Kukurica je obľúbená plodina, ktorá sa pestuje po celom svete. Je cenným zdrojom potravy pre ľudí a krmiva pre zvieratá. Aby ste si však mohli vychutnať jej sladkú chuť a nutričné hodnoty, je dôležité vedieť, kedy je kukurica zrelá a pripravená na zber.
Ako zistiť, či je kukurica zrelá?
Existuje niekoľko znakov, ktoré vám pomôžu určiť, či je kukurica zrelá:
- Vzhľad šúľkov: Šúľky by mali byť plné a pevné, s tmavozelenými listami. Ak sú listy suché a hnedé, kukurica je pravdepodobne prezretá.
- Vzhľad zŕn: Zrnká by mali byť plné, šťavnaté a jasne žlté. Ak sú zrnká bledé, vyduté alebo nerovnomerné, kukurica ešte nie je zrelá.
- Vzhľad hodvábu: Hodváb by mal byť hnedý a suchý. Ak je hodváb stále zelený a vlhký, kukurica ešte nie je zrelá.
- Test nechtom: Jemne zatlačte nechtom do jedného zŕn. Ak vyteká mliečna tekutina, kukurica je zrelá. Ak vyteká vodnatá tekutina, kukurica ešte nie je zrelá. Ak nevyteká žiadna tekutina, kukurica je prezretá.
Pestovanie kukurice
Kukurica je pomerne nenáročná plodina, ale pre dosiahnutie dobrých výnosov je potrebné dodržiavať niekoľko základných pravidiel:
- Výber lokality: Kukurica potrebuje slnečné miesto s dobre priepustnou pôdou.
- Príprava pôdy: Pôdu je potrebné pred výsadbou dôkladne prekypriť a zbaviť buriny.
- Výsev: Kukuricu je možné vysievať priamo do pôdy, keď teplota pôdy dosiahne aspoň 10 °C.
- Závlaha: Kukurica potrebuje pravidelnú závlahu, najmä počas suchých období.
- Hnojenie: Kukuricu je vhodné hnojiť dusíkatými hnojivami, ktoré podporujú rast a vývoj rastlín.
- Ochrana pred škodcami a chorobami: Kukuricu môžu napádať rôzni škodcovia a choroby, preto je dôležité pravidelne kontrolovať porast a v prípade potreby použiť vhodné prípravky na ochranu rastlín.
Varenie kukurice
Varená kukurica je obľúbenou pochúťkou, ktorá sa dá pripraviť na mnoho spôsobov. Tu je jeden z najjednoduchších receptov:
- Odstráňte listy a hodváb z kukurice.
- Vložte kukuricu do veľkého hrnca a zalejte vodou.
- Pridajte lyžičku cukru (voliteľné).
- Priveďte vodu do varu a varte kukuricu 10-15 minút, alebo kým zrná nezmäknú.
- Podávajte s maslom a soľou.
Ľan siaty (Linum usitatissimum L.)
Okrem kukurice je dôležitou plodinou aj ľan siaty (Linum usitatissimum L.). Ľan siaty je jediným zástupcom priadnych plodín, ktorý sa u nás v súčasnosti pestuje. Poskytuje prírodné vlákno, ktoré sa používa na výrobu textílií a technických tkanín pre ložné a stolové prádlo, dámske a pánske šatovky. Význam ľanového vlákna stúpa predovšetkým v súčasnosti, kedy sa svetový trend výroby textílií vracia k prírodným materiálom.
Prečítajte si tiež: Pestovanie zemiakov na Slovensku
Tuky a bielkoviny získané z ľanového semena sú základnou surovinou pre tukový priemysel. Semeno obsahuje 34 - 40 % tukov a 18 - 22 % stráviteľných bielkovín. Veľký význam majú ľanové šroty, ktoré sú odpadom pri spracovaní semien na olej. Tieto šroty obsahujú 25 - 27 % stráviteľných bielkovín a sú hodnotným, dieteticky pôsobiacim krmivom hlavne pre dojnice a teľné zvieratá.
Botanická a biologická charakteristika ľanu siateho
Ľan patrí do čeľade ľanovitých (Linaceae). Zahŕňa viac ako 200 druhov prevažne voľne rastúcich jednoročných a trvácich rastlín, z ktorých má praktický význam len ľan siaty (Linum usitatisimum L). Z hospodárskeho hľadiska sa ľan siaty rozdeľuje na dva vyhranené typy - na ľan priadny a ľan olejný. K nim patrí prechodný typ, označovaný ako ľan olejnopriadny.
Ľan priadny má dlhú, tenkú a slabo rozvetvenú stonku, menšie tobolky a drobnejšie semená. Stonka sa do spodnej časti spravidla nevetví a obsahuje pomerne jemné a dlhé technické vlákna. Preto sa pestuje na vlákno, hlavne v severnejších oblastiach Európy.
Ľan olejný má krátke, hrubé viac rozvetvené a olistené stonky, stredné až väčšie kvety a väčšie tobolky, semeno s vyšším obsahom tuku. Je neskorší, odolný proti poliehaniu a suchu.
Ľan olejnopriadny je prechodný typ, ktorý vznikol krížením medzi ľanom priadnym a olejným. Má hrubšiu, kratšiu stonku, väčšie kvety a tobolky a väčšie semená ako ľan priadny. Je odolný proti poliehaniu a má dlhšiu vegetačnú dobu.
Prečítajte si tiež: Rodinný recept na Medvedie Labky
Koreňový systém ľanu sa skladá z hlavného kolovitého koreňa a značného počtu bočných korienkov. Kolovitý koreň je tenký, vretenovitý, dlhý 0,6 - 1,0 m. Ťažko preniká do väčšej hĺbky, ale jeho začiatočný rast je veľmi rýchly. Bočné korienky sú jemné, 100 - 150 mm dlhé a husto rozložené vo vrchnej vrstve ornice. Mohutnosť koreňovej sústavy značne vplýva na prácu trhacích strojov, lebo ľan so silnejším hlavným koreňom sa ťažko trhá, najmä na ťažkých pôdach za suchého počasia.
Stonka. Z koreňa ľanu vyrastá zvyčajne jedna stonka, ak však pôda obsahuje nadbytok dusíka, prípadne porast je riedky alebo bol v prvých rastových obdobiach poškodený vegetačný vrchol, vytvárajú sa v dolnej časti rastliny nad klíčnymi listami nové stonky, čím vzniká rastlina s niekoľkými stonkami. Listy sú striedavé, prisadnuté k stonke, hladké, kopijovité, tenké, 20 - 30 mm dlhé, 3 - 4 mm široké, ktoré pri dospievaní rastliny do technickej zrelosti postupne oddola opadávajú.
Pre priadne účely je najvýznamnejšia časť stonky od hypokotylu po vetvenie - tzv. technická dĺžka. Má byť rovná a dlhšia ako 650 mm, vyrovnaná v dĺžke a hrúbke stonky. Za optimálnu sa považuje hrúbka 1,3-1,7 mm.
Ľan priadny máva v polovici dĺžky stonky 20 - 35 zväzkov vlákien, ktoré pri dobrých ľanoch tvoria uzavretý prstenec a s parenchymatickými bunkami ich pevne spája pektín. Množstvo vlákna obsiahnutého v stonkách ľanu priadneho dosahuje priemerne 25 % hmotnosti rosených stoniek.
Kvet ľanu je päťpočetný, prevažne samoopelivý, zložený z piatich kališných, piatich okvetných lístkov a z vrchného semenníka, na ktorého vrchole je päť tyčiniek. Kvety sú drobnejšie, ich korunné lístky sú hladké, jasné svetlomodré, fialové, ružové alebo biele s rôzne sfarbenou nervatúrou. Semenník má päť puzdier čiastočne rozdelených nepravými priehradkami a päť modrých čneliek s jemne bradavicovitými bliznami.
Prečítajte si tiež: Aplikácia Sencor Liquid
Plod je päťpuzdrová tobolka rozličnej veľkosti a tvaru. V každej tobolke môže byť 10 semien, spravidla je ich však 7 až 8 vyvinutých.
Agroekologické požiadavky na pestovanie ľanu
Ľan nemá vyhranené požiadavky na pôdu. Vhodná pôda pre ľan má mať priaznivý pomer vzduchu a vody a musí byť priepustná. Najvhodnejšie pôdy sú pôdy hlinitopiesočnaté, hlinité až piesočnatohlinité so slabo kyslou reakciou pH 5,5 - 6,5. Nevhodné sú pôdy ťažké, ílovité, náchylné na tvorbu prísušku alebo pôdy piesčité až štrkovité, prípadne s nízkou hladinou podzemnej vody.
Ľan siaty oproti iným plodinám má relatívne vysokú potrebu vody, ktorú ovplyvňuje vysoký počet rastlín na jednotke plochy a ich pomerne vysoká transpirácia. Ľanu sa najlepšie darí v oblastiach, v ktorých sú priemerné ročné zrážky väčšie ako 600 mm a počas vegetačného obdobia sú priaznivo rozdelené.
Ľan sa vyznačuje pozitívnym termotropizmom, vegetačný vrchol sa obracia za zdrojom tepla. Po vzídení semena ľanu mu v prvých rastových fázach vyhovujú nižšie teploty. V ďalších rastových fázach sú vhodné priemerné vyššie teploty dosahujúce 18 až 22 °C, ktoré priaznivo vplývajú na rast stonky do dĺžky. Zle znáša vysoké teploty, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú množstvo a kvalitu vlákna v stonke.
Ľan priadny patrí k rastlinám dlhého dňa. Za dlhého dňa ľan rastie a vyvíja sa veľmi rýchlo. Účinok svetla sa uplatňuje na anatomickej stavbe stonky. Elementárne vlákna pri nedostatku svetla majú okrúhly tvar a väčší lumen. Stonky pri nadmernom zatienení viac políhajú.
Technológia pestovania ľanu
Zaradenie v osevnom postupe nie je problematické, ľan je na druh predplodiny nenáročný. Náročný je však na nezaburinenosť pozemkov, čo vyplýva z fázy pomalého rastu kde stagnuje, a tým vytvára riziko silného zaburinenia. Najpoužívanejšie predplodiny sú obilniny. Pre vysoký obsah dusíka sú menej vhodné ďatelinoviny a strukoviny. Po sebe ho pestujeme v odstupe 6 - 7 rokov, pretože vytvára tzv. ľanovú únavu pôdy.
Príprava pôdy sa riadi predplodinou. Podmietku, ničiacu buriny, nevynechávame. Jesennou prípravou, strednou orbou do hĺbky 0,22 - 0,25 m, zapravíme do pôdy P a K hnojivá. Jarná príprava pôdy je totožná s prípravou pod obilniny. Smykovanie s bránením a príprava lôžka pre osivo do hĺbky 50 - 60 mm kombinovaným kultivátorom po predchádzajúcom zapravení potrebnej dávky N, P, K hnojív a herbicídov je sled prác pred vlastnou sejbou.
Výživa a hnojenie je limitované objemom koreňovej hmoty. Ľan vyžaduje pre svoj slabší koreňový systém nižšie hladiny živín oproti iným plodinám. 1 t rosených stoniek odčerpáva z pôdy 17 - 20 kg N, 3 - 5 kg P, 21 - 25 K, 10 kg Ca a 1,8 kg Mg.ha-1. Veľmi opatrne hnojíme dusíkom v dávke maximálne do 40 kg.ha-1. Nadmerné dávky poškodzujú kvalitu, rednutím pletív sa vytvárajú krehké trhavé vlákna.
Sejba normám zodpovedajúceho osiva (moreného, prvotriednej kvality) je najvhodnejšia pri teplote pôdy 6˚ C, kalendárne koncom marca až začiatkom apríla. Sejeme do „obilných riadkov“ s ich vzdialenosťou 75 - 120 mm. Výsevok priadnych ľanov je od 25 - 28 mil. klíčivých semien na 1 ha, pri olejných 10 - 15 mil.ha-1. Hmotnostne sa výsevok pohybuje od 100 - 180 kg.ha-1. Pre zlepšenie kvality rosenia je možné vysievať ľan s prísevom tráv, najlepšie mätonohu mnohokvetého.
Ošetrovanie počas vegetácie spočíva v ničení prísušku bránením, resp. ježkovými valcami. Aplikácia herbicídov je nevyhnutná na zaburinených pozemkoch. Porasty ošetrujeme proti chorobám a škodcom prípravkami povolenými v metodiky ochrany rastlín.
Zber a pozberová úprava - optimálny termín zberu ľanu na stonky (vlákno) je koniec žltej, na semeno v plnej zrelosti. Úrody stoniek roseného ľanu sa pohybujú u nás okolo 3,2 - 4,2 t. ha-1, semena 0,5 - 0,6 t. ha-1. Zber robíme bez rosenia, vytrhaním stonky odvážame do ľanárskeho podniku, ten realizuje rosenie, alebo ho po vytrhaní a odsemenení rosíme priamo na parcelách. Rosenie je biologický spôsob oddeľovania vlákna z ľanových stoniek vplyvom mikroorganizmov a plesní najmä rodu Mucor. Po vyrosení hornej vrstvy stoniek (nadobúdajú striebristé sfarbenie) stonky obrátime, podľa potreby aj dvakrát. Pri správne vyrosenom ľane sa vlákno ľahko oddeľuje od stoniek, pri prerosenom sa trhá a pri nedorosenom ostávajú na vlákne časti dreviny - pazderia.
Láskavec (Amaranthus)
Ďalšou zaujímavou plodinou je láskavec (Amaranthus). Za genetické centrá sú považované Mexiko a Andy, druhé centrum rozšírenia sú horské oblasti Indie a Nepálu. Stonky sú priame, okrúhle, slabo alebo silne rozvetvené, olistené, vysoké 1,3 - 3 m. Súkvetie je zložitá metlina purpurovej alebo zeleno-žltej farby. Listy sú elipsovité, mladé sa používajú aj ako zelenina. Obsahujú veľa Ca, Fe a vitamínu E. Koreňový systém má zvláštnu morfológiu, dobre čerpá vodu z pôdy a tým táto plodina lepšie odoláva suchu. Suchovzdornosť znásobuje i značná hrúbka stonky, ktorá slúži ako zásobáreň vody počas vegetácie. Plod je tobolka vajcovitého tvaru farby žltej alebo čiernej (kŕmne formy). Hmotnosť 1000 semien sa pohybuje od 0,7 - 0,9 g. Z 1 ha sa urodí 3 - 5 t. Celková úroda zelenej fytomasy sa pohybuje od 80 - 100 t aj viac z hektára.
Láskavec sa používa ako potravina, zelenina, na zelené kŕmenie, silážovanie, energetická plodina, okrasná rastlina a výrobu granúl. Z hľadiska poľnohospodárskeho je láskavec plodina s rýchlym rastom, dáva vysoké úrody - približne 3 tony semena na hektár za 3 - 4 mesiace rastu v monokultúre a 4 - 5 ton na hektár suchej hmoty po 4 týždňoch.
Jednou z možností využitia láskavca je jeho využitie ako objemovej krmoviny pre vysokú produkciu kvalitnej fytomasy. Kvalita krmu láskavca sa často porovnáva s kvalitou krmu ďatelinovín. Kvalita daná obsahom kvalitných bielkovín a minerálnych prvkov, predovšetkým Ca, Mg a P. Kvalitu krmu však znižujú antinutričné látky ako sú saponíny, šťavelany, nitráty a často príliš vysoký obsah draslíka. Názory na príjem láskavca dobytkom a úžitkovosť zvierat po jeho skrmovaní sa rôznia. Na jednej strane sa eviduje pozitívny vplyv na produkciu mäsa a mlieka, na druhej strane nižší príjem sušiny pri skrmovaní zeleného láskavca.
Obsah škrobu sa pohybuje od 53 % do 65 %, v priemere dosahuje 60 %. Obsah vlákniny sa pohybuje od 2,89 % do 6,94 %, v priemere je to 4,4 %. Láskavec obsahuje asi 3 % minerálnych látok v sušine.
Rastliny rodu Amaranthus patria medzi rastliny s vysokým obsahom antioxidačne pôsobiacich vitamínov a provitamínov. K týmto látkam patrí najmä vitamín C /kyselina askorbová/, vitamín E /tokoferol/ a vitamín A /retinol/ a jeho provitamíny - karotény, najmä beta karotén. Antioxidanty pôsobia v ľudskom organizme proti tzv. reaktívnym formám kyslíka, resp. voľným kyslíkovým radikálom. Vysoký obsah beta karoténu v druhoch rodu Amaranthus predurčuje láskavce ako dobré prírodné zdroje antioxidantov.
Nároky na podmienky pestovania, výživu a spôsob rozmnožovania láskavca
Láskavec sa seje medzi poslednými jarinami, ak je pôda vyhriata na 10°C, t.j. koncom apríla až začiatkom mája. Počiatočný rast je pomalý preto je dôležité mechanické ničenie burín. Z agrotechnických opatrení je možné v našich podmienkach odporúčať výsevok 400 tis. jedincov na hektár, t. j. 1 - 1,2 kg na hektár na šírku medzi riadkami 0,375 m, vzdialenosť v riadku medzi rastlinami 60 - 70 mm. Hnojenie N:P:K = 40:30:100 kg.ha-1.
Najvhodnejšie je zakladať porasty v prvej polovici mája za predpokladu teplotného, ale aj vlhkostného, ktorý úzko súvisí so šetrnou, plytkou prípravou sejbového lôžka pred sejbou. Hnojenie dusíkom dávkami vyššími ako 60 kg.ha-1 už z ekonomického hľadiska nie je zaujímavé, pretože nebol zistený vplyv na úrodu zrna. Klíčivosť osiva je výrazne ovplyvnená teplotou, pričom optimum je 35°C. Pri tejto teplote svetlo nemá vplyv na klíčenie, avšak pri nízkych teplotách svetlo výrazne brzdí proces klíčenia. Ďalším činiteľom výrazne ovplyvňujúcim priebeh klíčenia je vek osiva. S vekom sa klíčivosť znižuje. Doteraz nie sú objasnené otázky oveľa nižšej klíčivosti a vzchádzavosti v poľných podmienkach v porovnaní s laboratórnymi. Medzi faktory, ktoré môžu ovplyvniť schopnosť klíčenia osiva patrí okrem podmienok pestovania, mechanického spracovania osiva a hubových chorôb aj dormancia - oneskorené klíčenie semien. Táto môže závisieť od pozície semien na materskej rastline, od stupňa zrelosti, od podmienok dozrievania.
Kultúrne druhy z rodu Amaranthus sú teplomilné rastliny, vysokého vzrastu /1,0 - 2,4 m/, stredne silno olistené. Sejú sa do menších až väčších medziriadkových vzdialeností, resp. do dvojriadkov /v 2. polovici mája až v júni/. Počiatočný vývin povzchádzaných veľmi drobných rastlín je pomalý, neskôr rýchly.
Vzhľadom na pomalý vývin rastlín po sejbe a spôsobu prípravy pôdy, najvýznamnejšie druhy burín v porastoch kultúrneho druhu Amaranthus sú z biologickej skupiny jarné neskoré. Pri sejbe do malých medziriadkových vzdialeností je plečkovanie vylúčené. Veľkovýrobne nie je možné úspešne pestovať kultúrne druhy Amaranthus bez herbicídov.
Pestovateľské plochy Amaranthusu sa na Slovensku rozširujú a prechádzajú z pokusných polí na väčšie pestovateľské plochy s výmerou niekoľko hektárov. Je to podnecované menšími nárokmi Amaranthusu na kvalitu pôdy a schopnosť znášať sucho. V neposlednej miere tu rozhodujú aj ekonomické kritériá trhovej realizácie zrna a osiva Amaranthusu.
Amaranthus je v našich podmienkach dvojkosný. Pri prvom zbere treba ponechať vyššie strnisko. Dozrievanie semena je nerovnomerné.
Problematickou stránkou naďalej zostáva zber, nakoľko rastliny vegetujú až do príchodu prvých jesenných mrazov. Zber a výmlat rastlín v zelenom stave naráža na problémy technického charakteru, ale po stránke biologickej je zrelosť zrna vyhovujúca.
Ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum L.) - zemiak
V celosvetovom meradle zemiaky považujeme za významnú potravinu, ale súčasne i priemyselnú plodinu. Z celospoločenského hľadiska zemiaky predstavujú dôležitú potravinu, významnú priemyselnú plodinu a nepostrádateľnú poľnohospodársku plodinu. Z hľadiska historického zemiaky nadobudli prívlastok “druhý chlieb“. Súčasná spotreba zemiakov zodpovedá celospoločenským zmenám realizovaným v rámci krajiny a zmenám súvisiacim s oblasťou kontrolovanej racionálnej výživy.
Pôvod zemiakov súvisí s vysoko položenými miestami pohoria Andy v Peru, Bolívii a priľahlých územiach, nachádzajúcich sa v blízkosti 15. rovnobežky j. š., v nadmorskej výške 1 500 - 4 300 m. n. m.
Botanicko - morfologická charakteristika zemiaka
Z hľadiska botanickej nomenklatúry zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), do rodu ľuľok (Solanum). Zemiak je dvojklíčnolistová rastlina, rozmnožujúca sa predovšetkým vegetatívne, ale i generatívne. Charakter nadzemnej časti trsu je ovplyvňovaný tvarom a typom vňate. Typ vňate určuje architektúru porastu. Všeobecne diferencujeme stonkový typ a listový typ trsu. Stonka je rôzne hrubá a dlhá. Na priereze je stonka nepravidelne obdĺžnikovitá, trojuholníkovitá alebo okrúhla. Základná farba stonky je zelená, typickou je pigmentácia od hnedočervenej po tmavofialovú. Charakteristickým znakom sú krídelká umiestnené na hranách stonky. List zemiaka pozostáva z listovej čepele a stopky. Listová čepeľ je tvorená z listov umiestnených v pároch a konečného vrcholového lístku. Medzi jednotlivými pármi vyras…