Nórsko, krajina fjordov, hôr a bohatej histórie, ponúka fascinujúcu rozmanitosť prírody a živočíchov. Od severu s jeho polárnou žiarou a rybárskym ostrovom Vega zapísaným na zozname UNESCO, až po juh s pulzujúcim Oslom, hlavným mestom, Nórsko je krajinou kontrastov. Jedným z prekvapujúcich príkladov adaptácie v živočíšnej ríši je ryba lezec obojživelný (Oxudercinae), ktorá dokáže žiť a pohybovať sa aj na súši.
Nórsko: Krajina plná kontrastov a prírodných krás
Nórsko je krajina, kde sa stretáva história s modernou architektúrou, kde drsná príroda koexistuje s prosperujúcimi mestami. Krajina je pretkaná fjordmi, ktoré vytvárajú úchvatné scenérie. Medzi najznámejšie lokality patrí:
- Drevený kostol Urnes: Zapísaný na zozname UNESCO, pochádza z 12. storočia a kombinuje vikingské a keltské tradície.
- Skalné kresby vo fjorde Alta: Svedectvo o osídlení oblasti už okolo roku 4000 pred n.l.
- Rybársky ostrov Vega: Dôkaz o skorom osídľovaní s vyspelými rybárskymi a poľnohospodárskymi tradíciami.
- Banícke mestečko Rovos: V Škandinávskych horách, ťažba medi prebiehala až do roku 1977.
- Hammerfest: Najsevernejšie mesto na planéte.
- Hinnøya: Najľudnatejší ostrov Nórska s hornatým vnútrozemím a mestom Harstad.
- Trondheim: Prvé hlavné mesto Nórska so stredovekou katedrálou Nidaros a pevnosťou Kristiansten.
- Vrch Plataarberget: Pri meste Svalbard, pomenovaný podľa svojho tvaru.
- Historické mestečko Skudeneshavn: S bielymi domčekmi, známe pre najlepšie zachované lode.
- Svalbardy: Pohorie a priezračné ľadovce, najsevernejšie miesto na zemi s približne 3000 obyvateľmi.
- Národný park Jotunheimen: S najvyšším pohorím v Severnej Európe, obľúbený pre turistiku a horolezectvo.
- Iddefjorden: Hranica medzi Nórskom a Švédskom s pevnosťou Fredriksten.
- Henningsvær: "Benátky severu", rybárska oblasť s úchvatnými výhľadmi.
- Femundsmarka: Jeden z najväčších národných parkov v Škandinávii s nedotknutou prírodou.
- Stavanger: Mesto s farebnými domami a katedrálou z 10. storočia.
- Oslo: Hlavné mesto Nórska, kombinácia historických stavieb a modernej architektúry.
Klimatické podmienky v Nórsku sú porovnateľné so stredoeurópskymi, no s vyššou vlhkosťou vzduchu. Verejná doprava vo väčších mestách je spoľahlivá.
Lezec obojživelný: Adaptácia na život na súši
Lezec obojživelný, malá rybka z čeľade hlaváčovitých (Gobiidae) a podčeľade Oxudercinae, predstavuje fascinujúci príklad adaptácie na život nielen vo vode, ale aj na súši. Tieto ryby obývajú tropické oblasti, predovšetkým mangrovové porasty a pobrežné bahnité oblasti.
Morfológia a pohyb
Ich telo je prispôsobené na pohyb na súši. Silné prsné plutvy im umožňujú odrážať sa od zeme a pohybovať sa skákavým spôsobom, vďaka čomu si vyslúžili prezývku "rybie kengury". Brušné plutvy fungujú ako prísavka, čo im pomáha udržať sa na povrchu. Dokážu vyskočiť do výšky až 60 cm, čo je pri ich veľkosti okolo 10 cm úctyhodný výkon.
Prečítajte si tiež: Učte deti o prírode prostredníctvom kníh o rybách
Dýchanie na súši
Lezce obojživelné majú niekoľko spôsobov, ako získavať kyslík mimo vody:
- Žiabrové dutiny: Zväčšené žiabrové dutiny fungujú ako zásobáreň vzduchu. Ryba si v nich udržiava vzduchovú bublinu a dutiny pevne uzatvára, čím udržiava žiabre vlhké a funkčné. Žiabrové dutiny im teda fungujú ako zásobáreň kyslíka na spôsob kyslíkových bômb potápačov.
- Koža: Dýchanie kožou, podobne ako u obojživelníkov, je ďalším spôsobom získavania kyslíka. Ich koža len pomaly vysychá.
- Ústna sliznica a hltan: Bohato prekrvené membrány v ústach a hltane tiež prispievajú k výmene plynov.
- Plynový mechúr: Prekrvený plynový mechúr im tiež napomáha pri dýchaní.
Zástupcovia Oxudercinae používajú niekoľko spôsobov dýchania súčasne.
Správanie a potrava
Na súši lezce vyhľadávajú potravu, ktorou je najmä hmyz a pavúky. Súperia o teritóriá a dokonca lozia po stromoch. Pri odlive ich možno vidieť, ako si "vykračujú" po bahnitých plošinách a lovia korisť alebo ako ju naháňajú. Potulky súšou využívajú hlavne na hľadanie potravy, hlavne hmyzu a pavúkov.
Evolúcia a adaptácia
Lezec obojživelný je vynikajúcim príkladom evolučnej adaptácie na meniace sa prostredie. Schopnosť dýchať vzduch a pohybovať sa na súši im umožňuje prežiť v prostrediach, kde by iné ryby nemali šancu. Táto adaptácia je výsledkom dlhodobého procesu prírodného výberu, kde jedinci s výhodnejšími vlastnosťami mali väčšiu šancu prežiť a rozmnožiť sa.
Ďalšie príklady adaptácie dýchania
Lezec obojživelný nie je jediným príkladom ryby, ktorá sa prispôsobila dýchaniu vzduchu. Mnohé druhy rýb, ako napríklad bahníky a labyrintky, majú špecializované orgány na dýchanie atmosférického kyslíka. Halančík mangrovový dokonca dokáže prežiť mimo vody až 66 dní vďaka upraveným žiabram.
Prečítajte si tiež: Význam v riekankách
- Niektoré ryby, ako napríklad bahníky, majú dokonca skutočné, zložité pľúca, pričom bez dýchania atmosférického kyslíka sa vo vode utopia.
- Podobne sú na tom labyrintky, ktoré kyslík dýchajú pomocou špeciálneho labyrintovitého orgánu v hlave.
- Halančík mangrovový zo západného pobrežia Atlantiku dokáže vďaka upraveným žiabram mimo vody prežiť neuveriteľných 66 dní. Žije v mangrovoch, pričom v dutinách stromov takto prečkáva dočasný ústup vodnej hladiny.
- Prekrvený plynový mechúr im totiž funguje ako prídavný dýchací orgán. Nečudujte sa preto, ak v stojatých vodách spozorujete šťuky hltať vzduch. Len sa snažia dýchať.
Presne opačným smerom ako u bahníkov a lezcov sa uberá evolúcia austrálskych korytnačiek z druhov Elusor macrurus, Rheodytes leukops alebo niektorých ďalších. Vyvinuli si totiž zvláštny nový spôsob, akým absorbovať kyslík z vody - dýchajú aj pomocou bohato prekrvenej kloaky. Celý proces vyzerá tak, že zvieratá plávajú pospiatky so široko roztvorenými zadnými partiami, pričom do tohto otvoru pumpujú vodu dnu a von niekedy až 60-krát za minútu. Nový prídavný dýchací orgán korytnačkám dovoľuje zostať dlhšie pod hladinou bez toho, aby sa museli vynárať. Ešte nie je dokonalý, niektoré druhy "zadkom" získavajú iba 4% kyslíka, iné však až 70%. Je možné, že o pár miliónov rokov sa z vody nebudú musieť vynárať vôbec.
Mimochodom, kráčavý pohyb nenachádzame iba u rýb schopných dýchať vzdušný kyslík, ale aj u desiatok druhov celkom vodných rýb (rod Ogcocephalus, čeľade Brachionichthyidae, Dactylopteridae a Antennariidae, pričom zástupcovia posledne menovanej okrem kráčania aj cválajú) a dokonca žralokov.
Evolúcia v praxi
Príklad lezca obojživelného a iných rýb schopných dýchať vzduch dokazuje, že evolúcia je neustály proces, ktorý vedie k vzniku nových adaptácií a druhov. Ako sme videli v predchádzajúcom článku, vo voľnej prírode a laboratóriách nielenže pozorujeme vznik nových druhov, ale pri pozornom pohľade rozlišujeme rozličný stupeň zavŕšenia získavania ich druhovej samostatnosti. Niektorým kritikom nestačí fakt, že pozorujeme druhy meniť sa, ani to, že pozorujeme, ako vznikajú nové. To sú vraj len malé zmeny, mikroevolúcia. Takéto hlasy volajú po "veľkej evolúcii", makroevolúcii. Argumentujú, že vznik druhov je makroevolúcia a že vývoj vo veľkom merítku neznamená obyčajne nič iné, iba nakopenie množstva malých evolučných zmien, odmietajú.
Veľkolepé premeny z laboratória
Mimoriadne veľké evolučné zmeny sa podarilo uskutočniť aj v laboratóriu, napríklad vznik kolóniového spôsobu života u jednobunkovej zelenej riasy alebo zmeny v tvare baktérií - viac ako desaťnásobné predĺženie do vláknitej podoby. U baktérií sa vedcom dokonca podarilo pozorovať prechod z jednobunkovosti na mnohobunkovosť. Richard Lenski v experimente s mikróbom E. coli za 50-tisíc generácii dosiahol ešte veľkolepejší dôkaz evolúcie: vyvinuté mikróby dokázali „požierať“ citrát - derivát kyseliny citrónovej, čo pôvodná populácia nedokázala. Lenski vo svojich vzorkách ukázal, ako sa v genómoch objavuje nová informácia a ako prírodný výber dokáže vytvárať súčinnosť génov. Biológovia nepochybujú, že pokiaľ by bola koncepcia druhu u mikróbov dobre definovaná, dalo by sa hovoriť o vzniku nového druhu.
Zmeny v spôsobe rozmnožovania
Východoaustrálsky scink Saiphos equalis nádherne demonštruje evolučný prechod medzi živorodými a vajcorodými zvieratami: jedince žijúce na pobreží kladú vajcia, kým tie žijúce v horách rodia živé mláďatá. Iste, viacero ďalších plazov a dokonca rýb používa obe stratégie. Tento scink je však v jednom ohľade výnimočný. Maternica matky totiž zárodok zásobuje vápnikom - zárodky iných živorodých plazov naproti tomu vápnik čerpajú z vaječnej škrupiny (ich zárodočný vývin prebieha vo vnútri vajec, ktoré matka nenakladie, ale drží vo svojom vnútri). Podľa amerického biológa Jamesa Stewarta ide o prvý krok k vzniku zložitého systému ochrany a výživy mláďaťa v tele matky na spôsob cicavčej placenty. Mimochodom, medzi živorodou a vajcorodou populáciou tohto scinka existujú prechodné populácie. Ich jedinci kladú vajcia, no tie sú len čiastočne pokryté škrupinou. Ani zmena z rozmnožovania, aké vidíme u obojživelníkov, na spôsob rozmnožovania plazov nie je priepastná. Demonštrujú ju americké žaby z rodu Eleutherodactylus. Sú schopné rozmanitých stratégií: niektoré stavajú hniezda z peny, rodia živé mláďatá alebo vykazujú priamy vývin (z vajíčka sa nevyliahne žubrienka, ale jedinec podobný dospelému) na spôsob plazov.
Prečítajte si tiež: Význam farieb v akvaristike