Obraz Poslednej večere, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci, je jedným z najznámejších a najreprodukovanejších diel v dejinách umenia. V 15. storočí sa obrazy Poslednej večere stali ústrednou témou kresťanskej ikonografie a Leonardo da Vinci vytvoril dielo, ktoré je považované za najdokonalejšie zobrazenie tohto námetu.
Vznik a história diela
V roku 1494 si Lodovico Sforza objednal u Leonarda da Vinciho dielo, ktoré sa stalo vynikajúcou ukážkou maliarovho novátorstva a tvorivosti. Leonardo začal s realizáciou tejto veľkorozmernej nástennej maľby v roku 1495 a trvalo mu dva roky, kým ju dokončil. Freska s rozmermi štyri metre na výšku a osem metrov na šírku zdobí stenu refektára kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne.
Leonardo zvolil nezvyčajnú techniku, vlastnoručne vyrobenú temperovou farbou na stenu, ktorá bola pokrytá zložitým podkladom v dvoch vrstvách. Táto technika sa však ukázala ako nie príliš trvanlivá a prvé známky rozkladu sa začali prejavovať ešte za života Leonarda. V 16. storočí sa obrysy strácali a maľbu zakrývali škvrny. K ďalšiemu poškodeniu došlo, keď v roku 1652 boli do steny nainštalované dvere, ktoré zasahovali do nižšej strednej časti obrazu. Ďalšie porušenie spôsobilo vandalstvo napoleonských vojakov v roku 1796 a neskôr príliš horlivé reštaurátorské práce. Freska bola vážne ohrozená počas druhej svetovej vojny v roku 1943, kedy zničila bomba strechu a jednu stenu kostola.
Zobrazenie dramatického momentu
Maliar znázornil dramatický moment evanjelia, kedy jeden z učeníkov zradil Ježiša, celkom novým spôsobom. Prvý raz od stredoveku v histórii zobrazovania Poslednej večere nesedí Judáš pred stolom, ale za ním. Leonardo zachytáva chvíľu, ako Ježiš hovorí apoštolom, že ho jeden z nich zradí a jeho slová ich zasiahli ako blesk. Maliar dokázal jemným spôsobom vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale i vnútorné reakcie každého z apoštolov, ktoré sú štúdiou ich charakterov. Všeobecné rozrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom.
Vrchol florentskej perspektívy predstavuje začlenenie výjavu do reálneho priestoru. Maľba zaberá celú stenu refektára. Leonardo vytvoril pomocou perspektívy hlbokú miestnosť, ale zároveň poprel dojem priestoru. Dlhý stôl umiestnil krížom cez miestnosť a ani na jednom konci už nezostalo miesto pre stoličky. Učeníci sa tiesnia pri jeho vzdialenejšej strane. Počas žehnania na druhom konci refektára to vyzeralo akoby Ježiš sedel s nimi za vrchstolom.
Prečítajte si tiež: Torta bez múky
Kompozícia a symbolika
Leonardo zobrazil Poslednú večeru ako scénu usporiadanú podľa pravidiel centrálnej perspektívy. Línie perspektívy sa stretávajú v Kristovom pravom oku, čo samo o sebe zdôrazňuje jeho ústrednú polohu. Kazetový strop vedie priamo von z refektára a zdá sa, akoby pokračoval cez lunety za rímsu.
Maliar znázorňuje najdramatickejší okamih večere, kedy sa Ježiš Kristus obracia k apoštolom. Majstrovskou kompozíciou je dielo zrozumiteľné i pre ďalšie generácie. V spodnej časti obrazu čelom k pozorovateľovi sa rozprestiera veľký stôl, takže divák stojí priamo oproti Kristovi a apoštolom. Jeho postava je umiestnená v centre kompozície a vyznačuje sa dôstojnou statickosťou a vyrovnanosťou. Toto umiestnenie pomáha zdôrazniť jeho dôležitosť. Úbežník ležiaci na jeho čele stelesňuje nekonečno. Nad prostredným oknom sa nachádza guľatý oblúk, ktorý možno chápať ako Kristovu svätožiaru včlenenú do architektúry. Leonardo nemaľoval svojim postavám svätožiare, bol presvedčený že by to odvádzalo pozornosť. Do tohto bodu nad Ježišovou hlavou sa zbiehajú všetky perspektívne línie priestoru, obzvlášť línie kazetového stropu a nástenných kobercov.
Apoštoli sediaci z jednej strany stola sú sústredení do skupiniek po troch a symetricky rozmiestnení po oboch bokoch Ježiša Krista. Traja a traja sa nachádzajú po Kristovej pravici a po ľavici, ktorý tvorí dejový i formálny stred obrazu. Rozdelením do skupín tak zvýšil umelec napätie v už dosť vypätej atmosfére scény. Kládol dôraz na priestorovú hĺbku a tým vyzdvihol postavu Ježiša, ktorého centrálnu pozíciu umocňujú živo gestikulujúci apoštolovia, zoskupení v skupinkách. Dokonalou a dôvtipnou kompozíciou Leonardo ignoroval reálny priestor. Učeníci sú vedľa seba tak tesne zoskupení, že by v skutočnosti nemohli sedieť všetci za jedným stolom.
Štúdia ľudskej tváre a výrazov
Leonardo da Vinci poznal dokonale každú podrobnosť ľudského tela. Mal snahu o zachytenie aj celkom zvláštnych gest a výrazov tváre. Podľa jeho prípravných prác, skíc, kresieb i komentárov jeho súčasníkov vieme, že prehľadával celé Miláno a okolie, aby našiel mimoriadne výrazné typy tvárí, ktoré by mohol použiť pri zobrazovaní učeníkov. Študoval výrazový potenciál ľudskej tváre a dokázal chodiť aj celý deň za človekom, ktorý ho zaujal nejakou zvláštnosťou a potom ho spamäti namaľoval. Vypracoval množstvo fyziognomických štúdií, aby dosiahol u tvárí apoštolov čo najväčšej rozmanitosti. Kresba postavy Judáša je z týchto štúdií najvýraznejšia.
Pri maľovaní sa Leonardo sústredil na okamih, kedy Ježiš usadá so svojimi učeníkmi ku stolu. Takmer všetci prejavujú reakciu na oznámenie blížiacej sa zrady širokou škálou gest, prekvapením a hrôzou. Celý obraz ovládajú tmavé, majestátne odtiene, ktoré korešpondujú s religióznym výjavom. Tri okná v hĺbke obrazu, ktorými vniká jasné svetlo, vedú do vidieckej krajiny prekypujúcej zeleňou.
Prečítajte si tiež: Cuketové placky pre lenivé ženy
Uprostred kompozície sedí takmer sám a bez pohybu Ježiš. Jeho symbolické orámovanie tvorí okno vzadu. Kristova ruka je roztvorená do dlane akoby kládla otázku. Všetci apoštolovia sú evidentne pobúrení, okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. U ostatných panuje zdesenie pohybom, v posunkoch, u iných na perách či v očiach. Z tvárí môžeme ľahko prečítať prekvapenie, hnev, rezignáciu, nedôveru či smútok.
Identifikácia apoštolov
Identifikácia apoštolov nie je určená Leonardom, ktorý sa nápisom tohto druhu vyhýbal (podľa neho rušili účinok obrazu, mená učeníkov sú založené na starej kópii Poslednej večere v Ponte Capriasku). Od Ježiša tretí vľavo (z pohľadu diváka) je Judáš, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola ďaleko od Ježiša a ostatných učeníkov. Sedí v tieni a je jediným z apoštolov, ktorý nedáva najavo emocionálnu reakciu. Všetci ostatní apoštolovia sú evidentne pobúrení. Na ľavom konci stola vstáva zo stoličky rozčúlene Bartolomej. Apoštol Ondrej so zodvihnutými zdvihnutými rukami a dlaňami otočenými smerom k pozorovateľovi vyzerá, akoby zaháňal niečo nepríjemné. Tak ako Filip si priťahuje ruky k prsiam. Peter vstáva a nahnevane pozerá do stredu obrazu. Pred Petrom je zradca Judáš, ktorý sa zdesene zakláňa, ale pravou rukou nahmatáva mešec s peniazmi, odmenu za zradu Krista. Umiestnený je bezprostredne vedľa Jána, ktorý pozerá pred seba a má zložené ruky.
Lunety a erby
V hornej časti refektára nad hlavami učeníkov sa nachádzajú tri lunety (luneta - klenba polmesiačikového tvaru), ktoré ovplyvňujú rytmus skupín postáv pod nimi. Do lunet nad Poslednou večerou umiestnil Leonardo erby Sforzovej rodiny (skupiny učeníkov odrážajú svojim rozdelením rytmus tvorený tromi lunetami). V strede, pod najväčšou lunetou, je namaľovaná postava Ježiša. Lunety samy o sebe obsahujú erby obklopené rastlinami a heraldickým ornamentom. V pravej časti (z pohľadu pozorovateľa) je v lunete zobrazený heraldický znak Ludovicovho prvorodeného syna Maxmiliána a vľavo druhorodeného Francesca. Učeníci na koncoch stola sú pod dvomi menšími oblúkmi, zatiaľ čo dve vnútorné skupiny a Krista zastrešuje stredný oblok. V pozadí sa nachádzajú tri okná s výhľadom do krajiny.
Reštaurovanie a súčasný stav
Dielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. Prvý raz bolo reštaurované v roku 1726 Michelangelom Belottim, ktorý sa ale mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby. Jeho zásahom došlo k poškodeniu. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V roku 1821 sa pokúsil Stefano Barezzi maľbu sňať, čo je u fresky možné. Leonardo však použil iný postup maľby, ako Barezzi predpokladal. Na odstránenie nedostatkov predošlých zásahov a obnovenie pôvodnej podoby sa zamerali reštaurátori v 90. rokoch 20. storočia.
Vysoké rozlíšenie fotografie maľby Posledná večera, ktoré zverejnili milánski kunsthistorici na webe, umožňuje odborníkom skúmať detaily nástennej maľby z 15. storočia, čo by inak nemohli robiť. Môžu študovať aj čiary náčrtu, ktorý Leonardo nakreslil predtým, ako začal dielo maľovať. Toto rozlíšenie umožňuje divákom prezerať si detaily tak, akoby stáli iba niekoľko centimetrov od umeleckého diela - na rozdiel od bežných fotografií, ktoré sú zrnité, keď sa objektív príliš priblíži. Môžete vidieť, že Leonardo namaľoval čaše priehľadné, čo pri bežnom pohľade nemôžete vidieť. Takisto zistíte, v akom štádiu rozkladu sa maľba nachádza.
Prečítajte si tiež: Jedlo ako umenie
Dielo nachádzajúce sa v milánskom kostole Santa Maria delle Grazie zreštaurovali s vynaložením obrovského úsilia, pričom práce sa skončili v roku 1999. Ich cieľom bolo odstrániť škody na slávnom diele napáchané za pol tisícročia. Aj keď ľudia pricestujú do Milána, majú veľké problémy dostať sa k Poslednej večeri. Návštevníkom sťažujú situáciu sprísnené opatrenia na ochranu maľby. Každých 15 minút pustia k dielu iba 25 záujemcov, takže ročne si ho obzrie približne 320 000 divákov.
Teórie a interpretácie
Okolo Poslednej večere Leonarda da Vinciho existuje množstvo teórií a interpretácií. Niektoré z nich sú založené na symbolike a astrológii, iné na historických faktoch a apokryfoch.
Úloha žien pri Poslednej večeri
V evanjeliách sa spomínajú nielen dvanásti apoštoli, ale aj učeníci všeobecne, čo bola širšia skupina Ježišových nasledovníkov, z ktorej boli títo vybratí. Po druhé, je tu tá vec s emauzskými učeníkmi. Stretli Ježiša po Jeho vzkriesení, ale chvíľu nevedeli, že je to On. Kráčali s Ním, rozprávali sa a potom ho pozvali do domu. Jeden z tých učeníkov sa volal Kleofáš a o ňom vieme viac o jeho žene, ktorá sa volala Mária. Títo dvaja učeníci po tom, ako vzkrieseného Ježiša pozvali do svojho domu, Ho spoznali podľa lámania chleba, čo je výraz používaný pre to, čo sa dialo pri Poslednej večeri.
Pascha bola rodinný sviatok a pri sederovej večeri sa zišli všetci. Sederovú večeru mal Ježiš so svojimi učeníkmi. V evanjeliách je napísané, že On ich bral ako rodinu. V tom čase bola medzi učeníkmi Ježišova mama. Ak ju sledujeme pod krížom, mali by sme ju vidieť aj pri tom istom stole s jej Synom.
Mária Magdaléna na Poslednej večeri?
Kniha Dana Browna Kód da Vinci vyvolala celý rad dohadov. Podľa autora je na maľbe vedľa Krista po jeho pravici Mária Magdaléna a nie apoštol Ján. Odborníci na fresky da Vinciho hovoria, že postava skutočne pripomína ženskú postavu. Ženskosť však možno nájsť aj v iných mužských postavách na freskách da Vinciho, ako napríklad na freske Ján Krstiteľ.
Dan Brown, aby vysvetlil neprítomnosť Jána, obracia pozornosť na postavu Petra. Vraj ten bol nespokojný s prítomnosťou Márie Magdalény a rukou ukazuje, že je ochotný podrezať jej hrdlo. Na freske je totiž zobrazená ruka, záhadne „nikoho“ s nožom. Čia je to ruka? Tajná večera bola namaľovaná okolo 1498 roku. Existujú však dôkazy, že v roku 1556 na stene kostola Santa Maria del Gracia v Milane bolo možno vidieť detaily tohto obrazu, ktorý sa neskoršie niekoľkokrát reštauroval. Preto tvrdenie, že dnes Posledná večera je presne tá istá, ako ju namaľoval da Vinci, je príliš smelé.
Stanislav Lajda a jeho rekonštrukcia
Akademický maliar Stanislav Lajda zo Žiliny zasvätil svoj život štúdiu Poslednej večere Leonarda da Vinciho. Ako jediný na Slovensku kompletne zrekonštruoval toto dielo, aby si uctil renesančného génia. Jeho rekonštrukcia je 2,5-násobnou zmenšeninou originálu a prinavrátil na ňu život slávnemu dielu v podobe, v akej ho Leonardo predstavil svetu na Zelený štvrtok v roku 1498.