Šport je vášeň, odhodlanie, disciplína, ale aj riziko. Niekedy sa stane, že športovkyňa utrpí zranenie, ktoré jej kariéru ohrozí. Zlomené nohy sú obzvlášť traumatické, no existujú príbehy žien, ktoré sa nevzdali a dokázali sa vrátiť späť do aktívneho života, často silnejšie ako predtým. Tento článok sa zameriava na takéto inšpiratívne príbehy a na prekážky, ktorým tieto športovkyne museli čeliť.
Viera Bučkuliaková: Cesta na majstrovstvá sveta po zlomenine oboch nôh
Plány turčianskej strelkyne Viery Bučkuliakovej dostať sa na majstrovstvá sveta dostali vážne trhliny počas Vianoc, keď spadla z vozíka a zlomila si obe nohy. Táto nehoda ju nesmierne vzdialila od účasti na šampionáte a vyzeralo to s ňou biedne. Napriek tomu sa nevzdala a s pomocou ľudí z najbližšieho okolia a expresnej prípravy sa jej podarilo dostať do formy.
Viera si na dvoch podujatiach Svetového pohára v nemeckom Hannoveri a v poľskom Štetíne zabezpečila miestenky na blížiace sa júlové majstrovstvá sveta v Sühle. Svoje výborné výkony vyšperkovala šiestou pozíciou v disciplíne R8 - 3x20 malokalibrovka. Priznala, že jej padol veľký kameň zo srdca, pretože na splnenie štyroch limitov mala len dve šance a teší ju, že sa jej ich podarilo využiť.
Rozhodnutie prestúpiť z Vištuku do Športového streleckého klubu mesta Martin sa ukázalo ako dobrý krok. Našla tu výborné podmienky a oddieloví kolegovia jej vychádzajú v ústrety. Skúsená strelkyňa nechce ani na majstrovstvách sveta hrať druhé husle a rada by sa domov vrátila s medailou. Športová streľba je náročná disciplína a nikto v nej nemá nič dopredu isté. Sľúbiť však môže, že sa bude snažiť podať čo najlepší výkon. Na šampionáte zabojuje aj o prípravu na paralympijské hry v Brazílii. Medaila by pomohla nášmu rozpočtu a určite by sa nám ľahšie dýchalo.
Prekonávanie prekážok: Mentálna sila a podpora okolia
Príbeh Viery Bučkuliakovej ukazuje, že aj po vážnom zranení je možné dosiahnuť vrcholové športové výkony. Dôležitá je nielen fyzická príprava, ale aj mentálna sila a podpora okolia. Viera sa nevzdala svojho sna a s pomocou trénerov, rodiny a priateľov sa jej podarilo prekonať všetky prekážky.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad vitamínu D
Ingrid Kovalská: Dobrovoľníctvo ako cesta k vysnívanej vysokej škole
Ingrid Kovalská je ďalším príkladom mladej ženy, ktorá sa nevzdala svojich snov. Aj za dobrovoľnícku aktivitu získala Ingrid medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). S doučovaním slovenčiny nemala Ingrid žiadne skúsenosti, ale pri ponuke doučovať vietnamskú matku s dvoma dcérami neváhala ani minútu. Keďže nevedeli ani anglicky ani slovensky, zo začiatku museli rozprávať s pomocou prekladača. Jedine staršia osemnásťročná dcéra mala v priebehu predošlého roka nejaké doučovanie.
Vďaka vietnamskému kamarátovi z Čiech dokázala zostaviť študijný plán tak, aby pre nich boli prvé kontakty so slovenčinou zorganizované a príjemné. Používala obrázky, aby si vybudovali slovnú zásobu podstatných mien a slovies, ako keď sa malé deti učia nový jazyk. Keď už ovládali základné tvary podstatných mien, prešli na skloňovanie vo všetkých rodoch, vzoroch a číslach. Vietnamčina nič takéto nepozná. Boli šokované, keď zistili, koľko slovných tvarov máme v našom jazyku, a keď uvideli hrúbku nášho vreckového slovníka.
Účasť na všetkých troch úrovniach programu DofE pomohla Ingrid dostať sa aj na jej vysnívanú vysokú školu. Ako aktivitu v talente si zvolila kreslenie a pripravovala sa na príjimačky na multimediálny dizajn na Zealand v Copenhagene. Vďaka programu nadobudla nové zručnosti a lepšie spoznala samú seba. Na expedícii si uvedomila, že je bojovníčka a pri rozvoji talento zistila, že je oveľa kreatívnejšia, ako si pôvodne myslela. Aj ciele, ktoré sa jej pôvodne zdali nedosiahnuteľné, si dokázala vďaka programu DofE splniť.
Soňa Kmeťová: Hudba ako spôsob vyrovnania sa s traumou
20-ročná Soňa Kmeťová skoro dva roky pracovala na svojom talente a komplexne sa rozvíjala. Za svoju vytrvalosť, cieľavedomosť a vnútornú motiváciu si prebrala spolu s ďalšími mladými zlatú Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu 27. júna v Primaciálnom paláci v Bratislave. Mladší súrodenec sa chce vydať vlastnou cestou, no ten starší mu to nechce dovoliť a nerešpektuje ho. Túto symboliku použila Soňa Kmeťová vo svojom úspešnom debute Big Brother. Spieva o vojne na Ukrajine, ktorá sa jej ako mladého človeka veľmi dotkla. Hudba je jeden zo spôsobov, ako sa s touto situáciou, ktorá traumatizuje celú spoločnosť, vyrovnáva. Už nie si u mňa viac vítaný, spieva Soňa v závere pesničky. Vojnu u susedov beriem ako veľké zlyhanie ľudstva.
Práve spev bola hlavná oblasť, ktorej sa na svojej DofE ceste systematicky a dlhodobo venovala pod vedením svojho mentora Tomáša Gulána z Evanjelickej spojenej školy v Martine. DofE ma vycibrilo v sebadisciplíne, naučilo ma manažovať si čas a vytvoriť si priestor na hudbu, ktorú som vždy milovala. A naopak aj na šport, ktorý nikdy nebol mojou silnou stránkou. K spevu sa dostala tak trochu náhodou - v druhý deň strednej školy ju totiž jej nová triedna učiteľka na hodiny prihlásila. A prečo? Soňa pri predstavovaní spomenula, že rada spieva. Vždy som spev milovala, no nikdy som nemala odvahu sa mu viac venovať. Odvaha, ale naopak jej triednej nechýbala. Začala teda chodiť na ZUŠku, postupne sa pridala sa do školskej kapely, ktorej pomáhala aj ako dobrovoľník a nakoniec začala spievať aj v eventovom zoskupení s názvom Surprise. Predtým som bola veľmi hanblivá, teraz si potlesk už užívam. To, že som mala počas DofE podporu mentora a vedúceho mi veľmi pomohlo. So svojím vedúcim spolupracuje aj teraz, keď už je mimo školy. Soňa si sama píše si texty aj komponuje hudbu.
Prečítajte si tiež: Zelenina do tieňa
A čo bola pre Soňu jej najväčšie výzva v Dofe? Jednoznačne expedícia. Vyžadovala si dlhé, konkrétne plánovanie a skupinovú prácu. A vďaka DofE som sa dokopala k tomu, čo by som asi inak nerobila - nocovala som tri dni v prírode. Tým trom dňom predchádzala poctivá príprava, plný batoh, ktorý bol väčší ako ona. Najťažšie na expedícii bolo zbaliť sa a prežiť tri dni bez sprchy. Tím štyroch dievčat sa rozhodol na pltiach splavovať Hron! Ani jedna z nás to predtým nerobila, ale keď už to má byť DofE výzva, tak sme chceli zažiť niečo poriadne.
Keďže Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu komplexne rozvíja charakterové vlastnosti, Soňa musela v rámci tejto svojej cesty zlepšovať aj svoju kondíciu a športovať. Vybrala si jogu. Nie som veľmi na dynamické cvičenia, takže joga mi vyhovovala, učila som sa meditovať a zlepšovať svoju flexibilitu. Vôbec neinklinujem k športu, ale práve DofE ma naučilo ako to zaradiť do môjho života a ukázalo mi, že je dôležité starať sa o svoje telo. A veľkým prínosom pre ňu bolo, že vďaka pravidelným zápiskom mala prehľad o tom čo robí a vedela si to dodatočne reflektovať. Vďaka tomu som si uvedomila, čo všetko som vlastne dokázala. Odvtedy si všetko zapisujem do diára, aby som sa vedela vrátiť k mojim zážitkom aj aktivitám.
Trampolíny: Riziko a prevencia úrazov
Trampolíny sú pre deti veľkým rizikom a rodičia by mali poznať pravidlá. Posledné roky zažívajú záhradné trampolíny veľký boom. Každé dieťa si ju želá mať na dvore, v letných reštauráciách je to pomaly povinná výbava a hoci sú tam aj bezpečnostné pokyny, obmedzenia na počet detí, ktoré skáču a aj usmernenia o tom, že dieťa by na trampolíne malo byť len pod dozorom rodičov, všetci vieme, že to viac menej funguje v štýle, že si rodič posedí, kým si dieťa poskáče. Nemenej dôležitý je aj fakt, že rodič mimo trampolíny nedokáže zabrániť nešťastnému úrazu, ktorý sa môže udiať počas skákania.
Aj slovenskí lekári každý rok, najmä počas letných prázdnin upozorňujú na riziká úrazov - vo veľkej miere aj z trampolín: V súčasnosti sa veľký počet úrazov spája s kolobežkami, bicyklami a trampolínami. Najčastejšie sú to zlomeniny končatín, ale stretávame sa aj s úrazmi hlavy. Trampolíny sú rizikové v tom zmysle, že dieťa, keď vyskočí, nevie predpokladať svoj pohyb a veľmi často dochádza k úrazu. Rodičia by si mali uvedomiť, že ak skáče na trampolíne viac detí súčasne, riziko úrazov sa zvyšuje.
Najnovšie na riziká trampolín upozornil český lekár MUDr. Radovan Hudák z Kliniky detskej a dospelej ortopédie a traumatológie v nemocnici 2. LF UK a FN Motol v Prahe, ktorý pridal na svoju stránku na FB rozsiahly status s príkladmi z praxe z jedinej služby a k tomu pridal tiež hneď niekoľko zaujímavých rád, na čo by rodičia mali myslieť i to, od akého veku a prečo by až dieťa malo ísť bezpečne na trampolínu.
Prečítajte si tiež: Prevencia rakoviny stravou
Odporúčané rady:
- Na trampolínu dovoliť ísť dieťaťu najskôr od veku 6 až 8 rokov. Toto je vek, kedy má dieťa väčšinou dostatočnú posturálnu kontrolu nad svojím telom, stabilizáciu. Až keď dieťa dokáže stáť na pevnej podložke na jednej nohe, behať, skákať, chodiť po schodoch hore - dole, balansovať a skákať, až potom môže ísť na trampolínu.
- Podobne na tom u dieťaťa musí byť aj koordinácia pohybov trupu, horných a dolných končatín - pri skákaní a behaní tela musí byť dokonalá na pevnej podložke (pevnej zemi) a až potom je možné ich zaťažiť nestabilným povrchom.
- Neskákať súčasne s inými deťmi a už vôbec nie s veľkými deťmi alebo dospelými. To výrazne mení vlastnosti trampolíny a hrozí tu aj riziko zranenia pádom jednej osoby na druhú.
- Trampolína nie je teta na stráženie, u malých detí je nevyhnutný dozor dospelého. Neprenášajte zodpovednosť na staršie deti. Berte trampolínu rovnako vážne ako bazény.
- Jedlo, nápoje, žuvačky, lízatká a ani cukríky na trampolínu nepatria.
- Stanovte dieťaťu časový limit podľa jeho sily a vytrvalosti, inak sa zvyšuje riziko úrazu z nepozornosti a únavy.
- Na trampolíne by sa nemali robiť žiadne saltá ani premety bez správnej techniky - v akomkoľvek veku.
Príbeh Colina: Zlomená noha v škôlke a podpora v Švajčiarsku
Keď sme so slovenskou mamou Danielou priežne komunikovali o tom, ako sa jej v cudzej krajine žije, v jeden deň nám od nej prišla správa, z ktorej mrazí. Zo synovej škôlky syna dostala telefonát: „váš syn si dolámal nohu“. A tak sa začína náš druhý pozdrav Daniely zo Švajčiarska.
Daniela nám veľmi živo popísala ďalšie detaily zo života v prekrásnom Švajčiarsku a prezradila aj čo to o sebe. Druhý z pozdravov sme sa rozhodli venovať tomu, ako to v cudzej krajine prebieha, keď dieťa prežije nehodu, ktorá ho pripúta na istú časť roka na vozík. Ako to prebieha v nemocnici, ako sa snažia lekári a lekárky deťom spríjemniť pobyt, aj čo znamená po operácii adaptácia dieťaťa v škôlke, aby nevypadlo z procesu učenia. Po všetkých peripetiách sme po niekoľkých mesiacoch napokon od Daniely dostali správu:„Colin konečne chodí na zápasy a hrá futbal…. Zoey sa venuje behu a bez ohľadu na počasie beháva stále bosá.“ Aký je teda zdravotný systém v krajine pozostávajúcej z 26 kantónov, v ktorej Danka žije už 15 rokov?
Daniela je slovenská mama, ktorá pred 15 rokmi odišla do Švajčiarska za kamarátom, precestovala krajinu, pracovala raz tu, raz tam a napokon stretla životnú lásku, s ktorou si založila rodinu. Momentálne má dve deti, dcérku Zoey, čoskoro 9-ročnú, a syna Colina, čoskoro 7-ročného. Práve ten si krátko po narodeninách zažil nehodu, ktorá mu zmenila celý školský rok.
Od Daniely nám totiž jedného dňa počas našej komunikácie prišla správa: „Colin si zlomil nohu v škôlke. Mal operáciu a mesiac má tráviť na vozíku. Na nohu nesmie dostúpiť, pretože v nej má dva drôty. Ja sa ešte spamätávam, ale my to dáme. Zajtra ideme domov, len ten vozík… Uvidím, ako to vyriešime.“ Nemocnicu označila ako „starú“, teda jednu z tých nie novších, modernejších. „Na chodbách máš k dispozícii rúška zadarmo od čias korony. Na izbách zase majú mamičky k dispozícii hygienické potreby. Na chodbách sú ďalej skrinky s kefami na vlasy, gumičkami do vlasov, zrkadlom, teplomerom do vody, zubnými kefkami, pastami, cumlíkmi - všetko si môžeš zobrať, opäť zadarmo. Keďže nemáme pripoistenie, naša izba má ďalšie tri postele, čiže dokopy štyri postele na izbe. Z nemocnice máme výhľad na celý Zürich (Daniela žije s rodinou v kantóne Zürich, pozn. red.). A jazero. V izbe máme k dispozícii aj uteráky. Colin bol včera na MRI, dostal diplom za statočnosť a dve plyšové hračky. V sobotu by sme mali ísť z nemocnice domov. A plyšovú hračku dostal aj v sanitke, aby bola s ním a lepšie prežil cestu. Veľmi sa mi páčilo, že keď v nemocnici bral lieky proti bolesti, sirupy, tak keď odmietol, zdravotné sestry ho nenútili, povedali len - dobre, prídeme neskôr, za 15 minút a nechali ho, aby sa necítil vystresovaný.“
Daniela nás ubezpečila, že celý čas, čo syn trávil v nemocnici, mohla byť bez pýtania na izbe s ním - deň či noc. „Rodičia vždy, keď je dieťa v nemocnici a napríklad ho operujú, môžu ostať s ním na izbe. Vždy je možný doprovod a vždy je posteľ naviac. Podobne sme to mali, keď si dcérka Zoey zlomila ruku.“
V priebehu nasledujúcich mesiacov sme s Danielou ďalej komunikovali o tom, ako sa má a ako pokračuje v liečbe so synom. Dozvedeli sme sa, že napriek tomu, že je chlapček „vypísaný“ od lekára, teda môže ostať doma, dvakrát do týždňa chodia spoločne do škôlky, kde ho privítali s radosťou: „Chodievam s ním do škôlky a so všetkým mu pomáham. Môžem prísť a odísť, hocikedy chcem… Je mu dlho za deťmi. V škôlke akceptujú, keď s ním prídem ako mama… V noci sa dlho budil na bolesť, takže to bolo náročné.“
Vo Švajčiarsku začína povinná škôlka v 4 rokoch dieťaťa a trvá dva roky. Dieťa môže nastúpiť - na rozdiel od Slovenska, aj keď ešte nosí plienky. Podľa učiteliek v škôlke to nepredstavuje problém. Táto maličkosť však situáciu trochu komplikuje:„Povedali nám, že plienky nie sú u dieťaťa vôbec žiadny problém. Ale keby sa niečo stane, nesmú deti prebaľovať. Je zakázané s deťmi manipulovať, keď sú vyzlečené,“ vysvetlila Daniela s tým, že ak sa dieťa pokaká alebo pociká a treba ho teda prebaliť, učiteľka po dohode zatelefonuje rodičovi, resp. opatrovateľovi dieťaťa a ten si „odskočí“ do škôlky dieťa prebaliť.
Daniela dostala na začiatku školského roka, podobne, ako tomu bolo aj so Zoey, z Colinovej škôlky zoznam detí, telefónne čísla na ich rodičov a adresy. „Sú tam telefónne čísla na otca alebo na mamu, za čo som vďačná. Takže, keď má dieťa narodeniny a chcem pozvať deti na oslavu, tak mám všetky čísla.“
Keď sme sa s Danielou zhovárali o nemocniciach, porozprávala nám o švajčiarskych nemocniciach viac - a začala pôrodnicami: „Na Slovensku ženy chodia do pôrodnice pomaly s kufrom, pokiaľ sa pamätám. Ja som sem išla do pôrodnice s kabelkou. Lebo tie majú všetko od oblečenia, po vložky, nohavičky, plienky pre dieťa… Všetko má žena k dispozícii. Keď som bola prvýkrát v pôrodnici s dcérkou, tak som nemala popôrodné vložky. Doteraz si pamätám, ako mi vraveli - bolo to pred odchodom domov - vezmite si balíček so sebou. K dispozícii máte skrinku, kde je všetko. Každý si môže vybrať, čo práve potrebuje. Napríklad posteľnú bielizeň pre deti. Zadarmo. Aj z jedál, ktoré ponúka nemocnica, si vyberáte ako v reštaurácii. Z 5 jedál každý deň. Mamičky si v pôrodnici môžu požičať kočiare aj šatky na nosenie, keď s bábätkami po pôrode chceme ísť von na prechádzku. Zoey mala len deň alebo dva a už sme boli vonku. Mám obe deti jesenné, takže ani nebolo teplo.
Zaujímavé bolo pre mňa aj to, že keď som dojčila, jesť som mohla podľa rád v nemocnici všetko - aj kapusta, kel… Pýtala som sa na to hebame, zdravotnej sestry, ktorá k vám chodí po pôrode domov. Od poisťovne máte zaplatených niekoľko jej návštev, počas ktorých vám pomáha naučiť sa starať o dieťa, ako ho okúpať, nadojčiť, so všetkým poradí. Keď som sa jej spýtala, čo môžem ako dojčiaca žena jesť, pozerala na mňa nechápavo. Veď môžem jesť všetko. Tvrdila, že jediné, čo môže zmeniť chuť materského mlieka, sú špargľa a čerstvý cesnak. Ostatné nech jem. A ešte k žehleniu - po narodení dieťaťa sa u nás často odporúča rodičom, aby oblečenie a bielizeň žehlili. Hebame mi povedala - nemusíš : ). Ďalšia vec, ktorá ma zarazila, bolo kúpanie. Dcérka Zoey sa kúpala prvýkrát, keď mala 6 dní. Keď sa dieťa narodí, nekúpu ho. Syn Colin sa prvýkrát kúpal, keď mal 11 dní. Hovoria, že pre pokožku dieťatka je maz prospešný a nemá sa umývať.
Syn sa mi narodil predčasne cisárskym rezom. Páčilo sa mi, že keď bol v inkubátore, pýtali si odo mňa moje tričko, čo som mala na sebe. Veľmi som sa čudovala - prečo? To tričko dali dieťaťu na plachtu, aby na ňom spinkalo, teda aby pri sebe cítilo mamu. Predčasne narodené deti tu majú návštevné hodiny nonstop - od rána do večera. Kedykoľvek som mohla prísť a byť so synom. A páčilo sa mi, že tu neriešili, kedy začne syn chodiť, či sa včas pretáča, či sedí nesedí tabuľkovo. Colim napríklad začal chodiť, keď mal 22 mesiacov - a teraz hráva futbal a je veľmi šikovný. Tu sa vraví, že každé dieťa má svoje tempo.“
V priebehu rehabilitácií a vyšetrení nám Daniela poslala zaujímavé fotografie. S deťmi sa totiž vybrala do kina. Mohla, pretože aj kiná sú prispôsobené pre malé deti či vozičkárov. Personál nás odprevadil k výťahom. Nemala som problém s Colinom, pretože v kinách sú miesta pre vozičkárov. Pred každou sálou majú rodičia k dispozícii aj podsedáky pre maličké deti, aby mohli lepšie vidieť. A pred kinom bolo parkovisko určené pre kočiare, kolobežky, bicykle detí.
DofE: Program, ktorý mení životy
Marek Slávik sa do programu DofE zapojil ako mentor v rámci rozvojového programu ČSOB - TalentPool. “Bral som to ako možnosť rozvíjať nielen svoje sociálne a manažérske zručnosti, ale aj ako možnosť pracovať s mladými a osvojiť si ich mentalitu,” vysvetľuje už terajší manažér v ČSOB Marek, ktorý dovtedy o programe DofE nepočul. “Myšlienka DofE ma očarila hneď na prvé počutie. Aj po absolvovaní programu TalentPool som naďalej už piaty rok dobrovoľne mentorom mladých Dofákov,” hovorí s úsmevom. Za toto obdobie Marek sprevádzal k úspešnému koncu Dofákov na všetkých troch úrovniach. Navyše je prvým lídrom z biznisu, ktorý mentoroval dvoch absolventov najnáročnejšej - zlatej - úrovne.
Mentorovanie účastníkov programu DofE je podľa Mareka prínosné pre obe strany. “Trúfnem si povedať, že mi to výraznou mierou pomohlo stať sa manažérom v ČSOB. Účasť v tomto programe je pre mňa osobne veľký úspech, nakoľko všetci moji Dofáci svoje úrovne úspešne dokončili,” popisuje manažér ČSOB dopad DofE na jeho profesionálny život. “Práca s rozvíjajúcimi sa mladými osobnosťami je veľmi obohacujúca,” dopĺňa Marek. “Ja som sa naučil hlavne trpezlivosti. Uvedomil som si, že aj Dofáci sú zaneprázdnení a nemajú vždy kapacitu odpovedať mi ihneď,” vysvetľuje Marek, ktorý niekedy na odpovede Dofákov čakal i týždne. Aj vďaka tejto skúsenosti teraz dokáže svojim kolegom dať potrebný priestor na plnenie jednotlivých cieľov bez zbytočného stresu a súrenia.
Základom väčšiny medziľudských vzťahov je komunikácia, to platí i v programe DofE. “Prístup k Dofákom je veľmi individuálny. Niekto preferuje stanovený režim, napríklad mesačný check-up, iný funguje spontánnejším spôsobom a ozve sa kedykoľvek uzná za vhodné,” vysvetľuje svoj prístup v komunikácii s Dofákmi mentor z ČSOB. Nastavenie mentora podlieha aj tomu, či chce pracovať jednotlivo alebo skupinovo. “Dofákov som vždy oslovil prvý a zistil od nich, ako si našu komunikáciu predstavujú,” vraví: “Mám ale jedno pravidlo. Odteraz je iniciatíva na vás. Vy chcete úspešne absolvovať DofE. Ja som vám k dispozícii a rád vám pomôžem, ale nebudem vás do toho nútiť a naháňať.” Zo začiatku je kontakt s Dofákmi častejší, najmä pri vyberaní aktivít a nastavovaní cieľov. Následne rola DofE mentora zaberie Marekovi hodinu až dve týždenne: “Dovolím si povedať, že toľko času dokáže investovať každý.”“Doteraz si živo pamätám nervozitu, ktorá ma obliala, keď som sa rozhodol zapojiť sa do programu DofE ako mentor. Nechcel som byť mládeži zlým príkladom,” spomína Marek. “Bolo to však asi najlepšie rozhodnutie v mojom živote,” bez váhania konštatuje manažér.
Lucia Hrúzová, Vedúca DofE na Gymnáziu bilingválnom T. Ružičku v Žiline. Prvým impulzom zapojiť sa do programu DofE bolo vyskúšať niečo nové. Keď som zistila, o čom DofE je, povedala som si, že je to ako stvorené pre našich žiakov. Lucia vyučuje anglický jazyk a do programu DofE je zapojená od jeho začiatku na Slovensku v roku 2016. Po odskúšaní programu som sa v tom utvrdila a moje očakávania sa neustále napĺňajú. Zo začiatku sme chceli mladých ľudí motivovať, aby sa venovali aj iným aktivitám, ako učeniu a škole. Štúdium na našej škole je náročné, ale študentský život by nemal byť len o učení sa na písomky. Práve DofE im dáva možnosť venovať sa aj iným aktivitám a rozvíjať sa rôznymi smermi. Myslím si napríklad, že bez DofE by sa väčšina študentov nezapojila do dobrovoľníckej práce. Veľmi ma teší, že si popri všetkých aktivitách naši študenti nájdu čas na DofE a plnia si svoje ciele a sny.
Ako Koordinátorka komunikujem s Národnou kanceláriou, s regionálnym koordinátorom a s mojimi kolegami, Vedúcimi a Expedičákmi. Nie som veľká kamarátka s číslami a dátami, a tak je táto stránka koordinátorstva pre mňa výzvou. Neberiem to ale negatívne, rada sa sa učím a je to pre mňa niečo nové. Okrem toho som aj Vedúcou a vediem Dofákov programom. Pokiaľ ma požiadajú, bývam aj mentorkou pre jednotlivé aktivity. Aby toho nebolo málo, som tiež Školiteľkou a Hodnotiteľkou Dobrodružných expedícií. Dofákov pripravujem a chodím s nimi na expedície. Na škole sme štyria Expedičáci a dve Školiteľky. Spolu sme v tíme šiesti, z toho tri Vedúce. Avšak, podľa mňa sa bez podpory vedenia na škole DofE udržuje veľmi ťažko. Preto som vďačná, že my túto podporu na gymnáziu máme.
DofE ma nabíja energiou a motivuje ma púšťať sa do nových vecí a dávať si výzvy. Rada sa s Dofákmi rozprávam o ich progrese, čo im robí problémy a ako sa im darí. Je to iný druh rozhovorov ako počas vyučovacích hodín a to motivuje aj ich. Avšak, DofE a NK ponúkajú vzdelanie aj mne. Máme rôzne školenia a workshopy, a to ma tiež dobíja energiou, aby som v tom pokračovala. Teraz už cítim za DofE na našej škole zodpovednosť a nechcem sa tomu otočiť chrbtom. Venovala som tomu už veľa času a stálo ma to veľa námahy, ale všetko to stojí za to a určite nemám v pláne prestať.
Takých príbehov je množstvo a nie je jednoduché vypichnúť jeden konkrétny príbeh. Každopádne ma veľmi teší, že niektorí naši absolventi sú aj naďalej v kontakte s DofE. Patrí medzi nich Terka Mičechová, ktorá robila na našej škole DofE aj DofE Ambasádorku. Terezka je teraz členkou Národnej Kancelárie a má pod palcom Ambasádorský program. Okrem nej chodila na našu školu aj terajšia regionálna programová manažérka Magda. Aj keď vtedy ešte DofE na našej škole nebolo, pevne verím tomu, že aj naše gymnázium malo vplyv na to, ktorým smerom sa v živote ubrala. V rámci aktuálnych príbehov práve mentorujem Dofáčku, ktorá má ako dobrovoľnícku aktivitu doučovanie. Bolo zaujímavé počúvať jej reflexiu, čo jej táto skúsenosť dala do života. Priznala si, že učenie niekoho iného a posúvanie informácií je veľkou zodpovednosťou. Ocenila aj našu prácu učiteľov a to mi dodalo ďalšiu motiváciu.