Ženy odjakživa túžili po nezávislosti a slobode. Muselo však prejsť veľmi veľa času, aby sa k ženám, predovšetkým zo strany mužov, pristupovalo rovnocennejšie a ohľaduplnejšie. Stačil však jeden zlomový moment v dejinách a zrazu sa na ženy začalo pozerať o trochu inak. Aj napriek tomu, že práva žien stále nie sú rovnaké na celom svete, ženy bojujú ďalej. Dá sa povedať, že ide o najdlhšiu evolúciu v našich dejinách. Aj preto im dodnes patrí vlastný deň. Medzinárodný deň žien. Pripomíname si ho vždy 8. marca. Tento deň sa oslavuje v mnohých krajinách sveta hlavne ako prejav úcty k ženám a ich právam. Ide o prejav solidarity medzi ženami a zároveň o spomienku na snahu zrovnoprávniť ich postavenie v spoločnosti.
Zrod myšlienky MDŽ
Ak by sme v krátkosti nahliadli do histórie, táto tradícia oslavy Dňa žien bola uvedená do platnosti na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v dánskej metropole Kodaň. Práve 8. marca 1908 prechádzali tisícky žien ulicami amerického mesta New York. Ich požiadavky boli veľmi jasné - skrátenie desaťhodinového pracovného času, vyššie mzdy aj získanie volebného práva. O rok neskôr členky Socialistickej strany Ameriky vyhlásili symbolicky Deň žien. Prvý krát sa oslavoval 28. februára 1909. V ďalších rokoch sa mal konať vždy v poslednú februárovú nedeľu. V roku 1910 sa na Medzinárodnej konferencii pracujúcich žien Kodani rozhodlo, že oslavu tohto Medzinárodného dňa zavedú vo všetkých krajinách. V Rakúsko-Uhorsku sa po prvý raz MDŽ veľkolepo oslavoval počas 19. marca 1911. Dátum 8. marec, ako oficiálny termín Medzinárodného dňa žien sa však ustálil až po prvej svetovej vojne.
Tragédia, ktorá zmenila pohľad na pracovné podmienky žien
V americkej továrni Triangle Shirtwaist Factory sa však týždeň po oslavách v roku 1911 stala tragédia. Budovu v centre New Yorku zasiahol požiar. V tom čase tam pracovalo viac ako päťsto žien. Pracovný čas bol 14 hodín denne. V halách sa nachádzalo veľa horľavých materiálov a hasiace prístroje chýbali. V tom čase to však boli štandardné pracovné podmienky. Aj keď sa hasiči snažili, ich rebríky boli príliš krátke. Zúfalé ženy sa chceli zachrániť skokom z okna, ale mnohé netrafili do hasičských plachiet a zahynuli. Ostatné sa von nedostali. Požiar si vtedy vyžiadal takmer stopäťdesiat obetí, hlavne žien. Preto sa počas ďalších rokov začalo intenzívnejšie pracovať na téme pracovných podmienok žien a ich bezpečnosti.
MDŽ na Slovensku: Odraz doby a túžba po rovnoprávnosti
Slovenská žena v časoch konca 18. a v polovici 19. storočia bola hodnoverným odrazom života podrobeného národa. Zdieľala jeho osud a len občas sa vzbúrila proti nepravde. Žena z ľudu nemala možnosť vzdelávať sa, drela na malých políčkach a často pracovala aj namiesto mužov - vysťahovalcov. Odvážne vystúpenia žien neboli také časté. Zlé ekonomické podmienky, nerovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku aj historicky zdedené predsudky voči ženám, podľa ktorých žene prináležia také cnosti, ktoré ju pútajú k manželovi, domu aj Bohu - to všetko bránilo ženám byť účastné na spoločenskom živote. Túžba po vyššom vzdelaní však podporila emancipáciu žien na Slovensku. Spočiatku sa to týkalo hlavne meštiackych ženských vrstiev. V tomto období však nastali značnejšie pokusy o literárnu tvorbu žien či herectvo. Obdobie prvej svetovej vojny obnovilo boj o politickú rovnoprávnosť a sociálne záujmy pracujúcich žien. Komplikované vojnové podmienky a nutnosť zapojiť veľký počet žien do verejného života vytvorili možnosti na urýchlené začatie snaženia politicky zrovnoprávniť ženy. Aj v Československu oslavovali deň žien.
Ženské spolky ako hybná sila
S Dňom žien sa spájajú aj rôzne spolky, ktoré existovali od konca 19. a začiatkom 20. storočia po celej krajine. Najznámejším bol práve ženský kultúrny spolok Živena. Za jeho vznikom v Turčianskom sv. Martine stojí paradoxne muž Ambro Pietor, ktorý okolo roku 1869 vypracoval stanovy spolku a vytvoril pôdu pre jeho založenie. Spomenutý rok sa tak stal pamätným v histórii ženského hnutia na Slovensku. Ženy mali po prvý raz svoju organizáciu a vystupovali ako riadený celok. Cieľom Živeny bolo stmeliť slovenské ženy a pokračovať v práci, aby sa vzdelávali, boli mravné, súce, pilné hospodárky, horlivé dcéry národa, podporovať schopné dievčatá v štúdiách, podporovať prácu slovenských spisovateliek či poetiek. Živena tak nechcela kopírovať meštiacke ženské hnutie vo svete v rámci boja o volebné práva, chcela hlavne nadviazať na úsilie získať pre ženy prístup k vzdelaniu. Koncom 19. storočia začal vznikať prvý časopis Almanach Živeny. V 50. rokoch 20. storočia bol tento časopis nahradený dodnes vychádzajúcim časopisom Slovenka. Dokonca v 30. rokoch 20. Na Spiši miestne odbory Živeny fungovali v mestách aj na dedinách. Zapájali sa do organizácii rôznych podujatí v oblasti kultúry a spolupracovali aj s ďalšími spolkami. Spolok patril aj medzi dobročinné, keďže pomáhal s rôznymi charitatívnymi aktivitami.
Prečítajte si tiež: Čo je ITLOS?
Živena v Kežmarku a ďalšie spolky
Miestny odbor Živeny existoval aj v Kežmarku. Založený bol v roku 1933. Venoval sa hlavne ochotníckemu divadlu. V januári roku 1936 si ochotníci kežmarskej Živeny zahrali veselohru Evino nedôstojné povolanie od Testauera. Samotné mesto Kežmarok malo aj iné spolky, kde sa stretávali dámy. Ženy sa v nich chceli navzájom vzdelávať, pomáhať v sebarozvoji, vytvárať akúsi solidaritu, rozvíjať rôzne prospešné činnosti či všestranne sa angažovať. Už v roku 1897 tu vznikol Spolok židovských žien. Neskôr v roku 1908 v meste začal fungovať Kežmarský všeobecný ženský spolok.
Mária Krajňáková: Príklad angažovanej ženy z Kežmarku
Zaujímavou ženskou osobnosťou v Kežmarku v období 1. polovice 20. storočia bola Mária Krajňáková, ktorá sa v roku 1918 vydala za predstaviteľa robotníckeho hnutia v meste - Michala Krajňáka. V roku 1921 sa stala zakladajúcou členkou KSČ v Kežmarku. Bola funkcionárkou mestských a okresných orgánov KSČ a masových revolučných organizácií na Spiši. V roku 1923 ušila zástavu ženskej sekcie KSČ, ktorú ženy po prvý raz niesli v prvomájovom sprievode v roku 1924. Od roku 1927 bola členkou obecného zastupiteľstva za KSČ. Založila Zväz slovenských žien v Kežmarku a participovala na založení ženského spevokolu. Pracovala ako funkcionárka ZSŽ, ZČSSP a bola členkou Československého výboru obrancov mieru. Za svoje zásluhy bola ocenená v roku 1958 vyznamenaním Za zásluhy o výstavbu a v roku 1962 Radom práce.
Ženy v domácnosti a v práci: Emancipácia v praxi
Pomerne zaužívaným pravidlom žien v minulosti bolo, že ak mali viacero detí, často zostali doma a fungovali ako ženy v domácnosti. Starali sa o chod domu, kuchyňu, o manžela a hlavne o deti. Do práce chodievali menej a práve muž bol nielen hlavou, ale aj takpovediac peňaženkou rodiny. V Kežmarku bola veľkou pracovnou možnosťou hlavne textilná továreň Karola Weina, ktorú tu v roku 1884 presunul zo Starej Ľubovne. Práve tu ženy dostávali priestor zamestnať sa a často pracovali ako šičky. Aj takto sa prejavovala emancipácia žien, ktoré nesedeli doma so založenými rukami, postarali sa nielen o deti, ale neváhali pomôcť domácnosti aj finančne. Weinovské ženy mali rovnako svoj silný vplyv. Okrem Karla Weina bola v spoločnosti z rodiny jeho manželka Mária Weinová. Pre zamestnancov sa vybudovali aj domčeky a ich deti chodili dokonca do vlastnej škôlky. V školskom spolku Schulverein pri Nemeckej evanjelickej a v dievčenskej meštianskej škole bola jeho predsedníčkou dcéra Karola Weina - Elza.
Inšpirácia v každodennom živote
Po veľkých ženských inšpiráciách však nemusíme pátrať príliš ďaleko. Silu, odhodlanie, veľkorysosť či odvahu môžeme nájsť priamo okolo seba. Hľadajme ich v našich mamách, sestrách, babičkách, tetách či vnučkách. Vráťme sa v spomienkach a pripomeňme si, čo všetko boli ochotné urobiť pre nás, pre rodinu a poďakujme im za toto ich malé hrdinstvo. Nielen v tento sviatočný deň, ale každý jeden.
Prečítajte si tiež: História a význam Medzinárodného Dňa Jedla
Prečítajte si tiež: Preplatenie nákladov za liečbu