Úvod
Dolné Hony, malebná obec s bohatou históriou, sa nachádza v srdci Slovenska. Jej príbeh je svedectvom o živote, práci a húževnatosti miestnych obyvateľov, ktorí po stáročia formovali túto krajinu. V tomto článku sa ponoríme do hlbín minulosti Dolných Honov, aby sme odhalili jej korene, vývoj a významné udalosti, ktoré ju poznačili.
Poloha a geografické charakteristiky
Obec Hladovka leží v Oravskej kotline na rozsiahlom ľadovcovo-riečnom kuželi, vytvorenom v štvrtohorách potokmi, vytekajúcimi z veľkých ľadovcov Západných Tatier. Severnú a strednú pahorkatinnú časť chotára tvoria mladotreťohorné uloženiny; južná, vrchovinná časť zasahuje do Skorušinského pohoria. Severne od bývalej železničnej trate sú rozsiahle rašeliniská. Obec leží v nadmorskej výške od 680 do 967 m. n. m. Stred obce je vo výške 756 m n. m.
Prvé zmienky a založenie obce
Hladovka vchádza do dejín pod názvom Jelešňa (Ilešná) v roku 1597-1598 medzi valašskými dedinami Oravského panstva. Vtedy boli zdanené dva domy, od každého sa platila daň jeden zlatý. V nasledujúcom roku sa daň zvýšila na jeden zlatý a 50 grajciarov od jedného domu, takže od dvoch domov v Jelešnej sa platili tri zlaté. Na dolnom toku rieky Jelešňa sa spomínajú dve usadlosti v roku 1558. Dediny sa formovali niekoľko desaťročí. Až keď boli schopné platiť dane, začala mať o nich záujem administratíva Hradu. Odvtedy už boli registrovaní ako daňovníci tej-ktorej obce alebo osady. Jeden dom či usadlosť neboli rátané za osadu. Keď k nim však pribudlo viac usadlostí, boli povinní platiť dane. Dolnokubínsky dekan Dr. J. Kohút uvádzal: „Dediny založené na hornej Orave mali za povinnosť ochraňovať severnú hranicu Uhorska.“ O týchto hrdinských zápasoch s „nepozvanými návštevníkmi“ svedčí v Bore kríž, kde je pochovaný goral, ktorý zahynul v týchto potýčkach.
Valašská kolonizácia a práva
Fraňo Thurzo a jeho syn Juraj založili 42 valašských obcí, medzi nimi aj Hladovku. Toto všetko sa udialo na základe Valašského práva (Matej Korvín 1474). Podľa tohto práva nemali valasi platiť žiadne krajinské dane. Valašský vojvoda ich mohol súdiť len v prvej inštancii. Odvolať sa mohli ku kastelánovi Oravského hradu. Boli oslobodení od poplatkov, mýta a vecí verejných. Mali právo pásť ovce v lesoch a na lúkach patriacich k lesom Oravskému hradu. Mimo týchto lesov mohli vodiť ovce najviac do vzdialenosti ¼ míle. Ak by spôsobili škodu susedom alebo sedliakom, mali ako náhradu dať 6 oviec. Na Oravský hrad „šiestu ovcu a jedného barana.“ Ročne platili dvadsiatok. Zo stovky oviec bolo treba odovzdať päť oviec. Od každého vola sa platil jeden groš. Boli však oslobodení od štátnej dane a od robôt, zato každý musel so zbraňou v ruke strážiť cesty proti zlodejom a lúpežníkmi. Pocestným mali zabezpečiť sprievod. V prípade potreby sa povolávala do zbrane aj mládež tam, kam to určia hradní páni. Ak niekto neposlúchne, má po treťom napomenutí dať kastelánovi šesť oviec. Oproti valašským kolonizátorom boli sedliaci viazaní k pôde. Valasi platili od svojich usadlostí ovcami, sedliacke obce peniazmi.
Šoltýsi a ich povinnosti
Po Krištofovi Hladovi bol za šoltýsa ustanovený Valent Zvolenský, ktorý 3. 7. 1615 zložil prísahu na Oravskom hrade. Býval na šoltýskej rali. Mal právo prevádzkovať mlyn za nájom päť zlatých ročne do pokladnice Oravského hradu. Výsada vyberať mýtne poplatky v dedine, ktorú udelil Juraj Thurzo richtárovi v roku 1608, ostala v platnosti naďalej.
Prečítajte si tiež: Recepty na chlieb z domácej pekárne
Dane a povinnosti obyvateľov
Sedliaci bývali na piatich usadlostiach a od každej platili daň 15 zlatých ročne. Za richtára Valenta Zvolenského prišli v júli 1624 do dediny úradníci Oravského panstva. Prefekt Štefan Letaši a účtovník Ján Sudorsky z rozkazu grófky Alžbety Coborovej, vdovy po palatínovi Jurajovi Thurzovi. Spísali všetky rodiny a stanovili, aké majú platiť dane. Poddanské povinnosti boli trojaké - peňažné, naturálne, robotné. V tom čase žila na šoltýsskej rali (asi 30 hektárov) rodina richtára Valenta Zvolenského. Na svoje polia vysiali 20 lukien obilia a vyrobili na dva až tri vozy sena. Voči zemepánovi mal richtár tieto povinnosti. Doviezť do panskej krčmy jednu fúru vína, alebo zaplatiť desať zlatých, doviezť jednu fúru soli, alebo zaplatiť sedem zlatých a 50 grajciarov; dodať do hradnej kuchyne dve jarabice, alebo zaplatiť 50 grajciarov. Richtárovo právo prevádzkovať mlyn v dedine platilo, no ak nezaplatil za túto výsadu 5 zlatých, musel dodať do hradnej kuchyne vykŕmenú ošípanú. Ak sa počas zimy nestaral o kobylu z hradnej koniarne, platil poplatok jeden zlatý. Medzi robotné povinnosti patrila aj pomoc pri oprave hradu, ciest, mostov, rúbanie dreva v panských lesoch a práca na panskom majeri.
Usadlosti a rodiny v obci
Hladovka v tom čase mala obývaných šesť sedliackych ralí, ktoré sa nazývali podľa prvých osadníkov. Na rali Pankalovej žili rodiny Jakuba Čapla, Mateja Sleda, Staneka Žuffu a Šimona Komandíka. Na Tiešlovej rali žili rodiny Mikuláša Šveca a Jozefa Tiešla. Na Škrlovej rali Jakuba Škrlu, Michala a Mateja Nogu - Skalovho zaťa. Na Slovákovej rali žili rodiny Matúša Lenharta, Slovaka a Pavla Bzdošiaka. Na Bzdochovej rali žili rodiny Blažeja Bzdošáka a Bartoša Bzdocha, na Levkovej Martina Leveka - krčmára.
Urbár a povinnosti voči Oravskému hradu
Pre týchto sedliakov ostal v platnosti urbár z 18. januára 1615, podľa ktorého platili Jurajovi Thurzovi daň 15 zlatých (spolu 90 zlatých), do hradnej kuchyne odovzdávali jedno teľa, 24 sliepok, 6 husí, 60 vajíčok, 24 pstruhov, 6 jarabíc, 3 líšky, jedného vlka a jedného zajaca. Štyri zlaté platili na platy zámockých drábov. Okrem toho dávali na hrad ovčí syr, bryndzu, tvaroh, maslo, kože a ovčiu vlnu. Hladovčania pásli ovce na Čaplovej Magurke a pasienky postačovali na stáda v počte 200 oviec. Zemepánovi boli povinní každoročne darovať 20 oviec - každú desiatu ovcu.
Cirkevná príslušnosť a dane
Hladovka patrila do farnosti v Trstenej. Tam odovzdávali cirkevnú daň, tzv. deviatok z úrody a naturálne dávky podľa kanonickej vizitácie.
Štátne dane
V roku 1622 platili štátnu daň: 2 zlaté, 25 grajciarov a na kráľovskú korunu (na kráľovskú rodinu) 75 grajciarov. V roku 1625 platili Kráľovskému domu v Bratislave daň jeden zlatý a na kráľovskú korunu 60 grajciarov v dvoch termínoch - na svätého Juraja a na svätého Michala. V roku 1626 sa štátna daň zvýšila na 5 zlatých a 87 grajciarov, v roku 1635 na 6 zlatých a 50 grajciarov. O tri roky to už bolo 7 zlatých a 75 grajciarov.
Prečítajte si tiež: Tipy pre úspešné pečenie bezlepkového chleba
Nový súpis poddanských povinností (1677)
- 4. Zemepán Juraj Erdödy vydal Hladovčanom nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu v roku 1677. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýšsku usadlosť a päť sedliackych, čiže šiesta sedliacka usadlosť bola opustená. Vojtech Hladovský bol richtárom a vlastnil polovicu šoltýskej rale. Vozil víno do panskej krčmy alebo zaplatil 15 zlatých, vozil soľ alebo zaplatil osem zlatých sedemdesiat grajciarov, za prevádzku mlyna platil 5 zlatých, za krčmársky pozemok deväťdesiat grajciarov, do hradnej kuchyne dával dve jarabice, dve merice ovsa pre kone do hradnej koniarne, alebo jeden zlatý 80 grajciarov a poplatok 1 zl. Sedliaci platili domovú daň 82 zl. 20 grajciarov, nájomné za Čapľovku a Lazy, poplatky na horárov, na zámockého kata, za stráženie salašov, úľov, za drevo z panských lesov, za seno, ľan, pivo, haringy a jahňatá. Siahové drevo dodávali do panskej krčmy, do Tvrdošína. Ako naturálne dávky odvádzali do hradu jedno teľa, šesť husí, 24 sliepok, 60 vajec, 6 jarabíc, drevo a desať vedier ovsa.
Vypálenie obce Litovcami (1683)
Rozhodujúca bitka proti Turkom v Strednej Európe sa odohrala na jeseň roku 1683 pri Viedni. Hrdinom bojov bol poľský kráľ Ján Sobiesky, ktorý najal do vojny žoldnierov z Litvy. Litovci pod velením hajtmana Kazimíra Sapiehu (Sapiegu) prechádzajúc Oravou sa správali násilnícky, rabovali a vypaľovali dediny. Takto vypálili aj obec Hladovku. V roku 1686 sa uvádzali štyri sedliacke usadlosti, ktoré boli zničené. Zemepán mal príjem z dediny len 40 zl. namiesto 167 zlatých 28 grajciarov. Poškodená bola aj šoltýska usadlosť, z ktorej príjem bol 18 zl. namiesto 32 zl.
Súpis obyvateľov a neúrodné roky (1715)
V roku 1715 bol richtárom v Hladovke Ján Hladovský. V lete roku 1715 poslal zemepán Juraj Erdödy do dediny úradníkov Ondreja Pongráca a Juraja Abafyho, aby vykonali súpis obyvateľov, dobytka, výnosov z polí, pre nový súpis poddanských povinností. Dovtedy platil urbár z roku 1681. Na Škultétskej (richtárskej) rali žilo sedem rodín. Zapísali ich nasledovne: Ján Hladovský, Matej Greščák, Martin Kviatek, Stanislav Šprlák, Vojtech Paskočák, Michal Chovančák a Ján Urbaniak. Len príslušníci týchto rodov mohli byť v Hladovke richtármi a vždy si spomedzi seba vybrali zástupcu. Ostatné rale boli sedliacke a obývalo ich osem rodín. Na Pankalovej rali bývali Matej Džubas, Adalbert Vidrák, Juraj Petrák, vdova po Martinovi Galasovi. Na Slídžovej rali býval Adalbert Kalis, Adalbert Ťapajčík, vdova po Matejovi Sohulčíkovi, vdova po Jurajovi Ťapajčíkovi. Na Tiešlovej rali žili Ján Šimaljak, Ján Chudičák, Martin Galas. Na Krivošovej rali žili: Ján Chovančák, Adam Krivňák, Michal Viater. Na Janáškovej rali žili Adam Ťapaj, Jakub Buožek, Adam Galas a vdova po Samuelovi Pavlačákovi. Medzi cudzincami (extranei) sa uvádzali: Adam Soruša, Ján Štipta, Šimon Koval, Šimon Šikyňa a Martin Galas. Poľnohospodársky rok 1715 bol neúrodný na celej Orave. V júni mrzlo, padal sneh, bola zima, ktorá prišla už v septembri. Z vysiateho jedného vedra obilia dosiahli sedliaci úrodu len dve vedrá nedozretého obilia. Ľudia hladovali, nemali čím kŕmiť dobytok a ten hynul. Z nedostatku potravín sa v roku 1681 šírili infekčné choroby, vyskytoval sa hladomor, ktorý zvyšoval úmrtnosť obyvateľov. Nasledujúci rok bol taký istý. Toto obdobie sa v archívnych materiáloch nazýva „zamrznuté roky“ (anni congelationes). Hlad priniesol so sebou ako následok vysťahovalectvo z Oravy na Dolnú Zem. Sedliaci hospodárili trojpoľným systémom, ale v súpise sa uvádzalo, že pôda je neplodná, horská, kamenistá, pasienky nekvalitné. Na oráčiny jednej rale vysiali 35,3 meríc (vedier) obilia a z lúk zviezli 23 vozov sena. Roľníci v tejto dobe chovali 43 koní, 239 kusov hovädzieho dobytka, 115 oviec, 23 kôz a 56 ošípaných. Drevorubačstvo a povozníctvo pre Oravské panstvo poskytovalo sedliakom zamestnanie a zárobok, aby mohli platiť dane obecné, cirkevné, štátne a zemepánovi na Oravský hrad.
Súpis poddanských povinností (1770)
„Hladovka mala v roku 1770 65 roľníckych usadlostí. Na dvoch z nich žili vdovy. V septembri toho roku prišli do dediny stoliční úradníci, aby zaznamenali aktuálnu situáciu o živote v dedine. Richtár Ondrej Šprlák, obecný notár Martin Šprlák, prísažní Ján Kališák, Ján Brnaš, Matej Hutlas, Vojtech Šprlák, Matej Kubica a Martin Chovančák odpovedali na deväť otázok o Hladovke. Otázky sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností, tzv. Boli to tieto:
- Oravskému panstvu sa platili dane podľa starodávneho zvyku. Šoltýsi platili domovú daň 18 zl. a sedliaci 45 zl. Za kláty dreva 2 zl. a 25 gr., za drevo na kúrenie 3. zl a 15 gr., na panských hajdúchov 2 zl. a 94 gr., na daňových vyberačov 1. zl. a 60 gr., farnosti sa dával „deviatok,“ čo činilo 2 zl. na sv. Jána a 2 zl. na sv. Michala. Od oviec sa platilo 10 zl. a 80 gr., od dobytka 3 zl. a 37 gr., a od úľa 10 grajciarov.
- Tovar sa vozil na Oravský hrad a do krčmy v S. Hore, ktorú museli zdanení povinní upratovať a dodať štyri siahy dreva krčmárovi.
- Najbližšiu poštu mali v Trstenej, tam chodili aj na trhy predávať voly.
- Pasienkov pre dobytok mali dostatok, napájali ho v Jelešni.
- Na oráčiny vysievali hlavne ovos, menej žito, lebo im dozreli len tieto obilniny. Jačmeň a pšenicu nepestovali.
- Hospodárili trojpoľným systémom na raliach. Na jednu raľu vysiali ročne 480 bratislavských meríc (jedna merica = 62 litrov) obilia a z lúk zviezli dvadsaťjeden vozov suchého sena. Otavu (mládzu) nekosili.
- V záhradách pestovali bôb, zemiaky (repu) a kapustu.
- Pestovali viac konope, menej ľanu, vody na močidlách mali dostatok.
- V dedine mali na potoku mlyn. V zime im veľmi často voda zamŕzala. Vtedy chodievali mlieť obilie do Vitanovej.
Stará Petržalka a jej zánik
Sú to len tri mesiace, čo si sídlisko Petržalka pripomenulo 50. výročie svojho založenia. S jeho budovaním sa oficiálne začalo 2. apríla 1973. Pre obyvateľov starej Petržalky, malebnej obce na brehu Dunaja, to však znamenalo počiatok katastrofy. Stavba panelákov ich pripravila o rodinné domy, záhrady a vlastne aj o život, aký poznali. Mnohí sa z toho nikdy nespamätali, všetkým zostali len spomienky. Pre stavbu sídliska zrovnali so zemou takmer celú starú Petržalku. Na snímke z roku 1982 je torzo domu na Zväzáckej ulici. Vyše 150 ulíc, stovky domov, záhrady, marhuľové sady. Pokojné miesto, kde sa dobre žilo. Ktosi však rozhodol, že aj taká veľká dedina musí ustúpiť budovaniu „moderného“ mesta. Ľahko sa búra, keď o tom rozhodne od stola nejaký úradník. Prišelec, ktorý k miestu nemá nijaký vzťah a neviažu ho k nemu žiadne spomienky. Ale čo ľudia, ktorí tam bývali celý život a zrazu prišli o domovy? Nejednému sa pri pohľade na tú skazu tlačili do očí slzy. Z pôvodnej obce sa zachovalo iba pár domov, zvyšok padol za obeť výstavbe sídliska. „Jedného dňa som išla na ,Stalinku’, ako sme vždy volali Zadunajskú ulicu, do pekárne - a zrazu tam nebola,“ opisuje pre Pravdu dávny šok Darina Maďarová (65). „Keď som sa po piatich rokoch vrátila do Petržalky, už som to tam nespoznala. Zo ,Stalinky’ zostali len ruiny. Bolo to strašné. Štvrť okolo cintorína sa vyhla asanácii, zrejme pre blízkosť hraničného pásma. Bola to vlastne - a stále je - periféria Petržalky. „Kým nepostavili Matadorku, mali sme pred domami polia a do potravín v Kopčanoch sme chodili s kanvičkami na mlieko. Hrávali sme sa na cintoríne,“ približuje Maďarová. „My sme sa museli vysťahovať už v roku 1970, lebo Matadorka tam robila prekladisko pre vagóny. Pristavovala jednu koľaj a náš dom museli preto zbúrať. Rodičia to hrozne ťažko znášali. Dostali sme síce byt v Karlovej Vsi, ale dom so záhradou im veľmi chýbal.
Otto Legát (66) býval v rodinnom dome na Makarenkovej ulici, hneď oproti gymnáziu na dnešnej Einsteinovej. Stále sa mu vracajú spomienky na detstvo, okolitú prírodu či na záplavy, keď sa vylial blízky Dunaj. Pri povodni im v záhrade zostávalo množstvo rýb. Zlaté časy sa mu skončili, keď mal dvanásť. Na nábreží chystali stavbu Mosta SNP a za obeť jej padol aj ich dom. „Znášal som to veľmi ťažko, tak ako otec. On ani otec totiž nechceli opustiť dom, ale jeho mama áno. Sťahovanie do paneláka privítala. „Presťahovali nás na Račiansku ulicu, rodičia sa neskôr rozviedli. Niektoré časti starej Petržalky mali ráz mesta. Na Severnej ulici, neďaleko rieky, tam, kde sa dnes rozprestiera parkovisko Incheby, býval i Kamil Karpáty (69). Ich rodinný dom na kopci vraj nezatápalo, aj keď povodeň zaliala všetko naokolo. „Všetko. Celá stará Petržalka, príroda, kamarátstva… Bol tam marhuľový raj. Môj strýc mal veľkú záhradu so samými marhuľami. A my sme mali záhradu so 150 koreňmi ruží. To bola krása, vôňa. Chovali sme veľkého vlčiaka. V tých miestach sa začalo búrať dosť skoro, už na prelome 60. a 70. rokov. „Najhoršie bolo vysťahovať sa z domu. Ja som dostal byt na Záluhách, rodičia v Petržalke. Proti búraniu pôvodnej obce sa podľa neho nedalo nič robiť. Komunisti nebrali ohľad na to, čo si ľudia myslia. Verejná mienka nemala nijakú váhu. „A mnohí na tom aj získali. Mal som napríklad susedov, kde ich bývalo deväť, a každý z nich dostal byt. Asanáciou starej Petržalky, ktorá zasiahla územie s rozlohou vyše 30 štvorcových kilometrov, trpeli najmä starší obyvatelia. Mnohí v tých domoch strávili celý život alebo si ich aj postavili. Rodiace sa petržalské sídlisko navyše ešte nevyzeralo ako dnes. Bolo to jedno veľké stavenisko. Chýbala zeleň aj občianska vybavenosť, cesty boli rozbité, všade blato, doprava mizerná. Človek si skutočne pripadal ako v betónovej džungli. Starí Petržalčania sa tam cítili stratení. Rodičia Margity Nosekovej (67) vlastnili dom pri železničnej stanici na Nádražnej ulici. „Mame sa potom podarilo kúpiť rodinný dom v starom petržalskom centre na Koševého ulici, ale aj ten im o päť rokov zbúrali, takže zase skončili v paneláku. Veľmi ich to vzalo. Je to smutné. Ďalšia Staropetržalčanka oprašuje spomienky na babku, ktorá si po zbúraní domu nevedela zvyknúť na bývanie uprostred betónového sídliska: „Bála sa plynu, bála sa výťahu, bála sa výšky. Ľudmila Hlaváčiková (78) si zase spomína na dvojčatá, ktoré sa len s ťažkým srdcom lúčili s rodinným domom. „Keď odchádzali, pýtali sa ma, či si do paneláku môžu zobrať motyky a iné náradie. To asi ťažko, povedala som. Načo by vám boli? Títo ľudia potom pomreli. Osud starej Petržalky vzbudzuje smútok aj súcit. Prečo museli celú obec zrovnať so zemou? Odpovedí niet. Pravdou je, že Petržalka nebola jediná. Mizli obce zaplavené priehradami, v mestách sa búrali celé staré štvrte. Stačí spomenúť bratislavské Podhradie či nitrianske Párovce. „Zhabali nám domy a ľudí napchali do králikární,“ sťažuje sa Milan Dunkel (63). Dom jeho rodičov stál na Hlohovej ulici, asi 50 až 80 metrov od miesta, kde je dnes autoškola na Wolkrovej ulici. „Moji rodičia dostali za rodinný dom so šesťárovou záhradou 130-tisíc korún. Škoda 120 vtedy stála asi 65-tisíc,“ porovnáva. „Stále som lokálpatriot, lebo som sa tu narodil, vyrástol som tu a mal som tu spolužiakov. To všetko je však preč. Ako sa vlastne žilo v starej Petržalke? V Ovsišti, Starom háji, „Kolónii“ či v „Lágri“, ako rôzne časti nazývali domáci? Pamätníci na svoj pôvodný domov nedajú dopustiť. Učiteľka Hlaváčiková prišla do Petržalky na umiestenku pred 56 rokmi. To, čo videla, ju zaskočilo. Základnú školu na Lysenkovej si však nevie vynachváliť. „Mala poslucháreň, poschodovú učebňu, fyzikálny kabinet aj laboratóriá. Školu na Lysenkovej otvorili v roku 1963. Navštevovalo ju toľko detí, že museli chodiť na zmeny - ráno a poobede. Hlaváčiková v nej učila, až kým nezanikla. Dnes je v jej priestoroch bulharská škola a policajné oddelenie pre vydávanie dokladov. Za centrum starej Petržalky považovali Zadunajskú ulicu - „Stalinku“, teda bývalú Stalinovu ulicu. Je príznačné, že jej názvy sa menili tak ako doba. Volala sa i Marxova či Masarykova a počas druhej svetovej vojny, keď obec pričlenili k Nemecku, ju dokonca premenovali na Ulicu Adolfa Hitlera. Pamätníci nevedia zabudnúť na skvelú zmrzlinu Alima Alimoviča, okrúhle bochníky chleba či veľké Dubčekove rožky. A, samozrejme, na marhule. „Bolo ich toľko, že sme nimi kŕmili sliepky a prasatá.
Prečítajte si tiež: Všetko o domácej pekárni
V Petržalke bolo aj niekoľko pohostinstiev, motorest, dve kiná, ihriská, osvetové stredisko, cez Starý most (vtedy Most Červenej armády) tam jazdili štyri linky MHD - autobusy č. Ľudia mali tiež veľa možností na kúpanie - jazerá Veľký a Malý Draždiak síce ešte neexistovali, zato tam bola stará a nová „šutrovka“. Kúpať sa chodilo aj na známe Lido, kúpalisko pri rieke, či do Pečnianskeho ramena Dunaja, ktoré sa začínalo pri súčasnej Inchebe a popri Viedenskej ceste viedlo až k hraniciam. „My z Kolónky sme sa chodili sánkovať na starý bunker. To bol náš kopec. Jej historku potvrdzuje i Legát: „U nás vtedy boli len jedny žuvačky, a tak sme ako deti chodili k Viedenskej ceste blízko hraníc a kývali sme prichádzajúcim Rakúšanom. V Petržalke bolo vždy kam chodiť. Napríklad na kolotoče v Lunaparku na nábreží, do Sadu Janka Kráľa, ktorý bol vtedy väčší ako dnes, do osvetového strediska na diskotéky, veľa sa i športovalo, mladí vyrážali na „čundre“. Nebola núdza ani o bitky. Život však nebol iba ružový. V obci nemali zavedený plyn ani kanalizáciu, niekde ani verejný vodovod. Používali sa plynové bomby a žumpy. „Vôbec sme to neriešili, bolo to normálne. Jednoducho boli také časy. To si dnes ľudia ani nevedia predstaviť. Keď zanikla stará Petržalka a z ich domova zostala hromada sutín, pôvodní obyvatelia sa roztratili. Spojiť sa im pomohli sociálne siete. „Založil som ju 28. decembra 2010. Žena mala narodeniny, preto si to pamätám. Dva roky nato sme mali prvú stretávku, ešte v petržalskej reštaurácii Pod dubom,“ približuje. „Museli by ste to vidieť. Toľko sĺz a emócií,“ opisuje Maďarová, ktorá nechýbala ani na jednej stretávke. Z prvej si spomína napríklad na babičku, ktorá sedela sama a zdalo sa, že nikoho nepozná. „Zrazu som začula, ako na ňu ktosi zavolal menom. To bolo zvítanie! Niečo neskutočné. Tohto roku sa zišli už po desiatykrát a zaplnili celú reštauráciu. Sedia vonku pri stoloch a spomínajú. Človek, čo ich počúva, sa kadečo dozvie. Alebo o tragédii rodiny so štyrmi deťmi, ktorá obcou otriasla asi v roku 1970 či 1971. Jeden zo synov vtedy ukradol malokalibrovku z Gymnázia na Makarenkovej ulici, a keď ju jeho mama doma našla, vyhrážala sa, že ho udá. Zastrelil ju i mladšieho brata, ktorý to videl a začal kričať. Vraví sa, že človek žije dovtedy, kým naňho ostatní nezabudli. Azda to platí aj o miestach. Stará Petržalka stále žije v spomienkach svojich obyvateľov, no tých ubúda. Čo z nej zostane? Možno len umelý kopec pri ceste na Jarovce. Práve tam navozili ruiny zbúraných domov.