Príslovie "Zakázané ovocie najlepšie chutí" je hlboko zakorenené v ľudovej múdrosti a odráža komplexnú psychologickú tendenciu. Vyjadruje myšlienku, že veci, ktoré sú nám nedostupné alebo zakázané, nás priťahujú viac ako tie, ktoré sú ľahko dosiahnuteľné. Aby sme pochopili plný význam tohto príslovia, musíme sa ponoriť do jeho rôznych vrstiev a preskúmať jeho dôsledky pre jednotlivca a spoločnosť.
Pôvod a historický kontext
Príslovie má biblický pôvod, odkazujúc na príbeh Adama a Evy v rajskej záhrade. Boh im dovolil jesť z každého stromu v záhrade okrem stromu poznania dobra a zla. Zvedavosť a túžba po zakázanom ovocí nakoniec viedli k ich vyhnaniu z raja. Tento príbeh sa stal archetypálnym príkladom toho, ako zákaz môže zvýšiť túžbu a viesť k neposlušnosti.
Psychologické aspekty
Z psychologického hľadiska príslovie "Zakázané ovocie najlepšie chutí" odráža niekoľko dôležitých konceptov:
- Reaktancia: Táto teória hovorí, že keď ľudia cítia, že ich sloboda je ohrozená, reagujú snahou o jej obnovenie. Zákaz môže byť vnímaný ako ohrozenie slobody, čo vedie k zvýšenej túžbe po zakázanej veci.
- Zvedavosť: Ľudská zvedavosť nás poháňa k objavovaniu a skúmaniu neznámeho. Zakázané veci sú často zahalené tajomstvom, čo zvyšuje našu zvedavosť a túžbu po ich poznaní.
- Hodnota: Veci, ktoré sú ťažko dostupné, vnímame ako hodnotnejšie. Zákaz môže zvýšiť vnímanú hodnotu určitej veci, čo nás k nej ešte viac priťahuje.
Morálne a etické zásady
Teraz sa zameriam na morálne a etické zásady a na rolu, ktorú hrajú v živote jednotlivca, najmä v jeho vzťahu k iným členom spoločnosti. Hoci obidva tieto výrazy možno v bežnom jazyku použiť ako synonymá, je medzi nimi určitý rozdiel. Etické zásady sa od morálnych líšia tým, že sú výsledkom zámernej premeny, ktorá nastáva po výslovne kritickom uvažovaní a uvedomelom hľadaní. Existujú všeobecné etické zásady, platné pre všetkých ľudí v každej spoločnosti? Máme povinnosť dodržiavať ich? Ako sme si už povedali, naše morálne a etické zásady, princípy, sú všeobecné prima facie smernice pre správanie. Výraz princíp pochádza etymologicky od latinského výrazu principium, čo znamená začiatok alebo základ, t. j. prameň, žriedlo alebo pôvod, ale aj prvotnú pravdu. Odvolávať sa na čiesi zásady, principia (princípy), v morálnom zmysle slova znamená potom poukazovať na najzákladnejšie normy, ktoré ktosi vyznáva, podľa ktorých žije a ktoré považuje za základ svojho života. Principiálny, zásadový človek má také morálne zásady, za ktorými si stojí, ktoré v prípade potreby bráni a za ktoré, ak má odvahu, vie aj bojovať. Je verný svojmu morálnemu presvedčení, ktoré je preňho vodidlom, ako treba žiť. Je spoľahlivý a dôveryhodný, ak nie je nadmieru sebavedomý. Možno nesúhlasiť so zásadami, podľa ktorých žije, ale aspoň možno predvídať jeho konanie a rátať s tým, že sa bude podľa prijatých zásad správať. Jednotlivci, ktorých zásady sa zakladajú na náboženských morálnych kódexoch, považujú svoje zásady za absolútne, bohom dané univerzálne pravidlá, ktoré sú povinní bezpodmienečne dodržiavať. Pre ľudí založených kriticky nie je etická zásada nemennou smernicou, nie je to príkaz pre každého a pre každú situáciu, ktorý treba za každých podmienok dodržiavať. Zo zásady vyplýva pre človeka povinnosť, ktorá je skôr podmienečná ako kategorická; podobá sa skôr predpokladu ako diktátu; možno ju podrobiť kritickej previerke a uvažovať o nej, kým ju aplikujeme na konkrétnu situáciu. To však neznamená, že by bolo prípustné všeobecné zásady jednoducho nedodržiavať. Ak raz v komunite vzniknú a rozšíria sa, neslobodno ich brať na ľahkú váhu alebo opustiť; ak sa už raz v správaní zakorenili, neslobodno ich ignorovať alebo odmietnuť bez príslušného odôvodnenia. Všetci dobre poznáme morálne pravidlá správania v styku s inými ľuďmi. Mám na mysli také formy správania, ktoré sa všeobecne označujú ako náležité a vhodné. Morálne zásady nám upresňujú, čo to znamená. Zo zásady máme byť napríklad milí. Ale môže sa stať, že niekto využije našu láskavosť alebo zneužije našu štedrosť. Zo zásady máme byť povďační za dobro, ktoré nám činia iní ľudia, ale uznanie pomoci alebo odmena za ňu môžu prísť príliš neskoro. A tak všeobecné pravidlá ľudského správania sú iba jedna stránka mince, ktorú mravne vyvinuté bytosti uznávajú. Druhou stránkou je skutočnosť, ako tieto pravidlá navzájom súvisia, najmä keď si v niektorej situácii protirečia. Ktoré z nich potom treba dodržovať prednostne? Keď uvádzame, prečo sme sa rozhodli niečo urobiť alebo neurobiť, zvažujeme vzťah medzi zásadou a daným prípadom. Utilitaristi zdôrazňujú, že pri uvažovaní, čo by sme mali urobiť, posudzujeme budúce skutky podľa toho, aký prospech nám prinesú, či prispejú k nášmu potešeniu a šťastiu. Ide tu o významný spôsob uvažovania a musíme sa mu bližšie venovať. Morálne zásady sú v určitom zmysle autonómne; nie sú iba nástrojom, ktorý možno podľa ľubovôle použiť alebo zahodiť. Majú svoju vlastnú vnútornú hodnotu a neslobodno ich považovať len za prostriedky na dosiahnutie určitých cieľov; často sú súčasťou týchto cieľov. Môžu existovať ako samostatné hodnoty, ktoré zachovávame kvôli nim samým. Nemôžem si napríklad zaumieniť byť čestným alebo nečestným len vo vlastnom záujme alebo aj v službe vyššiemu cieľu; čestnosť sama osebe je súčasťou osobného charakteru a na rebríčku ľudských hodnôt má vysoké postavenie. Zásadnou otázkou morálnych a etických zásad je ich ontologický základ. Ak nepochádzajú od boha, ani nevzišli z akéhosi transcendentna, sú potom len dočasnou prchavou záležitosťou? Ak sa týkajú len ľudských záujmov, možno ich beztrestne prekračovať? Čo sa stane, ak sa navzájom dostanú do rozporu? Ako sa dá rozhodnúť, ktorá zásada má vyššiu prioritu alebo legitimitu? Nemyslím si to. Po prvé, morálne a etické zásady, podľa ktorých žijeme a na ktoré sme viazaní, sú reálne. To znamená, že ľudské činy dokazujú ich centrálne postavenie v ľudskom správaní. V tomto zmysle sú rovnako časťou prírody ako všetky ostatné fenomény. Po druhé, tieto zásady sa vzťahujú na ľudské bytosti, na ich záujmy, potreby a hodnoty. Povedať, že sú relatívne, neznamená, že by boli čisto subjektívne, alebo že by sa dali podľa vôle odmietnuť, alebo z rozmaru opustiť. Znamená to jednoducho len toľko, že sú súčasťou ľudského správania a že do popredia vystupujú v medziľudských vzťahoch. Nemá zmysel hovoriť o nich izolovane a abstraktne, oddeľovať ich od ich dôsledkov na ľudské správanie. Dodržiavanie morálnych zásad je v ľudskej civilizácii také dôležité, že zásady sa stávajú zvláštnym druhom objektívnej skutočnosti a sú neoddeliteľnou časťou biosociálnej i sociokultúrnej oblasti. Výraz objektívny relativizmus hádam najlepšie vystihuje ontologický stav: morálne a etické zásady majú transaktívnu funkciu v tom zmysle, že ľudia navzájom na seba pôsobia vo svojom prírodnom a sociokultúrnom prostredí. Keď používam výraz relatívny, mám na mysli jeho tri významy. Po prvé, morálne a etické zásady sú produktom spoločenského a kultúrneho vývoja, počas ktorého vznikla aj pevná sieť inštitúcií. Po druhé, ich význam a sila vzrastajú iba vtedy, keď sa zakladajú na inherentných vnútorných náklonnostiach, ktoré sú charakteristické len pre určitých ľudí; preto sú vzhľadom na daného jednotlivca relatívne. Výraz relativizmus používali jeho kritici s prízvukom nesúhlasu, až pohŕdania; pridali ešte časticu len na vyjadrenie obavy, že ak sa budú základy nášho morálneho kódexu považovať za relatívne, značne sa tým oslabia, čo je nebezpečné. Relativizmus si však nesmieme mýliť so subjektivizmom. Relativizmus sa odvoláva na skúsenosťou potvrdenú skutočnosť, že zásady majú svoje korene v poznatkoch, získaných cieľavedomou ľudskou činnosťou a sú jej súčasťou. Subjektivisti nenachádzajú základ, z ktorého by sa zásady dali hodnotiť alebo kritizovať. Chcem však zdôrazniť, že som presvedčený, že existujú objektívne kritériá - preto používam výraz objektívny. Tak som dospel k pojmu objektívny relativizmus, odlišnému od subjektívneho relativizmu. Výraz kultúrna relativita zaviedli antropológovia na opísanie veľkého počtu zásad a noriem v ľudskej kultúre. Z ich poznatkov vzišiel nový názor, že by sme nemali vnucovať svoje normy iným kultúram - najmä vtedy nie, keď ich študujeme - a že hociktorá sústava noriem je morálne rovnako oprávnená a životaschopná ako každá iná. Metanormatívna teória s tým nesúhlasí, o tom budem hovoriť neskôr. Hoci zásady sú súčasťou kultúry, neznamená to, že kultúrny relativizmus prijímame v tom zmysle, že by všetky kultúry boli imúnne voči každej kritickej etickej previerke, alebo že všetky dosahujú rovnaký stupeň morálneho vývoja. Po prvé, morálne príkazy majú sociobiologický základ; sú zakorenené v podstate ľudského tvora procesom vývoja, ktorým sa tento druh prispôsoboval a prežíval. Ľudské bytosti sú spoločenské tvory a naše ľudské mláďatá potrebujú predĺžené obdobie dojčenia, aby prežili. Už tento fakt viedol k vytvoreniu morálnych pravidiel, ktoré riadia správanie. Ľudskému druhu je vrodená napríklad materská starostlivosť, t. j. inštinktívna snaha rodičov kŕmiť a chrániť svoje mláďa. Iným príkladom je vzťah medzi pohlaviami, ku ktorému patrí láskavý ohľad na predmet milostných návrhov (potešenie z tepla a dotyku, hladkanie, objímanie), ako aj viacero s tým súvisiacich psychologických náklonností. Tieto inštinktívne činnosti nie sú vlastné len ľudskému druhu. E. O. Wilson pozoroval podobné, i keď len zárodkové vzťahy aj u iných spoločenských druhov živočíchov: mravce vedia zahynúť pri obrane svojej kráľovnej a ich vzťah k mravenisku je tak hlboký, že mimo kolónie nemôžu existovať. Korene morálneho správania a uznanie elementárnych morálnych pravidiel, potrebných v úzkom vzájomnom styku medzi jednotlivcami, sú hlboko zafixované v biologickej podstate ľudského rodu. Hoci existujú rozličné druhy morálnych pravidiel v rozličných spoločenských skupinách, niektoré z nich sú spoločné všetkým skupinám; napríklad spomínaný vzťah rodičov k potomstvu alebo vzťah medzi sexuálnymi partnermi. Vzhľadom na to, že jednotlivci majú rovnaké biologické potreby a stretávajú sa s rovnakými problémami prežitia, vyvinuli sa často napriek veľkej kultúrnej rozdielnosti rovnaké normy. Ľudia museli zbierať potravu, poľovať a sadiť rastliny, aby sa uživili, chrániť sa oblečením pred prírodnej nepohodou, brániť sa proti dravcom, ba aj proti drancujúcim kmeňom, vzájomne sa priťahovať sexuálne, rozmnožovať sa a opatrovať starších, ktorí sa už nevládali o seba postarať. Museli vzdorovať nebezpečenstvu i smrti odvážne a s vyrovnanou mysľou. Keďže život staval ľudí pred rovnaké úlohy, vyvinuli sa niektoré rovnaké morálne pravidlá. Morálne zákonníky upravujú medziľudské vzťahy a pomáhajú ľuďom prispôsobovať sa. Možno povedať, že skupiny, ktoré účinnejšie regulujú svoje správanie, majú aj väčšiu schopnosť prežiť, množiť sa a súťažiť s inými druhmi, prípadne ľudskými spoločenstvami a pozitívne prvky, ako aj naučené spôsoby správania prenášajú na svoje potomstvo. Vieme si predstaviť možný scenár v dávnej minulosti, keď sa u našich predkov vynárali prvé náznaky toho, čo nazývam všeobecné morálne pravidlá: buď milý a ohľaduplný k členom svojho kmeňa; buď čestný a pravdovravný; neubližuj svojim súkmeňovcom a nerob im zbytočne zle; buď priamy, otvorený a dodržuj svoje sľuby atď. Skúškou pravdivosti týchto zásad boli ich dôsledky. Kmene, ktoré si vytvorili takéto pravidlá, mali menej svárov a prežívali úspešnejšie ako kmene, ktoré si ich nevytvorili. Pre každého je výhodnejšie spolupracovať s tým druhým; osvedčuje sa to najmä v praktickej užitočnosti a v dlhodobých reláciách. Nevzniklo z toho, žiaľ, univerzálne pravidlo, ktoré by prevládlo za každých okolností, lebo naša náklonnosť správať sa morálne musela v našom srdci súťažiť s inými snahami a pokušeniami. Aj u iných druhov živočíchov nachádzame podobné formy morálneho správania, ktoré niekedy vykazujú prekvapujúcu podobnosť s ľudským konaním. Napríklad kačacia matka priam zúrivo bráni svoje káčatká pred nebezpečenstvom. V spoločnostiach niektorých druhov zvierat sa vytvára hierarchický (u domácej hydiny tzv. ďobací) poriadok. V skupinách šimpanzov vládne vedúci samec, ktorý chráni svoje samice pred hrozbami iných samcov, kým ho nakoniec nejaký iný samec predsa len nevyhodí zo sedla, nevypudí zo skupiny a on potom zahynie. Naše sociobiologické a geneticky zafixované správanie má svoj predobraz v prvých náznakoch morálnych vzorcov v skupinách primátov a iných druhov rozšírených rodín. Po druhé, ide o vznik sústavy sociokultúrnych pravidiel, ktoré idú oveľa ďalej ako základné biologické príkazy. V ľudskom rode je niekedy dosť ťažko rozlišovať medzi celým radom vyšších sociálnych funkcií a jednoduchými sociobiologickými funkciami, ale na istom stupni vývoja sa naraz vynára zložitý sociokultúrny systém. S rozvojom jazyka, najmä používaním metafor a symbolov, sa ľudský myšlienkový svet rozšíril a získaná skúsenosť sa mohla zachovať, šíriť a prenášať na ďalšie generácie. Platilo to najmä pre vývoj morálnych pravidiel. Časom sa mravnosť stala zložitým komplexom s početnými jemnými odlišnosťami. Vznikali čoraz vyššie úrovne morálnych pravidiel, vynucované základnými biologickými danosťami a potrebami, prípadne bezprostredným významom zákona zachovania druhu. Na úrovni rozvinutej kultúry získava potom mravnosť celkom nový rozmer, pretože sa podrobne rozpracúva a vybrusuje. Zakoreňuje sa do ľudského správania. Vtedy sa vyvinul nový stupeň mravnosti: Aj s cudzím človekom v našej krajine máme vychádzať ako s bratom; ak k nám príde cudzinec, nemáme mu ubližovať. Túto novú ušľachtilú morálnu zásadu nachádzame v Starom zákone; vyslovili ju židovskí proroci. Všetko svedčí o tom, že morálne zásady sú v priamom vzťahu k dosiahnutej úrovni civilizácie. Rozvoj stykov medzi kmeňmi, vrátane výmeny tovarov a obchodovania, mal za následok vznik vyššieho stupňa morálneho povedomia našich predkov. Bolo potrebné prekročiť obmedzené kmeňové morálne zákonníky. Tento fakt ešte dodnes mnohé spoločenstvá celkom nepochopili a práve v tom spočíva veľká tragédia ľudského pokolenia. Národy, náboženstvá a etnické skupiny ešte stále medzi sebou bojujú a sú ochotné použiť aj hanebné prostriedky, len aby získali výhodu. Po tretie, vytvorené morálne zásady majú hlboké historické korene; sú produktom civilizácie a raz sa stanú spoločným dedičstvom prevažnej časti ľudskej populácie na zemeguli. Dobrou ilustráciou tejto témy je odpor proti otroctvu. Raz sa predsa len vynorila morálna zásada: Nezotroč inú ľudskú bytosť, ani keď je inej rasy, ani keď pochádza z chudobou sužovanej vrstvy obyvateľstva, ani keď je príslušníkom takej slabej národnostnej skupiny, že sa neubráni zajatiu a zotročeniu. Skutočnosť, že v biblii aj v koráne nachádzame tak málo slov odsudzujúcich otroctvo, ak tam vôbec sú, a že otroctvo bolo bežné a rozšírené u kresťanských aj moslimských národov až ďaleko do devätnásteho storočia, jasne dokazuje, že mnohé morálne zásady sa vyvinuli len v nedávnej ľudskej histórii. Morálne zásady sa vynárajú na určitom stupni historického vývoja ako výsledok kultúrneho a civilizačného procesu. Nesmie ich beztrestne porušovať kmeň, rasa ani národ, a kto ich poruší, toho odsúdi väčšina ľudského spoločenstva. Dnes už morálne zásady významne ovplyvňujú ľudské svedomie. Uznanie nejakej morálnej alebo etickej zásady si môže vyžadovať dlhý čas a urputný zápas. Niektoré zásady sa v určitých vývojových štádiách ľudskej histórie považovali za veľmi dôležité a predsa opozícia proti nim bola taká silná, že sa presadili len po dlhých a niekedy aj krvavých bojoch. To znamená, že morálne pravidlá, ktoré pokladáme za potrebné, sa vyhlasujú a platia pre všetkých ľudí, aj keď niekedy len na minimálnej úrovni; doktrína ľudských práv sa rozvíja pre celé ľudstvo. Jednou z najrušivejších vlastností ľudského rodu je stranícke nadŕžanie príslušníkom vlastnej skupiny. Za prirodzenú, a dokonca za potrebnú sa považuje náklonnosť voči členom vlastnej pokrvnej skupiny. Osobitnou povinnosťou rodičov je chrániť a živiť svoje deti; táto povinnosť je voči vlastným deťom väčšia než voči cudzím deťom. Ako odplata platia záväzky detí voči rodičom. Niet pochýb, že tento úzky vzťah je výhodný a potrebný pre zachovanie a rast biologického druhu. Ten istý favoritizmus platí spravidla aj v rozšírenej rodine: zahrnuje sestry.
Prečítajte si tiež: Nová česko-slovenská komédia
Prečítajte si tiež: Zakázané potraviny pre celiatikov
Prečítajte si tiež: Ako sa dováža ovocie