Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988 v Bratislave, predstavuje významný medzník v dejinách Slovenska a Československa. Bola to jedna z najväčších pokojných demonštrácií proti komunistickému režimu v krajinách vtedajšieho východného bloku. Táto udalosť, ktorá sa odohrala na Hviezdoslavovom námestí, bola prejavom odvahy a túžby po náboženskej a občianskej slobode. Od roku 1993 je 25. marec na Slovensku pamätným dňom - Dňom boja za ľudské práva.
Predohra k manifestácii
V marci 1988 sa v Bratislave konala Sviečková manifestácia. Požiadavky zhromaždených sa týkali najmä náboženských slobôd, no impulzom boli predchádzajúce vraždy kňazov. Myšlienka usporiadať manifestáciu sa zrodila v roku 1987, keď bol do funkcie výkonného podpredsedu zvolený Marián Šťastný zo Svetového kongresu Slovákov. Jeho cieľom bolo zblížiť Svetový kongres Slovákov so Slovenskom a naopak. Podľa Šťastného, v roku 1987 bol zvolený do Svetového kongresu Slovákov za výkonného podpredsedu.
Sviečková manifestácia bola inšpirovaná aj petíciou za náboženskú slobodu, ktorú v januári 1988 spísal český kardinál František Tomášek. Petícia obsahovala 31 bodov a jej cieľom bolo riešiť problémy medzi cirkvou a štátom a zastaviť diskrimináciu nábožensky angažovaných ľudí. Vo februári 1988 mala petícia len na Slovensku 95-tisíc podpisov.
Na zorganizovaní manifestácie sa podieľali aktivisti z tajnej cirkvi, vrátane Františka Mikloška, Jána Čarnogurského, biskupa Jána Chryzostoma Korca, Silvestra Krčméryho, Vladimíra Jukla a ďalších členov katolíckeho disentu. Odvahu na jej zorganizovanie dodala aj podpora v tom čase už prebiehajúcej petície s 31 bodmi.
Priebeh manifestácie
Dňa 25. marca 1988 sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave zhromaždilo podľa odhadov osem- až desaťtisíc ľudí. Ľudia prišli napriek nepriaznivému počasiu a hrozbe represií zo strany komunistického režimu. Mnohí z účastníkov si možné represie uvedomovali. Nejeden sa lúčil doma s manželkou či s celou rodinou.
Prečítajte si tiež: Recept: Varené zemiaky s fašírkou
Zhromaždenie sa začalo o 18:00 a trvalo približne pol hodinu. Účastníci zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a potom sa začali modliť ruženec. V rukách držali zapálené sviece, ktoré symbolizovali ich vieru a túžbu po slobode. Podľa ohlásenia verejného zhromaždenia z 10. marca 1988, ktoré podpísal František Mikloško, sa predpokladalo, že účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s programom zhromaždenia držaním horiacich sviečok.
Zásah bezpečnostných zložiek
Vládnuca komunistická strana sa od počiatku snažila manifestáciu potlačiť. Na Hviezdoslavovo námestie boli vyslané bezpečnostné zložky, ktoré mali k dispozícii sedem pohotovostných motorových jednotiek, štrnásť polievacích vozov, sedem čistiacich vozidiel technických služieb, tri autobusy, osem eskortných vozidiel, tri obrnené transportéry a tri vodné delá.
Autá verejnej bezpečnosti so zapnutými sirénami a majákmi prudko jazdili po celom námestí, nabiehali a vrážali do demonštrantov. Príslušníci verejnej bezpečnosti vyzývali zhromaždených, aby sa rozišli, no títo výzvy neposlúchali a pokračovali v modlitbách.
Následne začali policajti v civile kričať na demonštrantov, biť ich obuškami a päsťami a kopať do tých, ktorí spadli na zem. Napriek násiliu dav vytrval v modlitbách a žiadal obsadenie biskupských stolcov, náboženskú a občiansku slobodu.
Krátko pred plánovaným ukončením zhromaždenia zasiahli bezpečnostné sily aj vodnými delami. Polícia použila i slzotvorný plyn, psov, obušky a fyzické násilie. Príslušníci bezpečnostných síl bili a zatýkali aj nezainteresovaných občanov, ktorí sa im náhodne dostali na dosah. Celkovo policajti predviedli 138 účastníkov, z toho bolo dvanásť cudzinci, medzi nimi aj zahraniční novinári.
Prečítajte si tiež: Generačný recept na dukátové buchtičky
Zásah proti účastníkom manifestácie nebol zameraný na stabilizáciu a ochranu verejného poriadku, ale na prezentovanie moci komunistami ovládaného socialistického režimu. Napriek tomu sa manifestácia okamžite dostala do všetkých svetových médií.
Ohlasy a dôsledky
Sviečková manifestácia mala veľký ohlas doma i v zahraničí. Demokratický svet odsúdil agresiu štátnej moci. O udalostiach v Bratislave informoval Vatikánsky rozhlas, Slobodná Európa, BBC aj Hlas Ameriky. Vtedajší europoslanec Otto von Habsburg inicioval v Európskom parlamente rezolúciu, v ktorej sa odsudzovalo prenasledovanie kresťanov a vyzývala československá vláda, aby obnovila ľudské práva kresťanov na svojom území.
Napriek tomu, že za násilie a potlačenie manifestácie nebol nikto potrestaný, Sviečková manifestácia zohrala dôležitú úlohu v procese pádu komunistického režimu v Československu. Ukázala, že ľudia sa neboja verejne prejaviť svoj nesúhlas s režimom a že túžia po slobode a demokracii.
Sviečková manifestácia bola prvým protestným zhromaždením na Slovensku počas obdobia normalizácie. Podľa historika Petra Jaška, táto udalosť je v histórii Slovenska zásadná hlavne preto, že išlo o prvý verejný protest proti normalizačnému režimu v Československu od augusta 1969.
Vplyv Sviečkovej manifestácie a aj neobvykle úspešnej petície za náboženskú slobodu, ktorú podpísalo takmer pol milióna československých občanov (z veľkej väčšiny Sloveniek a Slovákov) sa následne pretavil do Nežnej revolúcie. Totalita účastníkom manifestácie zhasla sviečky vodnými delami, ale svetlo nádeje na zmenu sa rozsvietilo ešte jasnejšie. Totalita rozdala rany obuškami, ale najtvrdšiu dostala sama - pretože ľudia prelomili strach a začali si veriť.
Prečítajte si tiež: Ako upiecť pravé francúzske croissanty
Vraždy kňazov
Sviečková manifestácia bola impulzom aj pre vyšetrovanie vrážd kňazov, ktoré sa udiali v Československu v období komunistického režimu. Išlo o združenie kňazov kolaborujúcich s komunistickým režimom. Tak ako teraz bola impulzom vražda investigatívneho reportéra, vtedy to bola vražda kňaza Štefana Poláka. Práve vražda sa stala hlavným motívom zorganizovania manifestácie, za ktorou stál podpredseda Svetového kongresu Slovákov, niekdajší úspešný hokejový reprezentant Marián Šťastný.
Každá z vrážd bola iná, no spájalo ich viacero súvislostí. Väčšinou išlo o kňazov, ktorí kratší či dlhší čas spolupracovali s ŠtB. Ďalším spoločným prvkom vrážd bolo, že aj po oficiálnom vyšetrovaní zostali kľúčové otázky nezodpovedané. Oficiálnym záverom vyšetrovania bola väčšinou samovražda.
Medzi zavraždených kňazov patrili napríklad Jaroslav Rusnák, Milan Gono, Přemysl Coufal, Emanuel Jozef Cubínek, Alojz Schmiester a Štefan Polák. Prípady vrážd týchto kňazov zostali dodnes neobjasnené a vyvolávajú množstvo otázok.