Sviečková manifestácia, známa aj ako Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský Veľký piatok, bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku. Odohrala sa 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. S odstupom času je považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku.
Pozadie a príprava manifestácie
Prvotná myšlienka na konanie protestov vznikla v septembri 1987, keď výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný začal organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne aj Jánovi Čarnogurskému, jednému zo slovenských katolíckych disidentov. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou 30-minútového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.
Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť. František Mikloško 10. marca 1988 oficiálne ohlásil uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia občanov, ktorého programom mala byť tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Česko-Slovensku a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku. Správa o chystanej manifestácii sa šírila ústne, prostredníctvom rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi.
Reakcia komunistického režimu
Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie protestného zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený ÚV KSS a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj ÚV KSČ. Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu.
Štefan Mikula schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení na území Bratislavy, napriek tomu, že ObNV Bratislava I o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. Konalo sa zasadnutie Zboru ordinárov Slovenska (najvyšší orgán katolíckej cirkvi na Slovensku), ktoré podľa režimových zdrojov manifestáciu odsúdilo. František Mikloško zaslal list ObNV Bratislava I, v ktorom sa odvolal proti zákazu manifestácie a dôvodil, že organizátori verejný poriadok zabezpečiť dokážu. Štátna televízia poskytla priestor vo svojom vysielaní ThDr. Odvolanie Františka Mikloška bolo oficiálne zamietnuté. Rozbehla sa príprava mimoriadnych bezpečnostných opatrení na tvrdé potlačenie zhromaždenia. Rátalo sa aj s krviprelievaním a zranenými, preto Ústav národného zdravia Bratislavy mal zabezpečiť mimoriadne smeny, dostatok krvných konzerv a lôžok. V Bratislave boli na 25. marca vyhlásené školské prázdniny. Študenti boli informovaní o príprave protištátnej akcie a boli dôrazne varovaní pred účasťou na nej. Mimobratislavským študentom bolo odporučené odísť na víkend z Bratislavy. Hneď ráno boli postupne zatknutí organizátori akcie František Mikloško, Ján Čarnogurský i Vladimír Jukl. Boli odvezení na VB, formálne vypočúvaní a zadržaní. Prepustení boli až po skončení a brutálnom zásahu proti manifestácii.
Prečítajte si tiež: Kulinárska špecialita: Sviečková
Priebeh a potlačenie manifestácie
O 16:00 sa na Hviezdoslavovom námestí začali zhromažďovať ľudia a o 17:16 bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavovho námestia. Napriek tomu sa tu sústredilo asi 3 500 osôb a v okolitých uličkách zostalo zablokovaných približne 6 000 osôb. O 18:00 sa asi 500 až 1 000 osôb zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla (SND) so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a začali sa pokojne modliť modlitbu ruženca.
Zhromaždení občania boli vyzvaní, aby sa rozišli, pretože manifestácia nebola povolená. Keď však na výzvu nereagovali, politická komisia sledujúca dianie na námestí z okien štvrtého poschodia Hotela Carlton vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Autá Verejnej Bezpečnosti (VB) so zapnutými sirénami a majákmi začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali ich na policajné stanice. Zhromaždených veriacich popritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb.
O 18:30 sa zhromaždenie v plánovanom čase ukončilo, napriek tomu naďalej zasahovali špeciálne jednotky proti manifestujúcim, mlátili ich obuškami a použili aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli zranenia a krvácanie, pretože Zbor národnej bezpečnosti (ZNB), ŠtB a VB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených 953 príslušníkov VB. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári.
Dôsledky a význam Sviečkovej manifestácie
Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok. Až po Nežnej revolúcii v roku 1989 začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom k tomu, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia Slovenskej národnej rady prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti.
Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov - veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960.
Prečítajte si tiež: Hovädzia falošná sviečková pre gurmánov
Cirkevná politika a náboženská nesloboda v ČSSR
Totalitný komunistický režim hneď po svojom nástupe k moci v roku 1948 postupne vytláčal zo spoločnosti všetko, čo neslúžilo jeho ideológii. Cirkevná politika štátu bola v 50-tych rokoch koncipovaná v duchu stalinistických metód, ideovej intolerancie a násilia. Tvrdé zákroky režimu boli namierené hlavne proti katolíckej cirkvi, najpočetnejšej cirkvi v štáte. Boli zrušené všetky rehole, všetky semináre okrem jedného, všetky náboženské spolky a inštitúcie, zastavené boli desiatky časopisov okrem dvoch prísne kontrolovaných. Biskupi boli uväznení, kňazi boli pod kontrolou komunistických cirkevných tajomníkov. Do väzenia sa dostalo aj množstvo kňazov a radových veriacich.
Vykonávanie kňazského povolania bolo podmienené tzv. „štátnym súhlasom“, ktorý bol kňazom svojvoľne odoberaný a tým bolo kňazom znemožňované vykonávať ich povolanie. Dokonca aj obyčajné slúženie omše v súkromí bez štátneho súhlasu bolo trestným činom. Na veriacich sa robil ustavičný nátlak, boli trvalé ťažkosti s vyučovaním náboženstva, evidované boli krsty, sobáše, pohreby, ba aj účasť na bohoslužbách. Veriaci občania mali problémy kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu v zamestnaní a nemohli zastávať dôležitejšie miesta.
Komunistický režim si dal obzvlášť záležať na školstve s cieľom vychovať novú generáciu presvedčených ateistov. Marxisticko-leninský ateistický svetonázor sa vyučoval na všetkých typoch škôl ako jediná správna ideológia, náboženské presvedčenie bolo označované za „nevedecké“ a „tmárske“, vhodné tak akurát pre staré babky a nie pre moderného človeka. „Vysporiadanie s náboženskou otázkou“, ako označoval režim fakt, že občan nebol veriaci, sa stalo aj dôležitým kritériom pri prijímaní študentov na vysoké školy. Veľa mladých ľudí nemohlo študovať kvôli tomu, že „neboli vysporiadaní“.
Štátna moc iniciovala aj zriadenie združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré bolo kontrolované štátom a malo slúžiť ako „klin“ medzi kňazmi a ich predstavenými biskupmi a Svätou Stolicou. Napriek veľkým reštrikciám zo strany štátnej moci, alebo práve vďaka tomu, vznikala postupne v Česko-Slovensku hlavne v katolíckej cirkvi tzv. tajná, alebo podzemná cirkev, označovaná režimom termínom nelegálne cirkevné štruktúry. Tvorili ju kňazi, ktorým štát nedal súhlas na vykonávanie kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Najznámejším z nich bol Ján Chryzostom Korec, ktorý bol tajne vysvätený za biskupa v roku 1951. Veriaci laici si vytvárali náboženské krúžky, ktoré sa pravidelne stretávali v bytoch, spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo. Keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo až na malé výnimky zakázané, náboženská literatúra bola vydávaná formou tzv. samizdatu.
Marián Šťastný a jeho cesta k Sviečkovej manifestácii
Celý príbeh sa začal odohrávať v malebnej dedinke Pružina pod Strážovskými vrchmi. Tu bývali Františka Kvassayová a Stanislav Šťastný. Cesty sa im skrížili na dedinskej veselici. Keď prekročili prah manželstva, narodili sa im deti Vladimír (10.5.1945) a Bohumil - zvaný Milo (6.3.1947). Mali pomerne veľké hospodárstvo, ktorému sa viac venovala mama, lebo otec pracoval vo fabrike. Najskôr dochádzal do Dubnice, no keď si našiel robotu v Bratislave, museli sa presťahovať tam, hoci svoje hospodárstvo, ku ktorému mali veľmi pozitívny vzťah, nechceli opustiť. V Bratislave pribudli k Vladimírovi a Milovi ďalší súrodenci. 8. januára 1953 sa narodil Marián, o tri roky neskôr Peter (18.9.1956), potom Anton - prezývaný Stenly ( 5.8.1859) a nakoniec sa chlapci potešili aj zo sestričky Evy (*12.4.1966 ).
Prečítajte si tiež: Tipy pre dokonalú sviečkovú
Mariána už v detstve fascinoval hokej. V centre sídliska, ktoré tvorili bytovky z Kvačalovej, Kulíškovej, Kvetnej ulice a Daxnerovho námestia, každoročne v zime pripravovali dospelí ľadovú plochu pre mládež. Chlapci sa tam mohli naplno vyšantiť a najradšej hrávali hokej. Marián svojich dvoch starších bratov s úžasom obdivoval a sníval, že bude hrávať s nimi. Keď trochu podrástol, pridal sa k chlapcom a každú chvíľku svojho voľného času trávil trénovaním otočiek, kľučiek a prihrávok do hokejovej bránky. Takmer všetci malí chlapci, ktorí chcú byť hokejistami, majú svoj jeden veľký hokejový vzor, ktorému sa chcú podobať. Marián bol však iný. Obdivoval každého, kto sa snažil mať úspech a neustále na sebe pracoval, a tým sa ten človek zaradil k jeho vzorom. Povedal nám: „Nezáležalo na tom, či tie úspechy boli na medzinárodnej úrovni, štátnej, mestskej alebo dokonca na úrovni ulice, kde som žil. "S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. Bol nesmierne talentovaný. Už ako 13-ročného si ho v školskej lige na Kvačalovej ulici všimol tréner B-žiakov Slovana Ing. Pavol Urcikán na hokejovom turnaji bratislavských základných škôl a pozval ho na tréning. Marián s nadšením súhlasil a veľmi sa tešil. Odvtedy hral už „naozajstný“ hokej. Darilo sa mu veľmi dobre. Na konci sezóny bol preradený do mužstva A-žiakov. Namiesto mladšieho dorastu zakotvil na dve a pol sezóny v staršom doraste, pretože obstál v skúškach trénera Eduarda Gábriša. Získal čestné miesto opory družstva. V tomto období sa jeho meno začalo skloňovať aj v súvislosti s československou juniorskou reprezentáciou. Ako 15-ročný bol pozvaný do výberu mladšieho dorastu ČSSR a po roku začal štát reprezentovať za starší dorast. Hrával tam do devätnástich rokov. V tomto čase už pôsobil u mužov Slovana Bratislava. Po prvýkrát sa v reprezentácii mužov objavil v roku 1972 pred olympiádou v Sapore. Bol veľmi ctižiadostivý hráč a hokeju sa venoval telom aj dušou. Častokrát zdôrazňoval, že hokej je jednoducho agresívna a priamočiara hra. S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR. Toto bol jeho najkrajší hokejový zážitok. Veď Bratislava čakala na tento titul 60 rokov. „Viete si predstaviť tú úžasnú radosť divákov a samozrejme vedenia klubu spolu s hráčmi?“, hovorí Marián. O rok neskôr sa zúčastnil s bratmi olympiády v Moskve a v druhej časti turnaja nastúpil vojenskú službu do Jihlavy.
Koncom augusta spomínaného roka 1980 sa v Innsbrucku hral turnaj o Pohár európskych majstrov, na ktorom sa zúčastnil aj Slovan. Hrali tam aj Peter a Anton Šťastný. Pre manželky tohto tímu bol zorganizovaný zájazd, takže turnaj mohli prežívať po ich boku. V tomto čase boli už Peter s bratom Stenlym (Antonom) pripravení emigrovať. Odchod naštartovali vyhrážky predsedu Slovanu. Dal Petrovi jasne najavo, že keď nebude spolupracovať s trénerom Horským, postará sa, aby sa k hokeju už nikdy nepriblížil. V období, keď sa konal turnaj o Pohár európskych majstrov, boli bratia Šťastní pravdepodobne predmetom zvýšenej pozornosti tajnej polície. Veď krátko predtým emigrovalo viac známych hokejistov a dalo sa predpokladať, že ich budú nasledovať aj ďalší. Príslušníci ŠtB si mohli domyslieť, že to budú bratia Šťastní. A zrejme uvažovali správne, lebo tesne pred odchodom do Innsbrucku sa u Šťastných objavili istí funkcionári zo Slovana, ktorí ich vraj prišli navštíviť, no nikdy predtým nič podobné neurobili.
S jeho hokejovou kariérou bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Peter a Stenly však do poslednej chvíle váhali, či emigrujú, alebo nie. Rozhodovať sa bolo pre nich nesmierne ťažké, pretože mysleli aj na svojich bratov a rodičov. Marián o ničom nevedel. Hoci by ho radi vzali so sebou, vedeli, že on by bez svojej rodiny neodišiel, a bolo vylúčené veriť, že sa im takto narýchlo podarí dostať za hranice aj jeho manželku a tri deti. Na to si režim dával pozor. Mariánovi napríklad nikdy nedovolili odísť na dovolenku do Talianska alebo Nemecka s celou rodinou. Vždy muselo ostať doma aspoň jedno dieťa ako rukojemník, aby mala ŠtB záruku, že rodina neemigruje. A tak o tejto „emigračnej dohode“ povedali Mariánovi až na mieste činu - v Innsbrucku, krátko po tom, čo sa spojili s tímom Quebec Nordiques. Ich odchod bol už vtedy viac ako pravdepodobný. Mariána to poriadne zaskočilo. Bratia pochopili, že ich spoločné hokejové cesty sa začnú rozchádzať. Mariánovi dali prísľub, že sa budú snažiť, aby sa čo najskôr znovu spojili. Požiadali Quebec o kontrakt aj pre Mariána. Predpokladali, že tento hokejový klub bude chcieť získať bratskú trojku v plnej zostave. Petra a Antona najviac trápilo, že Marián sa stane hlavným terčom útokov režimu. A presne to sa aj stalo. Marián nám napísal: „Najsmutnejším momentom bol august 1980, kedy sa na mňa zosypalo celé biblické peklo a moja hokejová kariéra musela skončiť bez toho, aby som niečo zavinil ja.“ S jeho hokejovou kariérou v Československu bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa. Dokonca sa musel dvakrát týždenne hlásiť u ŠtB. Problémy mu spôsobilo aj to, že jeho bratia boli kvôli emigrácii trestne stíhaní a Marián musel vybavovať ich súd. Dôsledky musel znášať on, jeho rodičom dali našťastie relatívne pokoj. Neskôr mu ponúkli, že ak chce emigrovať, môže, ale natrvalo. Musel však splniť desať podmienok, ako napríklad: nesmel poberať detské prídavky, musel predať dom a nemohol do zahraničia vycestovať s hotovosťou. Práve vtedy, keď už bol so všetkými papiermi a potvrdeniami pripravený odísť, mu oznámili, že plány sa zmenili a ŠtB nesúhlasí s jeho emigráciou. Marián hovorí: „Bol to pre mňa ďalší šok, po tom, čo som nemohol pracovať ani ako právnik, ani hrať hokej ako športovec, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej slávy. Jednoducho, musel som sa vzdať detských prídavkov a rodina zostala absolútne bez príjmov. Žiaľ, ŠtB tento list zadržala a vysmiala sa z neho. Ilegálny odchod nebol vôbec jednoduchý. Marián požiadal o pomoc jedného zo svojich predchodcov zo Slovana Bratislava - Jána Jendeka, ktorý mu pomohol získať niektoré pečiatky a vďaka tomu sa dostal aj so svojou rodinou cez hranice do Maďarska. Problém mu však robilo falšovanie pečiatky hraničného prechodu Rusovce na tzv. doložku. Tento falzifikát sa musel zhodovať s originálnou pečiatkou v pase. Marián musel tzv. štočok z medi namáčať do trojakého atramentu, aby z toho vznikla jedna pečiatka. Bola to veľmi náročná práca, pretože bola asi 30-stupňová horúčava, plno komárov a on mal iba jeden pokus na vytvorenie tohto falzifikátu. Pritom si zašpinil ruky a atrament mu nešiel zmyť. Po prechode za hranice opisuje svoje pocity nasledovne: „Ja som od radosti začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ A v tej chvíli začul tiché kvílenie syna Róberta, ktorého sa spýtal, prečo plače, a on mu odpovedal: „Ocko, ja ťa vidím, ako sa tešíš, a mne je jasné, že odchádzame do Kanady, a ja už nikdy neuvidím svojich kamarátov, svoju babinku, svojho starkého…“ No a k tomu sa pridali aj jeho dve dcéry, takže „bolo to ako na pohrebe, no a z radosti a zo šampanského, ktoré som mal pripravené na oslavu v Záhrebe, nebolo nič. Otvoril som ho a vylial do záchodovej misy. Tu - v Juhoslávii - vyhľadal pomoc pre vstup do Rakúska. Podarilo sa mu spojiť s rakúskym konzulátom, ktorý mu dal pracovné víza na sedem dní. Odišiel do Viedne, kde poňho prišlo vedenie klubu Quebec Nordiques. Potom sa už bez problémov dostal do Kanady.
To, že sa mu snažili pomôcť aj jeho bratia, opisuje Peter Šťastný takto: „My v Kanade sme za ten čas vymýšľali všelijaké kovbojky a dokonalé bondovské plány, ako ho dostať z Československa. Uvažovali sme napríklad o prelete hraníc vrtuľníkom z piešťanského letiska alebo z Vajnor. Po príchode do Kanady začal hrávať za klub Quebec Nordiques so svojimi bratmi. Vo svojej prvej sezóne v NHL dosiahol 89 bodov (z toho 35 gólov a 54 asistencií), a tým sa stal tretím najlepším nováčikom. Jeho výkon je dodnes dvanásty najlepší v histórii NHL. Odohral tu štyri sezóny a v roku 1985 prestúpil do klubu Toronto Maple Leafs, kde odohral ešte jednu sezónu. Potom pôsobil v klube HC Sierra vo Švajčiarsku.
Marián nebol len vynikajúcim športovcom, ktorý emigroval do Kanady, ale i človekom, ktorý nikdy nezabudol na rodné Slovensko, a doteraz denno-denne sleduje, čo sa tu deje. Taktiež sa v minulosti snažil pomáhať Slovákom bojovať za ich slobody. Vždy ho zaujímali potreby a požiadavky svojich krajanov, ako napríklad oslobodenie spod komunizmu. Za predsedu, za ktorého ho navrhoval viac ráz aj Štefan Roman, bol zvolený Generálnym zhromaždením SKS v Toronte až na jar v roku 1990. Bola tu prítomná aj delegácia zo Slovenska, v ktorej boli niektorí vtedajší ministri i Alexander Dubček. V tomto období organizoval SKS viacero podujatí. Jedným z nich, a dokonca prvým v spolupráci s Maticou slovenskou, bol Svetový festival slovenskej mládeže (SFSM). Konal sa v roku 1992 v Martine a Marián naň spomína takto: „Boli to prekrásne chvíle, ktoré som prežíval spolu s ostatnými účastníkmi SFSM. Ako jeden zo zahraničných organizátorov sa v roku 1988 podieľal na iniciovaní Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Rozhodol sa ju zorganizovať preto, lebo ako človeka so vzdelaním právnika ho vždy priťahovala politika a záujmy spoločnosti. V roku 1987 sa zúčastnil už ako podpredseda SKS generálneho zhromaždenia vo Švajčiarsku. Tu sa zveril Štefanovi Romanovi so svojím plánom uskutočniť akciu, ktorá by demonštrovala záujmy Slovákov a záujmy SKS, ku ktorým patrila demokracia a sloboda vierovyznania. „Tu som prišiel na myšlienku, že by mohla byť taká sviečková manifestácia, kde by sa ľudia pokojne modlili a zhromaždili pred SND na Hviezdoslavovom námestí bez toho, aby to bolo násilné,“ hovorí Marián. O tomto pláne napísal v jednom liste svojim dvom kolegom z SKS, v ktorom ich žiadal o vyjadrenie ich názoru, pretože nechcel nikomu nanútiť niečo striktné a neschválené ďalšími ľuďmi. Hodnotili to veľmi pozitívne. Pavol Čarnogurský (člen SKS) dal potom Mariánovi kontakt na svojho brata Jána,ktorý žil v Československu. Táto správa si však prešla neľahkú cestu. Z rúk do rúk bola podávaná niekoľkokrát. List s obsahom o plánovanej akcii najskôr prepašovala zo Švajčiarska do Československa Mariánova svokra Valéria Malinovská, rodená Pravdová. „Jej rodné meno ju už predurčilo k tomu…