Francúzska armáda je neoddeliteľnou súčasťou dejín Francúzska a Európy. Od stredovekých žoldnierskych vojsk až po moderné ozbrojené sily, francúzska armáda zohrala kľúčovú úlohu v mnohých konfliktoch a formovala politickú mapu kontinentu. Tento článok sa zameriava na kľúčové momenty a aspekty histórie francúzskej armády, s dôrazom na Cudzineckú légii a vývoj vojenskej taktiky a stratégie.
Cudzinecká légia: Mýty a realita
Máloktorý bojový zbor je opradený toľkými mýtmi a legendami ako Francúzska cudzinecká légia. Táto elitná jednotka, založená 9. marca 1831 rozkazom kráľa Ľudovíta Filipa, pozostáva z dobrovoľníkov, ktorí často hľadajú nový začiatok, únik pred minulosťou alebo dobrodružstvo. Kráľ správne predpokladal, že platení žoldnieri nebudú pri plnení rozkazov rozmýšľať o ich príčinách alebo politickej korektnosti. Légia sa stala symbolom odvahy, disciplíny a oddanosti.
Založenie a skoré pôsobenie
Cudzinecká légia bola založená v období politických nepokojov a jej pôvodnou úlohou bola ochrana kráľovskej moci. V jej radoch sa objavili aj francúzski regrúti, ktorí sa snažili uniknúť pozornosti polície. Dobrovoľníci vo veku 18 až 40 rokov, s pravým alebo prijatým menom, tvorili základ tejto jednotky. V roku 1835 prešla Légia pod španielsku kontrolu. Následne sa na rovnakom princípe vytvorila druhá Légia, ktorá získala a udržala pre francúzskeho kráľa Alžírsko, ktoré sa stalo na dlhý čas jej domovom.
Africká misia a kolonizácia
V Afrike plnili legionári dôležitú úlohu pri udržiavaní poriadku, potláčaní povstaní domorodých kmeňov a kolonizácii Severnej Afriky. Táto misia bola často spojená s ťažkými bojmi a stratami, ale zároveň upevnila povesť Légie ako neohrozeného bojového zboru.
Tradície a symboly
Francúzska cudzinecká légia zdedila tradície žoldnierskych vojsk, ktoré využívali francúzski králi už v stredoveku. Farbami tejto elitnej časti vojska sú zelená a červená, ktoré používali Švajčiarske gardy slúžiace trónu bielej ľalie. Znakom a symbolom zároveň je granát, z ktorého vychádza sedem plameňov, pričom dva z nich sú ohnuté smerom nadol. Vzťahy medzi tými, ktorí rozkazy vydávajú a tými, ktorí ich plnia, sú vybudované na veľmi vyvinutom „esprit de corps", založenom na niekoľkých jednoduchých princípoch: disciplína a česť, radosť z dobre vykonanej práce a oddanosť svojej minulosti. Heslom Légie je "Honeur et Valour" - Česť a odvaha. Po vstupe do Légie nastáva veľmi tvrdá selekcia. Mnohí kandidáti nevyhovejú buď zo zdravotných alebo morálnych dôvodov. Legionár je zriedka anjel, ale nikdy nie zločinec. Každý nový člen je dobrovoľník, ktorý chce uniknúť svojej minulosti, osobnej alebo rodinnej kríze, vo svojom sociálnom alebo politickom živote. Príkladom posledného fenoménu je masívny príliv dobrovoľníkov z Alsaska po roku 1871, zo Španielska roku 1939 a z Východnej Európy po roku 1945. Pre ostatných, ktorí sa nechcú zmieriť s limitmi strednej vrstvy, Légia znamená možnosť dobrodružného života. Všetkých jej členov spája súdržnosť, spečatená disciplínou a rešpektom k tradíciám. Časom sa stala Légia bojovou silou, ktorá obhajovala záujmy Francúzska aj v tých najodľahlejších končinách.
Prečítajte si tiež: Klasický recept: Francúzske zemiaky
Krymská vojna a ďalšie konflikty
Légia sa zúčastnila Krymskej vojny (1853-1856), kde zohrala dôležitú úlohu pri dobývaní Sevastopoľu. Ďalšími bojiskami legionárov sa stali Taliansko (1859) a Mexiko (1863 - 1867). Práve tu sa 30. apríla 1863 odohrala jedna z najslávnejších bitiek, ktorá vstúpila do dejín ako synonymum cti a odvahy, bitka pri Camerone.
Bitka pri Camerone: Symbol odvahy a obetavosti
Dňa 30. apríla 1863 3. kompánia Cudzineckého regimentu zabezpečovala bezpečný presun zásob po ceste medzi Vera Cruz a Pueblom. Počas pochodu do určenej pozície jednotku prepadla takmer tisícka mexických povstalcov. Kapitán Danjou, aby získal krytie pred nepriateľskou paľbou, presunul svoje mužstvo do opustenej haciendy Camerone, ktorú minuli pred niekoľkými minútami. Kompánia mala šesťdesiatdva legionárov a troch dôstojníkov, ktorí mali čeliť mnohonásobnej presile Mexičanov. K haciende, kde sa legionári pripravovali na obranu, prišiel posol s ponukou čestnej kapitulácie. Na streche ležal seržant poľského pôvodu, ktorý mu vojensky stručne naznačil, čo si myslí o tomto návrhu. Tak sa spustil jeden útok za druhým, všetky však boli s ťažkými stratami odrazené. Napoludnie začala legionárom dochádzať munícia, nemali jedlo ani vodu. Podvečer bolo nažive už len päť obrancov, na ktorých číhala armáda nepriateľov. V tejto beznádejnej situácii legionári nasadili bodáky a podnikli útok. Opätovne ponúkol kapituláciu. Legionári súhlasili pod podmienkou, že si smú ponechať svoje zbrane. Plukovník, dojatý ich odvahou, odpovedal slovami: „Mužom ako ste vy, nemôžem nič odmietnuť." Tento deň, ktorý vstúpil do dejín ako Camerone, sa každý rok pripomína vo všetkých táboroch Légie a oslavujú ho s veľkým zápalom a pýchou. V Aubagne, kde sa koná slávnostná prehliadka, nesú na čele pochodujúceho regimentu drevenú ruku kapitána Danjoua. Tento boj, ktorého meno je na každej legionárskej vlajke, ostáva symbolom misie, ktorá sa plní až do úplného konca.
Prvá svetová vojna a medzivojnové obdobie
Roku 1914 sa pluky Francúzskej Légie zúčastnili bitky o Artois, kde utrpeli ťažké straty. Boli zreorganizované a o mesiac neskôr znova ťažko porazené pri Givenchy. Nakoniec utrpeli legionárske pluky také ťažké straty, že ich museli v septembri 1914 rozpustiť a preformovať do novej jednotky. Takto bol vytvorený RMLE (Pochodový pluk cudzineckej légie), ktorého úlohou bolo prevýšiť v boji všetky ostatné jednotky. RMLE sa zúčastnil na mnohých bitkách francúzskych bojísk a stratil tisíce vojakov. Zvlášť sa vyznamenal svojím bojovým umením v zákopoch pri Remeši, kde legionári vyčistili štyri kilometre nepriateľských línií iba puškami, bajonetmi a granátmi. Ďalším úspechom bol Verdun, kde légia uspela v misii o znovuzískanie svojich starých pozícií. Nasledovala obrana parížskeho koridoru a Légia uspela opäť, hoci s veľkým stratami.
Druhá svetová vojna a povojnové konflikty
Počas 2. svetovej vojny, v júni 1940, jedenásty REI (Pechotný cudzinecký pluk) takmer vyhladili pri obrane pozícií vo Verdune. Tí, ktorí prežili, sa stali zajatcami. Väčšine sa ale podarilo ujsť a znovu zasiahli do bojov. Pluk však rozpustili. Trinásta DBIE (Podbrigáda Cudzineckej légie) písala dejiny pri Narviku a Bjerviku v Nórsku, ďalší úspech prezentuje slávne víťazstvo pri Bir-Hakaim v Líbii. V roku 1940 sa Thajsko, spojenec Japonska, pokúsilo anektovať Kambodžu. Légia túto hrozbu odvrátila, ale zbytočne, pretože politickou dohodou Kambodžu odovzdali pod thajskú správu. V oblasti ostala dislokovaná len jedna jednotka - 5. REI. Ďalšími rokovaniami sa podarilo zabrániť vojne na juhu, hoci nie nadlho. Legionárov, umiestnených v garnizóne Ha Giang, čoskoro zmasakrovali a ostávajúce dva batalióny vyrazili na pochod smrti smerom k čínskej hranici. V roku 1945, ešte predtým, ako sa zvyšky 5. REI dostali do Číny, vojna skončila. Nahradila ju však ďalšia, tentoraz vojna s Ho-či Mi-nom a jeho komunistami, ktorá mala trvať ďalších deväť rokov. V nej boli zastúpené všetky pluky Légie a najslávnejšími bojiskami boli Phu Tong Hoa, Koloniálna cesta 4, a slávne Dien Bien Phu. Bol to najdlhší a najtvrdší zápas francúzskych expedičných síl na Ďalekom východe. 1. BEP uskutočnil výsadok v údolí Dien Bien Phu, zabezpečil oblasť a postavil základňu. Nasledovalo 169 dní konfrontácie s Viet Minh, po ktorých prišlo 57 dní pekla. Viet Minh zaujal pozície na svahoch, obkolesujúcich pevnostný systém, a začal ostreľovanie ťažkým delostrelectvom. Zásobovanie a prísun posíl bol možný len zo vzduchu. Na pomoc prišli nielen príslušníci parajednotiek, ale k obrane tejto pozície sa dobrovoľne hlásili aj muži bez parašutistického výcviku, hoci zoskoky sa často uskutočňovali v noci. Paralelne s obliehaním Dien Bien Phu prebiehala konferencia v Ženeve. Francúzske jednotky mali záujem udržať údolie, kým nepriateľ nepožiada o prímerie. Situácia však bola neudržateľná a 8. Dien Bien Phu prestalo existovať. Proti 15-tisíc legionárom a príslušníkom koloniálnych plukov stálo približne 100-tisíc nepriateľov, vyzbrojených ťažkou technikou. Vyše 11-tisíc vojakov sa dostalo do zajatia, z ktorého sa po štyroch mesiacoch vrátilo živých len 3 290 mužov. Bola to politická katastrofa, ktorá znamenala koniec francúzskeho koloniálneho impéria vo východne Ázii. Druhý deň po páde Dien Bien Phu požiadali francúzski vyjednávači na ženevskej konferencii o prímerie. Pre légiu sa tým vojna v Indočíne skončila. Ešte skôr, ako sa mohli legionári zotaviť z bojov, ocitli sa v Alžírsku. Tentoraz bola ich nepriateľom Armáda národného oslobodenia. Pluky Légie, ktoré mali zabezpečiť pokoj v krajine, kde žilo množstvo Francúzov, sa aktívne zúčastnili v mnohých operáciách proti rebelom a plnili si povinnosť pri ochrane hraníc. Na základe politických rokovaní medzi prezidentom De Gaullom a predstaviteľmi vzbúrencov však Alžírsko v roku 1961 získalo nezávislosť a Légiu povolali do Francúzska. Légia, ktorá vnímala Alžírsko ako svoj domov a toto rozhodnutie ako zradu, sa vzbúrila. Pokus o prevrat však nevyšiel a 1. REP (Cudzinecký parapluk) rozpustili.
Súčasnosť
Légia si získala renomé pri výkone operácií v mnohých vojnou zmietaných oblastiach. V septembri 1990 vyslali tri pluky Cudzineckej légie do oblasti Perzského zálivu. Zmocnili sa letiska Al Salman, kde sa stretli len s malým odporom. Ich ďalšou úlohou bolo zabrániť ústupu Republikánskej gardy na západ. O tejto vojne sa hovorí ako o bleskovej vojne - skončila po sto hodinách boja na zemi, pričom v nej zahynuli len traja legionári. Pri týchto akciách vedela Francúzska légia s veľkým efektom využiť materinský jazyk svojich vojakov. V oboch oblastiach boli len ľahké straty. Charakteristika Légie za približne stosedemdesiat rokov jej existencie, sa dá vyjadriť slovami literárneho velikána Antoina de Saint Exupéryho: „Vojak nie je mužom násilia. Nosí zbraň a riskuje svoj život za chyby, ktoré nespôsobil. Je to ako zlý sen.
Prečítajte si tiež: Slovenská klasika: Francúzske zemiaky
Vývoj vojenskej taktiky a stratégie
Pre pochopenie vývoja napoleonskej taktiky a stratégie je dôležité najprv vysvetliť vznik armády "napoleonského typu". Zásadnú zmenu v tvorení a organizácii armády predstavovalo obdobie francúzskej revolúcie. Armády rokoka tvorili vlastne súkromné vlastníctvo panovníka. Armádu tvorili odvedenci naverbovaní dobrovoľne alebo násilne. Týto ľudia slúžili po zbytok svojho života odizolovaní od ostatnej spoločnosti. Dlhá služba bola nutná kvôli náročnému výcviku - 18. Na čele takýchto armád stála rodová šľachta, vzájomne spríbuznená. Vojny sa navyše riadili podľa jasných pravidiel medzinárodného práva. Boje sa viedli hlavne kvôli dynasticky podloženým nárokom na územia. To znamenalo, že územia sa nesmeli zničiť aby priniesli nejaký úžitok, to platilo aj o ich obyvateľoch. Vojna sa stala výlučne záležitosťou armád, povinnosťou riadneho občana bolo platiť dane a v tejto činnosti mu nič nemalo prekážať. Toto všetko sa zmenilo počas francúzskej revolúcie. Na štát sa prestalo hľadieť ako na majetok dynastického vládcu. Vznik ideje národného štátu znamenal väčšie vnútorné upevnenie spolupatričnosti, na druhej strane to ale vznikala nedôvera a pocit nadradenosti voči ostatným štátom. Táto nedôvera časom prerastala do agresivity voči iným národom. Základom vojen 18. storočia bola vyčerpávajúca stratégia. Vojvodcovia nemali záujem zničiť drahé a dlho cvičené armády v jednej bitke. Boje sa preto skladali z manévrovania a obliehania pevností. Víťazstvo vo vojne sa získavalo likvidáciou zásobovacích možností nepriateľa.
Revolúcia a masové armády
Vznik masovej armády vo Francúzsku bol výsledkom potrieb krajiny a umožnil ho existujúci režim a celková nálada obyvateľstva v krajine. Na Francúzsko po poprave kráľa útočila so všetkých strán takmer celá Európa. Republika potrebovala obrovskú presilu nejakým spôsobom čo najrýchlejšie vyrovnať. To znamenalo povolanie čo najväčšieho počtu vojakov. Spočiatku stačil obrovský príliv dobrovoľníkov nadšených revolučnou ideológiou. Obyvatelia Francúzska sa považovali za slobodných občanov, ktorí majú morálnu povinnosť brániť svoju krajinu. V období jakobínskej diktatúry v rokoch 1793-1794 dosiahla centrálna vláda takú neobmedzenú moc o akej sa Ľudovítovi XIV. ani nesnívalo. Francúzskej situácii sa najviac približujú totalitné režimy 20. storočia. Ekonomické ohľady s ktorými museli počítať pri zostavovaní svojich armád európski monarchovia, pre revolučnú vládu nič neznamenali. 23. augusta 1793 bol jednoducho vydaný zákon, ktorý oznamoval: "Od dnešného dňa až do dňa, keď svojich nepriateľov vypudíme z územia Republiky, sú všetci Francúzi v stálej permanencií pre službu v armáde". Po prvý krát sa začali pravidelne povolávať branci medzi 18 a 25 rokmi. Branná služba sa radikálne skrátila na 2 až 6 rokov, čo vytvorilo veľké zálohy vycvičených vojakov, povolávaných v prípade vojny. Podobne sa jakobínska vláda stavala aj k materiálnym prostriedkom národa. Všetko čo obyvatelia bezprostredne nepotrebovali k svojmu životu sa rekvírovalo na vojenské účely. Boli stanovené maximálne ceny, najdôležitejší priemysel a doprava bola znárodnená. Na vojenské učely sa po prvý raz v celonárodnom merítku použila i veda. Napriek tomu, že nepriatelia republiky boli z Francúzska vyhnaní už po roku, systém odvodov a čiastočne aj spôsob zásobovania armády pretrval ďalších 20 rokov. Základným problémom bolo, čo urobiť s miliónom vojakov po skončení vojny. Masové odzbrojenie a prepustenie do civilu by vyvolalo vo Francúzsku chaos. Politici prišli na to, že oveľa jednoduchšie je nechať armádu bojovať za hranicami, kde sa zásobovala a živila rekvírovaním na nepriateľskom území a do Francúzska posielala ukradnuté cennosti.
Napoleonská taktika a stratégia
Nová doba viedla aj k novému typu taktiky a stratégie. Základy taktiky masových armád sa vyvinuli v časoch revolúcie kým klasickú stratégiu revolučných armád vypracoval v neskoršom období Napoleon. Napriek tomu sa nedá povedať, že Napoleon vymyslel niečo úplne nové. Jeho genialita spočíva v tom, že vedel skombinovať všetky prevratné názory do jednej ucelenej koncepcie, ktorú vedel dokonale využívať v stretoch s nepriateľskými armádami. Taktika revolučných a napoleonských vojsk sa vlastne vyvinula z možností ktoré ponúkal nový typ masovej armády. Francúzska armáda sa skladala z dobrovoľníkov, ktorí nemali čas absolvovať náročný výcvik bežný v tých časoch. Navyše, keďže vojaci boli dobrovoľníci a občania, dôstojníci nemohli na regrútoch uplatňovať brutálny "pruský" dril. Problémom bolo, že len takýto spôsob výcviku sa považoval za vhodný na to aby sa vojaci naučili bojovať v líniách, čo bol bolo v tom čase bežné rozostavenie bojujúcich vojakov. Podstata línii, po francúzsky lordre mince, spočívala v maximalizácii palebnej sily. Vojaci stáli oproti sebe vo vyrovnaných líniách a salvami do seba pálili na krátku vzdialenosť. Francúzi tento pruský vynález nikdy celkom neprijali a francúzski vojenskí teoretici sa už pred revolúciou snažili nájsť alternatívu. Výsledkom bola propagácia útočnej kolóny, tzv. lordre profonde. Takáto hlboká formácia mala maximalizovať útočnú silu a výsledkom malo byť prerazenie nepriateľskej línie a jej následné zlikvidovanie jazdou. Takáto taktika si ale vyžadovala rozpracovaný systém, inak viedla ku katastrofe. (Keď sa Francúzi snažili útočné kolóny použiť vo vojne o rakúske dedičstvo, boli francúzske kolóny nepriateľským delostrelectvom rozstrielané.) Postupom času sa vyvinula aj tzv. zmiešaná zostava - l`ordre mixte. Nový typ vojakov potreboval aj nový typ výcviku. Okrem obvyklých schopností sa dôraz kládol aj na schopnosť manévrovania a boja vo vzájomnej súčinnosti s inými typmi vojska. Počas revolúcie, v službe Francúzsku ostala len časť armády. V plukoch tvorili starí vojaci asi len tretinu, zbytok tvorili neskúsení dobrovoľníci alebo odvedenci. Pre týchto vojakov bol spôsob útoku v masách a boj na bajonety najprirodzenejší. Na dopracovanie tohoto systému útoku bolo nutné zreorganizovať delostrelectvo a ľahkú pechotu. Práve tieto dve časti armády, v minulom režime prehliadané a vystavené opovrhnutiu sa stali neodmyslitelným doplnkom Napoleonovho taktického systému. Ako som už spomenul, útočné kolóny nezaručovali úspech sami o sebe. Ak sa im nepodarilo preraziť, cez líniu pechoty, boli zadržané na mieste a nepriateľske delostrelectvo a jazda ich zlikvidovali. Napoleon čoskoro zistil, že kolóny sú najúspešnejšie keď zaútočia na najslabšie miesto nepriatelskej línie a keď nepriateľ útok kolón spozoruje čo najneskôr. Úlohou ľahkej pechoty (chasseurs, tirailleiri) bolo postupovať v rojniciach pred útočiacimi kolónami, prípadne celými armádnymi skupinami. Keďže Napoleon bol vyštudovaný delostrelecký dôstojník, celkom logicky najviac rozumel práve tomuto typu armády. O účelnejšom využití delostrelectva sa vo Francúzsku písalo už pred revolúciou. Najväčšou autoritou a Napoleonovým učiteľom bol barón du Teil. Ten vo svojej práci vysvetľoval možnosti ako sútrediť delostrelectvo na vytvorenie prielomov v nepriateľskej línii. [Du Teil] kládol dôraz na taktické prvky ako napríklad vzájomnú previazanosť palby a pohybu … Klasická Napoleonská taktika vyzerala asi takto: Pred armádou postupovala ľahká pechota, ktorý mali otupiť nepriateľský odpor. Nepriateľskú líniu neustále po celej dĺžke ostreľovalo delostrelectvo a útočili na ňu kolóny pechoty. Takéto útoky mali nepriateľa prinútiť nasadiť aj zálohy. Toto sa dialo tak dlho, pokial sa neukázalo nejaké slabé miesto. Napoleon sa snažil takéto slabé miesto vytvoriť obchvatnými útokmi po bokoch a do tyla. Takéto útoky nútili nepriateľského veliteľa odoslať jednotky z hlavnej línie a poslať ich na krídla alebo dozadu. Na takto oslabené miesta línie, Napoleon potom sústredil delostreleckú paľbu a poslal tam dopredu pripravené zálohy (masse du rupture).
Organizácia armády
Ďalšou novotou bolo usporiadanie Napoleonovej armády. Napoleon sa pri usporiadaní armády riadil názormi dvoch vojenských teoretikov pôsobiacich v 18. storočí. Boli to Pierre-Joseph de Bourcet a Jacques Antoine Hypolite. Obaja presadzovali rozdelenie armády na nezávislé jednotky, ktoré mali vejárovite postupovať proti nepriateľovy, ktorého mali zmiasť a čo najdlhšie mu zamedziť zistenie hlavného smeru útoku. Napoleon svoje armády rozdeli na zbory a tie na 2-3 divízie, z ktorých každá mala asi 8000 mužov. Divízia sa delila na 2 brigády, 4 pluky a 8 práporov. Takéto usporiadanie umožňovalo takmer úplnú decentralizáciu pod vedením jedného najvyššieho velitela. Pre Napoleona je typická hlavne práca s armádnymi zbormi, ktoré sa skladali so všetkých druhov zbraní a tvorili armády v malom. Výhody takéhoto usporiadania boli v tom, že jednotlivé zbory mohli postupovať samostatne a spájali sa až pred hlavnou bitkou. Keďže zbory boli samostatné jednotky, dokázali sa brániť v prípade napadnutia. Armáda postupovala spravidla tak, že v prípade napadnutia jedného zboru mu mohli ostatné prísť na pomoc.
Ofenzívna stratégia a útok na tyl
Napoleon svoju stratégiu nevymyslel sám, jeho zásluha spočíva v geniálnou využívaní a zdokonalení pred nim používaných strategických operácií. Napoleon vyznával dôsledne ofenzívnu stratégiu, ktorú považoval za výhodnejšiu ako defenzívu. V celej histórii Napoleonských vojen sa u Napoleona nedá nájsť bitka kde by sa pokúsil o defenzívnu stratégiu - najlepší príklad je obdobie po porážke pri Lipsku. Napriek tomu, že Napoleon musel čeliť obrovskej presile, neprestával útočiť. Útok na tyl a komunikačné línie spočíval v snahe o vylákanie a zdržanie nepriateľa na určitom mieste slabšími jednotkami a následný útok na tylovú časť hlavnou časťou armády. Tento manéver používal Napoleon keď nebol v zretelnej početnej nevýhode. V prípade príliš nevýhodného pomeru síl, sil útočiaci vojvodca nemohol dovoliť uvolniť dostatočne silnú jednotku, ktorá by bola schopná vylákať a zadržiavať hlavnú nepriatelskú silu dostatočne dlho, prípadne sa mohlo stať, že jednotky útočiace na tyl by boli natoľko slabé, že by nevyvolali v nepriatelských radách znepokojenie. Útok na tyl ma hlavne dopady na morálku. Celá vojenská veda 18. storočia vychádzala z nutnosti zabezpečeného tylu, odkiaľ prúdili zásoby a posily. V prípade, že armáda mala ohrozený tyl musela sa otočiť a snažiť si vybojovať cestu späť. Takto sa chovali vojská protinapoleonskej koalície počas takmer celých napoleonských vojen. V Napoleonovi ohrozený tyl takú paniku nevyvolával. Nebol závislý od prísunu proviantu, kedže jeho vojsko žilo zo zásob krajiny ktorou práve prechádzal. Útok v stredovej pozícii presne vystihoval napoleonský axióm pri vedení vojny - snaha mať nad nepriateľom lokálnu prevahu len na rozhodujúcom mieste. Stratégia stredovej pozície bola ideálna v prípade, keď mal Napoleon slabšiu armádu ako nepriateľ. V tomto prípade sa snažil vklíniť sa medzi sily nepriateľa a tým z nich vytvoriť samostatné jednotky nad ktorými by mal prevahu.
Prečítajte si tiež: Zdravé francúzske zemiaky