Hra Sultán Ovocie Bez Písmena O: Zábavná a Vzdelávacia Hra pre Deti

Rate this post

Ako učitelia, je dôležité, aby ste sa zaujímali o rozvoj detskej pozornosti, ktorá je kľúčová pre hladký priebeh vyučovacích hodín. Hra "Sultán Ovocie Bez Písmena O" je skvelý spôsob, ako rozvíjať detskú pozornosť a zároveň ich zabaviť. Táto hra je modifikáciou pôvodnej hry "Sultán", ktorá je zameraná na precvičovanie slovnej zásoby a postrehu.

Princíp Hry

Sultána v hre predstavuje vedúci hry, napríklad učiteľ. Sedí na čele hráčov, napríklad v kresle, zatiaľ čo ostatní sa rozsadia okolo stola na stoličkách. Sultán, ako typický orientálny vládca, má rôzne rozmary. Jedným z nich je, že občas neznáša určité písmeno.

Sultán napríklad povie: "Dnes nemôžem ani počuť O!" A hneď dodá: "Čo mi teraz dáte, môj najmilostivejší sultán, na večeru?" Hráči následne v smere hodinových ručičiek odriekavajú rôzne druhy ovocia, ktoré neobsahujú písmeno "o". Napríklad: jablko, hruška, slivka, malina, čerešňa, broskyňa, marhuľa.

Pravidlá Hry

Každý hráč musí povedať jedno ovocie, v ktorého názve sa nevyskytuje písmeno "o". Hráč, ktorý sa pomýli, zaváha dlhšie ako tri sekundy alebo zopakuje už povedané slovo, musí predstúpiť pred sultána. Sultán mu na papier pripevnený na odeve urobí farebnou ceruzkou čiarku.

Sultánove otázky sa môžu meniť a spravidla sa mu sprotiví vždy iné písmeno, nielen samohlásky, ale aj spoluhlásky. Niekedy chce, aby mu poddaní určili autora alebo knihu na čítanie, inokedy si pýta názvy zvierat, rastlín a podobne, ktoré neobsahujú dané písmeno.

Prečítajte si tiež: Československo a Slovensko: tiene minulosti

Variácie Hry

  • Zameranie na iné kategórie: Namiesto ovocia môžu hráči vymenúvať zvieratá, mestá, mená, rastliny, jedlá, predmety alebo iné kategórie, ktoré neobsahujú určené písmeno.
  • Zameranie na iné písmená: Sultán môže zakázať rôzne písmená, čím sa hra stáva náročnejšou a rozmanitejšou.
  • Použitie časového limitu: Na odpoveď môže byť stanovený časový limit, napríklad 5 sekúnd.
  • Bodovanie: Za správnu odpoveď môže hráč získať bod, za nesprávnu bod stráca. Víťazom sa stáva hráč s najvyšším počtom bodov.
  • Tímová hra: Hráči sa môžu rozdeliť do tímov a spoločne vymýšľať slová.
  • Hra s kartami: Na karty sa napíšu rôzne kategórie (ovocie, zvieratá, mestá…) a písmená. Hráči si ťahajú karty a musia vymenovať slovo z danej kategórie, ktoré neobsahuje dané písmeno.

Rozvoj Pozornosti a Iných Zručností

Hra "Sultán Ovocie Bez Písmena O" nielen rozvíja detskú pozornosť, ale aj:

  • Rozširuje slovnú zásobu: Hráči sa učia nové slová a precvičujú si tie, ktoré už poznajú.
  • Zlepšuje postreh: Hráči musia rýchlo reagovať a vymýšľať slová, ktoré spĺňajú dané kritériá.
  • Podporuje kreativitu: Hráči musia byť kreatívni a vymýšľať neobvyklé slová.
  • Rozvíja logické myslenie: Hráči musia analyzovať slová a zistiť, či obsahujú zakázané písmeno.
  • Učí trpezlivosti a sebaovládaniu: Hráči musia čakať na svoj ťah a ovládať sa, aby nepovedali nesprávne slovo.
  • Zlepšuje komunikačné zručnosti: Hráči sa učia jasne a zrozumiteľne vyjadrovať.
  • Podporuje spoluprácu: Pri tímovej hre sa hráči učia spolupracovať a navzájom si pomáhať.

Ďalšie Hry na Rozvoj Detskej Pozornosti

Okrem hry "Sultán Ovocie Bez Písmena O" existuje mnoho ďalších hier, ktoré môžu pomôcť rozvíjať detskú pozornosť. Tu je niekoľko príkladov:

  • Obloha - Zem - Nos: Žiaci sedia v kruhu a pozorujú vedúceho, ktorý hovorí: „Obloha - zem - nos.“ Poradie slov obmieňa a sprevádza ich pohybmi pravej ruky. Keď povie obloha, namieri ukazovákom na povalu, keď povie zem, ukáže na podlahu, keď povie nos, dotkne sa ukazovákom svojho nosa. Ostatní vykonávajú tieto pohyby s ním. Vedúci hry urobí občas nesprávny pohyb a kto sa zmýli a napodobní ho, dostáva bod. Záväzný je len slovný príkaz! Pri starších žiakoch idú slová za sebou rýchlejšie a vedúci robí klamné pohyby omnoho častejšie. S menšími deťmi môžeme hrať len dve slová - obloha a zem.
  • Kimova hra: Učiteľ položí na stôl 24 drobných predmetov: ceruzky, kamienok, klinec, špendlík, strúhadlo, štetec atď. Stôl zakryje šatkou a zavolá hráčov. Hráči si majú zapamätať čo najviac vyložených vecí. Po minúte šatku vráti na miesto a každý žiak zapíše všetky predmety, ktoré na stole videl a ktoré si zapamätal.
  • Kto sa stratil?: Žiaci sa rozsadia po celej triede alebo klubovni. Učiteľ hry určí jedného detektíva, ktorý má na chvíľku vyjsť za dvere. Potom vyzve iného hráča, aby vyšiel za druhé dvere. Ostatní hráči si vymenia miesta a vedúci zavolá detektíva späť do miestnosti. Na prahu mu položí otázku: „Kto sa stratil?“ A súčasne stopuje čas. Keď detektív správne pomenuje žiaka, ktorý sa „stratil“, učiteľ mu zapíše čas a hra začína znova s iným detektívom. Ak detektív vysloví nesprávne meno, zostane mu úloha aj pre ďalšiu hru.
  • Číslo volá číslo: Žiaci sa posadia do kruhu a očíslujú jednotlivé stoličky. Tá, na ktorej sedí učiteľ, dostane číslo jeden, ďalšie v smere hodinových ručičiek. Každý hráč bude mať pri hre rovnaké číslo ako stolička, na ktorej sedí. Učiteľ otvorí hru tým, že povie: „Jednotka volá štvorku!“ Žiak, ktorý sedí na stoličke číslo 4, sa musí okamžite ozvať a vyvolať iné číslo - hoci aj štvorka volá sedmičku. A takto volá jeden hráč druhého, dokiaľ neurobí chybu. Za chybu považujeme, keď sa volaný žiak okamžite neozve alebo keď sa ozve žiak, ktorý nebol vyvolaný, alebo keď niekto vyvolá neexistujúce číslo. Kto urobí chybu, ide na poslednú stoličku s najvyšším poradovým číslom. Ostatní žiaci sa posunú o jednu stoličku, aby mu urobili miesto. A hra hneď pokračuje ďalej. Niektorí žiaci od tejto chvíle majú iné číslo.
  • Kto sa vymenil?: Žiaci sa rozsadia okolo stien triedy. Dvaja vybraní detektívi pozorujú minútu, kto kde sedí, potom vyjdú za dvere. Za ich neprítomnosti si dvaja sediaci žiaci vymenia miesto. Potom zavolajú detektívov naspäť. Kto z nich skôr uhádne, ktorí dvaja si vymenili miesta, vyhráva.
  • Triedenie tvarov so zaviazanými očami: Nastrihajte z tvrdého papiera po desať malých trojuholníkov, štvorcov, obdĺžnikov a krúžkov. Potom ich vložte do ruky prvému hráčovi, ktorý má zaviazané oči. Za aký čas roztriedi obrazce na štyri kôpky podľa druhu? Za každý kus, ktorý položí na nesprávnu kôpku, mu pripočítame päť sekúnd.
  • Padajúca tyč: Žiaci sedia v kruhu. Určíme si vedúceho hry a časomerača. Vedúci hry postaví do stredu vyššiu tyč (môže to byť napríklad aj metla). V okamihu, keď tyč pustí, vyzve meno niektorého účastníka hry. Vyvolaný hráč musí rýchle vyskočiť zo stoličky a zachytiť tyč prv, než spadne na zem. Kto je príliš pomalý, opustí hru na určený časový limit, ktorý sleduje časomerač.
  • Kamienky: Učiteľ rozloží doprostred stola do radu riečne kamienky. Má ich byť o jeden menej než hráčov. Účastníci hry sa rozostavia okolo stola a rukami pod stolnou doskou. Keď učiteľ zapíska, každý siahne po kamienkoch a snaží sa získať aspoň jeden. Komu sa to nepodarí, je z ďalšej hry vyradený. Do druhého kola postupujú len tí, ktorí sa zmocnili kamienka. Niekedy vypadnú z hry naraz dvaja i traja hráči, ak niekto získa viac ako jeden kamienok. Nie je to však ľahké, pretože medzi kamienkami býva aspoň desaťcentimetrový odstup. Pred začiatkom druhého a každého ďalšieho kola rozložte na dosku o kamienok menej ako je počet hráčov, ktorí dosiaľ nevypadli z hry. Nakoniec stoja proti sebe na oboch stranách stola dvaja súperi a uprostred medzi nimi leží posledný kamienok.
  • Chyť loptu: Hráči sedia v kruhu a prihrávajú si medzi sebou loptičku. Uprostred kruhu sa pohybuje „chytač“, ktorý sa chce svojej úlohy čím skôr zbaviť. To sa mu podarí, keď sa loptičky zmocní. Môže ju zachytiť v pohybe alebo vytrhnúť pomalému hráčovi z ruky.
  • Hmatom zisti, čo to je: Skupina si sadne do kruhu a všetci si zavrú oči. Učiteľ pošle nejaký predmet, všetci v kruhu sa ho postupne dotknú podávaním z ruky do ruky. Nikto nesmie nič povedať, všetci využívajú iba hmat. Keď si učiteľ zoberie predmet späť, žiaci napíšu na lístok, aký predmet to asi bol. Neskôr učiteľ pošle do kruhu ďalšie predmety. Žiaci si všetko v tichosti zapíšu. Po piatich predmetoch sa výsledky porovnajú.
  • Čo je vždy červené?: Žiaci si na realizáciu tejto aktivity potrebujú pero a papier. Jeden žiak dáva otázky, na ktoré spolužiaci majú za určitý čas napísať čo najviac odpovedí. Napríklad: Čo je vždy červené? (červené víno, červené svetlo na semafore, krv…) Zapísané informácie žiaci neskôr prečítajú a porovnávajú si.
  • Hľadanie ukrytého predmetu s pomocou tlieskania: Jeden žiak vyjde z triedy von. Učiteľ alebo žiaci ukryjú nejaký bežný predmet, ktorý sa často v triede používa. Tento predmet je potrebné položiť tam, kde sa bežne nenechádza. Napríklad gumu položíme na umývadlo, pohár s vodou na poličku s knihami a pod. Potom zavoláme žiaka, ktorý bol mimo triedy. Nikto mu nepovie, aký predmet má nájsť. Žiaci mu však pri hľadaní predmetu môžu pomôcť tak, že tliekajú silnejšie vtedy, keď sa k predmetu približuje a slabšie, keď sa od predmetu vzďaľuje. Môžeme pustiť potichu pokojnú hudbu.
  • Hľadanie charakteristických znamení: Žiaci sa prechádzajú po triede a pozorujú sa navzájom. Ich úlohou je zistiť odpoveď na otázku, ktorú učiteľ zadal na začiatku aktivity. Jeden žiak má za úlohu vybrať si nejaké charakteristické znamenia iného žiaka, ktoré musia ostatní žiaci uhádnuť. Napríklad si vyberie žiačku, ktorá má na ruke prsteň. Všíma si všetkých žiakov v triede a konštatuje pri tom: „ Janko to nemá, Hanka to má, Jana to má tiež, ale Martin to nemá…“ Kto prvý uhádne, čo mal žiak na mysli, tak ten vyberá nový predmet, na ktorý myslí. Samozrejme, môžu sa kombinovať aj dve - tri znamenia naraz.
  • Slovné skrývačky: V niektorých slovách alebo vetách môžu byť skryté aj iné slová. Žiaci sa rozdelia do skupín. Každá skupina napíše na papier slovné skrývačky. Potom si papiere medzi sebou vymenia a snažia sa nájsť skryté slová, ktoré im pripravila iná skupina.

Metódy pre Lepšie Zapamätávanie

Okrem hier existujú aj rôzne metódy, ktoré môžu žiakom pomôcť lepšie si zapamätať informácie:

  • Príbehy: Žiaci si skôr zapamätajú pojmy zmysluplné a prepojené v kontexte ako len jednotlivé výrazy neprepojené s ničím známym. Keď teda medzi niektorými výrazmi nie je žiadna súvislosť, musíme nejakú vymyslieť. Môžeme to urobiť tak, že pojmy, ktoré sa majú žiaci naučiť, zabudujeme do nejakého príbehu. Pôvodné poradie pojmov necháme zachované. Žiak si má napríklad zapamätať miesta konania prvých troch novodobých olympijských hier: Athény- Paríž - St. Louis. Príbeh môžeme vymyslieť napríklad takto: Athéna išla do Paríža, aby sa tam stretla so sv.
  • Pohyb: Vo všeobecnosti to v školách funguje tak, že sa vyžaduje slušné sedenie na stoličke. Pohyb je však pre učenie priaznivý. Napríklad, keď sa žiaci učia slovíčka z cudzieho jazyka, je dobré, keď si ich nielen prečítajú, nahlas vyslovia a napíšu, ale keď učenie obohatia aj o nejaký pohyb. Napríklad spojenie v angličtine idem k oknu, by mohlo byť doprevádzané aj pohybom k oknu. Ak sa pohyb nedá uskutočniť, napríklad spojenie idem autom, tak žiakov motivujeme k tomu, aby pohyb naznačili aspoň pantomimicky.
  • Imaginárny film: Žiaci si pojmy, ktoré sa majú naučiť, môžu zabudovať aj do imaginárenho filmového príbehu. Pri opakovaní majú pred očami jednotlivé scény z filmu, ktoré sa im premietajú pred ich vnútorným zrakom.
  • Vnemové kanály: Žiaci si najlepšie informácie zapamätajú vtedy, keď pre nich pripravíme čo najviac vnemových kanálov. Je dobré, keď vidia, počujú, môžu sa niečoho dotknúť a cítia to, nechajú si niečo v predstavách rozplynúť na jazyku a predstavia si to. Je dobré, keď nad tým, čo sa učia, uvažujú, snažia sa to pochopiť a nechávajú sa s tým uviesť do pohybu. Táto metóda je vhodná pri zapamätávaní básní. Odohráva sa dej napríklad v lese? Povedzte žiakom, nech si predstavujú vo svojej fantázii šumenie stromov. Nacádza sa v básni pútnik? Nech s ním chvíľku putujú po triede. Môžu si predstavovať, ako pútnik kráča vedľa nich. Dal si dole klobúk? Žiaci si môžu pantomimicky dať klobúk dolu tiež.
  • Názorné obrazy: Zapamätávaniu obtiažnych alebo abstraktných slov a pojmov sa darí lepšie, keď si ich žiaci v predstavách preložia do názorných obrazov. Nevedia si zapamätať názov japonskej sopky Fudžijama? Pomôžte im vytvoriť predstavu ako fučí jama. Alebo si mýlia znamienka je menší < a je väčší >? Povedzte im, aby si predstavili krokodíliu tlamu, ako sa otvára doprava a doľava. Na otvorenej strane je väčšia. Väčšie číslo sa tak nachádza na otvorenej čelusti a menšie číslo je na špičke.
  • Asociácie: Niektorí ľudia majú najväčší problém s pamätaním mien a priezvisk. Najlepšou pomôcok na pamätanie mien je je skutočný záujem o človeka. Ale pomôcť si môžeme aj tak, že si k menám či priezviskám môžeme pridať rôzne pamäťové asociácie a obrazové predstavy. Pri takých priezviskách ako Krajčír či Rak to nie je problém. Pána Šľachtu si môžeme predstaviť, ako prechádza zámockou záhradou. Pani Omáčková môže byť v našich predstavách úžasná kuchárka a pán Brezniansky asi pochádza z Brezna. Takéto pomôcky na priezviská si môžu žiaci vytvárať v skupine.

Zlepšenie Organizácie Času

Organizácia času je dôležitá nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Tu je niekoľko tipov, ako zlepšiť organizáciu času:

  • Plánovanie spoločného času: Spoločný manželský čas - treba plánovať. Obaja, manžel i manželka, sa musia pozrieť do svojho diára a nájsť každý týždeň najvhodnejší čas. Ten bude závisieť od toho, či máme deti; koľko majú rokov; či pracujeme doma alebo niekde ďalej. Treba zvážiť, čo nám najlepšie vyhovuje. Keď už máme staršie deti a každý z nás svoju prácu, zistíme možno, že najvhodnejší je pre nás taký dvojhodinový obed (možno). Zapíšeme si ho do diára a prikladáme mu takú istú dôležitosť, ako každému inému pozvaniu, či pracovnému stretnutiu. Keďže obaja môžeme byť zaneprázdnení, môžeme si naplánovať náš spoločný čas na tri mesiace vopred, na každý týždeň, pričom si každý do svojho diára poznačí meno toho druhého, podobne ako pri iných stretnutiach. Predstava plánovania spoločného času s manželom či manželkou sa môže zdať neprirodzená. Je to však prvá vec, ktorá môže tíško vykĺznuť z láskyplného vzťahu. Iste nie je naším úmyslom jeden druhého zanedbávať.
  • Priorita: Druhým rozhodnutím je urobiť tento spoločný čas našou prioritou. To znamená, uvedomiť si jeho dôležitosť v porovnaní s mnohými inými dobrými vecami, ktorým by sme sa vo voľnom čase mohli venovať - ako je návšteva rodiny, návšteva u nás doma, večierok, futbalový zápas s priateľmi, alebo stretnutie v našom spoločenstve či v kostole. Ako mladí manželia sme v tomto často zlyhali. Keď nás pozývali na nejakú akciu, zdalo sa nám neslušné povedať, že sme si ten večer vyhradili pre nás dvoch. Takže teraz namiesto „máme večer iba pre seba“, hovoríme „žiaľ, máme veľa povinností,“ bez toho, aby sme povedali, čo konkrétne robíme. Ak náhodou dostaneme zaujímavé pozvanie, ktoré koleduje s naším manželským časom, máme dohodu, že ho neprijmeme bez konzultácie s tým druhým.
  • Ochrana času: Tretie rozhodnutie je chrániť tento čas. Vyrušovanie vie náš spoločný čas zmariť. V zajatí nás môže držať náš telefón. Niektorí z nás nedokážu nereagovať alebo krátko odpovedať. Treba uvažovať nad kúpou odkazovača alebo vypnutím telefónu. Pre iných je hlavným votrelcom televízia. Tá dokáže každý týždeň ľahko pohltiť množstvo hodín, ktoré by sa inak dali stráviť vzájomným rozhovorom. Moc televízie ako úniku zo vzťahov v rodine, je určite veľká a jej vplyv na manželské zdieľanie je zničujúci. Televízia vyrastá z kultúry osobného uspokojovania a túto kultúru aj šíri. Ak je televízia problémom, treba s tým niečo urobiť. Vykážte ju z obývačky. Alebo vyhláste svoj dom za zónu bez televízie. Snažme sa zorganizovať si náš pravidelný týždenný čas na miestach, kde nenarazíme na ľudí, ktorých poznáme. Potreby príbuzných a priateľov sú dôležité, ale žiadna z nich nie je taká dôležitá, ako potreba investovať čas do nášho manželstva. Čím viac sme zaneprázdnení, tým dôležitejším a nevyhnutnejším sa tento spoločný čas stáva. Z času na čas sa jeden alebo druhý z nás ocitne pod tlakom iných naliehavých potrieb, ale pokušeniu zrušiť náš spoločný čas sa odoláva oveľa ľahšie, ak sme presvedčení o jeho dlhodobom prínose. Samozrejme, že sa vyskytnú týždne, keď to naozaj nie je možné, ale presvedčíme sa, že dva týždne bez možnosti spoločne si oddýchnuť a primerane komunikovať je v manželstve príliš dlhá doba. Rýchlo zistíme, že sme bez vzájomného kontaktu a často aj bez nálady. Naopak, po spoločne strávenom čase zažívame pocity pohody: týždeň sa zdá byť vyváženejší, sme menej ustarostení o životné potreby a lepší voči sebe navzájom i voči deťom. Každé 3 až 6 mesiacov si môžeme naplánovať spoločný deň mimo. To je čas na rozhovory o veciach, na ktorých prediskutovanie nemáme pri každodennom zhone ani čas ani energiu. Je to čas, keď sa obzeráme späť, aby sme videli, čo funguje dobre a čomu treba venovať väčšiu pozornosť, bilancujeme financie, hľadíme dopredu na naše budúce ciele a snívame o nových nápadoch pre naše manželstvo a rodinný život. Takýto deň, raz za pár mesiacov, nám pomáha vyhýbať sa nahromadeniu nesplnených povinností vo väčších záležitostiach. Tieto dni sú pre nás zvláštne a radostné. Ideme na prechádzky, dáme si spoločný obed a veľa času venujeme rozhovoru. Niekedy si zapisujeme ciele, ku ktorým sa chceme neskôr vrátiť. Musíme si starostlivo zvážiť, ako a kde strávime našu dovolenku a brať pritom do úvahy naše rozdielne potreby a preferencie. Nečakať, čo sa prvé naskytne, alebo hneď prijať prvé pozvanie ísť s niekým iným. Aj dovolenku si treba rozumne naplánovať. Niektorí boli na dovolenke, ktorú si vopred nepremyslel, a po návrate si uvedomili, že potrebovali dodatočnú dovolenku na to, aby sa z predchádzajúcej zotavili. Dva či tri dni, aspoň raz do roka, niekde osamote, bez našich detí, môže mať prekvapivo oživujúci vplyv na váš vzťah. Ak nemáte rodinu, ktorá by sa vám postarala o deti, čo tak vystriedať sa s priateľmi, ktorí majú deti v rovnakom veku? Ak by bol pobyt mimo domova príliš drahý, môžete zostať aj doma (no bez vašich detí) a venovať sa niečomu celkom inému ako obvykle. Prípadne si s priateľmi, ktorí bývajú v inej časti krajiny, vymeňte na tento čas svoje domovy. Týchto pár dní raz za rok vnímame ako mini medové týždne. Ich prínos môže dať viac a vynahradí úsilie vynaložené na ich zorganizovanie.
  • Minimalizovanie vyrušovania: Počas dňa nás neustále vyrušujú a odtrhávajú od práce, z čoho potom vznikajú neplánované prestávky. A typickosť prestávok je predĺženie (zväčšovať sa), „narastať“. Spomeňte si, určite niečo podobného sa vo vašom živote už stávalo: zaoberali ste sa niečím, a tu zrazu - zvoní telefón. Beriete slúchadlo a začínate rozhovor. Váš známy vám položil ťažkú otázku, a ja si uvedomujem, že rozhovor ma môže pripraviť o 5 - 6 minút. Pokračujúc v telefónnom rozhovore, vstávate a idete si urobiť čaj (zajedno čaj vypijete, aby ste nestrácali čas). Rozhovor sa skončil skôr, než čaša čaju, ale tu sa k vášmu pitiu čaju rozhodol pridať váš syn. Záver: k svojej prerušenej práci ste sa vrátili o pol hodiny… Veľmi dôležité je naučiť sa znížiť zbytočné výpadky (prestávky) na minimum. Napríklad: môžeme vyhradiť „nedotknuteľný“ čas alebo práce (úlohy). Vypnite v tomto čase telefón, alebo poprosíte niekoho z vašich, aby ho dvíhal za vás, poproste tých, ktorí sú vedľa vás, nevyrušovať vás. Odstráňte všetky faktory, ktoré môžu byť potenciálnymi prekážkami: hlad, smäd, hudba, fyziologické potreby, zatvorte ostatné programy, okrem tých, ktoré sú vám potrebné pre vašu prácu.

Zameranie sa na Systém Hodnôt

V jadre všetkých prístupov efektívneho riadenia času je uvedomenie si svojej systémy hodnôt a priorít, uvedomenie si svojej misie, svojho povolania, umenie oddeliť podstatné a dôležité od druhoradého.

Prečítajte si tiež: Ako sa dováža ovocie

Názorný Príklad

Na harvardskej univerzite sa raz jeden učiteľ počas prednášky rozhodol potvrdiť svoje slová názorným príkladom. Prednáška bola na tému organizácia času. Vytiahol spod stola vedro a vrece s veľkými kameňmi a naplnil nimi to vedro. Potom sa ich opýtal: „Je vedro plné?“ Študenti odpovedali: „áno“. Učiteľ sa ich opýtal: „Ste si istí?“ Potom vybral spod stola vrece s malými kamienkami a vysypal ich do vedra, kde už boli veľké kamene. Malé kamienky zaplnili voľné miesto medzi veľkými kameňmi. Potom sa ich opýtal ešte raz: „Je vedro plné?“ Teraz už študenti odpovedali trošku váhavo: „Asi áno.“ „Dobre!“, odpovedal učiteľ a vybral spod stola vrecko s pieskom. Vysypal piesok do vedra a tým sa zaplnil priestor medzi veľkými a malými kameňmi. Po tomto sa študentov opýtal ešte raz: „Je vedro už plné?“ Auditórium bolo ticho. „Dobre!“, odpovedal učiteľ. Vytiahol krčah s vodou a nalial do vedra až po samý kraj.

Prečítajte si tiež: Štúdie o vplyve stravy na deti