Sadíte ich v správnom čase, pravidelne zalievate, poctivo hnojíte - a napriek tomu úroda sklamala? Tento článok odhaľuje možné príčiny nízkej úrody paradajok a ponúka riešenia pre dosiahnutie bohatej a chutnej úrody.
Výsev a predpestovanie: Základ úspechu
Vhodný čas na výsev paradajok je od konca februára do konca marca. Závisí to od odrody a podmienok, v ktorých ich budete predpestovávať. Dôležité je zabezpečiť dostatok svetla a tepla. Tradičný termín výsevu paradajok je však „na Jozefa“, teda 19. marca.
Ako vysievať paradajky, aby vyklíčili?
Semená sejte do kvalitného jemného substrátu určeného pre výsevy, ideálne do hĺbky okolo 0,5 cm. Dôležitá je stála vlhkosť, teplota okolo 20 - 25 °C a dostatok svetla po vyklíčení. Vhodné je použiť miniparenisko alebo zakryť výsev fóliou na udržanie vlhkosti. Umiestnenie výsevu na vnútorný okenný parapet nemusí byť ideálne, ak tam teplota klesá pod 20 °C. Chlad pri okne môže klíčenie spomaliť alebo zastaviť. Podstatná je vždy teplota substrátu, a nie miestnosti. Lepšie je umiestniť výsev na teplejšie miesto s dostatkom rozptýleného svetla, prípadne použiť umelé LED osvetlenie s UV spektrom.
Kedy pikírovať sadeničky?
Malé sadeničky sú pripravené na prvé presadenie zvyčajne od fázy 2-3 pravých listov. Korienky už by mali byť dobre vyvinuté a rastlinky dostatočne silné. Mladé rastlinky presadíme na väčšie vzdialenosti, aby mali viac priestoru. Dôležité je, že pri tomto presadení nahradíme výsevný substrát pestovateľským substrátom, ktorý je bohatší na živiny. Rastlinky presadíme do sadbovača alebo aj do téglika od jogurtu približne do hĺbky, v ktorej rastlinka rástla po vyklíčení. Pri jednotení presádzajte vždy len jednu rastlinku do samostatného téglika.
Otužovanie sadeníc
Predtým ako mladé priesady presadíme do záhradky, potrebujú sa otužiť. Otužovanie spočíva v postupnom privykaní sadeníc na vonkajšie podmienky - slnko, vietor, kolísanie teplôt. Začíname krátkym vetraním a postupne predlžujeme čas pobytu vonku. Otužovanie posilňuje rastliny a znižuje riziko šoku po presadení. Vhodné sú pareniská, ktoré počas dňa vetráme a na noc zavrieme na udržanie teploty. S otužovaním začíname približne 10 až 14 dní pred plánovanou výsadbou. Dávame však pozor na prípadné nočné mrazy. Teplota v parenisku by nemala klesnúť pod 10 °C. Prízemné mrazy môžu mladé sadenice poškodiť alebo dokonca zničiť. Ak sa to stane, je potrebné ich čo najskôr presunúť do tepla. Mierne poškodené rastliny sa môžu spamätať, ale úroda bude pravdepodobne menšia vinou oneskoreného vývoja alebo poškodenia vodivých vláken v stonke. Všetko záleží na vyspelosti sadeníc a miere poškodenia.
Prečítajte si tiež: Ako správne zavárať džem: Trik s prevrátením
Výber odrody: Kľúč k úspechu
Ponuka odrôd je dnes nespočetná a naozaj si vyberie každý. Hybridné odrody (F1) sú vyšľachtené na spoľahlivejšie výnosy, odolnosť proti chorobám a vyššiu kvalitu plodov. Vďaka kombinácii predností prvotných línií, rodičovských rastlín, možno dosiahnuť vynikajúce chuťové, pestovateľské aj výnosové parametre. Záleží len na preferenciách každého pestovateľa a dnes nemožno povedať, že hybridné odrody by nemali dostatok chuti v porovnaní s tradičnými odrodami.
Paradajky v nádobách
Obľúbený trend dopestovať si niečo vlastné je aj u ľudí, ktorí nemajú záhradku. V tomto prípade sa odporúča využiť pestovanie v komunitných záhradách alebo v rôznych nádobách. Pestovatelia by si mali vybrať odrody vhodné pre pestovanie v nádobách, napríklad balkónové pre menšie nádoby a truhlíky, kde sú obľúbené farebné odrody Vilma, Aztek, Venus alebo previslá odroda sladkých cherry paradajok Tomfall (vhodná do väčšieho kontajnera). Klasické paradajky pestujeme v samozavlažovacích kontajneroch (od 25 litrov a viac) a vyberáme odrody s užším listovým habitom pre pestovanie na malom priestore, ktorých je dnes dostupných mnoho typov. Za zmienku stoja cherry paradajka Charmant F1, koktejlová paradajka Tastier F1, klasická červená paradajka Galant F1 ako nástupca starších odrôd alebo atraktívna Zlatava či stále vyhľadávanejšia Delikano F1.
Odrody pre začiatočníkov
Pestovanie paradajok je nenáročné aj pre začiatočníkov, pretože paradajka dokáže odolať aj menším pestovateľským chybám. Pre prvé pestovanie paradajok nie je ani tak zásadný typ paradajky, ale podmienky a priestorové či časové možnosti pestovateľa. Najjednoduchšie pre zoznámenie sa s touto plodinou môžu byť balkónové typy odrôd. Verím však, že aj kolíkové paradajky zvládne podľa základného návodu dnes každý pestovateľ.
Výsadba a priestor: Dôležitý faktor úrody
Vzdialenosť medzi rastlinami závisí od odrody, ale všeobecne sa odporúča 50 až 80 cm v riadku a 80 až 100 cm medzi riadkami. Pri hustej výsadbe hrozí nedostatok svetla, horšie prúdenie vzduchu (a tým aj vyššie riziko chorôb) a menšia úroda. Vzdušný a dobre presvetlený porast je totiž najlepšou prevenciou proti napadnutiu chorobami vrátane plesne zemiakovej. V hustých porastoch medzi sebou rastliny navyše súperia o svetlo a vydajú tak viac energie do samotného rastu než do tvorby plodov.
Opeľovanie: Kľúč k tvorbe plodov
Na to, aby paradajky tvorili plody, je taktiež dôležité opeľovanie. Paradajka potrebuje pre plnohodnotnú tvorbu plodov kvalitné opeľovanie hmyzom (čmeliakmi) alebo poryvmi vetra pri pestovaní v záhonoch. V uzavretých priestoroch môže byť opeľovanie nedostatočné. Môžeme mu však jednoducho pomôcť pravidelným (najlepšie každodenným) trasením rastlinami.
Prečítajte si tiež: Benefity cestovín z červenej šošovice
Vyväzovanie a zaštipovanie: Dôležité pre kolíkové odrody
Vyväzovanie paradajok robíme priebežne podľa ich rastu približne po každom novom prírastku dlhom 20 - 25 cm. Používame jemné motúzy alebo špeciálne spony, ktoré zabezpečia, aby stonky pri následnom vývoji a zosilnení neboli stláčané. Najčastejším spôsobom je použitie drevených kolíkov, oceľových tyčí alebo špirál, ktoré stoja buď samostatne, alebo ich môžeme spojiť na špičke do trojice alebo štvorice pre vyššiu pevnosť rastliny na veterných záhonoch.
Zaštipovanie paradajok sa vykonáva u tzv. indeterminatných kolíkových odrôd a jeho cieľom je zabezpečiť rýchly vývoj hlavnej stonky s viničmi (vo vonkajších podmienkach väčšinou 7-9 za sezónu) a umožniť rastline nasmerovať energiu a živiny do tvorby a dozrievania plodov. Zaštipovanie spočíva v pravidelnom približne týždennom odstraňovaní bočných výhonkov - zálistkov, rastúcich vždy v úžľabí listov, tesne pri stonke. Vykonávame ich ručným odlamovaním, ktoré je v ranom štádiu rastu zálistku jednoduché, alebo odstrihnutím, v prípade, že sme sa vrátili napríklad z dovolenky a zálistky sú už pevnejšie a ťažšie sa odlamujú. Ak by sme kolíkové odrody nezaštipovali vôbec, rastlina by bola silne rozvetvená, ťažko by sa nám vyväzovala, dochádzalo by k oneskorenému dozrievaniu a vyššej náchylnosti k chorobám. Napriek tomu v teplejších oblastiach našej republiky si dnes môžeme dovoliť ponechať najmä u drobnoplodých odrôd aj dva bočné viniče a viesť ich na samostatnom kolíku, ktoré nám budú poskytovať bohatú úrodu. Ak chcete bohatú úrodu, vylamovanie zálistkov by ste pri klasických kolíkových rajčinách nemali vynechať. Malé zelené výhonky, ktoré vyrastajú z pazúch medzi hlavnou stonkou a bočnými listovými stonkami, sú totiž náročné na živiny a rastlina im bude venovať energiu, ktorú by inak využila na tvorbu plodov. Nevylomené zálistky dokážu narásť do výrazných rozmerov a spôsobiť tak zbytočné zahustenie kolíkovej rajčiny, čo môže zapríčiniť rozšírenie hubových ochorení v dôsledku zvýšenej vlhkosti.
Výživa a závlaha: Základ pre maximálnu úrodu
Na dosiahnutie maximálnej úrody je dôležitá dostatočná výživa a závlaha. V závislosti od typu a kvality základného hnojenia do pôdy na jeseň alebo na jar volíme aj následnú výživu. Používame hnojivá určené pre paradajky, respektíve plodovú zeleninu s vyváženým pomerom živín. Hnojíme podľa návodu výrobcu, zvyčajne 1- až 2-krát týždenne. Pri mladých sadeniciach buďte s doplnkovým hnojením opatrnejší, pretože prehnojenie sa môže negatívne prejaviť v náchylnosti na poškodenie rastlín. Oba typy hnojív majú svoje výhody. Hnojivá na prírodnej báze (kompost, hnoj, vermikompost) zlepšujú štruktúru pôdy a dodávajú rastlinám postupne sa uvoľňujúce živiny. Minerálne hnojivá pôsobia rýchlejšie a obsahujú presne definované množstvo živín. Voľba záleží na preferenciách pestovateľa. Dôležitá je však primeranosť a rovnomernosť podľa fázy vývoja rastlín a násady plodov. Podobne, ak si nie sme istí, či sme nevyhodili do vlastného kompostu napadnutú rastlinu alebo plody či už z vlastnej produkcie alebo z trhu, musíme mať na pamäti, že životnosť problematických vírusov alebo baktérií môže pretrvávať aj niekoľko rokov.
Zalievajme pravidelne, ideálne ráno ku koreňom, aby sme zabránili zamokreniu listov a tým aj vzniku chorôb. Pri rannom zalievaní dôjde na rozdiel od večerného k postupnému oschnutiu rastlín a výraznému obmedzeniu rozvoja plesní. Množstvo vody závisí od počasia a veľkosti rastlín. Pri nedostatku vody listy prirodzene vädnú. Môže sa následne objaviť suchá hniloba na špičkách ešte zelených plodov spôsobená nedostatkom vápnika v pôde. Naopak, pri prebytku vody listy žltnú a môže sa objaviť hniloba stoniek alebo pleseň na listoch (ak zalievame príliš intenzívne celé rastliny zhora). Najmä opakované prudké zálievky vytvárajú pôdny prísušok, ktorý zabraňuje koreňom dýchať. Paradajky majú v období kvitnutia a tvorby plodov prirodzene vyššie nároky na vlahu. Obľubujú pôdu vlhkú, nie však úplne premokrenú. Väčší úžitok majú z výdatného a hlbšieho polievania 3 - 4 krát týždenne ako zo slabej každodennej zálievky. Pri polievaní nesmie voda zasiahnuť listy. Vždy nasmerujte prúd vody priamo ku koreňom.
Starostlivosť o rastliny počas vegetácie
Indikátorom, že rastline niečo chýba, je rast a farba listov. Žltnutie listov môže mať rôzne príčiny - nedostatok živín (najmä dusíka), ale aj ich nadbytok, premokrenie, choroby alebo škodcovia. Správna diagnostika problému je základom pre efektívne, účinné a rýchle opatrenie. Mnoho pestovateľov spája žltnutie listov s hubovými chorobami a skúša rôzne postreky. Čoraz častejšie sa však v praxi stretávame s tým, že prvým poškodením je napadnutie škodcami a stačilo by jedno ekologické ošetrenie, a to odstránenie spodných listov. Zamerajte sa na listy, ktoré si navzájom prekážajú alebo sa dotýkajú a krížia. Taktiež odstraňujte listy, ktoré sa dotýkajú pôdy, sú žltnúce alebo javia znaky poškodenia. Ku koncu sezóny môžete odstrániť už i väčšie množstvo listov. Svoju úlohu splnili.
Prečítajte si tiež: Riziká konzumácie zeleného hovädzieho mäsa
V súvislosti s pestovaním paradajok sa stretnete s rôznymi názormi na množstvo ponechaných listov. Kým niektorí záhradkári idú cestou neúprosného odlisťovania, ďalší ponechávajú rajčiny husto olistené. Ako sa rozhodnúť? Kríčkové rajčiny si nevyžadujú odlisťovanie. Ich habitus je prirodzene košatý a nižšieho vzrastu. Kolíkové rajčiny privítajú rozumné odlisťovanie. Dôležité je však nájsť správny „balans“. Dostatok zdravých zelených listov je totiž nevyhnutný pre fotosyntézu. Energiu, ktorú fotosyntézou paradajky získajú, následne využívajú na rast, tvorbu kvetov a najmä na vývoj a dozrievanie plodov.
Problémy a riešenia
Čierne škvrny na plodoch
Škvrny na plodoch sa najčastejšie objavujú na špičkách pri vysokých teplotách, najmä počas plnej plodnosti rastlín a nedostatočnej závlahy, čo môžu byť príčiny vyššie spomínanej suchej hniloby plodov paradajok (a podobne aj paprík). Opatrením je úprava zálievkového režimu.
Pleseň na paradajkách
Ak máme podozrenie na pleseň, je potrebná rýchla reakcia, pretože ide o rýchlo sa vyvíjajúcu a deštruktívnu chorobu. Prevenciou je voľba odolnejších odrôd, vyhnúť sa pestovaniu paradajok v blízkosti vlaňajších pozemkov a prispôsobenie agrotechniky. V prípade, že aj napriek všetkým opatreniam zaznamenáme pleseň, najprv na starších listoch, odporúčam vykonať ochranu povolenými prípravkami. V prípade medených je potrebné dôkladné ošetrenie všetkých častí rastlín. No máme aj chemické možnosti vo forme schválených látok s vyššou účinnosťou. Vždy volíme podľa stupňa napadnutia a predikcie ďalšieho vývoja s ohľadom na počasie. Existuje, samozrejme, nechemické riešenie v podobe odlamovania prvých napadnutých listov a ich likvidácie mimo pozemku (nie kompostovaním).
Praskanie plodov
Praskanie plodov paradajok je najčastejšie fyziologickou záležitosťou spôsobenou nerovnomerným prísunom vlahy z dôvodu nepravidelnej zálievky alebo výdatných dažďov, najmä po dlhšom období sucha. Praskanie môže byť podporené aj nadmerným množstvom dusíkatých látok v pôde. Okrem toho môže ísť o prejavy niektorých chorôb, najmä fytoplazém (stolbur).
Paradajky nechcú dozrieť?
Niekedy je dôvod veľmi prozaický. Jedným z nich sa často ukazuje byť kolísanie teplôt, najmä v lete. Paradajky prechádzajú dvoma fázami dozrievania. V prvej fáze, ktorá trvá približne 3 - 4 týždne, sa plody vyvíjajú a zostávajú zelené. V druhom štádiu, ktoré trvá približne 2 týždne, sa farba plodov mení na charakteristickú farbu odrody. V našom slovenskom podnebí máme čoraz viac teplých a slnečných dní, takže paradajky získavajú lepšie podmienky na vývoj. Niekedy sa však stáva, že napriek náležitej starostlivosti plody nedozrejú tak, ako očakávate. Jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich dozrievanie paradajok je teplota. Optimálny rozsah teplôt je od 16 do 26 °C. Ak teplota klesne pod 15 °C, proces dozrievania sa zabrzdí. Naopak, príliš vysoké teploty nad 30 °C môžu tiež nepriaznivo ovplyvniť dozrievanie plodov. V našom podnebí, kde môže byť počasie rozmarné, môže ochrana rastlín pred chladom, napr.
Rajčiaky potrebujú na správny rast a tvorbu plodov aspoň 6 až 8 hodín plného slnečného svetla denne. Ak paradajky nemajú dostatok svetla, môžu mať problémy s fotosyntézou, čo vedie k slabému rastu a menším a menej chutným plodom. Na druhej strane, príliš veľa slnka môže viesť k spáleniu listov a plodov, preto je dôležité nájsť rovnováhu. V počiatočných fázach rastu potrebujú rastliny dusík na podporu svojho vývoja. S dozrievaním plodov sa však mení potreba draslíka a fosforu. Nedostatok draslíka môže potlačiť tvorbu lykopénu, farbiva, ktoré je zodpovedné za červenú farbu paradajok. Prílišné zavlažovanie môže viesť k problémom s dozrievaním paradajok. Nadmerné množstvo vody môže spôsobiť hnilobu koreňov a stres rastlín, čo negatívne ovplyvňuje proces dozrievania. Dôležité je zalievať rastliny striedmo, zabezpečiť správne množstvo vody, ale vyhnúť sa nadmernému zalievaniu. Hubové, bakteriálne alebo vírusové infekcie, ako napríklad pleseň zemiaková alebo pleseň sivá, môžu rastliny oslabiť a brániť ich rastu. Z tohto dôvodu je dôležité pravidelne kontrolovať, či na kríkoch a listoch nie sú hnedé škvrny alebo sivé škvrny. V takom prípade je potrebné použiť fungicídy a prípravky na ochranu proti škodcom. Skoré odrody paradajok, ako napríklad „Poranek“ a „Promyk“, začínajú dozrievať už začiatkom júla. Štandardným paradajkám trvá 20 až 30 dní od nasadenia plodov, kým dosiahnu plnú veľkosť, a potom ďalších 20 až 30 dní, kým dozrejú, t. j. zmenia farbu. Môžete ich zbierať, keď začnú meniť farbu a ľahko sa oddelia od stonky. Zrelé paradajky majú rovnomerne sýtu farbu bez zelených škvŕn. Ich šupka je potom lesklá a hladká, bez vrások, škvŕn a prasklín. Nezrelé paradajky majú často matný, múčnatý povrch. Ak paradajka dosiahla zrelosť, mala by sa pri ľahkom tlaku jemne poddať, ale nemala by byť príliš mäkká alebo kašovitá. Zrelé paradajky majú výraznú, sladkú a zemitú vôňu. Ak chcete cítiť vôňu, musíte k paradajke priblížiť nos, pretože listy rastliny majú silnú, charakteristickú vôňu, ktorá môže zakryť vôňu ovocia.
Zber a skladovanie
Zber paradajok vykonávame postupne podľa dozrievania plodov, najlepšie až pri plnom dozretí, keď obsahujú všetky prospešné látky, prírodné sacharidy, antioxidanty a dozretú, dobre stráviteľnú vlákninu. V prípade predčasného zberu síce plody doma postupne dozrejú, ale výživovo nebudú mať takú hodnotu ako plne dozreté paradajky. Ak nám ide o obdobie použiteľnosti (uskladnenia) plodov po zbere, volíme odrody s dlhou skladovateľnou trvanlivosťou. Paradajky rodia, no nestíhate ich zjesť alebo spracovať do kečupu či leča? Určite nenechávajte dozreté plody na rastlinách. Priebežne ich oberajte, inak sa hnijúce plody stanú lákadlom pre hmyz a škodcov.
Kombinácia s inými plodinami
Kombinácia plodín pri pestovaní je jedným z ďalších faktorov, ktoré môžu významne ovplyvniť priebeh aj výsledok celého snaženia, a to pozitívne aj negatívne. Konkrétne pre paradajky platí, že sa vyvarujeme pestovania príbuzných botanických druhov v kombinácii, čo platí aj pre papriku, prípadne baklažán aj zemiaky, ale aj hrášok a kukuricu.
Staré vs. Nové odrody
V rámci nášho poradenstva sa čoraz častejšie stretávame s otázkami na problémy s pestovaním niektorých starších odrôd, nielen paradajok. Tu je potrebné brať do úvahy, že väčšina týchto odrôd bola šľachtená pred 20, 50 i viac rokmi, keď v našich podmienkach panovala podstatne odlišná klíma. Bohužiaľ, aj v rámci udržiavania týchto odrôd nesmieme ich vlastnosti meniť ani v dobrom úmysle prispôsobenia novým podmienkam. Preto tieto odrody trpia častejšie fyziologickými poruchami vo forme nerovnomerného dozrievania plodov - zelené miesta okolo stopky plodov paradajok, ďalej sledujeme vyššiu náchylnosť k chorobám alebo znižovanie objemu zberu či náchylnosť k slnečným úpalom a podobne. Prirodzeným riešením je potom voľba odrody, ktorá bola šľachtená a testovaná v dnešných klimatických podmienkach. Dnes je sortiment dostupných odrôd veľmi široký a za vyskúšanie stoja všetky, najmä tie novšie odrody, ideálne v porovnaní s tými staršími vedľa seba. Každý pestovateľ si potom sám môže vyhodnotiť rozdiel v pestovaní aj vo výnose.
Pestovanie v skleníkoch a fóliovníkoch
V našich podmienkach zimné pestovanie v chránených priestoroch ako sú skleníky alebo fóliovníky s dvojitou vrstvou je možné ale energeticky náročné. V takomto pestovateľskom prostredí je možné produkovať v priebehu neskoro jesenného, zimného a predjarného obdobia temer všetky druhy u nás pestovaných zelenín. V chránených priestoroch je v našich podmienkach zaužívané pestovať rýchlený hlávkový šalát, ktorého cielené využitie v zimnom období je pre zabezpečenie čerstvej zeleniny pre organizmus, ďalej rýchlené rajčiaky pestované na opore. Medzi významné druhy patria rýchlená zeleninová paprika, uhorky šalátovky s plodmi veľkosti 200 až 220 milimetrov. Pri rýchlenej cibuli alebo reďkovke trhovým spotrebiteľským tovarom je zväzok. Medzi menej pestované druhy môžeme uviesť čakanku šalátovú, ktorá je dvojročnou rastlinou. Jej dužinatý vretenovitý koreň po prvom roku pestovania sa v novembri ukladá tesne jeden vedľa druhého do debničky v zvislej polohe. Pri teplote 12 až 16 oC pod parapetným stolom v klasickom skleníku v priebehu zimného obdobia nastáva v tme produkcia puku vo forme vybielených listov bez chlorofylu.
Pareniská
Dnes sa pareniská používajú málo a nachádzame ich len v pridomových záhradkách. Teplo produkuje maštaľný hnoj, ktorý je v parenisku pod vrstvou zeminy. Pestuje sa v nich skorá jarná zelenina - reďkovka, šalát a kaleráb - alebo slúžia na pestovanie priesad. Na jeseň sa využívajú predovšetkým na presadenie rodiacich jedincov plodovej zeleniny alebo pekinskej kapusty.
Fóliovníky
Patria medzi najrozšírenejšie zakryté priestory v záhradách. Môžu byť nevykurované alebo vykurované plynovými či elektrickými systémami. Často sa používajú len na predpestovanie priesad tých druhov, ktoré sa nepestujú z priamej sejby. Priame pestovanie zeleniny vo fóliovníkoch je významné v jarnom období, keď si urýchlime niektoré druhy. Najčastejšie sú to skoré druhy šalátov, cibuľka, skorá mrkva, petržlen, kaleráb, reďkovka. Po nich sa sadia uhorky, paprika alebo rajčiaky. Ak sú fóliovníky vykurované, plodová zelenina sa sadí už v marci.
Skleníky
V záhradách ide väčšinou o malorozmerné skleníky. Sú to nákladnejšie, ale trvácnejšie zariadenia na rýchlenie a pestovanie od skorej jari do neskorej jesene. Nevykurované skleníky sa využívajú podobne ako fóliovníky. Vo vykurovaných, väčších skleníkových priestoroch, je možné pestovať dlhšie obdobie, nakoľko sú rastliny lepšie chránené pred skorými jarnými a neskorými jesennými mrazmi. Ich celoročné využitie je však limitované cenou energie na kúrenie a zlými svetelnými podmienkami v zimnom období. Dôsledkom je zhadzovanie kvetov, slabé nasadzovanie plodov, nevyhovujúca kvalita a nízke úrody.
Mykorhízne huby: Tajný pomocník pre bohatú úrodu
Už pri výseve semien nezabúdajte prisypať aj mykorhízne huby! Vaša úroda sa zmnohonásobí a plody budú väčšie a chutnejšie.
Čo sú mykorhízne huby?
Tento prášok obsahuje vlastne očkovacie látky na báze mykorhíznych húb, ktoré obsahujú častice týchto prospešných húb, napríklad spóry alebo kúsky koreňov, ktoré huby hostia. Tieto huby rastú výhradne v podzemí na koreňoch väčšiny rastlín a majú podobu akýchsi mikroskopických vlákien, teda vytvárajú v pôde akúsi sieť týchto vlákien. Ale čo je dôležité - dokážu sa prepojiť s koreňmi najrôznejších rastlín a v krátkom čase niekoľkonásobne zväčšia ich koreňový systém.
Ako fungujú?
Rastlina odovzdáva podzemnej hube cukry, ale na druhej strane od nej získava živiny - hlavne fosfor, dusík ale aj dôležité mikroprvky a vodu z pôdy v oveľa väčšom množstve, ako keby ich dostávala od samotných koreňov. Rastliny sú vďaka symbióze s mykorhíznymi hubami tiež odolnejšie voči stresu, napríklad pri extrémnych zmenách počasia, dlhodobom suchu alebo pri presádzaní z miesta na miesto. Zaujímavé je aj to, že vďaka zahusteniu koreňového systému sa spevňuje pôda a terén je potom odolnejší voči erózii - po prudkých prehánkach, kedy sa pôda vyplavuje.
Kde ich nájdeme?
Mykorhízne huby sa v prírode vyskytujú prakticky všade a majú tisíce podôb. Keď v lese nájdete masliaky alebo dubáky, sú to vlastne tiež podzemné huby, presnejšie ich plodnice. Takmer každý vie, že huby, ktoré v lese zbierame sa vždy viažu na určité druhy stromov a drevín. Ale rovnaké, alebo podobné podhubie vo voľnej prírode využíva 90% všetkých rastlinných druhov - stromy, okrasné i úžitkové rastliny, trávniky.
Prečo ich pridávať do záhrady?
Vzájomný vzťah medzi rastlinami a hubami je vo voľnej prírode pomerne vyrovnaný. V niektorých prípadoch dochádza k narušeniu tejto rovnováhy - napríklad odumieranie lesa v Krušných Horách v 80. rokoch spôsobili kyslé dažde tým, že totálne zničili mykorhízne podhubie vysokohorského lesa. Niečo si príroda vie vyriešiť sama, inokedy jej musíme pomôcť. Ale to hovoríme o voľnej prírode. Niečo celkom iné sú miesta, na ktorých pôsobí človek. Keď napríklad niekto na poli "postaví" golfové ihrisko, mykorhízu pod trávnikom stopercentne nenájdete. Ako by sa tam dostala? Podobné to je aj v okrasných záhradách, na zeleninových záhradkách, pri muškátoch v kvetináči na balkóne a podobne. A tak musíme hnojiť, polievať, hnojiť a polievať … a pritom by stačilo dať rastlinám to, čo potrebujú - mykorhízne huby.
Mykorhízne huby a hnojivá
Pokiaľ ide o prírodné hnojivá, mykorhízne huby s nimi celkom dobre vychádzajú a podporujú odovzdávanie živín z týchto hnojív rastline. Ale keď niekto používa agresívnejšie chemické hnojivá, a to intenzívne, tak také prípravky úplne spoľahlivo podzemné huby zničia. Rastliny prídu o "parťáka" a stávajú sa závislé na chémii.