Mária Antoinetta, manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., je jednou z najznámejších a zároveň najrozporuplnejších postáv francúzskych dejín. Jej meno je späté s luxusom, extravaganciou a údajnou ľahostajnosťou voči problémom bežných ľudí, najmä počas Veľkej francúzskej revolúcie. Hoci učebnice dejepisu poskytujú len strohé informácie, Mária Antoinetta bola oveľa komplexnejšou osobnosťou, než ako ju vykresľuje populárna legenda. Málokto bol za svojho života tak odsudzovaný a po smrti tak oslavovaný, ako práve ona.
Detstvo a mladosť rakúskej arcivojvodkyne
Mária Antoinetta, celým menom Mária Antónia Jozefa Johana Habsbursko-lotrinská, sa narodila 2. novembra 1755 vo Viedni ako pätnáste dieťa rakúskej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka I. Lotrinského. Už od narodenia jej bola preukazovaná veľká úcta a ľudia jej volali na slávu. Bola veľmi pekná, temperamentná a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Pri slávnostiach a ceremóniách však platila prísna španielsko-habsburská etiketa, ktorú malá arcivojvodkyňa musela majstrovsky ovládať. V tomto období sa na mnohých miestach Európy viedli mocenské boje medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Diplomati oboch krajín sa snažili medzi oboma dynastiami vytvoriť nejaký spolok. To bolo niečo pre Máriu Teréziu, ktorá bola známa svojou sobášnou politikou.
Mária Antónia však nebola pripravená na sobáš s následníkom francúzskeho trónu. Francúzštinu, rodný jazyk jej budúceho manžela, neovládala slovom ani písmom, taktiež nemala žiadny všeobecný prehľad a v tom veku sa len čiastočne zaujímala o hudbu, umenie a literatúru. Po uzavretí predmanželskej zmluvy ju matka Mária Terézia prizvala do Viedne učiteľov, ktorí mali z malej arcivojvodkyne vytvoriť budúcu kráľovnú a ,,madam“. Učili ju etikete, tancovaniu a jazykom. Učitelia ju charakterizovali ako nepozornú, neposednú a hlavne veľmi povrchnú. Napriek tomu, že Mária Antónia veľmi rýchlo chápala, bola lenivá premýšľať a nerada sa učila. Nemala snahu preniknúť až k jadru problém. Jej výučba trvala štyri roky.
Svadba a príchod do Francúzska
Mária Antonia vyrazila 21. apríla 1770 v kočiari francúzskeho kráľa smerom k svojej novej vlasti. Až na hranicu ju sprevádzala rakúska družina. V špeciálne vybudovanom dome si musela vyzliecť všetko, čo bolo rakúske a obliecť sa do francúzskych šiat. Vo Francúzsku bola veľkolepo privítaná a po 25-tich dňoch ju vzal pod svoju ochranu kráľ Ľudovít XV. Vtedy sa tiež prvýkrát stretla so svojím snúbencom - malým, nemotorným a tiež krátkozrakým Ľudovítom XVI. Privítal ju s ospalým výrazom na tvári podľa etikety a pri chabom úsmeve odhalil svoje krivé zuby.
Skutočný svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 vo Versailles. Na pergamene svadobného aktu je podpísaná Mária Antoinetta Josepha Jeanne a vedľa jej mena je veľká machuľa, vraj zlé znamenie. Mária Antoinetta sa stala právoplatnou manželkou Ľudovíta XVI. Nedospelý následník trónu však počas obradu Márii Antoinette predčasne navliekol svadobný prsteň a cez svadobnú noc jej nepovedal ani slovo a celú ju prespal.
Prečítajte si tiež: Ako prekonať neustály hlad
Kráľovná Francúzska vo Versailles
Keď Mária Antoinetta prišla do Versailles, jej úmyslom určite nebolo stať sa módnou ikonou. Ľudia sa o ňu veľmi zaujímali, presne ako predpokladala jej matka Mária Terézia. Do Francúzska ju posielala s varovaním: … „Všetky oči sa budú upierať na teba ,tak sa správaj na úrovni“. Očí, ktoré striehli na každý jej pohľad, úsmev, či odraz citu v tvári nebolo rozhodne málo, sledoval ju celý francúzsky dvor. Mária Atoinetta od začiatku nechápala svoju zodpovednú úlohu, byť francúzskou kráľovnou. Idylické prostredie okolo Versailles tvrdú realitu zakrývalo. Nevedela nič o daňovom zaťažení krajiny, o biede mimo honosných sídiel. Na dvore sa nenašiel nik, kto by jej to vysvetlil. Možno nik nenašiel odvahu, možno nik nechcel kráľovnú obťažovať „banálnymi“ problémami a možno si všetci mysleli, že práve tak to má byť. Izolovanosť vtedajšieho panovníckeho dvora od problémov bežného človeka bola pre tú dobu skutočne príznačná. Kráľovná si žila vo svojej zlatej klietke a o skutočnom svete za múrmi paláca nič nevedela.
Francúzsky ľud privítal svoju novú kráľovnú s veľkým nadšením a svojou láskavou povahou si hneď získala služobníctvo. Pár mesiacov po svadbe umrel Ľudovít XV. a na mladého Ľudovíta XVI. pribudlo veľa nových vladárskych povinností. Vtedy sa začal prejavovať ako neschopný panovník, ktorého rozhodnutia boli pomalé a váhavé. Čo sa týka vzťahu ku kráľovnej, bol príliš hanblivý a v konečnom dôsledku ju aj zanedbával. Potrebovala okolo seba život, aktivitu v ktorej by naplno realizovala svoju energiu, nežnosť, lásku. Jediným riešením k existencii - prežitiu, ktoré sa jej ponúkalo v „cudzom“ svete a v „cudzích“ palácoch, keď už nemala po boku milujúceho (a už vôbec nie vášnivého) manžela, bolo vrhnúť sa do víru hektického spoločenského života. Alebo ešte lepšie - organizovať ho. Diktovať spoločenský život, udávať dobovú módu, ohurovať dvor a cudzích vyslancov, inšpirovať okolie svojím správaním a vizážou sa stali zbraňou i nástrojom jej každodenného života, hľadaním životnej cesty. Pochopila, že vyzerať dobre je jedným z možných nástrojov k prežitiu, že zaujímavosť a vplyvnosť sa navzájom dopĺňajú, že ovplyvňovať dvorný život je tiež svojím spôsobom druh vládnutia. A v konečnom dôsledku aj omnoho príjemnejší. Byť kráľovnou zábavy a večierkov, stredobodom salónneho vesmíru, práve to sa stalo najdôležitejšie v tomto jej životnom období.
Pohltili ju dostihy, hazardné hry, ktorým neskôr úplne prepadla, prebdené noci akoby nemali konca. Mária Terézia vo svojich listoch dcéru nabádala, aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry. Svet šľachtických darebákov, povaľačov a pochlebovačov ju natoľko ovládol, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil. Práve hazardné hry sa stali neskôr tŕňom v oku Francúzov. Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta a cirkev neplatili dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali dane najvyššie a nemilosrdne vymáhané.
Mária Antoinetta však všetky rady svojej matky ignorovala. Miesto toho, aby využila svoju moc, ktorá jej spadla do lona, využívala ju len na ukojenie svojej túžby po sebaprezentácii, po pôžitkoch, po vlastnom „šťastnom“ živote. Versailles, Trianoon, Marly, Fontainebleau, Sain Cloud a Rambouillet. Nechcela navštíviť provincie Francúzska, aj keď bola kráľovnou mora, pobrežia, hôr, pevností, miest a katedrál. Nestarala sa ani o svojich poddaných a už vôbec nie o národ ako celok.
Módna ikona
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do Francúzska nový umelecký smer - hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby, ona sa stala alfou a omegou kráľovského dvora. Ona bola tou, ktorá odmietala nosiť korzety vystužené kosticami z veľrýb (ako bolo v tej dobe zvykom) a na vychádzky na koni si obliekala nohavice. A to bola v tej dobe veľká trúfalosť! Jej svojhlavosť vyprovokovala na dvore vlnu závisti (i nenávisti). Na korunovácii svojho manžela v roku 1775 sa prvýkrát ukázala vo vysokom účese, ktorý sa neskôr stal jej poznávacím znamením (niekedy dosahoval aj polmetrovú výšku). Obklopovala sa kreatívnymi ľuďmi ako architektmi, maliarmi a hudobníkmi.
Prečítajte si tiež: Deti na Slovensku a hlad
Predovšetkým však mala osobnú krajčírku menom Rose Bertin a kaderníka Leonarda. Títo dvaja fungovali rovnako, ako dnešní ,,stylisti celebrít“. Keď sa s jednou z mála spriaznených duší, s princeznou de Lamballe, objavila na sánkovačke v Boulonskom lesíku, oblečená celá v bielom ozdobená diamantami a kožušinami, celý Paríž mal o čom hovoriť. Naučila sa jazdiť na koni obkročmo, pozývala najbližších priateľov na pikniky, plavby na loďkách, nechala si postaviť súkromné divadlo a sama v ňom tiež hrala. Utrácala obrovské sumy, zatiaľ čo ekonomika Francúzska upadala. Napriek tomu si bez problémov nechávala voziť drahý mušelín z Anglicka a Rakúska (za čo bola neskôr označená za nepriateľa štátu). Materiály ako hodváb, zamat, mušelín, batist a čipky sa vďaka nej stali módnym trendom toho obdobia.
Všetci jej bohatí priatelia ju zbožňovali a obdivovali. Chceli byť ako ona. V ich očiach ,,bola perfektná“. Ženy sa obliekali ako ona a muži ju milovali. Bola to tá najlepšia hostiteľka! Čo povedala, bolo múdre. Čo urobila, bol zákon. Čo si priala, bolo splnené. Ak si zmyslela a urobila hocijakú hlúposť, celý dvor ju s nadšením napodobňoval. Jej deň začínal dôležitou ceremóniou Slúžka, ktorá mala na starosti jej garderóbu, pristúpila s niekoľkými košeľami, vreckovkami a uterákmi k rannej toalete. Po boku stála jej prvá komorná. Tá sa vzápätí poklonila a podala jej látkové vzory všetkých jej šiat. V žiadnom prípade si kráľovná nemohla vziať šaty, ktoré už mala raz na sebe! Kráľovná si vybrala šaty. K tomu ranný župan, krajkové šály, čepce, plášte, pásy, rukavice a spodné prádlo.
Nikdy v histórii ženy nevyhodili toľko peňazí za oblečenie ako za vlády Marie Antoinetty. Ich účesy a klobúky boli naozaj až smiešne. Mali tak vysoké účesy, že sa museli vyrábať vyššie kočiare, aby sa tam dámy zmestili. Taktiež v tomto období sa kúpeľ častejší ako raz za tri mesiace považoval za škodlivý a dokonca za prejav kožnej choroby. Samotný panovník Ľudovít XVI. sa kúpal len dvakrát za život a aj to ho donútili, pretože jeho telesný zápach bol už neznesiteľný. A Mária Antoinetta nebola na tom o nič lepšie. Jej krásne dlhé vlasy boli dielom parochne (ženy ich nosili aj niekoľko týždňov bez prestávky) a vlastné vlasy mala ostrihané nakrátko. Ako všetkým dámam v tomto období, aj kráľovnej robili problémy vši. Na ich zneškodnenie sa používali zlaté škrabadlá na dlhej tyči, ktoré sa nazývali grattoir. Týmto nástrojom sa škrabali v parochniach.
Nešťastné manželstvo
Ľudovít XVI. bol o pätnásť mesiacov starší ako Mária Antoinetta, ale veľmi nevyspelý. Čo sa týka telesného vzhľadu, rozdiel medzi nimi nemohol byť väčší. Ona bola krásna a obľúbená, on bol nepríťažlivý a nemotorný. Ľudovít mal prázdne modré oči, vyčnievajúci nos, plné a vraj zmyselné pery, ktoré však svedčili viac o láske k jedlu, ako záujmu o opačné pohlavie. Bol obézny a svoju nemalú váhu nosil s ťažkosťami. Ľudia bývali zaskočení jeho hrubosťou, nedostatkom zdvorilosti a sklonom ku krutým a hrubým žartom. V jeho povahe boli aj sadistické rysy, bol posadnutý lovom zvierat, bezmyšlienkovite strieľal po mladých jeleňoch, srnách a dokonca aj po psoch. Svojich sluhov niekoľkokrát zbil a bol hrubý aj k ostatnému služobníctvu. Vlastnil veľký ďalekohľad, ktorým sledoval každého v okolí zámku a taktiež svoju manželku.
Dauphin bol vo svojich pätnástich rokoch úplne nekultivovaný. Jeho manželka si zamilovala francúzsku hudbu a divadlo, on oboje z duše nenávidel. Čo sa týkalo tanca, ktorý Mária Antoinetta zbožňovala, bol pre ňu Ľudovít nerovným partnerom a to, že tancovala s inými mužmi, ho nechávalo chladným. Pravdepodobne mu vyhovovalo, že jeho spoločnosť vyhľadávala, len keď to bolo nutné. Len dobrá nálada a humor jej umožňovali zniesť svoju neľahkú situáciu. Ľudovít XVI. nielenže sa o svoju manželku takmer vôbec nezaujímal, ale nebol schopný akéhokoľvek fyzického kontaktu.
Prečítajte si tiež: Čomu sa vyhnúť pri ohrievaní
Svadba vo fyzickom slova zmyslu sa neuskutočnila ani už v spomínanú svadobnú noc, ani v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch. Mladý Ľudovít bol impotentný. Samozrejme, táto novina nezostala utajená. Na kráľovský dvor bolo predvolaných niekoľko lekárov. Zistili, že dauphinova impotencia nemala fyzickú príčinu, ale spočívala v malom vrodenom defekte. Po tomto zistení prebiehala porada za poradou. Všetci naokolo radili Márii Antoinette, ako uspokojiť Ľudovíta. Ale nič nepomáhalo. Snažili sa ho prehovoriť k malej operácii, ktorá by problém vyriešila. Ale Ľudovít XVI. sa svojou váhavou povahou nevedel rozhodnúť. Ďalšie dva roky prebiehali v podobnej situácii. Vtedy sa ale rozhodol zasiahnuť Jozef II.(brat Márie Antoinetty) a pokúsil sa prehovoriť švagra k operácii. Podarilo sa. Po siedmich rokoch manželstva Mária Antoinetta konečne otehotnela.
Deti Márie Antoinetty a Veľká francúzska revolúcia
Mária Antoinetta a jej manžel Ľudovít XVI. mali štyri deti. No spŕška ohovárania a osočovania, najmä na adresu Marii Antoinetty, sa začala už pred rokmi. Na francúzsky dvor prišla v máji 1770 ako rakúska arcivojvodkyňa, ktorá sa mala vydať za dediča trónu. Mnohí ľudia na francúzskom dvore, vrátane niektorých Bourbonovcov, predstierali, že si Mariou Antoinettou budú rozumieť, no boli už od začiatku proti sobášu. Rakúsko a Francúzsko boli viac ako 950 rokov znepriatelené krajiny a nezdalo sa, že by ich svadba dvoch tínedžerov odrazu dokázala stmeliť. Takže, kritici si našli dôvod pohŕdať Mariou Antoinettou, bez ohľadu na to, čo urobila.
Navyše, v čase sobáša mala len štrnásť rokov, a aj keď sa pred príchodom na francúzsky dvor intenzívne vzdelávala, stále bola dospievajúcim a nezrelým dievčaťom. Nedokázala sa zdržať kritiky a výsmechu dvornej etikety. Nenávidela nezmyselné zvyky, najmä početný sprievod dvorných dám, ktoré ju za chrbtom ohovárali. Prečo by sa mali v jej prítomnosti pohybovať neprajníci? Nebolo by jednoduchšie obklopiť sa niekoľkými dôveryhodnými ľuďmi? Omietala prijímať protokol, ktorý diktovali neznámi ľudia. Jediné čo ju s nimi spájalo, boli ich staré šľachtické rody. Dôsledky preto nenechali na seba dlho čakať - na dvore si pohnevala „starú gardu“, ktorú by určite bolo lepšie získať si na svoju stranu. Keď sa neskôr utiahla do Malého Trianonu a obklopila sa najbližšími priateľmi, dvorania zvyknutí na neobmedzený prístup do jej komnát sa urazili a začali šíriť o nej tie najhoršie klebety. Mnohí z nich mali k dispozícii tlačiarenské stroje a tak vyrábali hanlivé letáky, pričom útočili priamo na mladú Mariu Antoinettu. Opisovali ju ako pôžitkársku a promiskuitnú ženu. A tak jedinou neobľúbenou osobou na dvore bola samotná kráľovná. Bez akejkoľvek hanby ju hanili tí, čo žili možno ešte vo väčšom prepychu a nekontrolovateľne utrácali. Kritiku si vyslúžila jej garderóba či jej poburujúce účesy.
Neskôr, v roku 1780, keď si uvedomila, že nie je vhodné stále čeliť nepríjemným rečiam, obmedzila svoje výdavky. Začala sa obliekať jednoducho, do bielych šiat, ktoré na dvore nazývali „spodničky á la Reine“, pripomínajúce šaty kreolských žien z karibiku. 21. júna 1791 bola Mária Antoinetta a celá jej rodina zatknutá a umiestnená do domáceho väzenia v Tuilerijskom paláci. V lete 1792 ju uvrhli do žalára a jej manžel, kráľ Ľudovít XVI. (1774 - 1791/92), bol popravený v januári 1793. Jej sedemročný syn, korunný princ Louis Charles, jej bol odobratý. Revolucionári dieťa mučili, aby z neho získali „priznanie“ pre hanlivé obvinenia proti kráľovnej. Svojich rodičov prežil iba krátko. Dauphin, ktorého monarchisti pomenovali Ľudovít XVII., zomrel ako desaťročný v parížskej väznici.
"Ak nemajú chlieb, nech jedia koláče" - mýtus alebo realita?
Mária Antoinetta je v dejinách vykresľovaná ako prototyp vtelenej lascívnosti, nesvetskej a arogantnej pýchy panovníkov a vysokej šľachty. Aj dnes každé dieťa vie, že na volanie hladných ľudí žiadajúcich chlieb odpovedala: „Tak nech jedia koláče“, čím mala absolútne pohŕdať núdznymi. Lenže Mária Antoinetta túto vetu nikdy nepovedala. Rozchyrovali to o nej, aby ju očiernili. Dnes by sme to nazvali falošnou správou, hoaxom s ďalekosiahlymi a ničivými dôsledkami. Napriek tomu sa aj dnes šíri jedna radosť. Revolucionárom to hralo do karát a ich duch je aj dnes rozhodujúci pri výklade vtedajších udalostí. Veď, ako je známe, dejiny píšu víťazi.
Výrok o koláčoch pochádza od Jean-Jacquesa Rousseaua, jedného z najvýznamnejších priekopníkov revolúcie. V čase prvého vydania jeho príbehu v roku 1782 bol však už štyri roky mŕtvy. Napísal ho pred mnohými rokmi a nikdy netvrdil, že má niečo spoločné s dcérou rímsko-nemeckého cisára. V tom čase bola Mária Antoinetta ešte malé dieťa, ktoré žilo v ďalekej Viedni, a nikto nemohol tušiť, že sa jedného dňa stane francúzskou kráľovnou. Rousseau v štýle „kedysi dávno“ pripísal túto vetu nemenovanej „veľkej princeznej“. Pre revolucionárov bolo jednoduché tento príbeh o sedem rokov neskôr obrátiť proti kráľovnej. Túto „variáciu“ až príliš ochotne zhltli jeho stúpenci, ktorí týmto zamýšľali vniesť medzi ľudí ešte väčší hnev a vrenie.
Poprava Márie Antoinetty
V lete 1793 bola Mária Antoinetta prevezená do väznice Conciergerie. V súdnej fraške ju súdili ako „vdovu Capetovú“. Rozsudok smrti, ktorý bol už vopred stanovený, vybraná porota jednomyseľne schválila. Dňa 16. októbra 1793 bola kráľovná gilotínou popravená.
Spôsob, akým zomrela cisárova dcéra a kráľovná Mária Antoinetta, však vypovedá o nej viac, než vymyslená historka o koláčoch. Jej kat, Charles-Henri Sanson, si viedol denník. Pri kráľovninej poprave si všimol, ako sa masy prizerajúcich tlačili pozdĺž ulíc, ktoré viedli z väzenia na popravisko.
Revolučná vláda prinútila duchovenstvo podriadiť sa štátu. Od duchovných sa vyžadovalo zloženie prísahy na občiansku ústavu. Pápež Pius VI. odsúdil tento despotický zásah štátu. Spurní kňazi, prichytení pri slúžení omše, boli popravení. Takýmto spurným kňazom bol aj abbé Magnien, ktorý dal kráľovnej rozhrešenie in extremis.
„Ústavní“ kňazi boli pred odchodom na popravu vpustení do kráľovninej väznice. Mária Antoinetta ich odmietla, pretože nestála o pomoc schizmatikov. Vo svojom poslednom liste napísala: „Zomieram v katolíckom, apoštolskom a rímskom náboženstve, v náboženstve svojich otcov, v ktorom som bola vychovaná, a ku ktorému som sa vždy hlásila. Keďže nemôžem očakávať žiadnu duchovnú pomoc, lebo neviem, či sú tu ešte kňazi tohto náboženstva, a miesto, kde sa nachádzam, by ich prezradilo, ak by sem chceli prísť, úprimne prosím Boha o odpustenie mojich previnení, ktorých som sa od svojho narodenia dopustila (…).“
Vnuk kata, ktorý sa tiež volal Charles-Henri Sanson, o mnoho rokov neskôr uverejnil denníky svojho starého otca, ktorého počas popravy kráľovnej sprevádzal jeho syn ako asistent. Vnuk napísal: „Nikdy, opakoval mi často otec, sa Mária Antoinetta neukázala hodnejšia svojho vysokého postavenia. Bola to skutočná kráľovná, žena, ktorá bez toho, aby zbledla alebo sklopila zrak, znášala divoké pohľady davu; bez zachvenia počúvala rev leva, ktorému bola odovzdaná ako korisť; ktorá ako rímsky cisár stála vzpriamene bez toho, aby spadla na kolená; pre ktorú bol biedny voz stále trónom; ktorá dokonca dokázala v ponížení, do ktorého bola uvrhnutá, pohnúť srdciami, neschopnými súcitu, k údivu nad silou jej duše.“
Revolučný dôstojník, ktorý viedol popravu, zamával mečom a opakovane prikázal katovi Sansonovi, aby ukázal davu hlavu popravenej kráľovnej. Nakoniec jeden z jeho pomocníkov niesol jej odrezanú hlavu okolo popraviska ako trofej. Ozývalo sa volanie: „Vive la Republique!“ (Nech žije republika!).
Občianka vdova Capetová
Občianka vdova Capetová - tak oslovovali revolučné noviny a tribunál Máriu Antoinettu. Už nie „Jej Veličenstvo“, už žiadny majestát, žiadne privilégiá, žiadne veľkolepé sídla. Potupenie, ponižovanie, výsmech, pohŕdanie a hrozná nenávisť davu sprevádzala francúzsku kráľovnú v posledných dňoch života. Proces sa skončil 16. októbra 1793. Rozsudok bez práva na odvolanie znel - smrť gilotínou - a vykonali ho na druhý deň.
Arcivojvodkyňa mala politicky a diplomaticky predurčený osud. Francúzsko-rakúska zmluva z roku 1756 uzavrela storočia pretrvávajúce nepriateľstvo medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami (Capetovci boli bočnou vetvou rodu), a bolo ju potrebné spečatiť sobášmi. Jednou z obetí sobášnej politiky bolo aj práve narodené dievčatko. Mária Antoinetta bola nepozorná a hravá a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Všetci súčasníci i historici ju charakterizujú ako povrchnú, po paráde bažiacu dievčinu, ktorá vôbec nedomýšľala a asi ani nechápala širšie súvislosti. Matka Mária Terézia sa deťom venovala pramálo - dynastické záujmy Habsburgovcov boli pre ňu dôležitejšie. Otec František Lotrinský sa výchove detí nevenoval vôbec. Po uzavretí predmanželskej zmluvy do Viedne prichádzali špecialisti, aby z malej arcivojvodkyne vytvorili budúcu kráľovnú a „madam“. Učili ju správaniu, tancovaniu, ale vzdelanie nerozvíjali. Svadba na Veľkú noc v roku 1770 bola považovaná za udalosť storočia. Mária Antoinetta sa formálne vzdala všetkých práv na habsburský trón a v zastúpení ju zosobášili s následníkom francúzskeho trónu. Na hraniciach potom mladú dievčinu, ktorá opustila rodinu a všetkých, ktorých poznala, prezliekli do francúzskych šiat. Zažila ešte niekoľko šokov. Jedným z najťažších bolo, že manželstvo s Ľudovítom XVI. sa sexuálne nenaplnilo až do jej 22 rokov. Chyba bola v manželovi a puritánskej dobe, keď nikto mladému páru nepomohol radou. Naplnenie manželstva sa napokon riešilo až na diplomatickom poli. Pomohla operácia kráľa - psychika manželov nikoho nezaujímala.
Mária Antoinetta sa vrhla do víru života na francúzskom dvore. Prijala všetko, čo prinášal - klebety, intrigy a hazardné hry, dokonca i milenca. Ani materstvo (porodila štyri deti), ani zodpovednosť za osud krajiny Mária Antoinetta nechápala. Nemala odkiaľ vedieť, že dvor ničí krajinu, že roztopašný život niečo stojí, že vládnuť vlastne nemá kto, lebo Ľudovít sa rozhoduje pomaly a nerád. Na dvore nebol nikto, kto by jej to vysvetlil. Nevedela nič o daňovom zaťažení, o biede. Idylická krajina okolo Versailles realitu zakrývala. Ona, ktorá určovala módu na dvore, na matkine výčitky odpísala: „Je pravda, že sa trochu venujem móde, ale pokiaľ ide o perá, tie nosí každý a bolo by nápadné nijaké nemať.“ Keď sa k nej donieslo, že sa ľud sťažuje, že nemá na chlieb, povedala vraj: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče.“
Svet šľachtických darebákov a povaľačov ju natoľko obklopil, že skutočný spoznala, až keď sa tento umelý svet zrútil. Vo výstrednostiach sa kráľovná prepínala. Ľud ju za to nenávidel a pripravoval pomstu. Revolúcia v roku 1789 stiahla túto priemernú ženu do víru udalostí, ktorý ju nakoniec pohltil. Stala sa utekajúcou kráľovnou, väznenou kráľovnou a po poprave Ľudovíta XVI. opovrhovanou vdovou. Proces, ktorý pre ňu pripravili, bol potupný. Súdili ju zato, že bola kráľovnou, hoci kráľovstvo bolo legálne. Pri obvinení z incestu so synom sa ukázala ako morálny víťaz: „Z celej duše a zo všetkých síl sa búrim proti takémuto obvineniu. Obraciam sa na všetky prítomné matky.“ Osemročný chlapec nemohol vypovedať nič iné, len čo ho naučili. Všetky ženy v sále pochopili, že revolúcia prehráva. Obvinenie z vlastizrady zas nebolo podložené žiadnymi dôkazmi. I keď Mária Antoinetta žiadala brata o vojenský zásah vo Francúzsku, súd dôkazy nemal. Z márnivej a priemernej ženy vzišla osobnosť, ktorá dôstojne kráčala na popravisko. I keď vo väzení ťažko krvácala (zrejme následkom nervového vypätia) a za jedinú noc pred popravou vraj ošedivela, dala sa obliecť čo najdôstojnejšie a kráčala v ústrety smrti. Jej rival Robespierre ju o pár mesiacov (veľmi nedôstojne) nasledoval. Morálnym víťazom sa stala kedysi povrchná dcéra cisárovnej, napísal Štefan Zweig v jedinečnom psychologickom diele o živote Márie Antoinetty.