Manželia Zaklaiovci, Vajglovci a Elena s manželom sa otvorene delia o svoje skúsenosti s výchovou transrodových detí. Priznávajú, že ich pocity boli spočiatku zaskakujúce, ale s láskou a pochopením sa im podarilo prijať svoje deti také, aké sú. Ich príbehy sú o to dôležitejšie, že v spoločnosti pretrvávajú mýty a dezinformácie o rodovej identite a sexuálnej orientácii, ktoré neraz šíria aj politici a náboženskí predstavitelia.
Peter a Renáta Zaklaiovci: Zvíťazila láska
Peter (48) je strojár a Renáta (46) je telefonická operátorka. Pred tromi rokmi by povedali, že majú syna a dcéru. Dnes, na znak prijatia, hovoria o svojej dcére ako o Patrikovi, aj keď spomínajú na minulosť, keď ešte netušili, že sa vnútorne cíti byť chlapcom.
Keď sa Renátina dvanásťročná dcéra zdôverila s tým, že sa jej páčia dievčatá, neprikladala tomu zvláštny význam. O štyri roky neskôr rodičom napísala list o tom, že má priateľku. „Najprv sme nereagovali dobre, nemali sme o tom nič naštudované,“ vysvetľuje Renáta. Dcéra sa v osemnástich rokoch odsťahovala z domu a začala žiť s priateľkou, no rodičia napokon situáciu akceptovali a stretávali sa s nimi.
Ďalší zlom nastal v dcérinej dvadsiatke. „Chcela nám niečo povedať na neutrálnej pôde, stretli sme sa teda mimo domu. Tušil som, o čo ide, rovno som povedal: ty chceš byť chlapec,“ hovorí Peter a dodáva, že dcéra sa rozplakala a manželka najprv nebola schopná slova. „Povedal som, dobre, to nevadí. No vnútorne som trpel. Bol som na ňu pyšný aj preto, že bola krásna.“ Renáta približuje, ako odlišne túto informáciu s manželom prežívali. Kým on prestal komunikovať, ona emočne vybuchovala a plakala: „Pripadalo mi to ako trest. Ale za čo? Boli sme ukážková rodina. Všetci sme sa mali radi, veľa sme spolu komunikovali, hrali sme sa s deťmi, všetko nám vychádzalo. A zrazu to začalo padať. Rozmýšľala som, kde sa stala chyba, či v tehotenstve, či pri výchove…“
Napokon však zvíťazila láska. „Videla som, že manžel sa vnútorne zožiera a vravela som si, že táto informácia nás nemôže rozdeliť. Keď sme si začali o téme transrodovosti čítať, dozvedeli sme sa, že to nie je porucha, ale prirodzený jav, ktorý sa vyskytuje aj v prírode.“ Peter si potreboval byť istý, že u dcéry nejde len o pubertálny vzdor, preto s ňou navštívili psychologičku aj sexuologičku. „Všetko nám pekne vysvetlila. Že Paťo si želá, aby sme ho volali mužským menom, má v hlave jasno, vie čo chce a mali by sme to akceptovať. A že to bude zdĺhavý proces pod vedením mnohých odborníkov, ale keby si ho rozmyslel, do určitej doby sa dá zvrátiť,“ približuje Renáta.
Prečítajte si tiež: Ako sa dováža ovocie
Krátko na to objavila Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. „Víkendové stretnutie s nimi nám veľmi pomohlo. Spoznali sme na ňom bežných ľudí ako my s podobným príbehom.“ Zaklaiovci mali obavy, ako na tranzíciu ich dieťaťa zareagujú priatelia a rodina. „Z najbližších kamarátov to nikto neodsúdil, v pohode Paťa oslovujú v mužskom rode. Veľmi som sa bála povedať o tom otcovi, lebo na LGBT+ ľudí nikdy nemal dobrý názor. No aj on Paťa prijal.“
Paťo dnes diaľkovo študuje vysokú školu pedagogickú a popri tom pracuje v IKEA. „Nabádam ho, aby mal väčšie pracovné ambície, no on je vďačný, že v IKEA sú progresívni a s jeho transrodovosťou nemajú žiaden problém.“ Zaklaiovci vnímajú, ako politici robia z LGBT+ ľudí hrozbu pre tradičnú rodinu a ako to ich syna sužuje. „Veď aj my sme tradičná rodina. Naše deti sú slušné, vzdelané a pre štát môžu byť prospešné. Politici ich pritom nazývajú živlami, pliagou, nebezpečenstvom.“ Zaklaiovci dnes už nepovažujú synovu transrodovosť za trest a veria, že naša spoločnosť len potrebuje čas a informácie, aby ľudí ako on prijala. „Spomeňte si ako sa za socializmu každý, kto mal tetovanie považoval za basistu. Teraz je potetovaných plno ľudí a nikto to nerieši. Keby sa aj vnímanie sexuality a rodovosti takto posunulo,“ želá si Peter. Renáta si myslí, že by sa o tom malo učiť na školách. Zatiaľ spolu šíria osvetu tým, že vystupujú na besedách o LGBT+ ľuďoch po celom Slovensku. „Môj syn je múdry aj empatický.“
Mojmír a Martina Vajglovci: Empatia je dôležitejšia ako rodové stereotypy
Mojmír je informatik (55), Martina (50) je zubná lekárka a majú dvoch synov. Starší Tobias (22) sa narodil ako dievča, tak ho aj vychovávali, dnes si však uvedomujú, že transrodovosť prejavoval od malička. „Nezaujímali ho bábiky ani sukničky. Na oblečenie vlastne vôbec nedbal, vždy ho mal rozgajdané, vyzeral ako lajdák,“ hovorí Mojmír. Martina si myslí, že jej vnútornej mužskej identite sama pomohla na povrch: „Práve bežala kampaň Ligy proti rakovine s názvom Vystrihaj sa Slovensko. Vyzývala k darcovstvu vlasov na parochne pre onkologických pacientov.“
Martinu mrzí, ako zareagovala, keď ich dcéra požiadala, aby ju volali Tobi: „Budem ťa volať ako chceš, len sa nedaj preoperovať.“ Dcéra síce na nich v tomto smere netlačila, ale Martina vycítila, že jej na mužskom mene záleží. „Nerešpektovaním by sme ubližovali. Vieme, že syn jedného umelca s rovnakým problémom preto spáchal samovraždu. Veľmi sme sa obávali, že to môže zájsť tak ďaleko.“ Martine sa do očí tlačia slzy: „Chvíľu som mala pocit, akoby dcéra zomrela. Ale keď som sa prinútila pozerať na vec racionálne, podarilo sa mi ho zbaviť. Párkrát som si poplakala, ale zvládla som to bez psychologickej pomoci. Kamarátky sa mi smejú, keď im hovorím, že krízu mi pomohla spracovať rozprávka Shrek. Tá scéna, v ktorej sa krásna princezná Fiona z lásky k zlobrovi Shrekovi premení na zelenú obryňu. A jej rodičia to vôbec neriešia, lebo sú šťastní, že ona je šťastná.“
Aj Tobi sa k svojim pocitom podľa Martiny postavil racionálne: „Vravel, že svoj problém musí vyriešiť rýchlo, lebo ho až duševne bolí (nesúlad s biologickým pohlavím sa môže prejavovať úzkosťami a depresiami - pozn.red.).“ Mojmír dodáva, že tranzícia mu veľmi pomohla: „Je sebavedomejší, kľudnejší.“ Našťastie aj príbuzní vrátane starých rodičov a rodinných známych jeho rozhodnutie bez problémov prijali. Tobi ovláda dva cudzie jazyky a študuje vysokú školu v Brne.
Prečítajte si tiež: Štúdie o vplyve stravy na deti
Mojmír Vajgel opisuje stretnutie s jeho pedagógom: „Hovorí mi: ,Známky má dobré, to neriešte. Dôležitejšie je, že pomohol spolužiačke, ktorá mala problémy. Gratulujem, vychovali ste dobrého človeka.´ Takže môj syn je múdry aj empatický. Akým právom o ňom nejaký ,kádéhák´ rozpráva ako pliage?“ (Predseda Kresťanských demokratov Milan Majerský povedal o LGBT+ ľuďoch, že sú to pliagy, ktoré ničia krajinu - pozn.red.) Manželka ho opravuje, že mal na mysli LGBT+ ideológiu, ale vzápätí dodáva: „Aká je to ideológia?“ Mojmír si myslí, že zmena postoja väčšiny slovenskej spoločnosti voči LGBT+ ľuďom potrvá roky. „Uvidíme ako sa situácia vyvinie po voľbách. Keď takým, ktorý považujem za horší, radšej nech Tobi ostane v Čechách, alebo sa odsťahuje do inej, ale tolerantnejšej krajiny.“
Elena: Prijať dieťa také, aké je, je prirodzené
Elena (49) je manažérka ľudských zdrojov. Pretože dieťa, o ktorom rozpráva je maloleté, jej aj jeho meno sme zmenili. Elenin manžel pracuje v banke a nášho rozhovoru sa nemohol zúčastniť, lebo bol na služobnej ceste. Pred troma rokmi by Elena povedala, že majú tri dcéry, jednu staršiu a mladšie dvojičky. O tom, že sa cíti byť chlapcom, sa rodičom zdôverilo v štrnástich rokoch. „Objala som ho a povedala som mu, že viem, aké to bude mať v živote ťažké. A že dúfam, že nás bude mať rád aj ako chlapec. Manžel je introvertnejší, mlčal. Sedeli sme s Noelom (vtedy ešte nemal chlapčenské meno - pozn.red.) na gauči a objímali sa. Neskôr mi manžel poďakoval, že som tak vhodne zareagovala,“ opisuje Elena.
Podobne ako rodičia z predchádzajúcich príbehov, aj oni dcérinu vonkajšiu premenu pozorovali už dlhšie, z návštevy u kamarátky prišla s ostrihanými vlasmi a začala si kupovať chlapčenské oblečenie. „No pretože sme nikoho transrodového dovtedy nepoznali, táto možnosť nám ani nezišla na um. Skôr sme to pripisovali puberte a rebelstvu, ktoré k tomu veku patria.“ Elena s manželom si asi po týždni uvedomili, že by dcéru mali oslovovať chlapčenským menom, zatiaľ len doma. „Kríza ma zasiahla až asi po dvoch či troch týždňoch, keď sme už mali o transrodovosti dosť načítané a videli sme to množstvo nenávisti s akou na ňu reagujú politici a ľudia na internete. Ale mala som šťastie, že sa mi podarilo skontaktovať so skvelou poradkyňou, Zarou Kromkovou z košickej Prizmy (poradenské centrum pre LGBT+ ľudí - pozn.red.).“
Elena sa veľmi bála, ako Noela prijmú v škole. „Asi mesiac pred jeho coming outom v škole niekto postriekal jej múry hanlivými nápismi proti LGBT+ ľuďom. Riaditeľ vtedy všetkým žiakom aj rodičom napísal správu, že názory môžeme mať rôzne, ale takto sa ľudia v civilizovanej krajine nesprávajú.“ Napokon aj starí rodičia z oboch strán, ktorých reakcie sa tiež veľmi obávali, Noela prijali. „Všetci štyria sú totiž veriaci. Môj otec má už osemdesiat rokov, nepredpokladala som, že to pochopí.“
Elena prijala Noela s takou samozrejmosťou a bez výčitiek. „Nemala som pocit, že by som mala mať pre niečo výčitky. Tie podľa mňa často vyvoláva najmä okolie a tiež cirkev, ktorá mala kedysi problém s kadekým, ľavákmi, ženami, inými náboženstvami… Moja mama je ľaváčka, ktorú preučili na praváčku. Aj ja som ľaváčka, ale tomuto preúčaniu som sa už vyhla. Takže to beriem tak, že ja som sa narodila ako ľaváčka a moje dieťa ako transrodové.“ Noel má dnes šestnásť rokov, študuje výberové gymnázium. S tranzíciou mu pomáhajú v Čechách.
Prečítajte si tiež: Alternatívy k sieťke na ovocie pre deti
Mýty a fakty o LGBT+ ľuďoch
Psychologička Katy Franeková vyvracia mýty o LGBT+. Nemecký sexuológ Magnus Hirschfeld už v roku 1910 tvrdil, že rodová identita a sexuálna orientácia existujú nezávisle od seba. Zoológ a psychológ Alfred Kinsey na prelome 40-tych a 50-tych rokov minulého storočia preskúmal sexualitu vyše 12-tisíc Američanov a zistil, že väčšina ľudí je v rôznej miere bisexuálna a čistá heterosexualita ako aj čistá homosexualita sú vzácne.
Odborná obec sa zhoduje na tom, že viac mladých ľudí sa dnes identifikuje ako transrodových, lebo majú k dispozícii rámce, jazyk, cez ktorý môžu skúmať svoje identity. Vedia preto lepšie zadefinovať čo prežívajú a dať tomu názov. Významnú rolu v tom určite zohráva internet a prístup k informáciám. Sústrediť sa však bez kontextu na nárast transrodových ľudí môže byť zavádzajúce. Aktuálnu situáciu z môjho pohľadu lepšie objasňuje nárast odvahy byť autentickí vo svojej rodovej identite a informovanosti o ničivom dopade potláčania seba na psychické zdravie.
Áno, transrodovým ľuďom hrozí väčšie riziko rozvinutia depresie, úzkosti a vzniku závislosti. Zvýšené riziko prežívania týchto ťažkostí nespôsobuje ich rodová identita, ale práve zážitky odmietnutia, šikany, diskriminácie a násilia. Prijatie a podpora rodiny patrí medzi jeden z najsilnejších ochranných faktorov, ktorý naopak prispieva k vyššej kvalite života a bráni vzniku spomínaných ťažkostí.
Odporcovia registrovaných partnerstiev a výchovy detí LGBT+ ľuďmi svoj postoj obhajujú obavou z „prenosu homosexuality“ na deti pri výchove. V pokrokovejších krajinách už existujú dospelí ľudia, ktorých vychovali LGBT+ rodičia. Nič také ako „prenos homosexuality" neexistuje. Dlhodobé štúdie zaoberajúce sa dnes už dospelými deťmi vychovávanými v LGBT+ rodinách nám hovoria o podobnostiach aj rozdieloch oproti dospelým deťom vychovávaným v „tradičných" rodinách. Čo sa týka ich psychického zdravia, nelíši sa od miery psychickej pohody dospelých detí heterosexuálnych a cisrodových rodičov. Deti LGBT+ rodičov majú však väčšiu skúsenosť so stigmatizáciou. Možno aj preto vykazujú vyššiu mieru otvorenosti a prijímania rôznych foriem inakosti vo svojom okolí. Vo svojich vzťahoch v dospelosti nie sú determinované rodovými stereotypmi, oceňujú rovnocennosť v partnerských vzťahoch. Vyššia miera otvorenosti sa odzrkadľuje aj v skúmaní vlastnej identity.
V mnohých krajinách pomohlo lepšiemu prijatiu LGBT+ väčšinovou spoločnosťou, keď sa vyoutovali politici a iní verejne známi ľudia. Na Slovensku sa to už od vraždy pred Teplárňou čiastočne deje. Malo by byť takýchto ľudí viac? Dnes už vieme, že negatívne predsudky voči LGBT+ ľuďom sú postojmi, ktoré dokážeme meniť. K tomu sú zväčša potrebné dve premenné - osobná skúsenosť, čiže ak niekto, ku komu máme vzťah tieto negatívne predsudky odhalením svojej identity naruší a naša ochota k zmene svojich postojov.