Kura domáca (Gallus domesticus), v poľnohospodárskej a chovateľskej praxi známa aj ako sliepka, je domestikovaný druh kurotvarých vtákov a patrí medzi najrozšírenejšie domáce zvieratá na svete. V roku 2003 sa odhadoval počet jedincov chovaných na približne 24 miliárd. Tento článok sa zameriava na prítomnosť a význam kury domácej v starovekom Egypte, pričom vychádza z dostupných historických a archeologických dôkazov.
Pôvod a rozšírenie kury domácej
Kura domáca bola vyšľachtená z kury divej (Gallus gallus), ktorá pochádza z oblasti Indie alebo Juhovýchodnej Ázie. Domestikácia prebiehala asi pred 4 000 rokmi pred Kr.. Z Indie sa zdomácnené kury dostali do Lýdie v západnej časti Malej Ázie a neskôr v 5. storočí pred Kr. aj do Grécka.
Kura domáca v starovekom Egypte
V starovekom Egypte sú skrotené kury známe od obdobia 18. dynastie.
Charakteristika kury domácej
Všetky kury sú zaradené medzi hrabavce, čo znamená, že sú prispôsobené životu na zemi. Majú zavalité telo, silné nohy vhodné na behanie s pevnými pazúrmi používanými na hrabanie a krátke krídla, kvôli ktorým ťažko lietajú. Perie kury domácej nie je mastné, preto rýchlo premokne. Okrem polárnych oblastí sa kura domáca chová po celom svete. Do teraz bolo vyšľachtených viac než tisíc plemien.
Plemená kury domácej
Do dnešného dňa bolo vyšľachtených viac ako tisíc plemien kury domácej. Tieto plemená sa líšia svojou úžitkovosťou, vzhľadom a vlastnosťami. Medzi najznámejšie patria:
Prečítajte si tiež: Ako pripraviť kura vo vrecku
- Nosné plemená
- Mäsové plemená
- Plemená s kombinovanou úžitkovosťou
- Bojové plemená
- Okrasné plemená
Alexandria: Stredisko starovekého sveta
Pre lepšie pochopenie kontextu prítomnosti kury v starovekom Egypte je užitočné pozrieť sa na významné mestá a kultúrne centrá tej doby. Alexandria, mesto na stredomorskom pobreží Egypta, zohrávala kľúčovú úlohu v starovekom svete. Počas vlády Ptolemaia I. Sotéra, ktorý nastúpil po smrti Alexandra Veľkého, sa mesto rozvinulo na hlavné hospodárske, ekonomické a kultúrne centrum antického sveta. Tento status si udržalo aj po smrti Kleopatry VII.
Rímsky cisár Augustus pripojil Egypt k Rímskej ríši po víťaznej bitke pri gréckom meste Preveza. Alexandria v čase svojej antickej slávy mala údajne až pol milióna obyvateľov. Mesto bolo dôležité aj pre vzostup kresťanstva, stalo sa strediskom kresťanského učenia a sídlom biskupa. V 7. storočí Egypt dobyli Arabi, ktorí preniesli svoju pozornosť na oblasť dnešnej Káhiry.
V Alexandrii sa nachádzali významné ulice ako Dromos a Mesion Pedon, kde sa stretávali a vytvárali agoru. Kráľovská rodina žila v štvrti Basileia alebo Brucheion pri pobreží, na východe mesta bola židovská časť a na západe Emporion. Kráľovský palác údajne stál pri Museione, vedeckom centre so slávnou knižnicou, ktorá neskôr vyhorela.
Z helenistického a rímskeho obdobia sa zachovalo len málo pamiatok, ale zaujímavé sú napríklad katakomby, Pompejov stĺp a antické divadlo. Z islamského obdobia sú zachované mešity zo 17. a 18. storočia v andalúzskom štýle, ktoré sa nachádzajú pri pobreží v blízkosti pevnosti. V Alexandrii sa nachádza aj Koptská katedrála sv. Marka, historické sídlo alexandrijského patriarchu, postavená na mieste, kde v roku 60 n.l. postavil kostol sv. Marek.
V súčasnosti je Alexandria moderným mestom, najvýznamnejším egyptským prístavom, sídlom vedeckovýskumných ústavov, knižníc, ako je moderná Bibliotheca Alexandrina, a univerzity z roku 1942. Medzi najkrajšie stavby patrí Alexandrijská opera, postavená v roku 1918 za vlády kráľa Fuada I.
Prečítajte si tiež: Slávnostný obed s kuraťom
Delta Nílu: Úrodná oblasť Egypta
Alexandria leží v západnej časti delty rieky Níl. Delta Nílu sa nachádza v Dolnom Egypte, kde sa rieka Níl rozprestiera a odteká do Stredozemného mora. Je to jedna z najväčších riečnych delt na svete, pokrýva 240 km pobrežia Stredozemného mora a je bohatým poľnohospodárskym regiónom. Delta začína mierne dole prúdom od Káhiry a rozdeľuje sa na dve hlavné vetvy, Damietta a Rosetta, ktoré tečú do Stredozemného mora v prístavných mestách s rovnakým názvom.
Suezský prieplav sa nachádza východne od delty a vstupuje do pobrežného jazera Manzala severovýchodne od delty. Na severozápade sú ďalšie tri pobrežné jazerá alebo lagúny: jazero Burullus, jazero Idku a jazero Mariout. Níl je považovaný za "oblúkovú" deltu, pretože pri pohľade zhora pripomína trojuholník alebo kvet.
V modernej dobe vonkajšie okraje delty Nílu erodujú a niektoré pobrežné lagúny zaznamenali rastúcu úroveň slanosti, pretože ich spojenie so Stredozemným morom sa zvyšuje. Keďže delta už nedostáva ročný prísun živín a sedimentov z horného toku v dôsledku výstavby priehrad v Asuáne, pôda záplavových oblastí sa stala chudobnejšou a v súčasnosti sa používa veľké množstvo hnojív.
Ľudia žijú v oblasti delty Nílu už tisíce rokov a intenzívne obrábajú tunajšiu úrodnú pôdu najmenej posledných päťtisíc rokov. V júli 2019 bol v potopenom meste Heracleion nájdený malý grécky chrám, staroveké žulové stĺpy, lode nesúce poklady a bronzové mince z vlády Ptolemaia II., ktoré sa datujú do 3.- 4. storočia p.n.l. V januári 2019 archeológovia objavili hrobky z druhého prechodného obdobia a pohrebiská z éry Naqada II. Pohrebisko obsahovalo pozostatky zvierat, amuletov a skarabeov vyrobených z fajansy, okrúhle a oválne hrnce s rukoväťami, kamienkové nože a keramiku.
Záznamy z dávnych čias ukazujú, že delta mala sedem rozvodov z východu na západ, a to: Pelusiac, Tanita, Mendesian, Fhatnitic, Sebennytic, Bolbitin a Canopic. V dôsledku protipovodňovej ochrany sú teraz len dve hlavné vetvy, a to Damietta (Fhatnitic) na východe a Rosetta (Bolbitin) v západnej časti delty.
Prečítajte si tiež: Slávnostné Kura s nádychom kreativity
Počas jesene sú časti rieky Níl červené s lotosovými kvetmi. Dolný Níl (sever) a horný Níl (juh) má množstvo rastlín, ktoré tu rastú v hojnosti. Už v čase staroveku symbolom horného Nílu bol egyptský lotos a dolného Nílu papyrus (Cyperus papyrus). Z nílskeho papyrusu sa vyrábal v starovekom Egypte papyrusový papier.
V delte zimuje niekoľko stoviek tisíc vodných vtákov, vrátane najväčších koncentrácií čajok a fúzatých ternov na svete. Medzi ďalšie vtáky, ktoré sa udomácňujú v delte, patria volavky sivé, kormorány a ibis. V delte Nílu žijú živočíchy, ryby, žaby, korytnačky.
Delta má horúce podnebie ako zvyšok Egypta, ale jej to najsevernejšia časť, ktorá je najvlhkejšou oblasťou v krajine. Má relatívne mierne teploty, pričom maximá zvyčajne v lete neprekročia 30 °C. Delta je najteplejšia v júli a auguste s maximálnym priemerom 35 °C. Zimné teploty sa vo všeobecnosti pohybujú v rozmedzí od 9 °C v noci do 19 °C počas dňa. Oblasť delty Nílu sa počas zimy stáva vlhkou s chladnejšími teplotami a dažďom.
Iné zaujímavosti Egypta
Pre úplnosť je užitočné spomenúť aj ďalšie zaujímavosti Egypta, ktoré môžu poskytnúť širší kontext pre život a kultúru v starovekom Egypte.
Mesto El Alamein, ktoré leží medzi Marsa Matruh a Alexandriou, bolo v staroveku známe ako Locassis, čo znamená „biela škrupina“ podľa nádherných bielych pláží. V roku 1942 sa tu odohrali kruté boje medzi nemeckým vojskom pod vedením generála Rommela proti spojencom na čele s generálom Montgomerym.
Mesto Marsa Matrouh, ktoré leží cca 300 km západne od Alexandrie, má peknú pobrežnú promenádu, mešitu Al Awam, kostol Panny Márie, mestské múzeum a starý líbyjský trh. Medzi tunajšie atrakcie patrí 5 km dlhá Kleopatrina pláž s bustou kráľovnej a lagúna medzi skalnými masívmi, kde sa kedysi kúpala.
Oáza Siwa, ktorá leží juhozápadne od Marsa Matruh, je v prepadline 17 m pod úrovňou mora, len 50 km od líbyjských hraníc. V tunajších soľných jazerách sa dá i oddychovať. Práve v tejto oblasti sa nachádza jeden z najväčších dunových pásov na svete a to s dĺžkou 140 km. Za pozornosť stojí Hora mŕtvych s množstvom starovekých hrobov objavených náhodou, keď sa miestni obyvatelia ukrývali v roku 1944 počas 2. sv. vojny. V Siwe kedysi stál i chrám boha Amona a slávna veštiareň, kde si údajne nechal veštiť aj Alexander Veľký.
Estragón v starovekom Egypte
Bylinka estragón bola známa už v starovekom Egypte, kde sa používala predovšetkým na náboženské účely a v liečiteľstve. Do európskej kuchyne estragón vtrhol s mongolskou inváziou až v 13. storočí. Používa sa na ochutenie kurčiat, rýb, pečeného a duseného mäsa, pri nakladaní zeleniny alebo príprave špeciálnej estragónovej horčice.
Záhadné hieroglyfy v chráme Setiho I.
V chráme Setiho I. sa nachádzajú hieroglyfy, ktoré niektorí interpretujú ako zobrazenie helikoptéry, lietadiel a ponorky. Väčšina archeológov sa však zhoduje, že tieto rytiny sú príkladom pareidólie, našej tendencie vnímať vzor alebo význam, ktorý tam v skutočnosti nie je. Skutočné vysvetlenie “vrtuľníka” súvisí s odkazmi rôznych vodcov a prepisovaním hieroglyfov v priebehu času. Pôvodná rytina, ktorá vznikla počas vlády Setiho I., v preklade znamená “Ten, ktorý odháňa deväť nepriateľov Egypta”. Neskôr ho prerobili majstri počas vlády Ramzesa II. Štuk, ktorý sa použil na prekrytie nápisu Seti I., časom erodoval, čo viedlo k vzniku jedného kombinovaného obrazu.