Hlad a bieda sú globálne problémy, ktoré postihujú milióny ľudí na celom svete. Hoci sa zdá, že ide o dva odlišné problémy, sú úzko prepojené a navzájom sa ovplyvňujú. Chudoba je stav nedostatku materiálnych a finančných zdrojov potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb, ako sú jedlo, prístrešie, oblečenie a zdravotná starostlivosť. Bieda je extrémna forma chudoby, ktorá ohrozuje prežitie človeka. Hlad, na druhej strane, je stav, keď človek nemá dostatok jedla na uspokojenie svojich základných nutričných potrieb.
Definície hladu
Existuje mnoho spôsobov, ako definovať hlad. Keď o hlade hovoria politici alebo medzinárodné humanitárne skupiny, zvyčajne majú na mysli dlhodobý nedostatok uspokojivého množstva potravy. Tento typ hladu býva označovaný ako hlad chronický. Obvykle ho spôsobuje zlá dostupnosť jedla, nedostatok potravín alebo chudoba. Chronický hlad sa bežne vyskytuje v rozvojových oblastiach či vojnových zónach. Zriedka sa s ním môžeme stretnúť aj u nás, napríklad u ľudí bez domova, ktorí žijú pod hranicou chudoby.
Fyzický hlad môžeme definovať ako dočasné nepohodlie spojené s nutkaním dať si niečo na jedenie. Medzi fyziologické príznaky hladu radíme škvŕkanie v žalúdku, malátnosť, pocit únavy, náladovosť, závraty alebo tiež špecifickú nevoľnosť. Všetky tieto symptómy sú sprevádzané túžbou konzumovať jedlo.
Príčiny hladu a biedy
Existuje mnoho príčin hladu a biedy vo svete. Medzi najvýznamnejšie patria:
Chudoba a nerovnosť
Chudoba je jedným z hlavných faktorov prispievajúcich k hladu. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu. Chudoba obmedzuje dostupnosť potravín pre jednotlivcov a komunity.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pestovaním tekvice
Nerovnosť v distribúcii zdrojov a príležitostí tiež zohráva významnú úlohu. V mnohých krajinách je bohatstvo koncentrované v rukách malej elity, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva žije v chudobe. Táto nerovnosť vedie k obmedzenému prístupu k potravinám, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti a ďalším základným službám pre chudobných.
Ozbrojené konflikty
Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Klimatické zmeny a environmentálny manažment
Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.
Zadlženosť krajín tretieho sveta
Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci.
Politika MMF a Svetovej banky
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
Prečítajte si tiež: Ako bojovať s nafukovaním a vlčím hladom
MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.
Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu.
Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole.
Wallersteinova teória sveto-systému
Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.
Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.
Prečítajte si tiež: Spievankovo 3 pre deti
Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete - s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom - nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov.
Globalizácia a chudoba
Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger). Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov.
Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“
Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“
Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) - tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami - nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu.
Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn. autora) - čoraz väčšiemu počtu v takej miere, že strácajú kontrolu nad daňami, pretože nadnárodné korporácie v hre o lokálne väzby získali neprekonateľné tromfy.“
Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO - geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ.
Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“ Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením.
Téma zefektívnenia a automatizácie práce - zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali.
Hlad nie je len otázkou produkcie potravín
Počet ľudí, ktorí postupne strácajú prístup k dostatku jedla každoročne narastá. Hlavným dôvodom však nie je neustály nárast ľudí na planéte. Takmer každý tretí človek na svete nemal v roku 2020 prístup k dostatku jedla. Mnohí sa domnievajú, že svetový hlad je spôsobený „príliš veľkým počtom ľudí a nedostatkom jedla“. Táto jednoduchá, no nesprávna predstava pretrváva od 18. storočia. Práve toto presvedčenie nás pritom vzďaľuje od riešenia základných príčin hladu a podvýživy.
V skutočnosti hrá nerovnosť a ozbrojené konflikty väčšiu úlohu. Svet produkuje dostatok potravín na to, aby každý muž, žena a dieťa dostali viac ako 2 300 kilokalórií denne, čo je viac než dostatočné. Polovicu celosvetovej produkcie plodín tvorí cukrová trstina, kukurica, pšenica a ryža. Globálny potravinový systém je kontrolovaný hŕstkou nadnárodných korporácií, ktoré vyrábajú spracované potraviny obsahujúce cukor, soľ, tuk a umelé farbivá či konzervačné látky.
Dôsledky hladu a biedy
Hlad, bieda a chudoba majú mnoho negatívnych dôsledkov pre jednotlivcov, komunity a celú spoločnosť. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Podvýživa a choroby: Hlad a podvýživa oslabujú imunitný systém a zvyšujú náchylnosť na choroby.
- Vysoká detská úmrtnosť: Deti trpiace hladom a podvýživou majú oveľa vyššiu pravdepodobnosť úmrtia.
- Nízka úroveň vzdelania: Deti z chudobných rodín majú často obmedzený prístup k vzdelaniu, čo obmedzuje ich budúce možnosti.
- Sociálne nepokoje a konflikty: Hlad, bieda a chudoba môžu viesť k sociálnym nepokojom a konfliktom.
- Ekonomická nestabilita: Chudoba znižuje produktivitu a ekonomický rast.
- Degradácia životného prostredia: Chudobní ľudia sú často nútení využívať prírodné zdroje neudržateľným spôsobom, čo vedie k degradácii životného prostredia.
Možnosti riešenia
Riešenia hladu sú zložité a vyžadujú koordinovaný prístup.
Zvýšenie produkcie potravín
Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom.
Zlepšenie infraštruktúry
Zlepšenie infraštruktúry, ktorá umožňuje efektívnejšiu distribúciu potravín. Cesty, sklady a chladiace systémy sú nevyhnutné pre to, aby potraviny dorazili tam, kde sú najviac potrebné, než sa pokazia.
Zníženie populačného rastu
Jedným z riešení je zníženie populačného rastu programami plánovaného rodičovstva. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy.
Riešenie nerovnosti a chudoby
Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov. Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami.
Investície do zdravia žien a matiek
Zdravie žien, najmä matiek, je rozhodujúce pre zníženie detskej podvýživy. Matky, ktoré mali slabý prísun potravy, boli zle živené už ako deti, majú tendenciu rodiť podvýživené deti.
Medzinárodná spolupráca a humanitárna pomoc
Humanitárna pomoc a medzinárodná spolupráca sú taktiež kritické, najmä v časoch krízy. Je však dôležité, aby pomoc bola efektívna a nebola spojená s podmienkami, ktoré by mohli zhoršiť situáciu v rozvojových krajinách.
Edukácia a osveta
Edukácia a osveta hrajú významnú úlohu v boji proti hladu.
Zodpovednosť každého z nás
Treba dodať, že aj keď sa nás tento problém až tak netýka, mali by sme si uvedomiť závažnosť situácie. Akosi sme si na to už zvykli. Zábery hladujúcich afrických detí so smutnými očami a vypuklými bruškami v správach sú síce trochu nepríjemné, sme však až priveľmi ľahko schopní preladiť na športový alebo módny kanál. Všetci o hladomoroch vieme, no zároveň sa zdá, akoby nás až tak nezaujímali. Smrteľný hlad nám nepripadá ako skutočný problém, ale skôr iba ako plochý záber z televízie. Keď sa s ním stretneme, úprimne ľutujeme tých, čo takto trpia, chceme však veriť tomu, že s nami to nemá nič dočinenia.
Existuje viacero teórií (Wallersteina, Wrighta či Sena), pomocou ktorých možno dokázať, že opak je pravdou. Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Tvrdiť, že existujú bohaté a chudobné krajiny, skutočne nie je až také originálne. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.
Krajiny „jadra“, ako ich Wallerstein nazýva, využívajú svoju ekonomickú a politickú moc, aby zachovali systém nerovnej výmeny v rámci kapitalistickej svetovej ekonomiky. Hoci sa Wallerstein nevenuje v prvom rade hladomorom, dôsledky jeho teórie pre túto problematiku sú veľmi významné. Uvedomiť si skutočnosť, že niektorí ľudia zomierajú od hladu, pretože iní ľudia disponujú väčšími zdrojmi, je podľa mňa z morálneho hľadiska relevantné.
Globálny index hladu
Globálny index hladu je štatistický nástroj, ktorý sa používa na vyjadrenie stavu „hladu“ v danej krajine. Meria vývoj a nedostatky celosvetového boja proti hladu. Index sa opiera o tri ukazovatele: podiel ľudí, ktorí trpia podvýživou, podiel detí mladších ako päť rokov, ktoré trpia podvýživou a detská úmrtnosť.
Index radí krajiny na 100-bodovej stupnici, kde 0 je najlepšie skóre (ľudia netrpia hladom) a 100 je najhoršie. V praxi sa podľa zainteresovaných nedá dosiahnuť ani jedna z týchto hodnôt. Hodnoty menšie ako 4,9 vyjadrujú veľmi nízky výskyt hladu, hodnoty medzi 5 a 9,9 mierny výskyt hladu, ak je hodnota medzi 10 a 19,9 ide o vážnu situáciu, ak medzi 20 a 29,9 o alarmujúcu a ak presiahnu 30 bodov, je to už mimoriadne alarmujúci stav.
Správa odporúča, aby krajiny, ktoré sa chcú vysporiadať s hladom urobili:
- cieliť kroky v prospech tehotných žien a u detí do dvoch rokov života
- riešiť základné príčiny podvýživy, ako sú chudoba, nerovnosť medzi pohlaviami a konflikty
- zapojiť a podporovať tých, ktorí pôsobia na miestnej úrovni na zlepšovaní výživy obyvateľstva
- výživa, najmä výživa malých detí, by mala byť prioritou vlád jednotlivých štátov
GMO ako riešenie hladu?
Záchrana ľudstva od hladu patrí už tradične medzi hlavné argumenty obhajcov poľnohospodárskych GMO. Predstavitelia biotechnologických firiem, ich lobistických nátlakových združení typu ILSI, ako i pracovníci nimi platených PR agentúr už dvadsať rokov upozorňujú na nárast počtu obyvateľov Zeme, ktorý by mal okolo roku 2050 presiahnuť 9 miliárd, a na simultánne znižovanie poľnohospodárskeho potenciálu v dôsledku narastajúcej urbanizácie, degradácie pôdy a klimatických zmien. Toto podľa nich predstavuje výzvu na ktorú môžu priniesť primeranú odpoveď iba geneticky modifikované plodiny (GMP).
Riešenie hladu vo svete pomocou pestovania geneticky GMP je založené na dvoch predpokladoch. Prvým sú údajne výrazne vyššie hektárové výnosy GMP ako dnešných konvenčných plodín a podľa druhého dnes veľké množstvo ľudí hladuje kvôli nedostatočnej výrobe potravín. Hneď na začiatku treba povedať, že primárnym zámerom transgenézy zameranej na získanie dnes pestovaných GMP nebolo dosiahnutie vyšších hektárových výnosov. Viac ako 99% z nich bolo modifikovaných s cieľom zracionalizovať používanie pesticídov a to prostredníctvom sprostredkovania tolerancie na niektorý z nich (najmä na herbicíd Roundup) alebo zabezpečenia ich generovania samotnou rastlinou (insekticíd Bt), alebo sprostredkovania kombinovaných vlastností.
Ostáva otázka, či môže mať zjednodušená aplikácia pesticídov pozitívny dopad na hektárové výnosy. Doterajšie agrárne skúsenosti ale zďaleka nedávajú jednoznačnú odpoveď, pretože popri udávaných prípadoch mierneho zvýšenia hektárových výnosov existuje i veľa vedecky dokumentovaných príkladov, keď sa výnosy naopak znížili. Napokon, ak by dnešné GMP mali mať priaznivý dopad na vyprodukované množstvo potravín (a ak by hlavným problémom hladu bola nedostatočná produktivita klasického poľnohospodárstva) potom by sa to muselo už dnes prejaviť na výraznejšom znížení počtu hladujúcich, pretože GMP sa dnes pestujú na približne 20% svetovej ornej pôdy.
Ako vidno, po niekoľkých desaťročiach poklesu počtu hladujúcich sa okolo rokov 1995 - 1997 tento trend zvrátil. Samozrejme som ďaleko od tvrdenia, že GMP zvyšujú hlad vo svete, pretože, ako uvidíme nižšie, príčiny sú veľmi komplexné, ale vývoj jednoznačne vylučuje i obhajobu opaku. Isteže je možné tvrdiť, že vo fáze vývoja sú GMP druhej (alebo tretej?) generácie, ktorých primárnou úlohou je zabezpečiť vysoké hektárové výnosy, tak ako i toleranciu na sucho alebo na slané prostredie. Vylúčiť sa to naozaj nedá, je ale možné argumentovať, že takéto GMP sú sľubované už dávno a podľa propagandy Monsanta mala byť Saudská Arábia ešte koncom deväťdesiatych rokov premenená na nový Kansas…
Pokiaľ ide o tzv. „zlú výživu“, už pred viacerými rokmi sa ju Monsanto pokúsilo riešiť prostredníctvom vyvinutia tzv. zlatej ryže. Tento produkt, ktorý má vysoký obsah vitamínu A, bol určený najmä pre tie chudobné regióny sveta, kde je ryža hlavnou potravou. Ako vidno, odpoveď na prvú otázku, či GMP môžu zabezpečiť výrazne vyššiu produktivitu (a kvalitnejšiu výživu), nie je jednoznačná.
Štatistiky sú neúprosné. Podľa FAO sa dnes vyrobí dostatok potravín pre 8 miliárd ľudí, čo je o jednu celú miliardu viac ako svetová populácia. Opäť podľa FAO má svetové poľnohospodárstvo potenciál uživiť i bez GMO 12 miliárd obyvateľov. Pre výrobu potravín stále existuje obrovské nevyužité rezervy, napríklad iba v krajinách strednej a východnej Európy leží ladom asi 10 miliónov hektárov poľnohospodárskej pôdy a obrovské plochy ornej pôdy sú dnes využívané na nepotravinárske účely (výroby biopalív).
Príčinou hladovania miliónov detí, žien a mužov teda určite nie je nedostatočná výroba alebo malý potenciál konvenčného poľnohospodárstva, ale celý rad faktorov, na prvom mieste nedostatok prostriedkov u hladujúcich na obstaranie (reálne existujúcich) potravín. Je to extrémna chudoba vo veľkých častiach sveta, ktorá do veľkej miery vyplýva z ekonomickej polarizácie, ku ktorej došlo za posledných 30 rokov.
Medzi ďalšie príčiny patria:
- strata potravinovej bezpečnosti niektorých regiónov z dôvodu uplatňovania princípov voľného obchodu
- zadlženosť krajín tretieho sveta
- úniky kapitálu
- špekulácie na komoditných trhoch
- prepad cien niektorých exportovaných poľnohospodárskych surovín
- orientácia na nepotravinárske a exportné poľnohospodárstvo
- skupovanie najúrodnejšej pôdy
- nevyriešené otázky spojené s vlastníctvom pôdy
- deformované princípy „voľného obchodu“
- korupcia a kleptománia miestnych oligarchov a diktátorov
- bezohľadné vykorisťovanie hraničiace s otrokárstvom
- mrhanie potravinami
Ak chceme nájsť zmysluplnú odpoveď na otázku položenú v nadpise tohto príspevku je potrebné ju preformulovať nasledovne: „Môže GMO nejako zlepšiť situáciu v oblasti extrémnej chudoby?“ Je skutočnosťou, že odpoveď neponúkajú ani výrobcovia GMP, ani ich lobistické organizácie a ani žiadni iní obhajcovia GMO. Tento aspekt jednoducho neriešia a to ani v rovine nereálnych sľubov.