V dejinách civilizácie existujú príbehy, ktorým sa západní politici a svetoví historici usilovne vyhýbajú. Skutočná história európskej integrácie, teda samotný vznik Európskej únie, je sprevádzaná desivým tichom o škandalóznej pravde. Táto pravda je ukrytá v pôvodných plánoch globálnych elít na ovládnutie celej Európy. Tajné dokumenty dokazujú, že myšlienka vytvorenia Európskej únie vznikla v hlbinách fašistickej Tretej ríše.
„Sprisahanie ticha“ a odhalenie nemravných impulzov
„Sprisahanie ticha“, ktoré sprevádza nielen zrodenie Európskej únie, ale najmä jej riadenie, dnes vychádza na povrch. Prezrádza tie najnemravnejšie impulzy na rozklad a podmanenie si národných štátov v rámci Európy. Dnes sme svedkami toho, čo nám voľakedy naplánovali fašisti v nacistickom Nemecku. Všetky súčasné predstavy o zjednotenej Európe totiž na pokyn týchto elít vznikali priamo v sídle tej najzlovestnejšej organizácie v dejinách ľudstva, v ústredí hitlerovskej SS.
Dvojičky: EÚ a NATO - dve strany tej istej mince?
Podľa britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda Európska únia a NATO ohrozujú národnú suverenitu. Zdá sa, že Slovenská republika, podobne ako ďalšie členské štáty, nie je iba v stave ohrozenia, ale aj v stave postupného rozkladu svojej suverenity. Obidve štruktúry predstavujú dve strany tej istej mince. Tento nadnárodný systém je podľa Johna Laughlanda v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN, takže táto štruktúra je nezákonná.
Zdá sa, že absolútna väčšina volených zástupcov občanov, celá intelektuálna a mediálna sféra, kultúrna sféra, veľká časť akademickej obce a vzdelávacích inštitúcií, ktoré majú byť pilierom nášho národa, národného povedomia a vlastenectva, sa priamo nadchýna členstvom SR v EÚ a NATO. Svoje nadšenie a podporu nášmu členstvu dokazujú už dlhé roky. A začali rozmýšľať o tom vtedy, keď padol socializmus, keď bolo potrebné v prospech niekoho zrušiť existenciu dvoch bratských národov v jednom štáte a vtedy, keď už slovenský národ dosiahol samostatnosť a slobodu.
Konceptuálna moc minoritnej triedy kapitalistov
V našom západnom svete existuje minoritná trieda kapitalistov, ktorá okrem bohatstva disponuje tzv. konceptuálnou mocou. Táto minoritná trieda má svojich verných prisluhovačov, pretože cez jej postavenie, bohatstvo a moc si k využívaniu, k realizácií rôznych plánov spojených s konceptuálnou mocou mohla dovoliť ustanoviť rôzne štruktúrované spoločnosti, a ich prácu sprofesionalizovať. Z hľadiska konceptuálnej moci a ich nositeľov je neprípustné, aby sa v rámci globálne štrukturovanej spoločnosti a v rámci slobodnej súťaže politických síl našiel taký subjekt, ktorý by si mohol dovoliť uchádzať sa o dôveru občanov na základe reálnej ľavicovej politiky, ktorá by svojim zameraním, v konečnom dôsledku cez presadzované zásadné reformy, viedla k prechodu z kapitalistickej spoločnosti na novú, nekapitalistickú spoločnosť.
Prečítajte si tiež: Marek Korený o drevodomoch
Alternatíva je totiž možná a je možné je nazvať aj novým typom socializmu, ale s jedným novým podstatným znakom - išlo by o to, že po kapitalizme je možné nastoliť skutočnú ekonomickú demokraciu! Nech sa čitateľ zamyslí nad tým, že v našom politickom priestore v SR a vôbec na „demokratickom“ Západe, sa o ničom takom nehovorí a hlavne, žiadna politická strana nemá program s potrebou reformovania spoločnosti na ekonomickú demokraciu. V spoločnosti s ekonomickou demokraciou sú potrební tak podnikatelia ako aj trhové hospodárstvo, ale vôbec nie sú potrební skutoční kapitalisti, ktorí v súčasnosti si organizujú politiku podľa zásady globálneho kapitalizmu.
Aby sme sa s čitateľom pochopili, tak je treba zdôrazniť, kto sa môže pokladať za kapitalistu. Podľa amerického filozofa Davida Schweickarta môžeme za kapitalistu označiť človeka, ktorý vlastní dostatok produktívnych aktív, ktorý, ak chce, môže blahobytne žiť z príjmu generovaného aktívami. Kapitalista disponuje veľkým príjmom, z ktorého môže bezpracne žiť. Kapitalistická trieda „doluje“ svoje bohatstvo z vlastníctva kapitálu. Kapitalista dostáva príjem, pretože dáva kapitál do služieb výroby.
Poučenie z minulosti: Porážka fašizmu a jej dôsledky
S vojenskou porážkou fašistického Nemecka západný kapitalizmus sa musel dočasne uspokojiť s tým, že Hitler nedokázal poraziť ZSSR a stať sa pánom nového územia. Naopak, musel sa sám zachraňovať, aspoň v rámci časti Európy, že na poslednú chvíľu vytvoril druhý front, aby tým aspoň jediným možným spôsobom mohol „deklarovať“ svoje spojenectvo proti Nemecku. Druhým výsledkom porážky Nemecka bolo to, že bola dosiahnutá na základe oslobodzovacej mísie Červenej armády a že na oslobodených územiach sa začali meniť aj politické pomery a v rámci nich svetlo sveta uzrela alternatíva k západnému typu kapitalizmu - socializmus.
Za určité obdobie a pod vedením ZSSR vznikla svetová socialistická sústava, v rámci ktorej žiadna minoritná triedy kapitalistov nemohla existovať a preto aj samotná štátna moc bola založená na moci robotníckej triedy, pričom táto moc, aby mohla vôbec fungovať, si vyžadovala mať svoj politický predvoj reprezentovaný komunistickými a robotníckymi stranami. Konceptuálna moc minoritnej triedy kapitalistov bola v alternatívnych krajinách nahradená konceptuálnou mocou politického predvoja, ktorý svojim programom vyjadroval záujmy pracujúcej masy.
Treba zdôrazniť zásadnú vec. To, že ZSSR sa výrazne zaslúžil o porážku fašistického Nemecka, viedlo k tomu, že západný kapitalizmus stratil svoje pôvodné pozície. Čo to znamenalo? Keďže západný kapitalizmus utrpel čiastočnú porážku, nikdy sa nevzdával a hľadal nové možnosti ako si vydobyť stratené pozície. To bola jeho hlavná myšlienka, hlavná túžba. Niekde až po nej nasledovala myšlienka o mieri, pretože po skončení vojny ani nebolo možné praktický rozvinúť inú myšlienku, ako tú, že vojna a jej výsledky poslúžili západnému kapitálu vysporiadať sa s Veľkou hospodárskou krízou, ktorá začala v roku 1929 a trvala až do polovice 30. rokov 20. storočia, a oživiť ekonomický systém kapitalizmu.
Prečítajte si tiež: Znak Srdca: Katechéza
Treba si zároveň uvedomiť, že ZSSR svojim príspevkom, a zásadným, k porážke fašizmu a nacizmu, iba pribrzdil minoritnú triedu kapitalistov, aby mohla extrémne formy svojej politiky - fašizmus a nacizmus - uplatňovať ďalej, pretože verejná mienka v Európe a vo svete by to vôbec nevedela prijať. Porážka fašizmu a nacizmu v roku 1945 nemohla a nebola definitívna, pretože jej podhubie, ekonomický systém kapitalizmu, ostal zachovaný, aj keď stratil tie pozície, ktoré mal v období pred vypuknutím vojny. Z tohto dôvodu je možné konštatovať, že zásadným príspevkom k nastoleniu mieru bola porážka fašistického Nemecka a na základe toho bolo možné pripraviť a zrealizovať Norimberský tribunál.
Kto profitoval z vojny?
Kto teda mohol ostať po skončení 2. svetovej vojny nedotknutý a posilnený? Nedotknutá ostala minoritná trieda kapitalistov zo Západu a najlepšiu príležitosť rozvinúť ekonomickú silu v prospech svoj a posilneniu ich postavenia vo svete dostali Američania. ZSSR svojimi životmi, svojimi nákladmi, svojím víťazstvom výrazne prispel k tomu, aby sa Američania povzniesli na novú úroveň a zároveň aby mohli všetkých nepotrestaných a potrebných nacistov využiť v rámci svojich politik a svetovládnych pozícií. Američania svoje mimoriadne postavenie po vojne využili v svoj prospech so zámerom výrazne posilniť svoje postavenie a svoju pozíciu v Európe a vo svete.
NATO: Ochranca kapitalizmu alebo garant mieru?
Medzi nadnárodnými štruktúrami významné postavenie bolo prisúdené - dohodnuté Organizácií Severoatlantickej zmluvy, podpísanej 12 zakladajúcimi krajinami 4.4.1949 vo Washingtone. NATO teda spojilo krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy. Je ťažko veriť tomu, že v čase založenia Aliancie išlo zakladajúcim členom o to, aby boli schopní sa brániť proti potenciálnemu nepriateľovi. Takýto nepriateľ neexistoval, ale existovalo niečo oveľa dôležitejšie. Ako som už uviedol vyššie, západný kapitalizmus utrpel čiastočnú porážku, pretože určité pozície v Európe stratil. V období začiatkov formovania socialistického tábora bolo potrebné v prípade potreby chrániť si svoje vlastné kapitalistické vydobytky a teda chrániť postavenie minoritnej triedy kapitalistov.
Podľa Zmluvy sa takejto ochrane západného kapitalizmu hovorí, že je potrebné chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Je treba pozorne čítať. NATO ochraňuje spoločné hodnoty spojencov, mierové riešenie konfliktov a podporuje stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickom priestore! Nikdy nešlo o nejakú planetárnu ochranu mieru mieru, rovnako ani o planetárny blahobyt, ale išlo o tvrdú ochranu západného kapitalizmu a jeho presadzovanie sa vo svete.
V rámci hľadania nových možnosti ako si vydobyť stratené pozície, nositelia konceptuálnej moci vždy počítajú s tým, ako bude potrebné zapojiť do západných štruktúr bývalých nacistov, ako udržiavať a formovať ich rady a podobne. Západný kapitalizmus nikdy nerešpektoval to, že sa vytvorila svetová socialistická sústava ako alternatíva ku kapitalizmu a preto boli Západom rozpracované mnohé iniciatívy a projekty na destabilizáciu socialistických krajín a na zmenu politických režimov.
Prečítajte si tiež: Súčasná slovenská poézia a tradícia
Návrat do náručia kapitalizmu a unipolárna globalizácia
Západný kapitalizmus na čele s USA si vydobil stratené pozície a nie iba to. Dokonca posilnil svoje pozície v Európe a vo svete, pretože agresívnymi plánmi a metódami si vynútil unipolárnu globalizáciu. Najprv bolo potrebné rozvrátiť socialistický tábor. Dostali sme vraj skutočnú slobodu - aspoň podľa západnej propagandy - v rámci ktorej nikto z občanov o ničom nemohol rozhodovať, pretože vopred o všetko bolo rozhodnuté: sloboda bude možná iba taká, aby dovolila uskutočniť návrat každého „strateného“ národa do lona západného kapitalizmu.
Podľa propagandy slovenský národ ziskal slobodu a samostatnosť, aby v rámci nej „zúčastnení hráči“ mohli rozvrátiť všetky vydobytky socializmu, počnúc ekonomikou. Lenže v rámci „skutočnej“ slobody slovenský národ nedostal príležitosť rozhodnúť o hospodárskej reforme - rekonštrukcií krajiny, podobne ako nedostali príležitosť rozhodnúť občania krajín východného bloku, v ktorých socializmus skončil. Lenže po roku 1989 socializmus bolo možné reformovať a to na niečo lepšie, ako bol návrat do kapitalizmu. Namiesto toho nám „tajní zúčastnení hráči“ naordinovali iba to staré z kapitalistického systému: privatizáciu, dereguláciu a voľnú ruku trhu.
Privatizáciou bolo potrebné vyrvať z rúk štátu všetok národný majetok, aby sa komunistická strana už nikdy nevrátila k svojej vedúcej úlohe v spoločnosti a aby sa na ekonomickú a politickú scénu vrátili kapitalisti a ich prisluhovači. Nastolená sloboda po roku 1989 viedla k tomu, aby bohatstvo národa, nadobudnuté poctivou prácou našich otcov a dedov skončilo v rukách súkromných osôb a definitívne v rukách západného kapitálu. Mali sme príležitosť urobiť krok vpred k demokratickému a spravodlivému socializmu.
Po kolapse socializmu sa krajiny východného bloku dostali naspäť do náručia kapitalizmu, globálneho kapitalizmu a jeho ideológie. Došlo teda k tomu, že západný kapitalizmus si dokázal vydobyť stratené pozície. Tým sa otázka konceptuálnej moci a jej plánov nenaplnila. Bolo potrebné pokračovať v príprave a realizácií ďalších plánov, pretože kapitalistická globalizácia založená na unipolárnom princípe je všežravá a teda smrteľne nebezpečná.
Vojna v Juhoslávii a expanzia NATO
Významnou súčasťou tohto plánu bola vojenská operácia NATO proti Juhoslávii pod názvom „Operácia spojenecká sila“ s jediným cieľom - rozdeliť najväčší štát v strednej Európe z bývalého socialistického tábora. Zničenie Juhoslávie sa totiž stalo predzvesťou expanzie NATO na východ s následným vtiahnutím „rozdelených“ do NATO. Západ využíva NATO ako prostriedok k tomu, aby Spojené štáty s pomocou svojich spojencov vytvorili globálnu nadvládu. K tomu smerujú všetky procesy, udalosti a politiky spojené s konceptuálnou mocou minoritnej triedy kapitalistov.
NATO cez svoju politiku otvorených dverí a partnerstvá vytvorilo mechanizmus, ktorý slúži k tomu, aby sa postupne vymazávali neutrálne a nezaradené štáty z mapy Európy a dokonca aj z celého sveta. Názorným príkladom vymazávania základnej zásady neutrality a neangažovanosti sú také štáty ako Švédsko a Finsko, pre ktorých tradícia neutrality bola donedávna samozrejmosťou. Ukrajina je tiež názorným príkladom toho, ako NATO účinne využíva svoje iniciatívy a politiku otvorených dverí k premene neutrálneho štátu na blokový štát. Po štátnom prevrate v roku 2014 bol neutrálny status, zakotvený v ústave, nahradený záväzkom sledovať euroatlantický kurz a dosiahnuť plnohodnotné členstvo v NATO. A vieme, že nastolený euroatlantický kurz je tvrdou súčasťou konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a vedie k 3. svetovej vojne.
Globálne ambície NATO
NATO je napríklad zamerané na podporu spolupráce prostredníctvom Stredomorského dialógu, v rámci ktorého ide o Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauretániu, Maroko, Tunisko. NATO upiera svoj pohľad do indicko - pacifického regiónu. NATO v rámci svojho plnenia hlavnej úlohy v oblasti zvýšovania bezpečnosti otvorilo spoluprácu s nečlenskými krajinami. V roku 1997 bola založená Euroatlantická partnérska rada, ktorá združovala všetky členské štáty NATO a 20 partnérskych krajín. Rada sa stala politickým nástrojom Aliancie na rozšírovanie a prehlbovanie spolupráce. Prostredníctvom rady sa zabezpečuje aj vojenská spolupráca v rámci Partnérstva za mier. Bol deklarovaný cieľ Partnérstva za mier: zvýšiť stabilitu a bezpečnosť v celej Európe! Politickí vodcovia členských štátov sa dali presvedčiť, že zvýšenie stability a bezpečnosti v celej Európe je možné bez Ruskej federácie a v jednotnom šiku proti nej.
Slovenská účasť v NATO
Všimnime si. Najprv NATO v prvom polroku 1999 napadlo Juhosláviu a od septembra 1999 sa Slovenská republika už podieľala na činnosti KFOR a operácie SFOR v Kosove a Bosne a Hercegovine. Slovensko sa veľmi aktívne zapájalo do vyslania vojakov v zahraničných mísiách pod vedením NATO. Dodávam, že tak vláda SR ako aj NR SR na svojich rokovaniach v marci a apríli 2003 súhlasili s pristúpením SR k Severoatlantickej zmluve. Je veľmi dôležité pochopiť vetu Rudolfa Schustera v týchto dňoch, keď zdôraznil, ze bez vstupu do NATO by Slovensko nebolo ani v EÚ. Rudolf Schuster bol v dobe rozhodovania sa o pristúpení SR k NATO prezidentom SR, takže iba on vie, čo to znamenalo.