Literatúra ako umelecká komunikácia si vyžaduje čitateľa, ktorý aktívne dekóduje autorove dielo. Tento proces dekódovania zahŕňa odkrývanie metafor, prirovnaní a iných literárnych prostriedkov, aby čitateľ odhalil zmysel diela. Zmysel nespočíva len v samotných metaforách, ale aj v ich vzájomnom spojení a v spojení všetkých autorom používaných umeleckých figúr.
Individuálne "čítanie" a skúsenosti
"Čítanie" autorovho diela je vysoko individuálne, pretože autorova skúsenosť v čitateľovi evokuje jeho vlastné zážitky a skúsenosti. "Čítanie" je najmä prebudenie si svojich vlastných priamych či sprostredkovaných zážitkov a skúseností. Za priame zážitky sa považujú tie, ktoré čitateľ priamo zažil, a za sprostredkované tie, ktoré má z počutia, z novín, z televízie, z filmu atď. "Čítanie" však nevylučuje ani získanie nových informácií.
Deje sa v dvoch rovinách, v logickej a v emocionálnej. Sú od seba neoddeliteľné a ich spojenie je zdrojom nevyhnutného estetického zážitku čitateľa, bez ktorého by čítanie nebolo umeleckou komunikáciou. Preváženie jednej či druhej súčasti ovplyvňuje kvalitu komunikácie. U mladých autorov buď k "polopatizmu" alebo k nezrozumiteľným slovným konštrukciám.
Význam a kontext slova
Základným stavebným materiálom poézie nie je slovo, ale jeho význam. Ten totiž môže mať v kontexte (vo vzťahu k významom iných slov) i v zaužívanom spôsobe odčítania znaku iný zmysel, než mal pôvodne. Napríklad, kôň je len všeobecným pomenovaním pre druh. Hnedý, grošovaný, či divý je už pomerne konkrétny kôň, kým slncový (taký, ktorý ani neexistuje) má navyše kvalitu "rozprávkovosti" i bez toho, aby sme ju museli vyjadriť.
Spájaním dvoch (viacerých) zdanlivo i nesúvisiacich významov použitých slov (slnko - kôň) vzniká obraz, ktorý už v kontexte nenesie iba kvalitu významu prvého či druhého slova, ale úplne iný význam. Ďalším vzájomným spájaním takto vzniknutých významov vzniká obraznosť súčasnej poézie. Vzniká zárodok možnosti vyjadriť aj to, čo sa bežným, hovorovým spôsobom spájania slov nedá. Zmysel toho, čo je vyjadrené obrazne, pritom nie je nutne odčítať prísne logicky, stačí, ak vo vás obraznosť vyvolá aspoň približný význam, dokonca len pocit.
Prečítajte si tiež: Gaštanové pyré so šľahačkou
Realita a štylizácia v literatúre
Ak chce autor komunikovať s čitateľom, musí byť jeho text (prozaický, či básnický) odrazom reality, musí byť postavený na skutočnostiach, o ktorých sa dá predpokladať, že im čitateľ porozumie (aj keby hovorili o tom, čo ešte nepozná). Autor si však realitu prispôsobuje tak, aby slúžila jeho zámerom (tomu, čo chce povedať aj v jeho hlbších vrstvách i tomu, aký charakter má mať jeho výpoveď). Alebo inak: Aj najfantastickejšie sci-fi má realistický základ.
Umelecký text je teda štylizovaná výpoveď. Ak by ste niekomu podrobne rozprávali to, čo sa vám včera stalo, bola by to nesmierna nuda. Ale ak z toho, čo ste prežili a na čo ste mysleli, povyberáte len tie najzaujímavejšie časti, nemusí to byť až také zlé. Ak sa budete navyše snažiť vyrozprávať ich zaujímavým slovníkom a ak bude mať vaše rozprávanie aj rozmer odovzdania istých zaujímavých skúseností či informácii, ktoré z rozprávania vyplynú, môže byť váš deň pre iných dokonca závideniahodný. Miera štylizácie ("úpravy reality") bola pochopiteľne iná v romantizme a je iná v magickom realizme. Je tiež individuálna pre každého autora - spolu s inými prostriedkami vytvára jeho osobitý literárny štýl či poetiku.
Trópy a štylistické figúry
Aby sme mohli v umeleckom texte čo najúčinnešie vyjadriť to, čo chceme, musíme v ňom realitu štylizovať do umeleckej podoby. Znamená to nielen vyberať z reality a nanovo kombinovať tie časti, ktoré sa nám na vyjadrenie našich zámerov hodia, ale aj vyjadrovať ich kvalitu iným, nie bežným spôsobom, tak, aby boli zdrojom estetického zážitku. Na tento účel si spisovateľské ľudstvo vyvinulo viacero spôsobov, ktoré vnútorne neustále obohacuje a prispôsobuje. Teoretici mu ich neskôr nazvali trópmi a štylistickými figúrami, ktoré pomenovali a zoradili podľa druhu.
Trópy
Trópy (z gr. tropos = obrat) sú vlastne nepriame pomenovania, použitie slova v prenesenom význame (najjednoduchším typom je prirovnanie). Ako hlavné k nim zaraďujeme metaforu, metonymiu a symbol.
Štylistické figúry
Štylistické figúry (z gr. figura = tvar) sú jazykové obraty, prostriedky odlišné od bežného vyjadrovania. Zabezpečujú ozvláštnenie v zvukovom, lexikálnom a syntaktickom pláne, ale aj ozvláštnenie myšlienky. Prehľad všetkých druhov trópov i štylistických figúr je možné nájsť napr. v Poetickom slovníku Tibora Žilku.
Prečítajte si tiež: Lahodné gaštanové potešenie
Metafora: Základný básnický tróp
Jedným zo základných básnických trópov (obratov) je metafora (gréc. prenos, prenesenie): nepriame pomenovanie. Vzniká zámenou slova či slovného spojenia - iným slovom alebo slovným spojením na princípe podobnosti javov či predmetov. Môže ísť napr. o prenesenie:
- vlastností vecí
- na neživé predmety či javy - pekná noc
- na živé bytosti - srdce skamenelo
- vlastnosti živých bytostí
- na zvieratá - prešibaná líška
- na neživé predmety - mŕtve more
Metaforicky sa vyjadrujeme aj v bežnej reči. Ide o tzv. lexikalizovanú metaforu ako noha stola, vodovodný kohútik, hlava valca. Umelecká metafora sa od nej líši tým, že sa vyznačuje novosťou a originalitou (Sosny narazili čelom o čelo - M. Válek: Slnko). Jej jedinečnosť a neopakovateľnosť - vždy v rámci kontextu a v službe myšlienke diela - zvyšuje jeho estetickú hodnotu a originalitu. Vnímanie najmenej dvoch jej významových polí vytvára predpoklad pre viaceré asociácie, čo je základom mnohoznačnosti poézie. V básnickej strofe sa môže vyskytnúť aj viac metafor a vzájomných súvislostí medzi nimi. Vtedy ide o rozvinutú metaforu.
Genitívna metafora
Skôr ako sa od metafory dostaneme k ďalším z básnických trópov (obratov), k metonymii a symbolu, povedzme si niečo o často diskutovanej a najmä začiatočníkmi často používanej genitívnej metafore. Vzniká spojením konkrétneho podstatného mena v prvom páde s abstraktným podstatným menom v druhom páde, teda v genitíve. Týmto spôsobom môžete vymyslieť neskutočné množstvá metafor: luny lásky, vodopády nehy, lúdky citu, stožiare zúfalstvá, ktoré možno ďalej veselo modifikovať ako stohy lásky, konáre lásky, počítače lásky, tabule lásky… alebo: luny vášne, stohy vášne, konáre vášne… takto môžete spojiť čokoľvek s čímkoľvek a vo väčšine prípadov sa to ešte bude tváriť, že to má aj zmysel. Figúra, ku ktorej autor prišiel lacno, však čitateľovi neposkytuje potešenie z objavovania či z originality myslenia a môže sa pociťovať ako chyba.
Aj tu však, ako v celom umení, platí, že čo za istých okolností nefunguje, môže v inom kontexte priam zasvietiť. Jožo Urban v 23. kapitolke svojho Utrpenia mladého poeta hovorí napr. o Wiliamsovej Električke zvanej túžba, Gabrielovej Ulici zľutovania, Pižurneho Mori času, ale i fajke mieru či soche Slobody.
Prirovnanie: Expresívny prvok textu
Prirovnanie má vlastnoti metafory, ktorá z neho vznikla. Pozostáva zo základného slova alebo spojenia, ku ktoréme sa nejaká vec či jav prirovnáva (pekná ako Venuša, vlasy ako vŕba, ostrá ako čepeľ…). Obsahuje porovnávaný objekt, porovnávajúci objekt a spoločnú vlastnosť. Vzniká teda, ak vytvoríme spojitosť medzi dvomi obraznými pomenovaniami, ktoré sú svojou výstavbou rozdielne, ale sémanticky (významom) takmer totožné. V metafore sa le prvé dve časti priamo nevyjadria (čitateľ ich ale musí pochopiť a kontextu). Napríklad, ak frajerke napíšete: "Ach Venuša s vlasmi vŕby, zabíja ma tvoja čepeľ…"
Prečítajte si tiež: Gaštanové rezy pre sviatočné chvíle
Prirovnanie, podobne ako metafora je expresívnym prvkom textu, zvyšuje jeho citové zafarbenie, tým aj jeho obsahovú a estetickú hodnotu. Literatúra využíva najmä originálne prirovnania, v bežnej reči používame aj tzv. frazeologizmy (ustálené prirovnania) - prefíkaná líška, rapoce ako straka, atď.
Alergória: Nepriame pomenovanie
Druhom metafory uplatnenej v celom texte je alergória (z gréc. allegorein-inakšie hovoriť, hovoriť obrazne). Ide aj o druh nepriameho pomenovania. Prostredníctvom nej sa vyjadruje obsah, myšlienky, či predstavy, ktoré nie je možné z nejakých dôvodov (niekedy napr. z politických) vyjadriť priamo. Má blízkosti k symbolu, je však statickejšia, schematická a interpretovateľná len jedným spôsobom. Ako v prípade bájky, ktorá je najjednoduchšou alegóriou. J. Botto u nás za Bachovho absolutizmu využíval alergóriu napr. v básni Povesť bez konca: "napnite zraky, vy neviňatá, / ta, odkiaľ slnko vychodí: / odtiaľ prísť musí tá panna Zlatá / a s ňou deň slávy, slobody!, v ktorej vyjadril svoje predstavy o tom, odkiaľ čaká pre vtedajšie Slovensko pomoc.
Epiteton: Zvláštny druh prívlastku
Zvláštnym druhom prívlastku patriacim k obrazným pomenovaniam je epiteton (z gréc. epitetos - pridaný). Patrí k najčastejším básnickým prostriedkom v texte. Od jeho frekvencie závisí poetickosť, lyrickosť (aj prozaického) textu. Tvoria ho akostné prídavné mená, ktoré obohacujú text o zážitkovosť, emocionálnosť a expresívnosť. Zároveň vyjadrujú postoj autora k opisovanej skutočnosti, postave, deju. Existujú dva druhy prívlastku:
- Stály (constans) - sa často viaže na isté podstatné meno (svetový mier, koník vraný, sivý sokol)
- Ozdobný (ornans) - vyznačuje sa originálnosťou, poetickosťou. Napr.: (Les. Plný letných vôní, v korunách zlatistý svit, dolu jasnozelené svetlo lístia, jemnučkej lesnej trávy a do toho vtáctvo a med a včely.) - L. Balek: Agáty.
Personifikácia: Prenesenie vlastností na neživé predmety
Druhom metafory, ktorá vznikne prenesením vlastností ľudí a ich činnosti na neživé predmety, javy, či abstraktné pojmy je personifikácia (z lat. persona- osoba, facere - robiť). Vyskytuje sa tak v poézii ("Šialená noc sedí na streche) a vypiskuje na deravom komíne…" - M. Válek: Domov sú ruky… / ako aj v próze ("Cez škáru strechy hľadela na mňa práve jedna hviezda. Pokúšala sa na mňa usmiať, ale jej úsmev bol mi málo." M. Figuli: Tri gaštanové kone.
Synestézia: Spojenie zmyslových vnemov
Synestézia je básnický tróp, druh metafory, ktorý vzniká spojením dvoch pojmov označujúcich iné zmyslové vnemy (z gréc. syn - spolu, aisthesis - vnem). Je častá v bežnej jazykovej komunikácii: sladká vôňa, ostrá chuť, kyslá tvár. Synestézia pôsobí len na jeden z vnemov. Podstatné meno má zvyčajne pravý zmysel, prídavné meno je použité obrazne. Môže ju však tvoriť i sloveso s iným slovným druhom. Spájajú sa pritom pojmy vyjadrujúce zrakové, čuchové, sluchové i hmatové vnemy, napr.: "Zvuk opadával z veže ako voda, akoby pomaly odtekal.: L Balek: Južná pošta. Často sa spája s prirovnaním.
Katachréza: Nelogická obraznosť
Katachréza (z gréc. katachresis - chybné použitie) je nepriame pomenovanie vznikajúce na spojení prvkov, ktoré sú z hľadiska logiky jazykovej komunikácie nezlučiteľné, napr. hlasné slzy, zvädnutá žiara. Súvisí so synestézou, podľa Žilku sa však od nej líši tým, že nezapadá do textu a nemá estetický a umelecký účinok, čo dnešná literatúra skôr vyvracia. Vzniká zväčša spojením prívlastku s podstatným menom. Vo vedeckom štýle známa napr.: ako nesprávne tvorené obrtané pomenovanie "opierať sa o prameň", ktoré si však v poézii viem predstaviť ako normálne fungujúce.
Metonymia: Zámena mena na základe súvislosti
Metonymia (z gréc. zámena mena menom): druh básnického trópu, ktorý vzniká zámenou jedného slova (slovného spojenia) iným na základe vonkajších vzťahov alebo vecnej súvislosti. Podľa Žilku k tomu dochádza v 6 prípadoch:
- Názov skupiny ľudí zameniť názvom miesta, kde žijú - ulička drieme / nemyslené ako personifikácia,
- Názov udalosti zameniť látkovým podstatným menom - ochladil v srdci rozpálený kov / kov = projektil, guľka/, dopili fľašku
- Príčinu zameniť následkom, či naopak - "bol si istý svojím vavrínom"
- Názov výtvoru zameniť menom tvorcu - škodovka - od majiteľa Škodu, sendvič - od výrobcu lorda Sendwicha, čítať Dostojovského - vo význame jeho dielo.
- Názov povolania ľudí zameniť názvom výsledku ich práce alebo používanými pracovnými prostriedkami - zápisnice, grafy, nuly / do ulíc sa vyhrnuli. Š. Moravčík.
Synekdocha: Zámena na základe kvantitatívneho vzťahu
Synekdocha (z gréc. synekdoche - pochopenie zámeny výrazu) je druh básnického trópu patriaci k metonymii. Ide o zámenu jedného slova (slovného spojenia) iným slovom (slovným spojením) na základe kvantitatívneho vzťahu medzi nimi. Používa sa vtedy, keď celok je charakteristický pre časť alebo naopak.
Rozlišujeme 5 druhov synekdoch. Najčastejšiu frekvenciu majú len prvé dva:
- Pars pro toto - časť namiesto celku (nevkročí sem ani noha, múdra hlavička - ako označenie človeka)
- Totum pro parte - celok namiesto celku (celok namiesto časti) Žilina vyhrala doma, mesto sa náhli)
- Singularis pro plurali - jednotné číslo vo význame množného (Po bojovom poli sa rúti Turek)
- Genus pro specie - rod za druh - (slovo s nadradeným významom - "dopravný prostriedok" sa použije namiesto podradeného pojmu - "bicykel, auto, vlak…")
- Species pro genere - druh za rod (Žilka ako príklad uvádza príslovie: Sýty (človek) hladnému (človeku) neverí.
Antonomázia: Premenovanie
Antonomázia (z gréc. antonomasia - premenovanie) druh metonymie, pri ktorej sa namiesto mena osoby použije jej opis, alebo nejaká charakteristická vlastnosť. Sú dva druhy antonomázie:
- vlastné meno významnej osoby sa nahradí obecným, vyjnadrujúcim jej typickú všeobecne známu vlastnosť (Ľudovít XIV - kráľ slnka, J. Škultéty - baťko).
- Vlastné meno sa stane názvom pre istý typ človeka alebo skupinu ľudí (Don Juan - zvodca žien, Sokrates - mudrc)
Hyperbola: Nadsádzka
Hyperbola (z gréc. hyperbole - nadsádzka) je druh trópu, obrazné pomenovanie patriace k metonýmii. Vzniká a charakterizuje zväčša vzrušený duševný stav najmä zveličením časových a priestorových a kvantitatívnych veličín. (stojí tu večnosť, brucho mal ako bubon, som samé ucho.)
Perifráza: Opisné pomenovanie
Perifráza (z gréc. perifrasis - opis) je nepriame pomenovanie, druh štylistického trópu so znakmi metonymie. Mgr. Mgr. Marián M. Mgr. Mgr. Mgr. PaedDr. znaky; prehľad predstaviteľov: D. komédia (analýza), W. prehľad diel, Hamlet (analýza), M. literatúra - didakticko-reflexívna poézia: P. Benický, H. J. W. obrodenia; J. slovenčiny - J. I. Bajza; A. umeleckého smeru; V. Božej v Paríži; G. G . Haroldova púť; A. S. svetového romantizmu; znaky slovenského romantizmu; K. H. Mácha - charakteristika tvorby, Máj; J. spoločenské pomery v 30-tych a 40-tych rokoch 19. st. a činnosť štúrovcov; Ľ. J. A. a k vlasti v skladbe Marína); Ľ. S. - charakteristika tvorby, Mor ho!; J. Janko; J. - Žltá ľalia. umeleckého smeru; H. tvorby, Ľudská komédia, Otec Goriot; F. M. Ch. A. charakteristika tvorby, Detvan; P. O. zemianstva v tvorbe jeho predstaviteľov - S. H. - Suchá ratolesť; P. O. M. Kukučín - Keď báčik z Chochoľova umrie. Interpretácia románu M. charakterizovať znaky opisného a kritického realizmu; K. jalovica; J. G. Maco Mlieč; B. S. a divadla), J. absolutizmus, Stará škola, Nová škola), J. J. G. symbolizmus a impresionizmus; Ch. predstavitelia; I. 1. literatúre; expresionizmus - znaky, E. M. generácia - znaky, E. tvorby, Zbohom zbraniam; R. otváranie okien do Európy; J. charakteristika tvorby, analýza vybraných textov; E. B. vybraných textov; ľavicová avantgardná poézia - L. textov katolícka moderna - R. J. Mak; J. Jesenský - Demokrati; L. 1. P. O. - charakteristika tvorby, Krvavé sonety; B. S. Timrava - charakteristika tvorby, Hrdinovia; M. naturistického diela; D. charakteristika diela; M. predstavitelia; I. Jožko Púčik a jeho kariéra, Bačova žena; J. L. chutí moc; J. D. Salinger - Kto chytá v žite; J. R. R. Tolkien - Pán prsteňov: Návrat kráľa. v 2. polovici 20. M. charakteristika tvorby, analýza vybraných textov; M. J. národné oslobodenie v čase 2. použitých kompozičných postupov v textoch; L. A. R. predstaviteľov novej vlny slovenskej prózy 60-tych rokov 20. dôrazom na jedinečnosť tvorby každého z nich; V. charakteristika tvorby, S Rozarkou; P. charakteristika tvorby, Tisícročná včela; D. slovenskej drámy v 2. polovici 20. I. Pštrosí večierok); P. J. Satinský a M. Radošinské naivné divadlo.
Umelecké jazykové prostriedky
Slovné figúry sú umelecké jazykové prostriedky, ktoré majú ozdobnú funkciu v umeleckých dielach.
Epizeuxa
Epizeuxa: opakovanie toho istého slova alebo skupiny slov za sebou v básni.
Lyrický hrdina
Lyrický hrdina: prostredníctvom tejto postavy autor vyjadruje svoje pocity, nálady a myšlienky.
Sonet (znelka)
Sonet (znelka): obsahuje 14 veršov (2 4 + 23).
Anafora
Anafora: opakovanie rovnakého slova na začiatku veršov.
Aliterácia
Aliterácia: vzniká opakovaním rovnakých al. zvukovo podobných slabík.
Ľúbostná poézia
Ľúbostná poézia: spočiatku sa šírila ústnym podaním. Básnik v nej využíva rôzne jazykové prostriedky.
Lyrika
Lyrika: v lyrickej poézii sa autor často stotožňuje s hrdinom, prostredníctvom ktorého vyjadruje svoje pocity, nálady a myšlienky.
Trópy
Trópy nepriamo označujú predmety al. javy. Sú to: epiteton, metafora, alegória, personifikácia, symbol, prirovnanie, metonymia.
Figúry
Figúry: plnia estetickú funkciu. Sú to: Aliterácia, anafora, rečnícka otázka.
Lyrizovaná próza
Lyrizovaná próza: je lit. smerom 20. storočia, kt.
Kompozícia
Kompozícia: usporiadanie tematických a jazykovo-štalistických prostriedkov do jedného celku.
Expresívne slová
Expresívne slová: slová, kt. môžu byť kladné al. záporné.
- kladné: deminutíva (slniečko, rúčka)
- záporné: pejoratíva (hlupák, nafúkanec). Vulgarizmy: negatívne citové zafarbenie.
Pásmo rozprávača
Pásmo rozprávača: rozprávač je nositeľom rozprávania. Pásmo postáv: postava je nositeľom deja al. príbehu.
Denník
Denník: za denník pokladáme dielo monografického charakteru písané formou denných záznamov. Autor zachytáva zážitky z osobného a spoločenského života.
Paródia
Paródia: komická až satirická napodobnenina lit. diela zachovávajúca jeho vážnu formu.
Dialektizmy
Dialektizmy: nárečové al. mieste slová, slovné spojenia, kt. slúžia ako charakterizačný prostriedok v reči postáv.
Literatúra
Podľa funkcie delíme lit. na 1.) vecnú, 2.) umeleckú. Vecná lit.: súbor písomných prejavov, kt. cieľom je sprostredkovať poznatky a informácie. Vecnú lit. delíme na: 1.) odbornú, 2.) publicistickú, 3.) administratívnu. Vecná lit. má byť presná a jednoznačná vo vyjadrovaní, a to prostredníctvom odborných výrazov (termínov). Lit. faktu: má poznávaciu funkciu. Od vecnej lit. sa líši tým, že poznávacia stránka sa v nej umocňuje pôsobivosťou osobného zážitku.
Relácia
Relácia: časť programu, kt. môže mať podobu správy, oznámenia, predstavenia. Môže byť: zábavná, poučná, súťažná…
Reflexívna lyrika
Reflexívna lyrika: básnik v nej uvažuje, zamýšľa sa nad tým, čo ho trápi.
Tri gaštanové kone - Margita Figuli
Margita Figuli:
- Záľuba hra na klavír, kreslenie
- Písala prózu
- Tri gaštanová kone - Novela
- Narodila sa v dolnom Kubíne
- Študovala v Banskej Bystrici
- Je pochovaná na Slávičom údolí
- 1974 - najvyšší titul národná umelkyňa
- Má znaky lyrizovanej prózy
Pre deti a mládež napísala mladosť (románová kronika), Ariadnina niť, Balada o Jurovi Jánošíkovi
- Lit. žáner: novela
- Lit. druh: epika
- Lit. forma: próza
- Téma: Príbeh lásky dvoch dvoch mužov k jednej žene, život na dedine v 1. Polovici 20. Storočia, zvyky tradície
- Idea: Násiliu možno vzdorovať dobrotou srdca
- Hlavné postavy: Peter a Magdaléna, Rozprávač v prevej osobe: Peter