Vydajte sa s nami na fascinujúcu cestu do minulosti, kde spoznáme stravovacie návyky a recepty starých Slovanov. Zistíme, čo jedli, ako si pripravovali jedlá a aké suroviny používali. Od praveku až po vplyv Rímskej ríše, preskúmame, ako sa vyvíjala strava našich predkov a aké poklady sa skrývajú v ich kulinárskom dedičstve.
Od lovu a zberu k poľnohospodárstvu
V dávnych dobách, v praveku, sa najstarší ľudia živili tým, čo im príroda ponúkala. Lov zveri, zber rastlinnej potravy a neskôr aj rybolov boli ich hlavnými zdrojmi obživy. O skutočnom poľnohospodárstve môžeme hovoriť až v období posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe sa začiatky a rozvoj poľnohospodárstva datujú do obdobia neolitu, teda mladšej doby kamennej.
Toto obdobie je archeologicky charakterizované výrobou keramiky a nástrojov z hladeného kameňa. Tieto nástroje a artefakty slúžili na prípravu pôdy na pestovanie plodín, chov dobytka, úpravu a uskladnenie potravy.
Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia pred naším letopočtom v Grécku, Tesálii a Macedónii - v oblastiach, ktoré boli súčasťou Úrodného polmesiaca, kolísky civilizácie a poľnohospodárstva na Prednom východe. Odtiaľ sa poľnohospodárstvo pravdepodobne šírilo do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny a podunajským kolonizačným prúdom až na Slovensko, ďalej na západ a sever.
Nositeľom tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred naším letopočtom. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenia, náboženstva a spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili do menej úrodných oblastí.
Prečítajte si tiež: Overený recept
Plodiny a ich spracovanie v neolite
Neolitickí poľnohospodári pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovalo viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a nenáročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica a vzácnejšie aj proso.
Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia, nečakalo až do úplného dozretia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti odrezávali alebo odtrhávali a hneď jedli; v tejto forme ich nebolo možné uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi - priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu.
Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi - buď sa pražilo na ohni, prípadne aj na peci, a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“, buď hrubo na krupicu, alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba.
Výroba placiek bola jednoduchá - na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím, rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.
Chov dobytka a rybolov
V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typom zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv.
Prečítajte si tiež: Vianočné medovníčky
Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny a predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.
Vývoj poľnohospodárstva v eneolite a dobe bronzovej
Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici.
V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy. Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom.
Doba železná a keltské poľnohospodárstvo
V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne. Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe, ktoré sa datuje do doby laténskej.
Z ovocných stromov sú doložené jablone, hrušky, drienky, rôzne odrody sliviek, zo zbieraných plodín černice a maliny. Rastlinné aj mäsité zložky boli nielen každodennou potravou v minulosti, ale konzumovali sa aj pri špeciálnych príležitostiach, napríklad v súvislosti s pohrebnými rituálmi.
Prečítajte si tiež: Kotlíkový Guláš
Potraviny a nápoje v pohrebnom ríte staršej doby železnej
Potraviny a nápoje zohrávali dôležitú úlohu aj v pohrebnom ríte staršej doby železnej. Doklady mäsitej stravy v hroboch z tohto obdobia sú ľahšie identifikovateľné pri archeologických nálezoch ako rastlinné. Napriek tomu je možné doložiť, že škála potravín rastlinného pôvodu vkladaná do hrobov, respektíve na pohrebné hranice, bola pestrá.
Vďaka nálezom z hrobov z východoalpskej halštatskej oblasti máme podrobne zdokumentovaných viacero druhov konzumovaných rastlín. Rôzne druhy obilnín: pšenica jednozrnka, dvojzrnka, špalda, pšenica siata, jačmeň siaty a proso siate; ďalej strukoviny/bôboviny, konkrétne hrach siaty; orechy: lieskovce, vlašský orech; ovocie: plané jablká, hrušky, čerešne, černice, plody jarabiny mukyňovej, drienky, trnky, bazy a pravdepodobne aj hrozno. Tieto rastliny boli určené na priamu konzumáciu, ale aj uložené do zásoby. Vo forme zuhoľnatenej organickej hmoty sa našli aj rôzne druhy hotových jedál. V tomto období sa konzumoval chlieb, a to kysnutý chlieb, pečivo alebo nekysnuté chlebové placky, obilné kaše, ale aj jedlá pripravené z viacerých surovín a z rôznych typov múky (jemne mletá, krupicová).
Rímsky vplyv na stravovanie
Rimanom vďačíme za mnoho výdobytkov v najrozličnejších oblastiach života a nebolo tomu inak ani pri stravovaní. Mnohé suroviny a potraviny sa dostali do strednej Európy s rímskou nadvládou. Množstvo nových potravín má súvis s prítomnosťou rímskej armády. Vojaci si so sebou prinášali koreniny a potraviny, ktoré boli typické pre ich domácu kuchyňu. S armádou tiahlo aj množstvo civilného obyvateľstva so svojimi zásobami a kuchynskými zvyklosťami. Prostredníctvom týchto vplyvov sa s novými chuťami, jedlami a plodinami zoznámilo aj domáce obyvateľstvo.
Armáda stavala stále tábory, pri ktorých vznikali civilné mestá. Tu sa miešalo rímske a domorodé obyvateľstvo, tu sa aj manipulovalo a obchodovalo s potravinami určenými pre armádu, dochádzalo k výmene informácií aj znalostí. V období 1. storočia nášho letopočtu bol dôležitý import poľnohospodárskych, ale aj remeselných výrobkov. Významný bol import vína a olivového oleja. Tento jav priamo súvisí s nárastom prisťahovalectva romanizovaného obyvateľstva a rímskych légii, ktoré tunajšiu výrobu využívali.
Na rozdiel od predošlého obdobia, z obdobia rímskej prítomnosti v oblasti strednej Európy máme okrem tradičných a významných archeologických prameňov k dispozícii aj písomné pramene antických autorov. Písomné pramene k problematike poľnohospodárskych plodín, zložiek stravy a celkovo stravovania v období staroveku priamo v strednej Európe sú príliš skromné. Ide len o drobné zmienky napríklad vo vybraných kapitolách encyklopedického diela Plinia Staršieho Naturalis Historia (Prírodoveda).
Z tohto dôvodu môžeme siahnuť po všeobecných príručkách Rimanov, ktoré majú výpovednú hodnotu pre celé Rímske impérium: po jedinej zachovanej latinskej kuchárskej knihe De re coquinaria (O kuchárstve), zachovanej pod menom autora Apicia, alebo po diele Marca Porcia Catona De agri cultura (O poľnohospodárstve, kde sú spomínané aj konkrétne plodiny a recepty), prípadne po dielach autorov, ktorí opisujú každodenný život rímskej spoločnosti (Iuvenalis, Martialis, Petronius a ďalší). Všetky tieto práce, hoci nehovoria priamo o strednej Európe, majú presah aj na toto územie. Podobne problematiku stravovania dokumentujú aj archeologické nálezy z Pompejí.
Mesto zasypané v roku 79 počas výbuchu Vezuvu sa zachovalo nedotknuté a ponúka množstvo dokladov o každodennom živote jeho obyvateľov vrátane kuchynského náčinia, zachovaného jedla a množstva potravín. Mnoho informácií sa zachovalo aj na detailných výjavoch na freskách, ktoré zdobili pompejské domy, obchody či tržnice. Neporovnateľne chudobnejšie nálezy pochádzajú aj z rímskych miest a táborov v strednej Európe, náleziská z oblastí Carnuntum, Gerulata, Brigetio, Vindobona, Aquincum a ďalších dokumentujú stravovanie priamo v tejto lokalite.
Rozvoj poľnohospodárstva a obchodu, respektíve vývozu poľnohospodárskych plodín sa spája s Rimanmi a ich dobývaním území Európy. Mnoho rímskych prvkov je archeologicky doložených z rímskych provincií v strednej Európe. Práve tu sa kládol veľký dôraz na pestovanie pšenice, ktorá bola dôležitým obchodným artiklom pre vývoz do Ríma. Cassius Dio spomína medzi najrozšírenejšími obilninami v Panónii proso a jačmeň.
Chlieb v staroveku
Obilie sa spracovávalo na chlieb v provinciách aj v Ríme. Starovek poznal niekoľko druhov kvaseného chleba - podľa druhu a kvality múky, podľa spôsobu pečenia a podľa prísad, ktorými sa chlieb vylepšoval. Napríklad v Grécku poznali chlieb pečený dvakrát, chlieb pečený v peci, v krbe, na ražni, vo forme, v téglika, v popole a na žeravom uhlí.
V starovekom Ríme sa do jednotlivých druhov chleba dávali rôzne prísady - olej alebo iný tuk, syr či tvaroh, niekedy aj vosk, mak, sezam, med, kôpor, korenie, tiež mlieko alebo víno a dokonca vajcia. Soľ bola častá, ale nie nevyhnutná. Chleby boli malé a zvyčajne okrúhle, vzácnejšie boli chleby hranaté alebo chlebové figúrky, často obscénneho charakteru. Rímske chleby mali hore ešte pred pečením urobené zárezy, najčastejšie štyri v tvare kríža. Chlieb sa nekrájal, ale lámal a zárezy slúžili práve na jednoduchšie porciovanie.
Kvasený chlieb sa v posledných storočiach pred naším letopočtom stával bežnou potravinou nielen v klasických kultúrach staroveku, ale zrejme aj u Keltov, ktorí prispeli k dejinám jeho spracovanie tým, že značne rozšírili rotačné mlynčeky na obilie. Celý väčší bochníček chleba z 5. storočia nášho letopočtu sa našiel pri výskume na Devíne pri Bratislave, kde existovala silná rímsko-provinciálnej tradície. Bochníček je už porovnateľný s dnešnými menšími chleby. Najbežnejšou potravinou sa stal chlieb pre starých Slovanov od druhej polovice 1. tisícročia, čo potvrdzujú aj nálezy z viacerých lokalít.
Ovocie a vinárstvo v rímskych provinciách
Pestovanie ovocia v rímskych provinciách je doložené mnohými archeologickými prameňmi: jablone, hrušky, čerešne, vlašské orechy, slivky boli na území rímskych provincií pestované od praveku. V neskorej dobe laténskej a najmä v dobe rímskej došlo k veľkému rozvoju pestovania ovocných stromov práve v tejto oblasti. Nálezy zvyškov ovocia sú častejšie a početnejšie, sortiment druhov a odrôd bohatší.
Najneskôr v 1. storočí nášho letopočtu sa broskyne a marhule dostali do provincií priamym stykom z juhovýchodu, nie rímskym prostredníctvom. V Ríme totiž, ako dosvedčuje Plinius, boli broskyne zavádzané práve v 1. storočí nášho letopočtu, teda v rovnakej dobe, ako sú archeologicky doložené z rímskych provincií. Najstaršie pozostatky broskýň (nálezy kôstok v Linzi) sú datované medzi rokmi 18-80 nášho letopočtu a v Penzendorfu na území dnešného Rakúska z 1.-2. storočia nášho letopočtu.
Niektoré druhy ovocia, ako napríklad jablko, hruška a čerešňa, sa v tomto regióne vyskytovali ako divé stromy aj pred príchodom Rimanov, ale nie je možné zistiť, či všetky nálezy jadierok a kôstok patria medzi pestované ovocie. Rimania poznali oveľa viac druhov ovocia a orechov a napríklad ich jablká mohli mať výraznejšiu alebo lepšiu chuť ako domáce jablká. Vedeli štepiť ovocné stromy a včasnostredoveké texty sú svedectvom o tom, že toto remeslo zaviedli do strednej Európy, kde sa odvtedy zachovalo. Germánsky zákon Lex Salica, presadený v storočiach po rozpade rímskej nadvlády, ťažko pokutoval ľudí, ktorí poškodzovali ovocné sady a najmä novo štepené stromy.
Vinárstvo sa opieralo o rímske vplyvy a skúsenosti. Znalosť pestovania vínnej révy bola síce na území rímskych provincií už pred príchodom Rimanov, ale o kvalitnej starostlivosti o vinič nemôžeme hovoriť. To malo aj za následok, že akosť vína bola len veľmi nízka. Podobne aj v Ríme sa kvalita vín veľmi rôznila a až v 2. a najmä v 1. storočí pred naším letopočtom došlo k veľmi podstatnému zlepšenie vína aj priamo v Ríme. Dôvodom bolo zintenzívňovanie poľnohospodárskej výroby a získavania nových poznatkov.
Rimania spočiatku tieto svoje vedomosti neboli ochotní sprostredkovávať v rímskych provinciách, naopak miestne vinárstvo potláčali. Cisár Domitianus (81-96) vydal dokonca zákaz, podľa ktorého sa nesmeli zakladať nové vinice. Hoci zákaz sa do veľkej miery nedodržiaval, miestne vína neboli veľmi kvalitné. Cassius Dio, rímsky historik z prelomu 2. a 3. storočia, hovorí o Panónskom víne s opovrhnutím a víno sa dovážalo zo severoitalských vínnych lokalít. Obrat nastal v druhej polovici 3. storočia, kedy za vlády cisára Proba (276-282) bolo povolené pestovanie vínnej révy v Panónii, Galii a zrejme aj v iných provinciách. Oficiálne povolenie prispelo nielen k rozšíreniu viníc, ale aj k skvalitneniu starostlivosti podľa rímskych vzorov.
Import potravín a luxusný tovar
Archeologické nálezy ukazujú, že v období rímskej nadvlády sa do strednej Európy dostávalo veľké množstvo potravín. Tento import však nenahrádzal tradičné miestne jedlá. Mnohé z nových surovín, ak to klimatické podmienky dovoľovali, boli začlenené do miestneho systému výroby potravín a stali sa súčasťou jedálnička. Tým sa podstatne rozširovala škála jedál a chutí. Nie všetky potraviny sa však dali pestovať lokálne, niektoré kvôli chladnejším klimatickým podmienkam vôbec, iné len so značným úsilím. Tieto potraviny zostali luxusným tovarom.
Medzi potraviny, ktoré majú z archeologických nálezov jasný súvis s Rimanmi a môžeme ich pokladať za luxusný tovar dovážaný pre ich potreby, môžeme zaradiť ryžu, cícer, tekvicu, čierne korenie, pistácie, mandle, borovicové jadierka aj šišky, datle, granátové jablko, olivy, melón. Pravdepodobne aj cesnak bol zriedkavý, čo súviselo s problematickejším uskladnením sušených hlavičiek. Pozoruhodné je, že figy, napriek tomu, že figovník v strednej Európe len ťažko vytvára zrelé ovocie, boli úplne bežné. Olivy a datle boli skutočnou exotikou, ktorá sa dovážala. Ryža bola luxusom aj v samotnom Ríme, dovážala sa z Indie alebo z Blízkeho východu, podobne aj čierne korenie. Obe tieto suroviny označil Plinius Starší za zbytočný a veľmi drahý luxus.
Kuchárska kniha Apicia
Kuchárska kniha s názvom De re coquinaria je kompilátom receptov rôznych autorov z 1. až prelomu 4. a 5. storočia. Pod menom Apicia sa v kuchárskej knihe zachovalo asi päťsto receptov.
Kaše ako posvätné jedlo
Kaše patrili k posvätným jedlám už v časoch starých Slovanov. Rôznili sa sezónou, surovinami a regiónom. Zakaždým však boli jednoduché, sýte a chutné. Jedávali sa počas bežných dní, ale i pri slávnostných udalostiach.
Zimné a jarné jedlá
"Zimné jedlá mali za úlohu nasýtiť a rozohriať organizmus. Veľa sa varilo zo sušených strukovín, ako bola fazuľa, kukurica, šošovica či hrach. Potom ho dáme variť v tej istej vode, v ktorej bol namočený. Keď sa všetko rozvarí, zasypeme to tromi lyžicami hrubej múky, osolíme, dobre premiešame a uvaríme na kašu. Obdobou zimných kaší boli na jar a v lete prívarky a omáčky. "Na jar sa využívala každá plodina, tak napríklad sa varili prívarky z mladej žihľavy, medvedieho cesnaku, šťaveľu. Zimné jedlá boli zo zemiakov, kapusty a múky - šúľance, scískance, trhance, rezance s makom, orechmi, tvarohom. Koreňová zelenina sa používala do polievok, na Záhorí aj do omáčok, na Kysuciach sa hojne varilo z kvaky.
Netradičné suroviny a recepty
Niektoré netradičné suroviny a recepty našich predkov sa uchytili aj vo svete. "Tou prvou bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči z roku 1870. Nasledujúci recept - Karpele, Kvaková kaša z Vlkanovej už dnes v modernej kuchárskej knihe nenájdeme. Kvaka je tradičná surovina, ktorá nikdy našim starým mamám v kredencoch nechýbala. V súčasnosti kvaku poznáme skôr pod názvom runkla alebo turín. Na tento recept budeme potrebovať karpele (kvaku), zemiaky, slaninu a cibuľu. K čiastočne uvarenej pridáme očistené zemiaky a necháme to spolu rozvariť. Scedíme a poriadne podusíme na kašu. Na hotovú kašu vylejeme opraženú cibuľu so slaninou a premiešame.
Pokrm starých Slovanov v Nitre
Pokrm starých Slovanov mohli v utorok ochutnať návštevníci Svätoplukovho námestia v Nitre. Podľa receptu z 9. - 10. storočia ho pripravila spoločnosť Ancile z Mojmíroviec, ktorá sa venuje histórii. Chlebový bochník bol plnený duseným hovädzím mäsom so zeleninou. Jedlo sa drevenou lyžicou a pilo z hlineného pohára, vyrobeného podľa staroslovanského vzoru. Aj nápoj bol tradičný - korma, ktorá sa robí z medoviny a čierneho piva.
Hostinu na námestí sprevádzala dobová hudba a šermiarsky súboj, ktorý predviedla nitrianska skupina Arwen. Atmosféru dopĺňalo historické oblečenie organizátorov. Ancile sa inšpirovala stredovekou kuchárkou zo 16. storočia. Práve v nej bol recept pochádzajúci z 9. - 10. storočia. „Príprava mäsa trvala asi tri hodiny, chlebové misky sme objednali zo súkromnej pekárne,“ povedal nám Štefan Nitriansky zo spoločnosti Ancile. Prezradil, že jedlo postupne vylaďovali - tak, aby bolo podľa našich chutí. Pôvodný recept je totiž veľmi všeobecný, nehovorí nič o vzájomnom pomere jednotlivých surovín.Organizátori pripravili historický pokrm pre osemdesiat hladných žalúdkov. Záujemcovia zaplatili za lístok 130 korún. V cene bola aj drevená lyžica a hlinený pohár, ktoré im zostali na pamiatku. Hostinu sponzorovalo Mesto Nitra pri príležitosti osláv Sviatku Cyrila a Metoda.
Originálny historický recept, podľa ktorého bolo pripravené jedlo, podávané na Svätoplukovom námestí:„Vezmi maso z krávy, nebo i jehněčí, očisť je a vhoď do hrnce a vhoď do toho namočený hrách a trochu soli. A když vře, sbírej z hladiny. Vezmi čerstvé mléko a zceď je do masa a přihoď plátky cibule a vařené mrkve. A když se to dobře povaří, přidej česnek jemně utřený a též pepř. Roztluč pět vajec a smíchej je se lžící vinného octu. Pak vlij do hrnce a přidej koriandr, ždibec kmínu a to nech na ohni.
Regionálne špeciality Trnavského regiónu
Dôležitou súčasťou každej kultúry sú tiež charakteristické pokrmy. Aj tie sa, rovnako ako iné súčasti života, vyvíjali od minulosti až po súčasnosť. Slovenská kuchyňa prebrala prvky z Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny, ale nájdu sa v nej aj pokrmy, ktoré sa tradovali už od prvých ľudí žijúcich na našom území. My vám dnes prinášame súpis jedál z Trnavského regiónu, do ktorého môžeme zaradiť aj Sereď. Ide o Črty trnavského národopisu od Václava Pilousa, ktorý je publikovaný v knihe Trnava 1238 - 1938 z roku 1938.
V spomínanej knihe si môžeme prečítať: „Husacina a pohár modranského! Superlatív dobrého života, ako si ho nielen dedinčan, ale aj mestský človek často predstavuje. Len čo polievok poznajú a varia naše gazdinky! Je tu polievka fazuľová, bobová, hrachová, slovincová, cicerová a šošovicová, vietky zemiakové s hubami, rascou, zeleninou a oškvarkami, ktoré nijaké jedlo nepokazia, vietky mliečne s mrvánkou, slížami, drobkami, trhankami, šiflíkami, hrtánkami, rezancami a i., ďalej polievka halaficinová, mičincová, šmitková, livancová, rajčinová, slivková, mrvánka a kapustnica, šóšková, obarová, syrová, vinová a pivová pre nemocných, burgyňová, polievka „slepé ryby“ a demikát, polievky sladké a kyselé, ako komu chutí. Šiflíky (fliačky) s kapustou a klobásou. Hrtánky. Ako sme spomínali, hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Jedlo sa to, čo sa dopestovalo na poli a v záhrade. Nesmel chýbať chlieb, ktorý sa piekol doma z takého druhu múky, aký bol akurát dostupný, alebo zo zemiakov. Aj v našom regióne prevažovali podľa spomínanej knihy múčne a zemiakové jedlá. Na rozdiel od pekára si ľudia doma piekli množstvo sladkých aj slaných jedál. Ďalej sa vypekali trúbeľky, súkanice, korenáky, ďumbiernik a tenkelová koža, stískance, pagáčky z múky bielej aj kukuričnej, caletky, gerhene, opekance, šušníky a osúšky. Šúľance.
Kaša a zabíjačkové špeciality
Kaša bola obľúbeným jedlom Slovanov, ktorí ju poznali skôr ako chlieb. Pri zabíjačkách sa pripravujú hurky, krvavnica, katerina, ujec či dedo a klbásky.
Recept na dusenú kapustu
Do hrnca nalejeme trošku oleja, prisypeme 200 g cukru a necháme ho skaramelizovať. Do karamelu dáme na pásiky nakrájanú kapustu a dusíme. Dochutíme škoricou, mletými klinčekmi, štipkou soli, môžeme podliať trochou vody.
Recept na bochníčky
Z vlažného mlieka, trošky cukru a droždia pripravíme kvások. Múku preosejeme, prilejeme kvások, pridáme trošku soli, žĺtok, rozpustené maslo a zvyšný cukor. Vykysnuté cesto preložíme na pomúčenú dosku, urobíme z neho bochník a vyvaľkáme do tvaru štvorca. Urobíme malé bochníčky, ktoré dlaňou stlačíme a preložíme na vymastený plech. Vrch potrieme maslom a popicháme vidličkou.