Život človeka sa nedá ohraničiť časom a priestorom. Túžime žiť, nie umierať. Vnútorný hlas nám hovorí, že život je večný, a to si vyžaduje úsilie. Materializmus sa snaží presvedčiť človeka, že k šťastiu stačí naplnený žalúdok. Niekto povedal, že ľudia hľadajú len „chlieb a hry“: ak im dáte toto, budú spokojní. Človek sa potom javí ako živočích, možno inteligentnejší, ktorého nikto nechcel, iba ak neosobné zákony prírody. A tak v hĺbke svojho bytia musí byť egoistom, hľadať len svoj blahobyt.
Hľadanie večného života
Otázka, ktorou sa ktosi obrátil na Ježiša: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10, 17), je nám blízka. Evanjelista Matúš spresňuje, že dotyčný bol mladík, a Lukáš ho identifikuje ako popredného muža (porov. Mt 19, 22 a Lk 18, 18). Ježiš si najprv všimne "detail" otázky: „Prečo ma nazývaš dobrý? Nik nie je dobrý, jedine Boh“ (Mk 10, 18). Byť otvorený voči dobru znamená prijať Boha. Ježiš nás pozýva, aby sme vo všetkých veciach a udalostiach videli Boha, dokonca aj tam, kde ho väčšina vôbec nevníma. Mládenec z evanjelia podľa židovskej mentality považuje bohatstvo za akúsi „sviatosť“ Božej prítomnosti. Je presvedčený, že ak bude zachovávať čosi navyše, bude sa viac páčiť Bohu, ktorý mu uštedrí ešte väčšie bohatstvo. Potom bude môcť dávať viac almužny, a teda zväčšiť svoj kapitál vzhľadom na večný život. Ježiš však takéto myslenie rúca: potrebné ti je ubrať, nie pridávať; stratiť a nie získavať.
Láska ako záruka radosti
Zachovávanie prikázaní mladého muža zjavne neuspokojuje túžby jeho srdca. Ježiš to vycíti a svoju odpoveď vyjadrí pohľadom plným lásky a nehy. Pán pozná jeho slabé miesto, a preto mu dáva konkrétny návrh: rozdať svoje bohatstvo chudobným a nasledovať ho. Obsahom jeho života sa má stať neustála láska, ktorá je zárukou autentickej radosti. Ježiš ponúka živý a rozvíjajúci sa vzťah s Bohom, ktorý má byť naplnený v nebi. Mladík má však srdce rozdelené medzi dvoch pánov: Boha a peniaze. Ježiš neodsudzuje bohatstvo a pozemské dobrá ako také. Veď k jeho priateľom patrí aj bohatý človek Jozef z Arimatey. O mýtnikovi Zachejovi zasa Ježiš tvrdí, že spása prišla do jeho domu, hoci si tento ponecháva polovicu svojho majetku, čo zaiste nebola zanedbateľná čiastka (porov. Lk 19, 9).
Nebezpečenstvo mamony
Veď je proti zdravému rozumu kopiť bohatstvo, ak vieme, že v jedinom okamihu môžeme byť z tohto sveta odvolaní: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20). Mamona je modlou: diktuje nám z reklám a ohľad neberie na nikoho. Modly nás robia slepými voči láske. Preto Ježiš povie: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ (Mk 10, 23). Lakomstvo predstavuje modloslužbu (por. Kol 3, 5), ktorá mení predmet božských čností. Viera, nádej a láska už nespočívajú v Bohu, ale v peniazoch. Lakomstvo je navyše aj prameňom nešťastia. Lakomec je voči všetkým podozrievavý, a tak sa izoluje. Nič nepociťuje ani voči tým najbližším, ktorých považuje za príživníkov, čakajúcich len na to, že raz zdedia jeho bohatstvo.
Chudoba v duchu a skutočné šťastie
Ježiš, naopak, chudobným v duchu sľubuje blaženosť, čiže šťastie, radosť srdca, a to nie iba na onom svete, ale i v tomto. Nenásytný človek chce vlastniť všetko, a pritom si neužije vôbec nič. Nenachádza potešenie z obdivu umeleckého diela v múzeu, nepoteší sa zo západu slnka na horách. Zaujíma sa len o to, o čom môže vyhlásiť: „To je moje!“ Ježiš blahoslaví tých, ktorí nie sú pripútaní k ničomu a všetko očakávajú od Boha. Človek nie je vlastníkom, ale správcom a naša matka Zem je naším spoločným domovom. Chudobní v duchu sú blahoslavení, lebo v ich srdciach je miesto pre Pána. Sú to ľudia zbavení seba samých, ktorí sa nespoliehajú na seba, na vlastné sily. Žijú bez úzkosti, pretože vedia, že Boh sa o nich stará. Nie sú zakorenení v časnosti, ale vo večnosti.
Prečítajte si tiež: Príprava sushi: Čo si zaobstarať?
Zmena života a pomoc chudobným
Svätá Matka Tereza jedného dňa zvolala: „Ak chceš pomáhať chudobným, najprv zmeň svoj život!“ Nie je totiž kresťanské prosiť, aby Boh dal hladným chlieb. Je legitímne, ak my žijeme v plytvaní, zatiaľ čo inde ľudia umierajú hladom? Možno si len tak užívať veci nadbytočné, ak miliardy ľudí sú pozbavené toho najnutnejšieho? Je správne vychovávať deti stále väčším množstvom zábavy, ak cieľom nášho života je záväzok, služba, dar? Neustále sme vystavení pokušeniu byť sebestačnými, spoliehať sa na bohaté prostriedky. Svätý Pavol však pripomína, aká je Kristova cesta: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9).
Príklady obetavosti
Okrem bohatého mládenca, ktorý odišiel smutný, stretáme v Ježišovej blízkosti pri inej príležitosti iného mladého človeka, ktorý dal k dispozícii všetko, čo mal. Keď Pán zázračne nasýtil hladný zástup, opieral sa o veľkodušnosť chlapca, ktorý ponúkol celý svoj „proviant“: päť chlebov a dve ryby (porov. Jn 6, 1 - 15). Takto v 13. storočí zareagoval aj asi dvadsaťročný František. Jeho rozhodnutie pre sestru chudobu vychádzalo z kontemplovania Kristovej tváre. Táto tvár sa mu prihovárala z kríža v Kostolíku svätého Damiána; na túto tvár hľadel pri stretnutiach s malomocnými. O Františkovi hovorili, že je blázon, on však na to nedbal, len aby sa pripodobnil svojmu ukrižovanému Pánovi.
František z Assisi a obnaženie
Životopisec opisuje stretnutie „dvoch svetov“ nasledovne: „V prítomnosti biskupa z Assisi dal František radostne otcovi peniaze aj šaty, ktoré mal na sebe a zostal nahý. Od Vianoc až po Veľkú noc, celá Kristova cesta je tajomstvom „obnaženia“, len aby sa sláva vteleného Slova mohla vyjadriť v láske a v milosrdenstve. Ježiš sa ukrýva v biede a ponížení: je úbohý v Betleheme, ešte úbohejší na Kalvárii a možno najúbožejší v Eucharistii. Obnaženie nie je a ani nemôže byť pohŕdaním skutočnosťami tohto sveta. Veď svet vyšiel z Božích rúk! Obnaženie nám umožňuje triezvym a solidárnym spôsobom užívať dobrá stvorenia. František z Assisi je známy aj ako svätec dokonalej radosti a univerzálneho bratstva. Hoci nič nevlastnil, vedel si užívať všetko. Pri návšteve Assisi pápež František pripomenul: „Všetci sme povolaní k tomu, aby sme boli chudobní, aby sme sa vyzliekli zo seba samých; a preto sa musíme naučiť žiť s chudobnými, deliť sa s tým, kto je pozbavený nevyhnutného, dotýkať sa Kristovho tela! Kresťan nie je niekto, kto má plné ústa chudobných, nie!
Príklad Carla Acutisa
Svätý Otec podpísal dekrét o hrdinských čnostiach Božieho služobníka Carla Acutisa. Tento 15-ročný tínedžer z Milána, hoci pochádzal z dobre situovanej rodiny, za svoj vzor si berie svätca z Assisi. Carlo uzatvára priateľstvá s rovesníkmi aj zo skromných sociálnych pomerov, nevynímajúc ani cudzincov: rád im daruje svoje veci, požičia im, o čo ho žiadajú. Nikto ho nepočuje hovoriť o peniazoch alebo sa niečím vystatovať. Nepociťuje potrebu dávať najavo svoj sociálny status oblečením či predmetmi módy. Od rodičov si vypýtal dovolenie, aby si peniaze mohol sám zarobiť ako brigádnik. Angažuje sa ako dobrovoľník. Pomáha chudobným, zájde na stanicu, aby im priniesol potraviny či spací vak, ktorý kúpi za vlastné úspory. Okrem almužny sa im prihovorí, správa sa vľúdne, zdvorilo a bez predsudkov. Jeden z bezdomovcov na neho spomína: „V tejto štvrti sa žiaden chlapec okrem Carla nikdy nezaujímal o mňa. Bol príliš dobrý a čistý pre túto zem, nikdy na neho nezabudnem.“
Ušľachtilosť ducha a radosť
Mladý muž vyjadril presvedčenie: „Osoby, ktoré majú mnohé ekonomické prostriedky alebo šľachtické tituly, sa nesmú vystatovať a druhým dať v rozpakoch pocítiť, že sú menej dôležití. Šľachtické tituly a peniaze sú iba zdrapom papiera. To, čo v živote zaváži, je ušľachtilosť ducha, čiže spôsob, akým milujeme Boha a blížneho. Spolužiaci vnímali Carla ako radostného, žoviálneho a šťastného. Rád komunikoval a pri rozhovore ho vždy sprevádzal úsmev. Tajomstvo svojej radosti vysvetľuje: „Smútok je pohľad obrátený k nám samým, šťastie je pohľad obrátený k Bohu.“ Matka spomína, že synovi stačilo pomyslieť na Pána, aby bol šťastný. Hovoril: „Našou métou nie je konečno, ale nekonečno.“ Tak veľmi sa všetko pomíňa. To, čo nás skutočne urobí peknými v očiach Boha, bude iba spôsob, ako ho budeme milovať a ako budeme milovať našich bratov.“ Zomiera v roku 2006 na leukémiu.
Prečítajte si tiež: Slnečnicová múka: Využitie v kuchyni
Prečítajte si tiež: Cukrové pasce v zmrzline