá utekala k božiemu hrobu a zvestovala, že je prázdny a práve jej sa podľa evanjelia zjavil Ježiš. Pri opisovaní tejto scény evanjelista Ján prezrádza mimoriadnu horlivosť Márie Magdalény. O ďalších osudoch Márie Magdalény sú len dohady. Neskoršie legendy sa zhodujú v tom, že odišla na istý čas do Jeruzalema. Jedna legenda tvrdí, že potom so sestrou Martou, Lazárom z Betánie odišla šíriť kresťanstvo do južného Francúzska. Práve s týmto jej pobytom sa spája dohad, že sa tu usadila aj s dieťaťom, ktoré mala s Ježišom. Iná legenda hovorí, že odišla do Efezu v Malej Ázií, kde aj zomrela a bola pochovaná. Odtiaľ údajne previezli koncom 9. storočia jej telesné pozostatky do Carihradu.
Dan Brown tvrdí, že bola "súputníčkou" Spasiteľa a že každý špecialista na aramejský jazyk potvrdí, že súputníčka v tých časoch znamenalo to isté, ako manželka. Pravdou však je, že apokryf Filipa nie je napísaný v aramejskom jazyku, ale v saudskom nárečí koptského jazyka. Je možné predpokladať, že apokryf bol preložený z gréckeho jazyka do koptského, a v obidvoch týchto jazykoch znamená súputníčka len to, čo toto slovo vyjadruje.
V románe Dan Brown ústami svojich hrdinov hovorí, že Kristus a Magdaléna pochádzali z kráľovských rodov, ktoré sa mali zjednotiť a dať národu Izraela kráľa - mesiáša. V Evanjeliu od Mateja existuje rodostrom Krista, medzi jeho predkami nechýba ani kráľ Dávid. A v Evanjeliu od Lukáša to isté anjel oznamuje Márii. To, že rod Márie Magdalény siaha do prvého kráľa Izraela, Saula - to je neskoršia legenda, založená na apokryfických textoch. Kanonických dôkazov o tomto niet. Apokryfy z rôznych miest podávajú rôzne údaje o údajných potomkoch Ježiša Krista a Márie Magdalény. Niektoré hovoria o dcére, iné zasa o synovi. A tretie hovoria o tom, že mali dve deti. A to je najnepravdepodobnejšia historka, lebo prvé dieťa by sa muselo narodiť ešte do ukrižovania Ježiša Krista.
Odkiaľ čerpal Dan Brown tieto údaje o vzťahu Ježiša a Márie? Zrejme vychádza k opísania Epifana Cyperského "Panarión" z V. storočia, ktorý odmietol dielo "Otázky Márie" napísané v II. storočí zatiaľ nevedno kým. V tejto knihe sú naturalistické podrobnosti vzťahov Ježiša a Márie. V II. a III. Storočí existovalo silné hnutie gnostikov, jednoducho gnosticizmus je vykladanie kresťanstva pomocou mýtov. Gnostici vytvárali históriu tak, že využívali evanjelické osobnosti ako literárnych hrdinov.
Symbolika znamení zverokruhu v Poslednej večeri
V obraze Posledná večera sa nachádza aj astrologická symbolika. V pravo na obraze (hebrejské písmo sa číta z prava ) je Šimon (Baran). Jeho osobnosť vyjadruje ohnivý temperament podčiarknutý červeným oblečením. Druhý v poradí je Tadeáš (Býk). Ruka smeruje k srdcu a tak ako aj znamenie Býka, Tadeáš tu reprezentuje pevnosť, stabilitu a istotu. Vzdušné znamenie Blížencov je nepokojné, reprezentuje mladosť a sviežosť a Matúš (Blíženci) iste nie náhodou oblečený do modrého odevu, lebo práve modrá reprezentuje vzduch je tak isto mladý a rozpriahnutými, nepokojnými rukami akoby vyzýval ku komunikácii, čo tak isto k tomuto znameniu prináleží. Filip (Rak) s okrúhlou tvárou celým svojim gestom pripomína ochrancu a Raci sú presne takí. Jakub starší (Lev) ide priamo po ceste, z tváre sa dá vyčítať otvorenosť, ale aj istá suverénnosť. Leonardo ho namaľoval s bohatou hrivou vlasou, s peknou tvárou a iskrivými očami. Tomáš (Panna) na to aby uveril sa musí presvedčiť, podrobiť všetko analýze. Neptún symbolizujúci vieru je v tomto znamení zle aspektovaný, azda preto sa Tomáš musí zmŕtvychvstalého Krista dotknúť prstom. Ján (Váhy) je Kristovým najobľúbenejším žiakom. Má jasnovidecké schopnosti. Váhy vždy musia voliť medzi prísnou spravodlivosťou (Saturn) a milosrdenstvom (Venuša). Peter (Strelec) uchopil nôž. Je impulzívny, ale šľachetný. Často hovorí skôr, než si všetko premyslí. Dokáže byť zbabelý, Krista trikrát zradí. Strelec totiž v sebe skrýva buriča i konformistu. Ondrej (Kozorožec). Na freske, tak ako v poradí zverokruhu je desiaty. Zomrel na kríži v tvare X. Jakub mladší (Vodnár) fyzicky i duchovne pripomína Krista. Je askétom, nepije, neje mäso; gesto naznačuje ľudskú solidaritu a priateľstvo tak typickú pre pravých Vodnárov. Dvanástym apoštolom na Leonardovom obraze je Bartolomej (Ryby). Táto postava akoby pohľadom i postojom skĺbovala všetkých. Vývoj človeka a teda zverokruhu je ukončený práve Rybami. Ryby predstavujú v rámci životného cyklu agóniu a smrť. Judáš (Škorpión) je znamením biblického hada. Ovláda podvedomie, smrť. Judáš je ambiciózny a chtivý. Škorpión v negatívnom prevedení tak ako Judáš, bodne odzadu.
Ďalšie záhadné diela Leonarda da Vinciho
Leonardo da Vinci bol skutočne záhadný umelec, niektorí hovoria, že bol členom slobodomurárskej lóže, iní zasa, že ovládal temné sily. Pravdou je však, že v jeho obrazoch sú schované rôzne tajomstvá, ktoré nevie rozlúštiť ani súčasná veda.
Madona v skalách
Napríklad obraz Madona v skalách. Existujú vlastne dve verzie obrazu Madona v skalách. Jeden sa nachádza v parížskom Louvri a druhý v Národnej galérii v Londýne. Sú si veľmi podobné menom, námetom a vypracovaním, ale zároveň obsahujú dôležité odlišnosti. Na prvej verzii obrazu niet symbolov ani svätých. Tento obraz sa vo všeobecnosti pripisuje Leonardovi da Vincimu vzhľadom na precíznu prácu štetcom, použitie šerosvitu a kontrast medzi svetlom a tmou, ktoré sú tak charakteristické pre mnohé Leonardove práce. Namaľoval ho počas svojho milánskeho pobytu na dvore vojvodu Ludovica Sforzu, kde dostal zákazku od bratstva Nepoškvrneného počatia Panny Márie na oltár v kostole sv. Františka v Miláne. Tento obraz mal tvoriť strednú časť triptychu. Obraz zobrazuje Pannu Máriu v jaskyni s výhľadom na svetlú skalnatú krajinu. Anjel nevedno prečo ukazuje na Jána a na druhom obraze Ján drží kríž. Panna Mária neobjíma syna Ježiša, ale Jána Krstiteľa a ten má zbožne zopnuté ruky a kľačí na kolene pred Ježišom, ktorý blahoslaví Jána Krstiteľa a nie naopak. Ježiš má neobyčajne svalnaté nohy a najväčším tajomstvom obrazu je obrovská tlapa s pazúrmi anjela, na druhom obraze jej niet. Anjel má smutný výraz tváre s nežným zvláštnym úsmevom. Obraz sa však zapáčil Ludovicovi Sforzovi, a tak ho jednoducho zabavil. Od roku 1625 bola Madona v skalách majetkom francúzskych kráľov a dnes sa nachádza parížskom Louvri. Skoro identický obraz sa nachádza v Národnej galérii v Londýne, aj keď nepanuje všeobecné presvedčenie, že sa jedná o prácu Leonarda da Vinciho. Skôr ju pod Leonardovým vedením namaľoval jeho žiak Ambrogio de Predis. Bol ukradnutý z Florencie počas Napoleónskych vojen a objavený v malom mestečku v Rakúsku asi o 50 rokov neskôr.
Mona Líza: Tajomný úsmev a identita
Ani úsmev Mony Lízy neuniká pozornosti. Nikto nevie kto pózoval da Vincimu, je to muž alebo žena? Hovorí sa, že úsmev Mony Lízy raz vidieť, inokedy zmizne a z obrazu hľadí tak, ako keby vedela to, čo nevedia iní. Niektorí tvrdia, že v skutočnosti da Vinci zobrazil hermafrodita, ktorý symbolizuje mužský a ženský začiatok. Odporúčam pozrieť si originál Mony Lízy uložený v Louvri, Odhalená Mona Líza uložená v Ermitáži, ktorú namaľoval neznámy žiak Leonarda da Vinciho a ďalšia Odhalená Mona Líza uložená v Národnej galérii v Miláne, ktorú namaľoval obľúbený da Vinciho žiak.