Každý rok sa niekde v okolí siala kukurica. Nebolo to inak ani v tomto príbehu, kedy sa objavila na poli za cintorínom. Ísť na kukuricu z družstevného poľa nebolo v poriadku, no babka vždy hovorila, že veď sú tam aj naše role. Mladý chlapec tomu síce nerozumel, ale zbavovalo ho to pocitu viny, že kradne.
Príprava na "akciu"
Na krádež kukurice sa bolo treba pripraviť. Babka radila, že najlepšie je kukuricu v taške prekryť natrhanou trávou a ak by sa niekto pýtal, povedať, že je to tráva pre zajace. Žiadne zajace síce nikdy nemali, ale to babku netrápilo. Potreboval teda tašku, ktorá je pevná a zároveň nepriehľadná. Vybral si červenohnedú nákupnú tašku z hrubej koženky.
Poskladať takúto hmotu do rozmerov neviditeľných vo vrecku bola výzva. Keď bolo jasné, že do vrecka ju nezmestí, rozhodol sa dať si ju pod tričko, spredu. Uši tašky, zasunuté v kraťasoch, viseli blízko častí, kde brucho už dávno stratilo svoje dobré meno, spodné rohy na hrudníku, pod tričkom, vytvárali efekt poprsia. "Nenápadné."
„Babka, idem sa poprechádzať, za dedinu. Dobre?“„Dobre, len si daj pozor, nech ťa auto nezrazí. A čo ti to tam pod tričkom trčií, aké cicúchy?“„To nič, to mám len, aby mi nebolo tak teplo,“ povedal prvú výhovorku, ktorú mu myseľ na jazyk priniesla. Opak však bol pravdou. Za tých pár sekúnd rozhovoru a cesty k bráne bol mokrý, ako plavec v olympijskom bazéne. Tašku napriek jej bambuľatosti musel presunúť do vrecka. Cesta na pole netrvala dlho, bolo to len kúsok, dole za cintorínom a už sa tešil, ako sa bude kukurička variť a on sa nebude vedieť dočkať, kedy bude hotová.
V kukuričnom poli
Vnoril sa do poľa a začal preberať. Z kraja sa zdalo, že nie je nič moc. Vedel, že vlasy majú byť tmavé zoschnuté a klas tučný. Pre kontrolu občas odkryl kúsok šúpolia, aby videl či sú zrná krásne žlté. Išiel teda kúsok hlbšie. Tam boli klasy nádherné a taška sa začala plniť. Po chvíli sa mu poloprázdna taška zdala trochu ťažká na prenášanie, tak ju nechal na mieste a začal klasy z okolia znášať do nej.
Prečítajte si tiež: Recept na zemiakové placky
Koženková taška bola dostatočne pevná, no zároveň, najmä v stredných partiách, elastická, takže sa toho do nej zmestilo neúrekom. Bol nadšený. Vedel, že sa konečne naje kukurice do sýtosti. Keď bola taška takmer plná, uvedomil si, že ešte musí nechať priestor na maskovaciu trávu. Tá však medzi kukuricou nerástla, musel vyjsť von a natrhať ju pri ceste. Zdvihol tašku a zistil, že nie. Uši sa natiahli, ale taška sa od zeme ani neodlepila.
Do kelu, pomyslel si. Zároveň bol absolútne presvedčený, že všetku tú kukuricu rozhodne premiestni z poľa domov, aj keby ju mal nosiť po kláskoch v vreckách. Odmietol sa však vzdať po prvom nezdare. Čupol si chrbtom k taške, cez ramená chytil uši na taške a pomocou drepu sa pokúsil postaviť. Podarilo sa. Zapotácal sa ako vzpierač s činkou nad hlavou a na chvíľu mal pocit, že sa zotmelo a vyšli hviezdy, ale stál a kukuricu mal na chrbte. Vzpierač to má ľahké, musí udržať činku niekoľko sekúnd, jeho čakala nekonečná cesta domov.
Cesta domov
Keď sa opäť rozvidnelo, pomaly vyšiel z poľa von a nadobudol pocit, že vzdialenosť k domu vzrástla s treťou mocninou hmotnosti kukurice. Našťastie prišla nútená prestávka, kvôli trhaniu maskovacej trávy. Keď zložil tašku z chrbta, zdalo sa mu, že môže poskakovať ako kozmonaut na Mesiaci. Natrhal trávu a prikryl ňou klásky kukurice. S trávou na vrchu, vyzerala taška oveľa ľahšie. Na chvíľu podľahol tomuto klamu a cesta domov bola opäť iba na skok. Nebolo to tak.
Vzpieračský drep, bol oveľa ťažší, ako prvý raz. Cesta ubiehala rýchlosťou korytnačky, pod vplyvom sedatív. Aj tá taška na chrbte mu pripadala, akoby bola z panciera. Úspešne, sa doplazil, až hore ku kostolu. Už ho čakala len rovinka a domov. Zložil tašku, aby si pred poslednou etapou na chvíľu oddýchol. Efekt kozmonauta už nemal chuť testovať. Nanešťastie, v tej chvíli, skončila večerná omša a z kostola sa začali hrnúť ľudia.
Kukuricu zhora síce maskovala tráva, ale elastická koženka obopínala klasy tak dokonale, že bolo snáď vidno, jednotlivé zrná pod šúpolím. Ľudia sa na neho usmievali a on všetkých za radom zdravil.„Pre zajačiky?“ pristavila sa s otázkou akási pani.„Dobrý deň, hej, hej,“ pritakal.
Prečítajte si tiež: História a súčasnosť zákuskov
Pokúšať sa o ďalší drep v húfe ľudí mu pripadalo, ako nemiestne hazardovanie s dobrým menom ich rodiny. Tak stál pred kostolom a ľudia okolo neho prúdili, ako Dunaj okolo signálnej bójky. Vždy ho fascinovala Einsteinova teória relativity, ktorá okrem iného hovorí, že plynutie času v spojitosti s rýchlosťou nie je konštantné. Neviem ako to Albert presne myslel, ale mne sa zdalo, že čas neplynie rovnako, ani keď stojí.
Keď teda, podľa neho, po troch hodinách, konečne všetci odišli, mohol sa vydať na domov. Lenže to už nešlo. Zrejme, za ten čas, kukurica zapustila do asfaltu korene. To nebolo optimálne a už vôbec nie podľa plánu. Rozhodol sa nechať tašku tam kde bola a zbehnúť domov pre starý kočík, ktorý používali na preteky. Myslí, že by to bol spokojne svetový rekord, v behu na sto metrov, so starým kočíkom, tak rýchlo bol späť.
Pomocou naklonenej roviny, nakloneného kočíka sa mu podarilo tašku s kukuricou dostať tam, kde sa normálne vozia bábätká. Potom už to bola pohoda. Keby to bol vedel na začiatku, mohol si ho zobrať hneď. Vo chvíli, keď vošiel s kočíkom do dvora, si uvedomil, že celá tá maskovacia procedúra s taškou na začiatku, bola úplne zbytočná. Lebo veď odkiaľ, by sa im len tak, zrazu, zjavila doma kukurica.
Odhalenie a následky
Rozhodol sa, že sa bude tváriť úplne prirodzene a dúfal, že si babka nič nevšimne. Vytiahol obrovský, desať litrový hrniec a začal doň ukladať olúpané klásky. Zmizla v ňom asi polovica tašky. Bolo mu smutno, že ju nemôže uvariť všetku naraz a konečne sa do sýta najesť. Nevadí, povedal si, uvarím prvý hrniec a kým budem jesť, tak uvarím ďalší. Keď niesol hrniec s kukuricou na sporák, tak mu vôbec nepripadal taký ťažký. To bude asi tým šúpolím, pomyslel si. Postavil kukuricu na sporák, zalial vodou a mohla sa variť.
„Čo to ideš variť?“ opýtala sa babka.„Ále, kukuricu,“ odpovedal, akoby bolo jasné, že ju majú.„Kukuricu? A odkiaľ si ju doniesol?“„No od cintorína.“„Dúfam, že si nikoho nestretol?“„Nestretol,“ zaklamal.„A nie, že tú vodu osolíš, lebo ti tá kukurica stvrdne.“„Neosolil som.“
Prečítajte si tiež: Obľúbená omáčka: kečup
Čakanie na uvarenie kukurice opäť testovalo relativitu plynutia času.„Babka? A ako dlho sa varí kukurica?“„Asi pol hodinku.“
Pol hodinka, to je nič. Teda, tak sa to zdalo, keď človek pozeral Filmárika a Filmušku. Ale keď sa varila kukurica, tak pol hodinka na našich elektronických hodinkách z NDR, určite netrvala krátkych tridsať minút.„Idem pozrieť uhorky,“ povedala babka a pomaly, o paličke, sa odobrala do záhrady.„Dobre, ja budem strážiť tú kukuricu.“
Keď sa babka vrátila, tak skonštatovala:„Ako rýchlo sa tá kukurica uvarila.“Áno, babka sa hýbala, aj keď nie rýchlosťou svetla, tak pre ňu čas plynul inak. Prekliaty Einstein. Každopádne kukurica bola uvarená. Bola krásna, žltá, teda vlastne skôr oranžová.„To je kŕmna,“ skonštatovala babka.
To ho potešilo, veď sa s ňou chcel nakŕmiť. Povyberal taniere a rýchlo nakladal kukuricu. Bola strašne horúca.„Musíš chvíľu počkať, kým ochladne.“
Počkať? Počkať? Však čakal celú večnosť. Kým ju nazbieral, kým ju dovliekol, kým sa uvarila a ešte má čakať kým vychladne! Napriek zjavnej nespravodlivosti fyzikálnych zákonov plynutia času a termodynamiky, predsa len v istom okamihu nastal moment, kedy sa kukurica, konečne dala jesť. Začal do seba, hádzať jednu za druhou. Zrná boli trochu tvrdšie, ale nič to, chutili výborne. Zjesť prvé tri nebol žiadny problém, mal však vyššiu métu. Chcel zjesť všetky, ktoré nezje jeho sestra. Pri siedmom, sa jeho sen, začal rozplývať, ako komunistická budúcnosť našej socialistickej vlasti. Nezvládol zjesť všetku kukuricu, ktorú priniesol.
Deň sa začal zvažovať k noci a pre neho nastali ťažké časy. Pôžitok z jedenia kukurice vystriedali kŕče. Úľavu prinieslo až ranné posedenie na latríne. Zdalo sa, že všetko čo včera zjedol, ho dnes opúšťalo v nezmenenej podobe.
Príbeh z Malej Tŕne: Keď Roňava delila
Pri vstupe do tokajskej obce Malá Tŕňa stojí socha svätého Urbana - patróna vinohradníkov. Príbeh sa odohráva v druhej polovici štyridsiatych rokov 20. storočia.
„Juliška, nebaľ mi veľa jedla. Len idem a prídem. Naložím doštenák a hneď som späť. Načo ma chystáš ako na svadbu?“ čertil sa Férenc a buchnátoval voly, čo sa lenivo ťahali k oju. Žena si napravila pod krkom uzol na šatke, položila prútený košík zakrytý ľanovou utierkou na lavicu pred starým domom a odovzdane s ním súhlasila. „Dobre, no. Keď nechceš, choď si bez jedla. Až vysmädneš, napi sa z potoka.“„Ty dozri na murárov, nieže budú vysedávať! Majú ešte preosiať poriadny kopec štrku. Idem po ďalší, nech sa nemusím otáčať viackrát po sebe. Aj moje ruky sú na stavbe potrebné.“
Júlia sa zadívala na rozostavané obydlie. Konečne budú mať nový dom. Je s ním roboty ako na kostole. Základy sú hotové, múry pomaly rastú, ona má čo dať do hrnca, len keby ten jej muž nebol taký tvrdohlavý. Otočila sa za odchádzajúcim Férencom. V duchu ho ľutovala. Síce odmietol, aby s ním voľakto šiel; pracovať sa vraj naučil už v kolíske; že on sám naloží drobné kamenčie. To ho bude ťažkou lopatou naberať zo dna potoka a vyhadzovať na vlečku. Určite to potrvá zopár hodín, nebude to idem a prídem. Nuž, jesť mu vie dať, no rozumu nie. Aj tak vraví, že ho má tak akurát. Že sa vo svete nestratí, už toho prežil aj za tri životy, že ho nikto nikde nepredá, ani s ním nevybabre, nech by sa snažil ako chcel, vraj on sa vie s každým podobrotky dohodnúť, a keď nie, má silné päste. Obyčajné mužské chválenkárstvo, aké počula od chlapov, keď po skončení roboty mleli naprázdno jazykmi. Už ju jeho reči netrápili, ani sa za neho nehanbila, dokonca mužovi prestala vnucovať svoj názor na vec, či navrhovať vlastné riešenie. Mala ho rada. Zvykla si aj na jeho chlapčenské výmysly a žartíky, na ktorých sa nie raz smiala celá dedina. Okrem toho to bolo v každej rodine rovnaké. Zvyk dedený po celé generácie určoval za pána domu a hlavu rodiny muža. Žena ho musela poslúchať, robiť mu po vôli, starať sa o domácnosť aj gazdovstvo a rodiť deti. Nebola tvrdohlavá, ani klebetná, či papuľnatá. Vždy dala Férencovi za pravdu a v dome bol pokoj. Stačilo prikývnuť, súhlasiť a pochváliť.
Riečka Roňava, kam sa Férenc vybral po štrk, bola naoko korýtkom pokojne tečúcej čírej vody. Tak vyzerala teraz, koncom leta. Keď sa človek lepšie prizrel, zbadal hlboké výmole v dolnej časti náprotivného brehu, ktorý sa miestami týčil do celkom slušnej výšky nad hladinou. Celá dedina tam chodila močiť konope a po štrk. Považovali ju za síce pokojný, ale zradný tok, lebo na jej dne sa nachádzali jamy vyhåbené tými, čo rovnako ako teraz Férecz stavali domy. Ten, čo nevedel plávať, a takých bola väčšina, sa nepustil ďaleko od brehu, lebo ho nebezpečný vír mohol stiahnuť na dno najhlbšej vyhåbeniny a tomu už nebolo rady ani pomoci. Férenc pristavil voz s volmi zarovno s tokom riečky, celkom na kraj brehu. Keď však začal nakladať, prišiel na to, že to má dve nevýhody. Jednak sa musel veľmi rozohnať lopatou, aby vyhodil štrk na voz a potom dohodil len na jednu polovicu doštenáka. Po chvíľke postávania a premýšľania, schytil liace a potiahol voly doprostred toku. „Takto je to dobré!“ pochvaľoval si. Ako sa slnko škriabalo vyššie a vyššie na oblohu, tak rovnomerne sa napåňal voz riečnym štrkom. Voda z neho kvapkala z každej strany, Férenc bol spotený, no nezmiernil tempo. Nabral na lopatu, dvihol ju do výšky, švihol ňou a kamienky s pieskom vleteli oblúkom, čo tvarom pripomínal rozpadajúcu sa dúhu. Zohol sa a omyl si tvár a krk studenou vodou. Bola čistá. Priezračná, až bolo vidno na jej dno a ticho sa prelievala spoza mužovho chrbta. Hučala a penila iba nad hlbšími výkopmi, kde sa krútila na jednom mieste tak rýchlo, až vytvorila vodný lievik.
Keď bol voz naložený po samý okraj, vyliezol Férenc na kozlík, schytil liace a švihol nimi, nech sa voly pohnú. Tie chvíľu tučne prevracali oči a popoťahovali ťažký náklad. Druhé švihnutie bičom ich prebralo a konečne sa pohli. Aby sa vozom mohol vytočiť späť k dedine, musel ich gazda zaviesť hlbšie do riečky a potom ich vytočiť doľava.
„Stoj!“ začul. „Ani o krok ďalej! A ruky hore!“ kričal mužský hlas. „To iste. Pustím liace a voly sa trhnú, zvalia ma do rieky. Neviem, čo chcete, ale nemám u seba nič drahocenné… Počujte… Otočím sa k vám, nech vidím, kto ste,“ nedal sa gazda. Nemal strach, veď nerobil nič zlého a zbojníci tu už dávno nepobehovali, myslel si, že to voľakto z dediny si prišiel z neho urobiť dobrý deň. No ako sa otočil na kozlíku, zmeravel. Neďaleko voza stáli dvaja maďarskí pohraničníci a mierili na neho puškami.„Chlapci, chlapci, ale ste ma vyľakali,“ zasmial sa Férenc. „Takmer som pustil do gatí. Rád by som s vami prehodil pár slov, no musím ísť. Od rána som nakladal… Veď vidíte… Dom staviam.“
Poznali sa. Len rieka ich delila. Na jednom brehu Maďarsko, na druhom Československo, no obe strany si rozumeli. Veď v tejto časti obe strany hovorili po maďarsky, mali podobné zvyky a nie raz sa pri Roňave stretli a porozprávali.„Ani krok!“ nechal sa počuť jeden z vojakov a priblížil sa k vozu. Puškou ukázal na nohy zvierat a pokračoval: „Vaše voly stoja na maďarskej pôde. Prekročili ste hraničnú čiaru, porušili ste… no, vystúpili ste bez povolenia na naše územie a preto teraz musíte ísť s nami. Zatýkame vás!“„Čo si sa zjančil, holobriadok? Čo chceš, zatknúť ma? Zatkni moje voly. Ja sedím nad riekou, ešte nie som u vás… Žartuješ, však? Hádam nie si tupý ako tie zvieratá… vlastne moje voly ani nie sú také tupé.“„Mlčte! Lebo všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám. Prešli ste hranicou, to je fakt, prirovnávate nás k volom, aj to je fakt, nahovárate nás, aby sme na veliteľstve nehlásili porušenie predpisov, za dodržiavanie ktorých sme my dvaja zodpovední, aj to je fakt.“
Férenc zrazu nevedel, či si z neho uťahujú, či je to naozaj. Pošúchal si bradu a chcel oponovať, že on veru veliteľstvo ani slovkom nespomenul, keď sa rozhodol pre iné. Keď vy tak, aj ja tak. Protivní ste? Ja ostanem svoj. Nadávate mi? Budem vás obliepať ako ten najhustejší med. Chcete ma odviezť do áreštu ako zločinca? Tak ma berte, ale dobrovoľne nepôjdem.„Nemôžem mlčať, lebo chcem, aby ste vedeli, čo si myslím. A keď mi niečo prikazujete, hádam chcete počuť, či to vykonám, alebo nie. A to je fakt, ako vy vravíte.“„Gazda, vy môžete rozprávať. Na všetky naše príkazy odpoviete: áno, vykonám.“
Teraz sa už Férenc naozaj nahneval a cítil, že toto všetko nie je hra ani vtipkovanie, je to holá skutočnosť. Do Maďarska ho odvedú aj s volmi, aj so štrkom, na ktorý čakajú robotníci na stavbe a on si nevzal jedlo, ktovie dokedy bude prehltávať len sliny. No, dočerta!„Pozri, synak,“ začal pekne, „toto sú voly. Sú tučné, nemotorné… Ako aj vaše mangalice. Aj tie len priberajú a potom z nich robíte klobásky. Keby som mal kone, cúvol by som aj s plným vozom. No videl si cúvať voly? No, videl? Ne-vi-del! Tie môžeš hnať len dopredu. A otáčať sa veľkým oblúkom. Lebo, ako vravím, sú tučné, nemotorné… aj keď silnejšie ako my traja dokopy.“„Nevymýšľajte, gazda a nezdržiavajte výkon pohraničnej stráže!“„Múdro si to povedal. Pušku máš, aj fúziky pod nosom, aj predpisy voľajaké poznáš a na mne chceš dokázať, aký si bdelý. Dobre. Berte si ma.“„Ja pôjdem popredku,“ stále rečnil ten istý vojak, druhý sa iba červenal a okúňal, najradšej by tam asi ani nebol, „a môj kolega pôjde za vozom. Vy povediete voly za mnou. Pomaly, krok za krokom. Nesmiete ma predbehnúť, ani ísť so mnou zarovno!“„Povedal som, že dobre. No ja na vaše veliteľstvo predsa sám nepôjdem! Chcete ma? Berte si ma! Toto tu vpredu sú voly, tieto pruhy kože sú liace a toto som ja. Sedím na kozlíku a tu aj ostanem. Vy si robte svoju robotu tak ako musíte,“ dokončil Férenc a na dôkaz toho, že dodrží, čo povedal, si prekrížil lakte na hrudi, pohodlne sa posadil a čakal čo bude ďalej.
Ak aj na chvíľu dúfal, že vojaci len mávnu rukou a on pôjde domov, nestalo sa tak. Ten prvý, čo neprestajne rozkazoval a učenlivo vyprával, ten schytil voly a ťahal von z rieky. Potom ich nasmeroval chodníkom dole stráňou, podľa Férenca iste na veliteľstvo. Druhý pohraničník kráčal za vozom, s puškou prevesenou cez rameno, nemo upierajúc zrak pod zadné kolesá doštenáka.
Stretnutie s veliteľom a tokajské víno
Széphalom. Skôr dedinka, a nie mesto, tu bolo sídlo veliteľstva maďarských pohraničníkov. Keď voly zastali a vojaci stiahli gazdu Férenca z voza, z otvoreného okna domca sa vyklonil veliteľ Jánoš, najskôr sa potešene nahlas zasmial, potom zakričal: „Feeeeri, servus, dávno som ťa nevidel!“ Potom hlava zmizla a po chvíľke sa s treskom rozcapili dvojité drevené vchodové dvere a na cestu vybehol sám veliteľ a objímajúc Férenca viedol ho dnu. „Zahovoril si sa s mojimi chlapcami? Dobre, že si prišiel, potrebujem zopár rád. Vieš, kúpil som vinohrad. Taký menší, no pre mňa stačí. Idem pestovať vinič na to naše tokajské.“
Jánoš pochádzal z Malej Tŕne, no po vytýčení hraníc ostal v Maďarsku. Často sa zastavil pri brehu Roňavy a diškuroval s domácimi.„Poradím ti, čoby nie. Už si zabudol ako sa to má robiť. Teraz je z teba pán veliteľ. A tí tvojich chlapci, poviem ti, jedna radosť! Zatkli ma.“„Ako zatkli? Čo si vyviedol?“„Ale, nechaj tak, oni ti to iste povedia… Sú ešte mladí a príliš snaživí… Nestihli spoznať naše zvyky.“„Nie, nie, treba to hneď vybaviť. Ako to budem vyzerať pred očami ľudí z Malej Tŕne, keď mi sem každého privezú? Moji chlapci!? Vieš, všetko musí byť podľa zákonov a predpisov. Zhora ma kontrolujú tak prísne… Musím mať v poriadku papiere, aj pečiatky, aj na písacom stroji ťukám ako ďateľ, namojveru, samé hlásenia a správy; musím mať vyleštené čižmy a prišité gombíky a učiť podriadených - počuješ koho? Pod-ria-de-ných. To sú aj tí dvaja, čo ťa zatkli. Tak aj tých mám učiť čo a ako majú robiť na tej časti hranici, čo ju majú na starosti.“„Chodia tam, chodia. Pravidelne. Vždy dvaja pešo a potom dvaja na koňoch. No nie sú medzi nami sváry. Oni sú na jednej strane riečky, my na druhej. Keď sme smädní, pijeme z nej spolu, aj si dobrý deň zaprajeme… Ako vravím, nerobíme si napriek.“
Medzi rečou dal veliteľ priniesť na stôl víno a obed pre Férenca. Čo obed! To bola hostina ako na svadbe. Mäso bravčové, hovädzie, baranina, kurčatá, husi, klobásy a jaterničky, čerstvý chlebík s chrumkavo prepečenou kôrou. K tomu paradajky, paprika, uhorky, všetko čerstvo natrhané v záhrade niektorého gazdu v Széphalome. A krčahy s vínom, čo voňalo po mede, mlado zlatistú farbu a zanechávalo na jazyku nezameniteľnú skvelú chuť tokajského, ktorého liečivé účinky na telo aj dušu človeka sú známe už od dávnych čias. Férenc sa napchával, akoby tri dni nejedol. Hladný bol ako husár po výcviku a z tokajského upíjal ako pravý vinár. Celý čas sa rozprával s veliteľom o pestovaní hrozna, o výrobe vína, o stavbe domu a o Jánošových peripetiách s tými, čo sedeli za väčšími a lesklejšími písacími stolmi.„Feri, keby si ty vedel… kamarát môj! V Tŕni mi bolo dobre. Pamätáš? Tancovačky, dievky, i bitky boli, však sme boli dajakí mládenci, nie? Taký to bol život. Dobrý… No musel som odísť. Žena chcela byť pri svojej mame. Tak som tu.“„Neviň ženu. To politika všetko… politika je na vine. Ale tak je dobre ako to je. Lebo inak nebude. Myslíš si, že na druhej strane je ľahší život? Ja nemám ani taký stôl čo ty. Ani podriadených. No budem mať nový dom. Keď ma pustíte domov.“
Objímali sa, držali okolo pliec, spomínali na spoločne prežité mládenecké časy, keď Roňava nedelila ľudí, keď sa jej brehy kosili na seno pre kravy a nechodila tam žiadna vojenská hliadka.„Ty, Feri, teraz to vybavím!“ gazda sa díval na veliteľa, nerozumel čo chce riešiť, no keď Jánoš dal predvolať pohraničníkov, čo mali službu z noci na dnešné ráno, vedel, že pôjde aj o neho a jeho voly. Ozaj! Voly! „Jánoš, keď tu tak všetkým rozkazuješ, opýtaj sa ich, kde sú moje voly a či im dali aspoň napiť.“ S uspokojením sa dozvedel, že sú jeho zvieratá v poriadku. Dostali vody aj sena aj nejaký obrok im nasypali do vedier a teraz sú ustajnené pod prístreškom, ktorý slúžil pre kone veliteľstva. Voz je tiež pri voloch. Všetko je pod dohľadom strážnej služby.