Mastný hrniec od Júliusa Barča-Ivana je klasická slovenská komédia, ktorá prostredníctvom humoru odhaľuje vážne problémy spoločnosti, ako sú ctibažnosť, karierizmus a morálny úpadok. Táto veselohra o "domnelom" ministrovi a jeho falošných ctiteľoch, ktorí sa snažia urvať si kúsok z "mastného hrnca", patrí medzi najlepšie diela slovenskej dramatickej tvorby.
Obsah a dej
Dej komédie sa točí okolo rodiny profesora Babíka. Žena profesora Babíka, Mahuliena, je posadnutá peniazmi, spoločenským postavením a mocou. Keď jedného dňa dôjde k omylu a Svetozára vyhlásia za ministra financií, je konečne šťastná. Netuší, že došlo k zámene mien. Ministrom financií sa v skutočnosti stal Svetozárov brat Miloš z Tvrdošína. Mahuliena sa začne hrať na veľkú dámu, vyberá Svetozárovi šaty a diktuje príhovory. Dokonca zakáže svojej jedinej dcére Vierke stretávať sa s Jankom. Od všetkých vyžaduje úctu a zdvorilostné spôsoby. Vierka prehovára otca, aby sa vzdal svojej funkcie a vrátil sa k svojmu povolaniu. Nemusí ho však veľmi prehovárať, pretože sám Svetozár nechce byť ministrom. Funkciu prijal len preto, aby mal pokoj od Mahulieny. Po príhovore na stanici vyjde pravda najavo. Svetozár sa lúči s Vierkou a Mahulienou a vtom príde Vrbický. Povie Svetozárovi, že došlo k omylu a že bude zase profesorom. Svetozárovi padne kameň zo srdca a Vierke tiež. Mahuliena je touto správou šokovaná.
Okolo "ministra" Babíka sa začnú rojať falošní ctitelia a pochlebovači, ktorí sa snažia získať jeho priazeň a niečo si uchmatnúť z "mastného hrnca". Autor majstrovsky odhaľuje pokrytectvo, pretvárku a pätolizačstvo, ktoré sú prítomné v spoločnosti.
Analýza postáv
- Mahuliena: Ambiciózna a majetnícka manželka, pre ktorú je spoločenské postavenie a moc dôležitejšie ako čokoľvek iné.
- Svetozár: Dobrácky a neambiciózny profesor, ktorý sa nechce stať ministrom, ale prijme túto funkciu, aby mal pokoj od manželky.
- Vierka: Racionálna dcéra, ktorá stojí nohami pevne na zemi a prehovára otca, aby sa vzdal funkcie.
Kontext vzniku a inscenovanie
Július Barč-Ivan napísal Mastný hrniec ako svoju jedinú veselohru. Premiéru mala v Slovenskom národnom divadle (SND) 9. marca 1940 počas éry Slovenského štátu v réžii Ferdinanda Hoffmanna. Inscenácia bola pre jej údernosť a ostrú satiru po premiére okamžite stiahnutá z repertoáru SND a bolo zakázané uvádzať ju na profesionálnych scénach po celom Slovensku. Táto udalosť poukazuje na silu satiry a jej schopnosť odhaliť nepríjemné pravdy o spoločnosti.
Hoffmann bol v skutočnosti divadelný samouk. Napriek tomu, že nemal profesionálne divadelné vzdelanie, vďaka svojej aktívnej činnosti na divadelnom poli dostal v roku 1938 ponuku stať sa riaditeľom a umeleckým šéfom Východoslovenského národného divadla v Košiciach. Svoj naplánovaný dramaturgický aj organizačný program však nestihol realizovať, pretože po Prvej viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarskému kráľovstvu, musel mesto urýchlene opustiť. No už 1. 12. 1938 ho Ján Borodáč prijal na pozíciu dramaturga činohry Slovenského národného divadla. Hoffmann sem preniesol časť svojho dramaturgického plánu z Košíc a ďalšie sezóny už vystaval nanovo. De facto jediným režisérom SND bol v tom čase Ján Borodáč, ktorý režíroval najmä slovenské hry klasické aj súčasné, ruskú klasiku a sovietske drámy. Ján Jamnický v tomto období režíroval rozprávky a divácky populárne tituly podobne ako Andrej Bagar, ktorý však po roku 1939 divadlo musel opustiť. Hoffmann sa počas pôsobenia v SND zviditeľnil ako režisér protirežimových názorov namierených proti totalitnej Slovenskej republike. Jedna z prvých inscenácií, v ktorej dal voľný prechod kritike novej slovenskej spoločnosti, bola hra Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec (9. 3. 1940).
Prečítajte si tiež: Analýza diela Mastný hrniec
Scénickú výpravu k inscenácii vytvoril Teodor Gabula. Navrhol scénu, ktorá pôsobí ako z papiera - čo vyvoláva dojem lacného interiéru malomestskej domácnosti (pre variabilnosť scény sa najmä v prvej časti využívala aj točňa, čo prispelo k dynamike situácií). Toto riešenie pomohlo aj javiskovej situácii, v ktorej spadla španielska stena, ktorá zrejme oddeľovala hosťovskú izbu od kancelárie. Išlo o výstup z druhého dejstva, v ktorom Riaditeľ, Starosta a Poslanec prídu na návštevu k Babíkovcom, aby budúcemu ministrovi zablahoželali k funkcii a odovzdali mu diplom čestného občana mesta. Avšak Svetozárovi slúžka Hanka odnesie všetky nohavice, preto sa návšteve najskôr skrýva za stôl a v závere výstupu, keďže mu je celá situácia smiešna, k nej mimovoľne prikročí a ukáže sa len v spodných nohaviciach. Jeho manželka, aby zachránila trápnu situáciu, teatrálne omdlie. V Hoffmannovej réžii získal tento výstup oveľa grotesknejší ráz než v texte.
Kritika a ohlasy
Inscenácia Mastného hrnca v réžii Ferdinanda Hoffmanna nemala ani jedinú reprízu. Premiéra sa stala zároveň derniérou. Kritika mastnohrnčiarstva, slovenských malomestských pomerov sa ukázala byť pre politickú vrchnosť pálčivým problémom. V postave učiteľa Babíka sa totiž spoznal vtedajší minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, tiež pôvodným povolaním učiteľ, a okrem zákazu samotnej inscenácie vydal aj príkaz, že v Barčovej-Ivanovej hre nesmú hrať nijakí učitelia. Najtvrdším kritikom inscenácie bol Andrej Mráz, ktorý sa k jedinému premiérovému predstaveniu opakovane vyjadril. Vyčítal režisérovi štýlovú nejednotnosť a zmiešavanie žánrov, najmä vo vedení hercov. Pôvodom českú umelkyňu Miladu Frýdovú v postave manželky Mahulieny podrobil generálnej kritike ako herečku, ktorá má úzky diapazón prostriedkov, takmer nijakú mimiku. Ján Sýkora v úlohe Babíka bol podľa Mráza „bezpečný v scénach, v ktorých mal ucelenejšie interpretovať dobráckeho človeka pod papučou“. Mráz kritizoval i výkony Vilmy Jamnickej, Ruženy Porubskej a Emílie Wagnerovej v rolách manželiek malomestských mocipánov (Riaditeľka, Starostová, Poslancová). Režisér ich zaviedol k priveľkej karikatúre. Dokonca ani Jozef Felix, ktorý neskôr sám vo funkcii dramaturga SND musel zápasiť s cenzúrou, nenašiel na hre ani inscenácii pozitíva.
Inscenácia však nebola stiahnutá z repertoáru z dôvodu nízkej umeleckej kvality, ale urazeného ega ministra Siváka. Bolo to teda už po druhý raz, čo cenzorský zásah ovplyvnil uvedenie hry Júliusa Barča-Ivana. Inscenácie či skôr Barčovho textu sa v časopise Nástup zastal Jozef Ambruš pod pseudonymom Dr. Ľ. Babčin. Ponúka paralelu s Gogoľovým Revízorom, ktorého videl údajne sám ruský cár a inscenácia sa ho hlboko dotkla. Ambruš píše o intrigách a klebetách, ktoré si všimol na premiére, a podľa jeho názoru ovplyvnili v druhej časti aj samotných hercov, z ktorých bolo cítiť nervozitu. Píše, že dôvodom, prečo hra nezotrvala v repertoári, bola jej údajná nedostatočná umelecká kvalita. Jeho článok však nehodnotí umeleckú kvalitu hry, zaoberá sa len jej ideovou stránkou.
Po kritike, ktorá sa zniesla na inscenáciu a na dramatické schopnosti Barča-Ivana, publikovanie pôvodného rukopisu bolo do istej miery autorovou rehabilitáciou. Nič sa však nezmenilo na skutočnosti, že bratislavská inscenácia dostala Ferdinanda Hoffmanna na nepísanú politickú „čiernu listinu“. V roku 1941 ho z divadla prepustili, stal sa vedúcim kultúrneho oddelenia Úradu propagandy a v roku 1945 emigroval s rodinou do Argentíny.
Adaptácie a súčasnosť
Mastný hrniec bol niekoľkokrát adaptovaný pre televíziu. Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia.
Prečítajte si tiež: Recepty na mastný chlieb
Dielo je stále aktuálne a poukazuje na nemenlivé ľudské vlastnosti, ako sú pokrytectvo, pretvárka a pätolizačstvo. Mestské divadlo Trenčín uviedlo drámu Matka (premiéra 2011), ktorá zaznamenala mimoriadny úspech u publika aj odbornej kritiky. Preto sme sa rozhodli nadviazať na túto inscenáciu a ponúknuť ďalšie veľdielo autora.
Prečítajte si tiež: Hodnotenie predstavenia Mastný hrniec