Gaštany pečené na ohni sú obľúbenou pochúťkou, no fráza "ťahať gaštany z ohňa" má prenesený význam. Znamená to robiť nepríjemnú, riskantnú alebo nebezpečnú prácu pre niekoho iného, pričom ten, kto gaštany ťahá, z toho nemá žiadny prospech, alebo dokonca riskuje ujmu. V kontexte európskej krízy a riešení, ktoré euroelity presadzujú, sa táto metafora vynára s mimoriadnou naliehavosťou.
Euro ako gaštan: Kto ho ťahá z ohňa?
V súčasnej situácii, keď sa eurozóna zmieta v dlhovej kríze, sa zdá, že cieľom Bruselu je predovšetkým záchrana eura, a to často na úkor národných ekonomík. Lídri Európskej únie a členských krajín sú podľa kritikov pripravení obetovať záujmy ľudí, aby zachránili politický projekt spoločnej meny. Táto snaha o záchranu eura pripomína ťahanie gaštanov z ohňa, pričom cenu za to platia obyvatelia Grécka, Talianska a Španielska, ktorí zažívajú vysokú nezamestnanosť, emigráciu a nárast chudoby.
Zvyšok eurozóny sa zasa stretáva s citeľným zvyšovaním daní, ktoré má financovať podporu týchto štátov. Táto situácia vyvoláva otázku, či by rozpad eurozóny na menšie celky nebol pre niektoré krajiny menším zlom. Pre Grécko, Španielsko a ďalšie krajiny by mohlo byť najlepším riešením zbankrotovať, zbaviť sa eura a devalvovať svoje nové meny.
Banky a gaštany: Nezáujem o objektívnosť
Banky tvrdia, že rozpad eurozóny by bol katastrofou, ale nie sú celkom nezaujaté. Rozdelenie menovej únie by si vyžiadalo citeľné náklady na ich strane. Skúsenosti z minulosti, ako napríklad rozdelenie Československa, ukazujú, že rozdelenie menovej únie nie je nemožné. Hoci to nie je jednoduché a nevyrieši to všetky problémy, pre niektoré krajiny by to mohla byť cesta k ozdraveniu.
Nákaza a karanténa: Metafory a realita
Metafora s "nákazou", ktorou sa často označujú ekonomické problémy, je zaujímavá. Odpoveďou na nákazu je za normálnych okolností karanténa. V kontexte eurozóny by to mohlo znamenať izolovať problémové krajiny a umožniť im, aby sa so svojimi problémami vysporiadali samostatne.
Prečítajte si tiež: Tipy na varenie gaštanov
Popieranie reality a neistota
Súčasný spôsob, akým euroelity riešia problémy eurozóny, je kritizovaný za popieranie reality. Ľudia sú zneistení, pretože svet, na aký boli zvyknutí, sa otriasa v základoch. Napriek tomu sa opakujú tie isté slogany o tesnejšej Európe, ktoré sa verklíkujú už desaťročia. Zdá sa, že euroelity nevedia, čo iné si počať.
Úsporné opatrenia: Nutnosť a odpor voličov
Úsporné opatrenia za účelom rozpočtovej konsolidácie sú dnes potrebné nezávisle od záchrany zadlžených členov eurozóny. Štáty ich musia robiť samy kvôli sebe. No voliči ich odmietajú a volia politikov, ktorí sľubujú, že šetriť netreba. Politik, ktorý hovorí, že šetriť netreba, má jasnú prevahu.
Voliči a zodpovednosť: Infantilizácia spoločnosti
Voliči majú pocit, že neurobili nič zlé, ale v skutočnosti si roky vedome volili politikov, ktorí robili tie dlhy. Ak sa krajina stane závislá od zahraničnej pomoci, v podstate ju infantilizujete. Grécko bolo veľmi dlho najväčším prijímateľom európskej pomoci na hlavu. Najbystrejší mladí ľudia boli namiesto kariéry v súkromnej sfére, kde by niečo produkovali, priťahovaní do prerozdeľovacej byrokracie - či už na národnej, alebo nadnárodnej, európskej úrovni. Vždy je tragédia, keď sa najtalentovanejší členovia spoločnosti sústredia nie na vytváranie bohatstva, ale na jeho prerozdeľovanie.
Švajčiarsky model: Priama demokracia a zodpovednosť
Gréci sa domnievajú, že gaštany z ohňa má za nich ťahať niekto iný. Dokonca ani nie ich vlastní politici, ale zvyšok Európy. Lenže oni takto zmýšľajú, lebo posledných dvadsať rokov k tomu boli vedení. Najlepšie tento model stelesňuje Švajčiarsko. To je krajina, kde ľudia rozhodujú v referendách ešte aj o rozpočtoch a zvyšovaní daní. Posilnením zodpovednosti voličov tým, že im dáte do rúk viac moci, dosiahnete, že voliči rozumejú hodnote peňazí. V Európskej únii sa robí presný opak. Od začiatku krízy politici utekajú pred voličmi. Vytvárajú zákulisné koalície, odkladajú voľby, nevšímajú si ľudové hlasovania a v niektorých krajinách sa menia vlády, až pokiaľ nevyhovejú Bruselu. Nič z toho nefungovalo.
Racionalita voličov a rozptýlené náklady
Voliči sa vo vzťahu k politickej ponuke správajú racionálne a vypočítavo. Každý chce platiť čo najnižšie dane a súčasne chce byť predmetom čo najširšieho štátneho zaopatrenia. Každý protrhový politik má jednu veľkú nevýhodu v podobe fenoménu rozptýlených nákladov a koncentrovaných výnosov. Ak ľavicový politik zvýši trebárs prídavky na dieťa, vzal síce peniaze v nepatrnom množstve všetkým, ale citeľne pridal niektorým. Ak sa to pravicový politik neskôr snaží zvrátiť a prídavky zrušiť, je tu jedna veľmi konkrétna skupina voličov, ktorú si pohnevá, ale väčšina daňovníkov, ktorej vráti peniaze, svoje nepatrné zlepšenie ledva pocíti.
Prečítajte si tiež: Jesenná pochúťka: Pečené gaštany
Decentralizácia a lokálna zodpovednosť
Riešením je zmenšiť politickú jednotku, v ktorej sa rozhodovanie odohráva. Po stáročia bola sociálna starostlivosť robená nie na národnej úrovni, ale na úrovni lokálnej. Ak sused dostáva napríklad dávku v nezamestnanosti, ktorú spolufinancujete, pochopíte jasné vzťahy medzi verejnými príjmami, výdavkami a dlhom. Odpoveďou je decentralizovať moc i fiškálnu zodpovednosť natoľko, že ľudia pochopia jasné vzťahy medzi verejnými príjmami, výdavkami a dlhom.
Kultúra a inštitúcie: Spätná väzba
Švajčiarsky systém je výsledkom stáročí kultúrneho vývoja. Švajčiar cíti silný záväzok voči svojej lokálnej komunite a nechýba mu zmysel pre spoločné dobro. Kultúra sa nevznáša vo vzduchoprázdne. Kultúra je vždy výsledkom prispôsobenia sa ľudí existujúcim inštitúciám. Pri národoch netreba čakať, kým sa stanú pripravené na demokraciu, ale je potrebné vytvoriť im podmienky a inštitúcie, ktoré ich k zodpovednosti povedú.
Poučenie z minulosti a štruktúrovanie motivácií
Slovensko má skúsenosti s rozsiahlymi reformami, ktoré inšpirovali politikov aj v iných krajinách. Pravicoví politici by sa mali naučiť štruktúrovať motivácie voličov. Ľavičiari sú v tom výborní. Vytvoria zvyčajne nové úrady a ľudí, ktorí sú priamo závislí od štátu. Keď sa k moci dostane pravica, nedokáže s tým pohnúť, pretože ide o vplyvné záujmové skupiny. A tak ľavicové politiky zostávajú zachované aj po odchode ľavice do opozície. Pravica sa musí snažiť o niečo podobné, len s opačným znamienkom.
Prečítajte si tiež: Ako upiecť gaštany