Úvod
Otázka prijímania Eucharistie deťmi je témou, ktorá vyvoláva mnohé diskusie a polemiky. Tento článok sa zaoberá historickým vývojom tejto praxe v rôznych kresťanských cirkvách, so zameraním na prijímanie chleba namočeného vo víne, známeho aj ako prijímanie pod oboma spôsobmi. Starobylá prax, pri ktorej sviatosti krstu, myropomazania (v západnej terminológii birmovania) a Eucharistie tvorili jednotu, bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. To potvrdzujú cirkevní otcovia aj liturgické knihy miestnych cirkví.
Starobylá tradícia jednoty iniciačných sviatostí
Od prvých storočí kresťanstva bola tradícia Cirkvi bohato dokumentovaná, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi. Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe. Okrem iných možno spomenúť svedectvá Apoštolských konštitúcií, sv. Cypriána, sv. Augustína, Nikefora, Evagria a ďalších. Tieto pramene ukazujú, že prijímanie Eucharistie bolo neoddeliteľnou súčasťou uvádzania do kresťanského života, a to aj pre deti.
Medzi mnohými dokumentami, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe možno spomenúť Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár (euchologion), Ordo Romanus zo 7. storočia, ale tiež iné Ordá z neskoršieho stredoveku, ktoré cituje M. Maccarone z diela M. Andrieua.
Ešte v 10. storočí bola, podľa Ordines rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa, podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst.
Vývoj praxe na Západe
Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba čo viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne, a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie. Miestne synody niektorých cirkví na Západe sa príležitostne vyjadrovali o udeľovaní Eucharistie deťom.
Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad vitamínu D
Zmena tradičnej praxe prijímania detí zahrnula po Maronitoch do svojich kanonických predpisov aj ďalšia veľká východná cirkev, teda tá ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596). Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode, ktorá sa konala v roku 1720.
Zdá sa, že prax nahradzovať eucharistické spôsoby obyčajným vínom, ktoré sa dávalo deťom po krste, vydržala na niektorých miestach Nemecka a Francúzska (napr. v Pikardii) až do 18.-19. storočia.
Tridentský koncil a jeho vplyv
Iná príležitosť na upresnenie noriem týkajúcich sa týka eucharistického prijímania detí, sa na Západe naskytla počas Tridentského koncilu. V rámci diskusie o sviatostiach pojednávali konciloví otcovia aj o otázke nevyhnutnosti udeľovať Eucharistiu deťom. M. E. Johnson zdôrazňuje, že Tridentský koncil sa o tejto otázke vyjadril veľmi obozretne. Nechcel zavrhnúť starobylú prax a bol pripravený takú vec aj tolerovať. Naopak, formulácia Tridentského koncilu zavrhuje len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, ale vôbec nevylučuje možnosť podať Eucharistiu deťom.
Prax vo východných cirkvách
Čo sa týka prijímania detí, na pochopenie jeho doktrinálneho vývoja a praxe vo východných katolíckych cirkvách by bolo potrebné kompletné štúdium historických prameňov a svedectiev jednotlivých cirkví. Z predtridentského obdobia jestvujú dva dôležité pápežské dokumenty, ktoré so zvláštnym zreteľom na prax byzantskej (gréckej) a italo-albánskej cirkvi pojednávajú o medziobradových vzťahoch. Pápež Lev X. vo svojom apoštolskom liste Accepimus nuper z 18. mája 1518, adresovanom arcibiskupovi Messiny, prikazuje, aby sa gréckym deťom, tak ako je to ich zvykom, udeľovala sviatosť Eucharistie hneď po krste. Podobne pápež Pavol III., v apoštolskom liste z 23. decembra 1534, ktorý sa týka italo-albánskej cirkvi na Sicílii, povoľuje kňazom gréckeho obradu udeľovať všetky sviatosti, vrátane Eucharistie, tak ako je to ich zvykom, aj malým deťom.
Vo východných cirkvach, ktoré obnovili svoju jednotu s Rímom sa stále viac a viac presadzovali latinská teológia a prax. Kanonický vplyv týchto tendencií sa zreteľne javí z ustanovenia synody maronitskej cirkvi za patriarchu Sergia (1596). Kánon č. 12 tejto synody zakazuje podávať Eucharistiu deťom.
Prečítajte si tiež: Zelenina do tieňa
Prijímanie pod oboma spôsobmi
Prijímanie pod oboma spôsobmi, teda chleba a vína, je prax, ktorá bola v minulosti bežná v celej Cirkvi. Postupom času sa na Západe ustúpilo od podávania vína veriacim, čo viedlo k prijímaniu len pod spôsobom chleba. Vo východných cirkvách sa však táto prax zachovala, pričom sa často podáva chlieb namočený vo víne.
Súčasný stav
Dnes existujú rôzne prístupy k prijímaniu Eucharistie deťmi. Niektoré cirkvi, najmä východné, pokračujú v praxi podávania Eucharistie deťom hneď po krste a myropomazaní. Iné cirkvi, najmä západné, vyžadujú, aby deti dosiahli vek rozlišovania a boli pripravené na prijatie Eucharistie.
Podľa vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. A teda katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov. Ten istý koncil uisťuje, že východní kresťania si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám.
Prečítajte si tiež: Prevencia rakoviny stravou