Literárny týždenník MASO, ako aj iné literárne periodiká, zohrávajú dôležitú úlohu v kultúrnom a literárnom živote spoločnosti. Tento článok sa zameriava na recenzie publikované v literárnom týždenníku a skúma širší kontext literárnej kritiky a jej výzvy. Na pozadí príbehu recenzenta, ktorý sa pohybuje v literárnom svete, sa dotýkame dôležitosti literárnych časopisov, zmien v literárnom prostredí po roku 1989 a otázok financovania kultúry.
Recenzent v literárnom svete
Náš hrdina, ktorý sa už dvadsaťpäť rokov venuje písaniu recenzií, pozná únavnú a nie vždy radostnú stránku tejto činnosti. Recenzovanie je ťažko skúšaný útvar s nejasne stanovenými parametrami. Navyše, často ide o posudzovanie kníh priateľov a známych, alebo autorov, ktorí sa vzdialili jeho vkusu. Tento recenzent, žijúci v malom meste, publikuje aj v týždenníku, ktorý vznikol pred novembrom 1989. Hoci dostal ponuku pracovať v tomto časopise, rozhodol sa zostať vo svojom meste, kde má istú mieru komfortu.
Literárny týždenník v opozícii
Aj po novembri 89 publikoval v týždenníku. Po prevrate sa literárny týždenník opäť ocitol v opozícii. V týždenníku však pribúdalo materiálov, ktoré vetrali so stupňujúcou sa vehemenciou našu hnedú minulosť. Recenzentovi sa zdalo, že dokonca nastáva čas jej adorácie. Občas sa prejavil v časopise, do ktorého ho získal v literárnych začiatkoch práve Pustaj… Písal tam o Clementisovi, rozdelení federácie bez referenda, ktoré považoval po auguste 1968 a novembri 1989 za najzávažnejší dejinný úder súčasnosti voči bezbranným občanom… Písal aj o svojich kolegoch-učiteľoch, ponižovaných a zaznávaných ako ešte nikdy predtým, hoci sa tvrdilo, že práve ich totalita zneužívala podstatne viac. Svojou troškou do mlyna prispel aj napísaním článku o sladkých rokoch šesťdesiatych, na ktoré nemohol spomínať v zlom.
Zdalo sa mu, že sa niečo predsa len zmení, keď Pustaja v šéfovaní vystriedal recenzentov dobrý známy z porôt regionálnych literárnych súťaží, ktorý takto využil šťastné obdobie vymanenia sa zo závislosti na alkohole, nahradené návalom príchylnosti k vtedajším mocným. Do redakcie prišiel k šéfredaktorovi-hubárovi aj ďalší recenzentov priateľ, neobyčajne seriózny a poctivý človek, ktorému išlo vždy predovšetkým o dobrú literatúru a myšlienku. Tvár tohto časopisu naďalej poznamenávalo politizovanie na príliš oklieštene chápanú a ventilovanú národnú nôtu…
Napriek zjavným príznakom tohto stavu redakcie týždenníka si náš recenzent sadol na dlhší čas k písaciemu stroju a napísal o všetkom, čo ho bytostne srdilo, nešetriac nikoho. Domnieval sa vtedy, chudáčisko, že ten päťstránkový materiál vari i uverejnia. Vylial si srdce na všetko, čo ho ťažilo v súvislosti s týždenníkom - zmienil sa o reanimácii ľudáctva a tisoizmu pod zdanlivo inými, novými nálepkami, bral na zodpovednosť často literárne a odborne nekompetentných autorov nenávistných protičeských, protižidovských a protimaďarských výlevov, postrádajúcich súdnosť, odbornú objektivitu a hlavne príslušnú mieru ľudskej tolerancie. Rezolútne odsúdil aj politické službičkovanie, ku ktorému práve v tomto období časopis dospel až príliš jednoznačne, hoci v záhlaví bolo jeho literárne nasmerovanie vymedzené úplne jasne.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť bolonskú
Dôležitosť literárnych časopisov
Literárne časopisy zohrávajú kľúčovú úlohu v objavovaní a podpore nových talentov. Ako sa ukázalo na príklade Johna Fanteho, honorár za publikovanú poviedku môže autorovi doslova zachrániť život. Na Slovensku, kde sú instantné články v bulvárnych médiách považované za vrchol čitateľského zážitku, pôsobia literárne časopisy ako dinosaury.
Ich existencia je často ohrozená nedostatkom financií a nezáujmom spoločnosti. Mnohí považujú literárne časopisy za prežitok minulého režimu a spochybňujú ich financovanie štátom. Napriek tomu, literárne časopisy sú dôležitou platformou pre literárnu kritiku a diskusiu o kultúrnych a spoločenských otázkach.
Zmeny v literárnom prostredí po roku 1989
Po páde režimu v roku 1989 zanikol Zväz slovenských spisovateľov a vzniklo niekoľko nezávislých združení, ako napríklad Spolok slovenských spisovateľov (SSS) a Asociácia organizácií slovenských spisovateľov (AOSS). Každé združenie vydáva vlastné časopisy a spolupracuje s vlastným tímom spisovateľov, kritikov a výtvarníkov.
Financovanie kultúry
V mnohých krajinách je kultúra závislá od štátnych dotácií. Na Slovensku je problémom strnulé prešľapovanie na mieste a nedokonalá sponzorská politika. Literárne časopisy sú ohrozené otázkou, koľko dostanú tento rok. Pritom by stačil jeden dobrý sponzorský zákon. V USA má vďaka nemu napríklad každé väčšie mesto vlastné literárne periodikum a každoročne vyhlasuje rebríček najlepších časopisov.
Súčasná situácia literárnych časopisov
Podľa kníhkupcov je najpredávanejším časopisom Romboid, za ním nasleduje týždenník Knihy a spoločnosť. Kto si chce prečítať to najlepšie zo zahraničnej literatúry, siahne po Revue svetovej literatúry. Zo zahraničných literárnych časopisov sú u nás dostupné len české Literární noviny alebo Prague literary review.
Prečítajte si tiež: Tipy na prípravu pečeného mäsa
Cikkerova opera Juro Jánošík a jej reinterpretácia
V Roku slovenskej hudby oživila Štátna opera v Banskej Bystrici operu Juro Jánošík od Jána Cikkera. Táto opera, s námetom zakotveným v slovenskej mytologizujúcej histórii, bola reinterpretovaná režisérom Romanom Polákom. Polák sa pohral s cestou scivilnenia jednotlivých obrazov a akcentoval obraz dnešnej pokrivenej spoločnosti.
Inscenácia zvýraznila kontrast čierno-bielej farby a metafory čierno-bieleho videnia sveta. Ľudové tance zbojníkov boli pohybom a oblečením iba náznakom dotknuté štylizovaným folklórom. Choreografka Stanislava Vlčeková siahla skôr do subkultúry hipsterov, presvedčená, že treba príbeh ľudového hrdinu preniesť do 21. storočia.
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť fašírku s vajíčkom?