Pohľad na hviezdnu oblohu oddávna vzbudzoval v človekovi údiv a viedol k zamýšľaniu sa nad príčinami pozorovaných javov. V priebehu dejín sa ľudstvo pokúšalo pochopiť vesmír a svoje miesto v ňom, pričom sa stretávalo s rôznymi filozofickými, teologickými a vedeckými prístupmi. Táto snaha o poznanie viedla k vytváraniu modelov, teórií a napokon aj k modernému vedeckému pohľadu na vesmír. Jednou zo základných otázok, ktorú si ľudstvo položilo, je tvar našej Zeme. Dnes už vieme, že tvar Zeme najviac vystihuje guľa. Tento článok sa zaoberá faktami, ktoré toto tvrdenie podporujú, a skúma historický kontext vývoja poznatkov o tvare Zeme.
Vzťah Vedy a Viery v Kontexte Poznania Vesmíru
História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická. Všeobecne známe sú viaceré „kauzy“ (napr. „kauza Galileo“), v ktorých sa veda dotkla viery. Ako sa na tieto udalosti pozeráme zo súčasného stanoviska? Skončili sa už definitívne niektoré kauzy, alebo pretrvávajú do súčasnosti, či dokonca vznikajú nové?
Definitívne sa skončila „kauza Galileo“, a ak môžeme použiť športovú terminológiu, skončila sa víťazstvom sekulárnej vedy. Aj cirkevná hierarchia musela uznať, že Zem sa otáča okolo Slnka, a nie Slnko okolo Zeme. Naopak, víťazstvom teologického náhľadu na náš vesmír sa skončila kauza „večnosť či časová obmedzenosť vesmíru“, pretože sama veda dokázala, že náš vesmír má dobre definovaný počiatok a určite bude mať aj koniec.
Aj keď sa zdá, že kauza „evolucionizmus kontra kreacionalizmus“ sa už na vedeckej úrovni skončila víťazstvom prvého z týchto názorov, predsa len možno ešte stále registrovať aj existenciu početnej skupiny odporcov tohto názoru. Rovnako ešte stále prebieha „boj“ medzi teizmom a ateizmom, ktorý vyštartoval z rovnakého prameňa ? z tzv. newtonianizmu. Napokon sme v súčasnosti svedkami vzniku novej kauzy, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“, v ktorej ide v podstate o spor vedy a viery v otázke, v ktorom okamihu sa vlastne začína život človeka. Pragmatickým výstupom tejto kauzy je stanovisko k otázke, či možno alebo nemožno manipulovať s ľudskými tzv. kmeňovými bunkami.
Problematika vzťahov medzi vedou a vierou bola v minulosti veľmi živá a zaujímavá, takou je aj v súčasnosti a rovnako to zrejme bude aj v budúcnosti, preto je potrebné sa ňou zaoberať a oboznamovať sa s objektívnymi a neskreslenými informáciami o nej. Cieľom by chcelo byť nahradenie názvu „verzus“ názvom „Kooperácia medzi vedou a vierou“.
Prečítajte si tiež: Sladká torta na prvý rok
Definícia Základných Pojmov a Metodologický Postup
Skôr, ako sa začneme zaoberať konkrétnymi problémami, musíme si definovať východiskové pojmy a ujasniť si metodický postup. Slovo „viera“ sa používa v dvoch významoch. Prvý z nich vyjadruje určité podriadenie rozumu tvrdeniam, na ktoré nemáme také argumenty, aby sme ich mohli považovať za istotu. Preto „veríme“ v existenciu Boha, lebo nemáme absolútny dôkaz toho, že existuje. Druhý význam slova „viera“ je širší a značí „vierovyznanie“, t. j. určitý svetonázor.
Pokiaľ ide o vedu, budeme mať na zreteli prakticky len prírodné vedy a z nich predovšetkým fyziku a biológiu. Veda je sformulovaná v podstate „tu a teraz“, používa jazyk primeraný obsahu poskytovanej informácie. Ten nie je potrebné transformovať, pretože je určený pre okruh príjemcov, ktorí tomuto jazyku rozumejú.
Iná situácia je s informáciami z oblasti viery. Základom kresťanskej viery je Biblia, ktorá bola napísaná pre ľudí bez rozdielu úrovne vzdelania a v časoch, keď veda (v dnešnom význame) ešte vôbec nejestvovala. Je prirodzené, že sa na to musela použiť zvláštna forma podania, a to priama reč kombinovaná s alegóriami, podobenstvami, symbolikou a pod. Porozumieť takejto obraznosti nie je vždy jednoduché a ľahké. Z tohto dôvodu sa dokonca vyvinula zvláštna disciplína, tzv.
Biblické texty boli napísané pred tisíckami rokov a ich obsah sa odvtedy nemení. Veda sa mení s každým väčším objavom, a tak vzniká otázka, či má vôbec zmysel púšťať sa do konfrontácie s vierou. No v súčasnosti mnohé poznatky v základných prírodných vedách, akými sú napríklad fyzika, astrofyzika, chémia, biológia a iné, už nadobudli punc veľkej dôveryhodnosti, stability a nemennosti, takže ich možno spoľahlivo použiť pri konfrontácii s informáciami, ktoré majú povahu „zjavených“ právd. Máme na mysli také poznatky, v ktorých sa záujmy vedy a viery prelínajú.
Aj keď mnohí zastávajú názor, že veda a viera sa nikde neprekrývajú, pretože „každá je o niečom inom“, nie je to celkom pravda, pretože ľahko možno nájsť príklady tohto prekrývania. Keby to tak nebolo, nevznikli by v minulosti nijaké „kauzy“. Ako príklady možno uviesť napr. informácie o štruktúre a dynamike vesmíru (či sa Slnko krúti okolo Zeme alebo naopak), o časovej nekonečnosti či konečnosti nášho vesmíru, o vývoji vesmíru (či je správny kreacionizmus alebo darwinizmus) a pod. Práve v týchto vymenovaných prípadoch sa v minulosti vyskytli často aj veľmi tvrdé trenice medzi sekulárnou a duchovnou sférou. Nemôžeme nespomenúť aj „kauzy“, ktoré sa ešte len rodia, napr. kauzu, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“. Ide v nej o diametrálne odlišné odpovede sekulárnej sféry a teológie na otázku, kedy sa vlastne začína život človeka. Odpoveď na túto otázku determinuje aj stanovisko k tomu, či možno alebo nemožno manipulovať s tzv. kmeňovými bunkami, hoci by sa to dialo v záujme navrátenia zdravia chorým jedincom.
Prečítajte si tiež: Slaný koláč v tvare slnečnice
Biblický a Sekulárny Spôsob Vyjadrovania
Apoštol sv. Pavol v liste Korinťanom v 13. hlave a 11. verši píše: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Prečo začíname naše úvahy o viere a prírodovede týmto citátom? Odpoveď je jednoduchá ? pretože v sebe skrýva presvedčivé a logicky jasné zdôvodnenie potreby takýchto úvah. Aj keď sa jeho obsah zrejme viaže na určitú konkrétnosť a jeho zmyslom je zdôrazniť predovšetkým to, že dospelý človek koná a má konať inakšie ako dieťa, čitateľ v modernej dobe môže v ňom ? ako v množstve iných alegórií a podobenstiev zo Starého i Nového zákona ? postrehnúť aj doteraz neznámy a skrytý obsah.
Kým sme boli malí, všetky dôležité informácie a pravdy nám sprostredkúvali našim možnostiam a schopnostiam primeraným spôsobom, ale keď sme vyrástli a naše vedomosti a schopnosti sa dostatočne rozvinuli, stali sme sa zrelými na to, aby nám všetky informácie podávali neskreslene a priamo, stručne povedané, aby sme dostávali informácie o tom, ako to naozaj je, a nie vo forme ľahšie prijateľných a zjednodušených modifikácií reality.
Môžeme byť aj celkom konkrétni. Keď ide napr. o sprostredkovanie informácie o vianočnom stromčeku, tak v kresťanských rodinách sa deťom na otázku, kde sa vzal, odpovedá: „Je to dar z nebies, Ježiško vám ho priniesol, kým ste spali.“ Dieťa túto informáciu akceptuje a vôbec mu nerobí problém uveriť, že sa to stalo cez zatvorené okno. Keď dieťa podrastie, často sa na rodičov obracia s výčitkou: „Prečo ste ma klamali?“ Rozumný rodič reaguje na to vysvetlením, že vôbec neklamal, keď tvrdil, že vianočný stromček je dar z neba, len cesta, ktorou sa tento dar uskutočnil, bola iná. Boh dal rodičom zdravie, schopnosť zarobiť potrebné prostriedky, z nich kúpili stromček a tajne ho umiestnili v príslušnej miestnosti.
Predstavme si celkom triviálnu situáciu, napr. na koľajniciach stojí železničný vagón. Pozorovateľ ? Pozorovateľ ? Pozorovateľ ? absolvent teoretickej fyziky na univerzite povie: „Vagón sa nad koľajnicami vznáša, ale nie preto, že by elektromagnetické pole medzi atómami kolies a koľajníc vytvárali nepriestupný „vankúš“, ale preto, lebo ich atómy (presnejšie, ich jemnejšie zložky) si pri dostatočnej blízkosti vymieňajú medzi sebou tzv. Pozorovateľ v budúcnosti povie: „Vôbec to nie je tak, ale …“ Ale ako?
Z uvedených príkladov vyplýva záver, že klameme nielen deti, keď im tvrdíme, že Ježiško nosí vianočný stromček cez zatvorené okná, ale aj my „dospeláci“ sami seba klameme prakticky na každom kroku, keďže si poskytujeme nepravdivé informácie. Prečo tvrdíme, že vagón na koľajniciach stojí alebo sa po koľajniciach pohybuje, keď vieme, že on sa v skutočnosti nad nimi vznáša? Asi preto, že takýto spôsob prenosu informácií je adekvátny úrovni bežného človeka, ktorý o virtuálnych fotónoch nikdy nepočul.
Prečítajte si tiež: Mlynček na korenie a soľ: Recenzia
Poučenie, ktoré z uvedených príkladov vyplýva, je také, že každá „globálna“ pravda vyžaduje na svoje sprostredkovanie rozličné cesty podľa toho, komu je určená a kým je sprostredkovaná. Tak sme sa vlastne dostali na koreň problému sprostredkovania tzv. zjavených právd. Pretože sú určené pre všetkých ľudí bez rozdielu ich vzdelanostnej úrovne, musia sa podávať v symbolickej reči, ktorá síce výstižne priblíži základnú ideu, ale nič nevypovedá o „mechanizmoch“ konkrétnej realizácie a o skutočnej podstate javov, ktorých sa dotýka.
Zjavená pravda je napr. to, že Boh stvoril svet, prírodu, život i človeka, ale zo spôsobu jej sprostredkovania nemožno dedukovať, ako sa to konkrétne stalo. Boh riekol: „Buď svetlo! a bolo svetlo“, ale to neznačí, že skutočne zvolal mohutným hlasom: „Buď svetlo!“ a v tej chvíli sa všade rozvidnelo. Informácia o tejto božskej aktivite sa podobá informácii o vianočnom stromčeku prinesenom cez zatvorené okno. Presne tak, ako takto podaná správa úplne uspokojí dieťa, môže informácia o tom, že Boh stvoril svetlo zvolaním „Buď svetlo!“ uspokojiť laika bez prírodovedného vzdelania, ale človek, ktorý takéto vzdelanie má, sa celkom logicky pýta, či mechanizmus vzniku svetla bol skutočne taký. Je to presná analógia toho, keď si odrastajúce dieťa začne klásť otázky, či ten stromček sa skutočne dostal do izby cez zatvorené okná.
Možné to je, veď u Boha je všetko možné, no rozumný človek ? práve preto, že je rozumom obdarená bytosť ? sa začne zaujímať o to, či Boh postupoval „kreacionisticky“, t. j. tvorením ad hoc, alebo či neposkytol týmto fenoménom možnosť, aby sa kreovali samočinne na základe zákonov, ktoré tomuto vesmíru ustanovil. Môžeme konštatovať ? a neskôr sa o tom dostatočne spoľahlivo presvedčíme ? že Boh dal prednosť druhému variantu. Veľmi výstižne to komentuje známy fyzik W. H.
Takto sa celkom logicky dostávame k odpovedi na otázku, prečo sa treba osobitne zaoberať problémom, ako má kresťanskú náuku akceptovať vzdelaný prírodovedec. Nie tak, ako každý iný človek? Áno aj nie. Áno preto, že zjavené pravdy sú rovnaké pre všetkých, a nie preto, lebo vzdelaný prírodovedec pozorovaním mechanizmov existencie nášho sveta dospel k poznatkom, že niektoré procesy v ňom prebiehať nemôžu. Symbolicky povedané: preto nie, lebo prírodovedec zistil, že stromčeky sa cez zatvorené okno do miestnosti vniesť nedajú. Hľadá preto iné, prijateľnejšie vysvetlenie.
Ústredným problémom, ktorý by sa na tejto ceste hľadania mohol objaviť, je problém, či sa pri získavaní príslušných poznatkov nedostávame do rozporu so samotnými všeobecnými pravdami. Ešte raz a naposledy použijeme príklad s vianočným stromčekom. Ide tu o to, či pri hľadaní mechanizmov prenosu stromčeka do miestnosti nedospejeme náhodou k záveru, že nijaký stromček sa do miestnosti nikdy nedostal. Spomenuté možnosti sa v histórii vedy dosť často vyskytli a „jedinou správnou filozofiou“ vyzbrojení jednotlivci predpovedali koniec náboženstva, pretože veda jeho opodstatnenie úplne vyvráti, ale stal sa pravý opak. Veda na konci 20. storočia začala niektoré náboženské pravdy nie spochybňovať a vyvracať, ale potvrdzovať a podporovať. Aj preto možno hneď v úvode tejto publikácie rozptýliť akékoľvek podozrenia, či sa v nej nerodí nejaká nová interpretácia kresťanstva zaváňajúca kacírstvom.
Pravdaže, kresťanská náuka obsahuje aj tézy, ktoré nepripúšťajú nijakú prírodovedeckú interpretáciu, ani si nevyžadujú vedecké preverovanie. Kresťan je povinný akceptovať ich bez akýchkoľvek špekulácií. Ich prijatie môže do určitej miery uľahčiť poznatok, že pri mnohých zjavených pravdách sa dokázalo, že nie sú v rozpore s vedou, preto by bolo podivné, keby ostatné tvrdenia kresťanskej vierouky mali byť nepravdivé.
Často sa kladie otázka, či všetky kresťanské pravdy nie sú takej povahy, že by mohli byť vedecky preverené. Je zaujímavé, že veľa veriacich by si to veľmi želalo. Neuvedomujú si však, že keby takáto situácia nastala, viera (a preto aj náboženstvo) by stratila zmysel. Veď keby sa naozaj vedecky nezvratne dokázalo, že Boh existuje, nebolo by potom potrebné v Neho veriť, len túto pravdu jednoducho zobrať na vedomie. Tomu by sa nebránila dokonca ani marxistická filozofia.
Základný problém vzťahu vedy a viery netreba preto vidieť v tom, či sa vedecky podarí dokázať, že Boh existuje, ale v tom, či základné tvrdenia viery sú alebo nie sú zlúčiteľné s poznatkami, ku ktorým dospela veda. Veda môže poskytnúť len určité indície na konštatovanie, že idea Boha neprotirečí jej poznatkom. Preto viera v Neho je zmysluplná a nie nezmyselná. Pripomeňme ešte raz, že keby veda nesporne dokázala, že Boh existuje, značilo by to nielen koniec ateizmu, ale aj koniec každého náboženstva založeného na viere. Pripomeňme si, že v histórii nájdeme pokusy o poskytnutie „nespochybniteľných“ dôkazov existencie či neexistencie Boha. Jeden z najslávnejších matematikov minulého storočia ? moravský rodák Kurt Gödel ? zanechal vo svojej pozostalosti článok s názvom Matematický dôkaz existencie Boha. Zvláštnosťou jeho práce je, že po matematickej stránke je nespochybniteľná, ale o tom, či možno podať absolútny dôkaz existencie Boha, pochybuje každý súdny človek, preto sa usilovne hľadala a vlastne doteraz hľadá chyba v dôkaze. Riešenie dilemy konverguje k záveru, že chyba je asi vo vstupných definíciách.
História Vzťahov Vedy a Kresťanskej Viery
Históriu vzťahov medzi vedou a kresťanskou vierou možno celkom prirodzene rozdeliť na etapu od jej vzniku až po začiatky vznikania prírodných vied a obdobie od ich vzniku až do súčasnosti. V prvej etape (trvajúcej takmer pätnásť storočí) boli dominantou diskusie o správnej interpretácii základných téz kresťanskej náuky medzi cirkevnými učiteľmi navzájom a diskusie medzi kresťanskou a sekulárnou filozofiou. Počnúc 15. storočím sa diskusie presunuli do oblasti konfrontácie náboženských koncepcií s výsledkami prudko sa rozvíjajúcich prírodných vied.
Dôkazy Guľovitého Tvaru Zeme
Existuje mnoho dôkazov, ktoré potvrdzujú, že tvar Zeme je guľovitý. Tieto dôkazy pochádzajú z rôznych oblastí vedy a pozorovania.
Pozorovania z Vesmíru
Najpresvedčivejším dôkazom je priamy pohľad na Zem z vesmíru. Satelitné snímky a fotografie z kozmických lodí jasne ukazujú guľovitý tvar našej planéty.
Pohyb Lodí na Obzore
Keď sa loď blíži k pobrežiu, najprv vidíme jej sťažeň a postupne sa objavuje aj trup. Ak by bola Zem plochá, videli by sme celú loď naraz, aj keď by bola veľmi vzdialená. Tento jav je spôsobený zakrivením Zeme.
Rôzne Súhvezdia na Rôznych Miestach
Na rôznych miestach Zeme môžeme vidieť rôzne súhvezdia. Napríklad, súhvezdie Južný kríž je viditeľné len z južnej pologule. Ak by bola Zem plochá, videli by sme všetky súhvezdia z každého miesta na Zemi.
Zatmenie Mesiaca
Počas zatmenia Mesiaca vrhá Zem tieň na Mesiac. Tento tieň je vždy kruhový, čo dokazuje, že Zem má guľovitý tvar. Ak by bola Zem plochá, tieň by mal iný tvar v závislosti od uhla dopadu svetla.
Cestovanie v Jednom Smere
Je možné cestovať okolo Zeme v jednom smere a vrátiť sa do východiskového bodu. Toto by nebolo možné na plochej Zemi.
Gravitácia
Gravitácia ťahá všetko smerom do stredu Zeme. Ak by bola Zem plochá, gravitácia by ťahala všetko smerom do stredu plochy, čo by spôsobilo, že by ľudia a predmety na okrajoch plochy stáli šikmo.
Letecká Doprava
Letecké trasy sú plánované s ohľadom na guľovitý tvar Zeme. Najkratšia cesta medzi dvoma bodmi na Zemi je oblúk, nie priamka.
Alternatívne Teórie a Ich Vyvrátenie
Napriek množstvu vedeckých dôkazov existujú aj alternatívne teórie, ktoré tvrdia, že Zem je plochá. Tieto teórie sú však v rozpore s vedeckými poznatkami a pozorovaniami.
Teória Ploché Zeme
Teória plochej Zeme tvrdí, že Zem je plochý disk obklopený ľadovou stenou (Antarktídou). Táto teória je v rozpore s množstvom dôkazov, ktoré sme uviedli vyššie.
Argumenty Teoretikov Ploché Zeme a Ich Vyvrátenie
- Nedostatok Viditeľného Zakrivenia: Teoretici plochej Zeme tvrdia, že zakrivenie Zeme nie je viditeľné voľným okom. To je však spôsobené veľkým polomerom Zeme. Zakrivenie je viditeľné z väčších výšok alebo pri pozorovaní lodí na obzore.
- Fotografie s Rybím Okem: Teoretici plochej Zeme často používajú fotografie s rybím okom ako dôkaz, že Zem je plochá. Tieto fotografie však skresľujú perspektívu a nie sú presným zobrazením reality.
- Konšpiračné Teórie: Teoretici plochej Zeme často tvrdia, že všetky dôkazy o guľovitej Zemi sú sfalšované vládou a vedcami. Tieto konšpiračné teórie sú nepodložené a nemajú žiadny vedecký základ.
Kozmológia: Filozofický a Fyzikálny Pohľad
Pri skúmaní vesmíru sa stretávajú filozofia, teológia a prírodné vedy. Otázkami fyzikálnej kozmológie sa zaoberá druhá časť. Teologické otázky, ako aj postoj katolíckej cirkvi k niektorým otázkam, sú zahrnuté v našej rozprave z dvoch dôvodov: Po prvé náboženstvo bolo počas stáročí neodmysliteľnou súčasťou diskusií o vzniku a zmysle sveta. Myšlienku o Bohu Stvoriteľovi vnášajú do teológie posvätné spisy. Žalmista to napríklad formuloval takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2) „Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel.“ (Ž 115,3) Podobné myšlienky sa nachádzajú aj v spisoch Konfucia a Lao-cʼeho, ako aj v kázňach Budhu.
Túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Človek má mnohoraké možnosti, aby ju rozvíjal. Filozofia je systematickým rozvinutím lásky k múdrosti. Filozofia vznikla a rozvíja sa odvtedy, odkedy si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli. Človek hnaný túžbou objaviť posledné príčiny vecí sa zároveň usiluje lepšie pochopiť aj seba samého. Každý filozofický systém uznáva napríklad princíp neprotirečenia a mnohé filozofie aj princípy účelnosti a príčinnosti v prírode. Osobu chápu ako slobodný a rozumový subjekt, ktorý je schopný poznať pravdu, dobro a Boha ako príčinu existencie. Filozofia postupuje podľa svojich vlastných metód a je zameraná na pravdu o všetkom, čo jestvuje. Prameň jej autonómie spočíva v rozume, ktorý je svojou povahou zameraný na pravdu a je schopný túto pravdu dosahovať.
Pod pojmom empirická veda rozumieme cestu metodického hľadania pravdy o tom, čo je alebo môže byť experimentálne overené. Dnes máme k dispozícii rozsiahle poznatky o vesmíre z prírodných vied; napríklad fyziky, chémie, astronómie atď. Tieto vedy si všímajú vonkajšie javové stránky hmotného sveta, to, čo môžeme vnímať a merať. Pre prírodné vedy je vždy rozhodujúci pokus. Niečo meriame, pozorujeme súvislosti a na tomto základe si vytvárame rôzne predstavy a teórie o tom, aký je náš svet. Okrem prírodných vied existuje celý rad akademických disciplín, ktoré skúmajú materiálne a duchovné podmienky ľudskej existencie.
Filozofia skúma základné (alebo prvé) princípy všetkého, čo je predmetom skúsenosti človeka, či ide o prírodu alebo o svet duchovna, ideí, myšlienok, pocitov, alebo ľudskej spoločnosti ako takej. Filozofia je disciplína, ktorá skúma najvyššie princípy toho, čo jestvuje, čo môže jestvovať a čo je predmetom ľudskej pozornosti vôbec. Kozmos v gréčtine znamená poriadok, harmóniu, opak chaosu. Kedysi sa používal pojem kozmológia na označenie filozofickej náuky o materiálnom súcne, čiže ako veda o svete z hľadiska jeho posledných príčin založená na prirodzenom rozumovom poznaní. Pod silnejúcim vplyvom prírodných vied sa kozmologické úvahy o svete postupne začínajú spájať s fyzikou a astronómiou. S rozvojom experimentálnych metód filozofická stránka kozmológie čoraz viac ustupuje jej fyzikálnej stránke.