Úvod
Básne Márie Ferenčuhovej ponúkajú hlboký pohľad na interakciu medzi priestorom a prežívaním lyrického subjektu, pričom sa zameriavajú na topos mesta a jeho vplyv na ľudské vzťahy a identitu. Analýza odhaľuje, ako mestské prostredie prehlbuje anonymitu, odcudzenie a osamelosť, najmä v ženskom subjekte. Cieľom tejto analýzy je preskúmať, ako Ferenčuhová využíva motív materského mlieka na zdôraznenie straty kontroly nad vlastným telom a nespokojnosť plynúcu z neustálej starostlivosti o dieťa.
Interakcia priestoru a prežívania
V básňach Márie Ferenčuhovej je preukázateľná interakcia priestoru a prežívania postavy. Mestský priestor, vnímaný optikou lyrického subjektu, determinuje ľudské vzťahy, prehlbuje anonymitu a odcudzenie a zintenzívňuje v ženskom subjekte pocit osamelosti a neistoty. Lyrický subjekt trpí osamelosťou i napriek tomu, že je matkou a žije v usporiadanej domácnosti. Dieťa pre ženu nie je rovnocenným partnerom, nemôže od neho očakávať prejavy lásky či pochopenia bez toho, aby necítila jeho závislosť.
Motív materského mlieka ako symbol straty kontroly
Autorka zdôrazňuje závislosť dieťaťa aj pomocou motívu prietokov materského mlieka, čím implicitne odkazuje nielen na dojčenie - uspokojovanie primárnej potreby dieťaťa -, ale naznačuje tak i stratu kontroly nad vlastným telom, nespokojnosť so sebou, nervozitu plynúcu z neustálej starostlivosti a únavy. Vo vzťahu dieťaťa k nej vníma predovšetkým podmienenosť dotyku. Lyrický subjekt neuspokojuje ani partnerský vzťah. Príčinou jeho nespokojnosti je vzájomné odcudzenie; s partnerom spolu takmer nekomunikujú, doma sa stretávajú len „náhodne“, „každému zvlášť sa z telefónu rinie / príval súkromných snov" (s. 68).
Paralela medzi izolovanosťou a mestským prostredím
V básňach možno nájsť i paralelu medzi izolovanosťou a diferencovanosťou partnerských svetov a neosobnosťou, odcudzenosťou, anonymitou ľudí žijúcich v meste či samotným každodenným dianím v tomto prostredí: „Ďalšia súbežná jazda bez predbiehania. / V mestách. Každý vo svojom.“ (s. ). Poetka „ruší“ zaužívaný protiklad vonkajší a vnútorný priestor a súčasne kontradikciu toposu mesta a intímneho prostredia domácnosti. Komplementy jednotlivých binárnych protikladov sa buď prestupujú (atmosférou mesta „nasiaknu“ i jednotlivé domácnosti), alebo sa začínajú v rámci vlastnej štruktúry diferencovať a vytvárať tak nové priestorové opozície. Vnútorný (psychický) priestor sa ďalej diferencuje a vytvára nové opozície: svet lyrického subjektu verzus svet jeho partnera: „Spoločne každý sám / a predsa spolu / nakoniec vznešený ideál romantickej lásky / v príliš malom byte.“ (s. ). Pod ideálom romantickej lásky si možno predstaviť „veľkú lásku“, vzťah, ktorý je silný, emočne intenzívny pre oboch partnerov, odolávajúci konfliktom, pretrvávajúci. Ferenčuhová však takúto romantickú lásku ironizuje, reaguje na klišéovitosť dievčenských ideálov, ktoré v konfrontácii s realitou vyznievajú naivne, ba až komicky. Klaustrofobicky a súčasne paradoxne k predstave veľkej lásky pôsobí i spojenie „príliš malý byt“. Fyzický priestor v tomto prípade zastupuje prežívanie lyrického subjektu, jeho úzkosť, pocit nepohodlia, tiesne vo vzťahu.
Súkromné priestory ako duševné svety
V tejto súvislosti považujeme za podnetné interpretovať i názov jednej z častí zbierky - Súkromné priestory. Okrem toposu mesta využíva poetka v básňach i prostredie bytu. Plurálová forma lexémy „priestor“ sa preto s veľkou pravdepodobnosťou nevzťahuje na rôzne fyzické prostredia, ale skôr na duševné, psychické „priestory“, navzájom izolované svety lyrického subjektu a jeho partnera, v ktorých obaja jestvujú a len málokedy dochádza k ich prieniku. Ani ten však nemusí mať pozitívne dôsledky či motiváciu: „Zrazu sme tu. / Zrkadlovo symetrickí / ako vlaky míňajúce sa v protismere (…) Sme tu, oproti sebe, / vykoľajení z toho, / že jedinou formou spojenia je zrážka.“ (s. 48). Odcudzenosť týchto svetov sa následne premieta i do ponímania fyzického priestoru. Ten si partneri implicitne delia na vlastné územia, nezdieľajú ho spoločne. Opäť možno hovoriť o diferenciácii v rámci jedného z členov binárnej priestorovej opozície a vytváraní nového protikladu toposov.
Prečítajte si tiež: Šarišský Koláč: Návrat ku Koreňom
Konvergencia priestoru a lyrický denník
Na úrovni zbierky sa prejavuje konvergencia priestoru a vnímame i radenie básní do akoby lyrického denníka. Prechod od vonkajšieho priestoru mesta do vnútorného priestoru bytu nechápeme v živote lyrického subjektu ako pozitívnu zmenu. Spoločný priestor bytu neposkytuje lyrickému subjektu (napriek jeho úsiliu a túžbe) pocit bezpečia, ochrany pred nevľúcnosťou mesta, cudzotou a neprívetivosťou ľudí, ktorých stretáva na uliciach, nezbavuje ho pocitu osamelosti. Naštrbenosť vzťahu, nekomunikácia partnerov spôsobuje, že sú si navzájom cudzí. Anonymita mesta tak „prekračuje hranice“ spoločného priestoru bytu: „Ruky sa nám minú na kľučke / a stretnú sa na chrbte psa, ktorému sme zabudli meno, a tak ho chceme aspoň pohladkať.“ (s. ).
Anonymita mesta a jej vplyv na lyrický subjekt
Lyrický subjekt si odcudzenie v rámci partnerského vzťahu uvedomuje. Dolieha na neho súčasne ako cudzota mesta, rezervovanosť a odmeranosť jeho obyvateľov, anestetické vnímanie okolia, nezáujem ľudí o dianie okolo seba. Anonymitu mesta a jeho obyvateľov zdôrazňuje poetka i prostredníctvom neurčitých zámen, singulárií tantum, prívlastkov a všeobecných podstatných mien či synekdochických pomenovaní (ktosi, komusi, ona, on, oni, kolónia, chorí, rozbité telá, dve prepletené ruky, davy rúk, pliec, vážne oči za oknom, toto telo, šialenec, človek v ponožkách, stará žena, obrovská čierna žena, pasažieri s igelitovými taškami a i.). Lyrický subjekt opisuje ľudí, ktorých na ulici vída, na základe pohlavnej diferencovanosti, sociálneho statusu, charakteristických vonkajších znakov či ich momentálneho stavu (opitosti, zanedbanej hygieny), v akom sa nachádzajú, pričom sa nepohybuje len na periférii. Všetkých ľudí, lyrický subjekt nevynímajúc, paradoxne spája samota a osamelosť bez ohľadu na priestor, v ktorom existujú. A tak ako „na peróne šialenec, načisto opustený“ (s. 10) prežíva osamotenosť, podobne „za oknom bez roliet sa ktosi opíja, / celkom sám“ (s. 10).
Kontrast samoty a túžby po kontakte
V rovnakej básni si všímame i kontrast „za oknom bez roliet sa ktosi opíja, / celkom sám / za oknom s roletou si premaľúvam tvár, / nevetrám, potichu vzývam telefón, / až napokon zaspím.“ (s. 10). Prvý verš môžeme v intenciách samoty interpretovať viacerými spôsobmi, pričom výklady sa nemusia vylučovať. Jednou z možností je vysvetľovať si gesto „kohosi“ ako neuvedomenú rezignáciu. Nemá potrebu zachovávať si pred ľuďmi istý spoločenský i osobný status, naopak, ukazuje svoje zlyhanie, nezáleží mu na tom, ako ho vnímajú iní. Z jeho otupenosti plynie ľahostajnosť a strata pocitu hanby. Opačným prípadom (čo do aktivity osoby) je interpretácia situácie z pohľadu stratégie neznámeho - „volania o pomoc“. Skutočnosť, že popíja za oknom bez roliet, vďaka čomu ho (nielen) lyrický subjekt vidí, si vysvetľujeme ako úsilie človeka upozorniť na istý problém (pričom opíjanie sa môže byť len jeho dôsledkom). Jeho odhalenie (státie pred nezakrytým oknom) chápeme ako „vykročenie“ zo „súkromného priestoru“, snahu o integráciu do prostredia i komunity mesta. Toto prestúpenie priestoru interpretujeme ako čiastočné zbavovanie sa pocitu samoty (vnímanej ako ťarcha) aktom „deanonymizácie“ alebo, naopak, ako detabuizovanie vlastnej samoty a jej zdieľanie s ostatnými. Uvedomujeme si pritom, že samotu neznámeho vnímame v dôsledku nazerania na dianie prostredníctvom optiky lyrického subjektu ako ústredný problém. Skutočnou príčinou konania človeka za oknom nemusí byť výhradne pocit osamelosti. Reálnou nemusí byť ani zmieňovaná samota (subjekt sa vyjadruje len k naskytnutému obrazu, „torzu“ skutočnosti). Výber kľúčového aspektu, cez ktorý subjekt pozoruje svet, čím ho čiastočne pretvára (selekcia a kumulovanie negatívnych pohľadov na mesto vyvoláva dojem globálneho ponímania mesta ako „molocha“), ako i zdôrazňovanie samoty i pocitu osamelosti, to všetko vypovedá predovšetkým o stave subjektu, čo sa napokon explicitne prejaví i v závere básne „potichu vzývam telefón, / až napokon zaspím.“ (s. 10). Subjekt sa na jednej strane pred svetom uzatvára do svojho „neohroziteľného“ priestoru tým, že sa od vonkajšieho sveta izoluje symbolicky zavretým oknom s roletou, na druhej strane túži po kontakte, komunikácii, ľudskej blízkosti.
Motív osamelosti ako nákaza
Motív osamelosti kreuje poetka neraz prostredníctvom slov, ktorých sémantika súvisí s ochorením, nákazou. Nielen cudzosť, ale aj neúplnosť či roztrieštenosť často vyjadrujú i spomínané synekdochické pomenovania osôb pomocou torz tiel. Explicitne možno motív nákazy osamelosťou vnímať vo vzťahu lyrického subjektu. Po napätí medzi partnermi dochádza k ich odcudzeniu, izolácii a dlhodobej nekomunikácii. Tento stav nazýva autorka „karanténou“ (s. 12). V tejto súvislosti možno upozorniť i na repetičný motív priam ballovského „infikovania“ okolia samým sebou: „nainfikuješ sebou celú kolóniu a čuduješ sa, / keď ťa zatratia“ (s. 12). Lexému „kolónia“ možno v danom kontexte interpretovať ako väčšie spoločenstvo ľudí, ktorých spája spôsob života v mestskom prostredí, ako i samotné miesto ich existencie. Použitím tejto lexémy sa pôsobenie infekcie implicitne rozširuje a nákaza tak „prestupuje“ hranice vzťahu a začína sa šíriť i do jeho okolia. Ballov protagonista si rovnako ako Ferenčuhovej subjekt uvedomuje, že človek je „šíriteľom infekcie“, zla či samoty a nezachráni ho ani únik, zmena prostredia, pretože v skutočnosti neustále uteká sám pred sebou.
Paralela medzi pohybom a hľadaním pokoja
Podnetná na ďalšiu analýzu je aj paralela medzi nutnosťou neustáleho pohybu Ferenčuhovej lyrického subjektu a Ballovho protagonistu, pričom sú si obaja vedomí, že jediným - aj keď pominuteľným - pokojom je únava a spánok predstavuje iba „chvíľkové vykúpenie“ (s. ). Rozdiel medzi modelovaním motívu infekcie však možno vnímať v tom, že zatiaľ čo postavy v poviedkach Ballu nakazujú sebou i priestor, veci, ktoré ich obklopujú, infekcia v básňach Márie Ferenčuhovej postihuje výhradne ľudské subjekty. Zároveň možno v textoch poetky hovoriť aj o ďalšom „šíriteľovi“ nákazy, a tým je mestské prostredie. V Ballových prózach teda máme výlučne jedného „prenášača“ - postavu, ktorá infikuje ostatných a nie je nainfikovaná priestorom. V poézii Márie Ferenčuhovej máme dvoch pôvodcov nákazy, a to ľudský subjekt a mestský priestor, no následky infekcie sú rovnaké - odcudzenosť, nekomunikácia, napätie, izolovanosť či dokonca anestetika.
Prečítajte si tiež: "Tri gaštanové kone": Analýza utrpenia a vykúpenia
Mestské prostredie ako šíriteľ nákazy
Na zanedbanosť mestského prostredia sa poetka odvoláva predovšetkým prostredníctvom motívu zápachu (dym, moč) či špiny (odpadky). V súvislosti s postmodernou podobou mesta možno hovoriť aj o metafore smetiska. Opakovane sa v textoch vyskytuje i motív „studených svetiel“, ktorý nesúvisí len s nepríjemným pouličným osvetlením, rušivými neónovými výkladmi či vysvietenými obchodnými centrami. Zažínanie studených blikajúcich svetiel pozoruje lyrický subjekt aj za oknami súkromných priestorov - bytov. Ak by sme v našom uvažovaní nadviazali na tézu založenú na princípe reflektovania mesta ako „state of mind“ a rozvinuli ju, mohli by sme v textoch M. Ferenčuhovej hovoriť o „prestupovaní“ atmosféry mesta (exteriéru) nielen do jeho parciálnych jednotiek - domácností (interiérov), ale predovšetkým do myslenia a prežívania jednotlivcov. Relevantnými pre nás prestávajú byť fyzické hranice priestoru. Za podstatné považujeme skôr ich „stieranie“ a (re)konštruovanie mesta v psychike subjektu.
Panelákové domácnosti a ilúzia harmónie
Ten naznačuje možnú problémovosť týkajúcu sa panelákových domácností vo viacerých básňach. Explicitne vnímame daný jav vo veršoch „ústredné kúrenie, byt vedľa bytu, / osvetlené izby, zvonka útulné.“ (s. 75). Práve lexéma „zvonka“ relativizuje zdanie, predstavu o nekonfliktnom harmonickom spolužití ľudí, ktorí si v paneláku vytvorili útulný, „teplý“ domov napriek vonkajšiemu tlaku - nevraživosti, neútulnosti, neprívetivosti a ľahostajnosti mesta. Analyzovaná lexéma zároveň upovedomuje percipienta na fakt, že optika, akou sa na svet díva lyrický subjekt, jeho (subjektívna) predstava, pohľad „zvonka“, nemusí zodpovedať reálnej skutočnosti.
Úbytok prírodného a dominancia oceľových konštrukcií
Lyrický subjekt v básňach v priestore mesta zároveň poukazuje na úbytok prírodného, ktoré je pre človeka z biologického a antropologického hľadiska prirodzenou súčasťou jeho existencie: „Vraveli, že liečba stromov by pohltila / desatinu rozpočtu, a nebola by účinná. / Choroba sa šíri z Balkánu, / tam zostáva nepodchytená, / a preto výrub bez námietok schválili. / Otvorili priestor oceľovým vertikálam, / preskleným palácom, hájili sa svetlom (…) / Labyrint studených svetiel / vyhladzuje tváre, zbavuje ich čŕt, / a ostrým prstom ukazuje na chorých.“ (s. ).
Mesto ako labyrint a unifikácia priestoru
Ďalšou charakteristickou črtou kreovania mestského priestoru v básňach M. Ferenčuhovej je poňatie mesta ako labyrintu. Na „postmoderné“ blúdenie tak autorka odkazuje nielen pomocou postáv tulákov, opilcov a bezdomovcov, ale aj prostredníctvom priestoru, v ktorom sa človek neustále stráca. Objekty v meste lyrickému subjektu splývajú, každá ulica sa mu vidí rovnaká a fádna. V tejto súvislosti možno uvažovať nielen o unifikovanosti priestoru, ale aj o procese unifikácie jeho obyvateľov. Uvedený proces chápeme ako dôsledok determinácie m(i)estom, v ktorom žijú: „Labyrint studených svetiel / vyhladzuje tváre, zbavuje ich čŕt, / a ostrým prstom ukazuje na chorých.“ (s. 15 - 16). Metaforu vyhladzovania čŕt interpretujeme ako „infikovanie“ jednotlivca nevyliečiteľnou chorobou mesta. Tá zapríčiňuje potláčanie individualít a súčasne ich splynutie s konformným davom. Vyhladzovanie má v básňach rôzne podoby (vyhladzovanie čŕt, vrások, pamäti) a na jeho pomenovanie využíva poetka dokonca i takú „nepoetickú“, (an)estetickú lexému ako lifting (s. ). Labyrint však nepredstavuje výhradne spletitý priestor, ale aj „časovú slučku“, do ktorej sa lyrický subjekt dostáva.
Mesto ako pulzujúci organizmus bez pamäte
Subjekt je súčasťou „anestetického“ prostredia mesta prezentovaného ako „pulzujúci“ organizmus, cez ktorý denne „preteká“ masa ľudí, pričom žiaden z nich nevystupuje z davu ako jednotlivec. Existenciu „živého“ mesta potvrdzujú verše obsahujúce lexémy, ktoré sú súčasťou organizmov, ako napríklad „dutou žilou miest“ (s. 17), „kapilárami mestského obehu“ (s. 18). Žily a kapiláry tvoria na dôvažok zložitý systém pripomínajúci spleť, labyrint, podobne ako mesto - bludisko. Napriek tomu a súčasne práve preto, že je mesto (organizmus) „živé“, denne ním „preteká“ iný dav ľudí, nie je schopné rozoznávania ani rozpamätávania, neabsorbuje situácie ani zážitky s ním spojené. Percipient v textoch M. Ferenčuhovej je teda konfrontovaný s priestorom bez pamäti, čo v ňom ešte zintenzívňuje pocit dezilúzie a dojem vykorenenosti a súčasne nezakorenenosti lyrického subjektu. Očakávania individuálnej pamäti späté s pamäťou priestoru sa nenapĺňajú. Priestor so subjektom nekomunikuje, používa iný komunikačný kód, čo vedie k opätovnému obráteniu pozornosti subjektu na seba, respektíve do seba samého. Musí sa vyrovnať s faktom a zvyknúť si, že „spoza rohu sa namiesto (inej) spomienky vynorí / ulica. Ďalšia. Rovnaká…
Prečítajte si tiež: Problémy s dojčením a ich riešenia