Bolonská škola, pôvodne spojená s Inštitútom religióznych štúdií v Bologni, zohrala významnú úlohu v interpretácii II. vatikánskeho koncilu a písaní jeho histórie. Jej vplyv sa však neobmedzuje len na cirkevné dejiny, ale preniká aj do oblasti vysokoškolského vzdelávania, kde sa odráža v Bolonskom procese a snahách o internacionalizáciu štúdia.
Zrod Bolonskej školy a jej vplyv na interpretáciu II. vatikánskeho koncilu
V Taliansku sa v minulosti bojovalo o podstatu učenia a autoritu Cirkvi, čo bolo pre zvyšok katolíckeho sveta veľmi dôležité. Skupina učencov, medzi ktorých patrili Giuseppe Alberigo, Giuseppe Dossetti, Perikles Joannou, Boris Ulianich, Claudio Leonardi a Paolo Prodi, založila v Bologni Inštitút religióznych štúdií. Táto ľavicová „Bolonská škola“ mala veľký podiel na interpretácii II. vatikánskeho koncilu a na písaní jeho histórie. V rokoch 1995 - 2001 bola vydaná 5-zväzková História II. vatikánskeho koncilu v niekoľkých jazykoch. Tvrdilo sa v nej, že II. vatikánsky koncil je „novým typom“ koncilu, skôr udalosťou než niečím, odkiaľ vychádzali dokumenty. Ján XXIII. chcel niečo úplne nové, ale Pavol VI. to zabrzdil. Koncil bol rozlúčkou s minulosťou, bol novým začiatkom.
Bolonská škola teraz vyššie spomenutú prácu vo vydavateľstve Brepols znova vydáva, no s niekoľkými značnými zmenami. Už samotný názov odkrýva ich veľkú zmenu názoru na Koncil: Conciliorum Oecumenicorum Generaliumque Decreta. Prvý z troch zväzkov bol vydaný v roku 2006. Iróniou bolo, že potom ako Alberigo predstavil zväzok pápežovi Benediktovi, zomrel. Slovo „všeobecný“ v názve poukazuje na Bolonskú školu. Ľudia pripravujúci jednotlivé zväzky hovoria, že len niektoré z Koncilov prvého tisícročia môžeme považovať za „ekumenické.“ Tie koncily, ktoré sa konali počas obdobia stredoveku alebo po schizme medzi západom a východom, sa môžu označovať len ako „všeobecné“ koncily. Tie, ktoré boli po protestantskej revolte, by sa mali volať „Všeobecné koncily rímsko-katolíckej cirkvi.“
Cirkev však považuje Koncily uznané rímskym pápežom za platné a autoritatívne pre všetkých kresťanov. Pripomeňme si, že nedávno vydala Kongregácia pre náuku viery pri Svätej stolici objasnenie o úplnosti cirkvi existujúcej v rámci katolíckej cirkvi. Mons. Walter Brandmüller, prezident Pápežskej komisie pre historické vedy, povedal: „Vyzerá to, že vydavatelia tejto publikácie chceli ako ekumenické definovať len tie Koncily, ktoré sú kompatibilné s modelom tzv. byzantskej pentarchie: ekleziologickej koncepcie, ktorá nemá základ v žiadnej časti Písma apoštolskej tradície.“ Mons. Brandmüller apeloval priamo na Melloniho, ktorý uviedol údajné tvrdenie Jána XXIII. o tom, že „všeobecný“ a „ekumenický“ majú skutočne rovnaký význam a že názov tretieho zväzku „Všeobecné koncily katolíckej cirkvi“ je len marketingovým ťahom.
Svätý otec sa snažil napraviť to, čo nazval „hermeneutikou diskontinuity a narušenia.“ Momentálne je v Cirkvi prítomný rozsiahly a prakticky neprekonateľný stroj hermeneutickej diskontinuity, ktorý dominuje takmer v každej „štruktúre moci.“ Tento stroj je poháňaný najmä Bolonskou školou a zväzkami, ktoré vydali. Nenájdete katolícku knižnicu, kde by nebola Alberigova niekoľkozväzková História koncilu. Je nová. Ešte stále sa leskne. Bude štandardom. Jej popísané riadky sú efektívnym nástrojom prehodnotenia Koncilu.
Prečítajte si tiež: Chlieb ako zrkadlo jazyka
Bolonský proces a jeho vplyv na vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku
Vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku prechádza v poslednom desaťročí významnými zmenami, ktoré súvisia so vstupom SR do Európskej únie, prihlásením sa k bolonskému procesu, snahou o zvýšenie počtu vysokoškolsky vzdelaných odborníkov a nadväzným hľadaním modelu financovania akademickej sféry. Európska integrácia a otváranie sa jednotlivých národných systémov vzdelávania smerujú k tomu, aby študenti mali možnosť aspoň časť svojho štúdia realizovať na vysokej škole v zahraničí. V duchu aktuálnych trendov internacionalizácie sa slovenské vysoké školy snažia zapojiť sa do prebiehajúceho bolonského procesu.
Tieto princípy boli neskôr aktualizované a doplnené na stretnutí, resp. V súvislosti s vysokoškolským zákonom z roku 2002, ale tiež vďaka aplikácii progresívnych trendov európskeho vysokoškolského vzdelávania aj mimo legislatívneho rámca sa niektoré z uvedených princípov už presadili alebo sa postupne presadzujú do pedagogickej praxe na Slovensku. Z hľadiska budúceho vývoja významné výzvy predstavuje najmä podpora európskeho rozmeru vo vyššom vzdelávaní, ktorá sa v praktickej rovine odzrkadľuje predovšetkým v projektoch spoločných diplomov/programov. S postupom bolonského procesu vytvárania jednotného európskeho vysokoškolského priestoru sa jednou z aktuálnych úloh, ktoré stoja pred európskymi univerzitami, stáva presadzovanie modelu spoločných programov/diplomov (joint degrees). Ide o realizáciu takých študijných programov, na ktorých po stránke organizačnej i obsahovej participujú aspoň dve európske univerzity.
Otázka skutočného zavedenia spoločných diplomov do európskej vzdelávacej praxe je spojená s potrebou príslušných úprav v národnej legislatíve jednotlivých krajín. Existujúce spoločné programy sa zameriavajú najmä na interdisciplinárne témy a sú odôvodnené v takých prípadoch, keď sa príslušná problematika nedá primerane obsiahnuť na národnej úrovni či z pohľadu jednej inštitúcie. Technická realizácia štúdia a mobilít je v zásade dvojaká. V prípade väčších univerzitných zoskupení študenti zväčša študujú vo svojej domovskej inštitúcii podobné moduly alebo „kurzy jadra“ predtým, ako cestujú do zahraničia, obyčajne na jeden semester. Úroveň a intenzita participácie partnerských inštitúcií je rozdielna - je bežné, že v rámci zoskupenia existuje niekoľko „nosných“ univerzít, ktoré zabezpečujú základné kurzy, a iné partnerské inštitúcie sa podieľajú na získavaní študentov a poskytujú niektoré špecifické kurzy.
Doktorandské štúdium a spolupráca medzi univerzitami
Jednou z najdiskutovanejších oblastí, ktoré rámcujú zmeny vo sfére vysokoškolského vzdelávania, je doktorandské štúdium a hľadanie možností spolupráce medzi univerzitami. Zvýšený záujem o prvé dva stupne vysokoškolského vzdelávania (bakalárske a magisterské štúdium) vedie k čoraz frekventovanejším úvahám o tom, že práve doktorandské štúdium sa stáva nosným stupňom štúdia, do ktorého sa presúva dôraz na „produkciu“ kvalitných, vedeckovýskumne zdatných absolventov príslušných študijných odborov. V súlade so snahami o zvyšovanie kvality a úspešnosti vzdelávania na 3. stupni štúdia napríklad švajčiarske univerzity pristúpili k integrovanému modelu doktorandského štúdia, k vytváraniu tzv. doktorandských škôl. Ide o spoločne financované organizačné útvary, ktorých úlohou je zabezpečiť vzdelávanie pre doktorandov z celých univerzít, či dokonca z viacerých univerzít, a cieľom je poskytnúť vyššiu úroveň medziodborového vzdelania a silnejšiu väzbu na prax tak, aby absolventi tretieho stupňa štúdia boli vhodne pripravení na plnenie úloh po vstupe do zamestnania. Doktorandi sú v takomto režime práce študentmi vlastnej fakulty, ale značná časť výučby, a to ako na teoretickej (napr. otázka integrácie alebo diverzifikácie doktorandských programov v rámci univerzity, resp. fakulty - do akej miery je napr. význam a možnosti definovania tzv. prevoditeľných zručností (transferable skills) - ide o znalosti, zručnosti, názory a postoje, ktoré študent získa počas štúdia 3. stupňa a ktoré mu pomôžu zamestnať sa aj mimo akademického prostredia. informačná politika a transparentnosť programov tretieho cyklu - ako zabezpečiť transparentnosť a poskytnúť záujemcom prehľad (najlepšie na webe) formálnych a neformálnych procesov, ktoré sú na univerzite spojené s prijímaním na 3. stupeň štúdia.
Informačné a komunikačné technológie v akademickom prostredí
Ako vyplýva z predchádzajúcej kapitoly, zmeny v systéme vysokoškolského vzdelávania kladú zvýšené nároky na organizáciu štúdia. Nárast nových informácií si vyžaduje nielen flexibilnú organizáciu, ale aj flexibilný obsah. Čoraz výraznejšiu úlohu zohrávajú v tomto smere informačné a komunikačné technológie. Zameriavajú sa jednak na evidenciu všetkých administratívno-správnych dát súvisiacich so štúdiom, ale aj na poskytovanie prístupu k študijným materiálom. Analogická je situácia aj vo výskumnej oblasti. Tradične sa evidencia údajov v rámci vysokej školy (resp. fakulty) rozdeľuje do niekoľkých samostatných agend. Kimlička (2005) vo svojom pokuse o systemizáciu informačných tokov v akademickom prostredí a pri hľadaní miesta knižnično-informačného systému v informačnom systéme vysokej školy definuje štruktúru štyroch (pod)systémov. Pre potreby tejto štúdie budeme vychádzať z kompozície piatich agend - študijnej, personálnej, vedeckovýskumnej, zahraničnej, ekonomicko-prevádzkovej. Zatiaľ čo prvé štyri by sme mohli pokladať za bazálne, posledná agenda má podporný charakter.
Prečítajte si tiež: Článok o prísloví Ráno Múdrejšie Večera
Študijná agenda zabezpečuje evidenciu a spracovanie informácií o dvoch rozsiahlych entitách - študijných programoch a študentoch. Dátová štruktúra evidencie študijných programov musí odzrkadľovať všetky údaje, ktoré s daným programom súvisia - jednotlivé povinné, povinne voliteľné a výberové predmety programu, ich kreditovú a hodinovú dotáciu, odporúčaný rok a semester štúdia, meno vyučujúceho, spôsob hodnotenia, prípadné prerekvizity, teda predmety, ktorých absolvovanie je podmienkou zápisu daného predmetu. Samostatnú kapitolu predstavuje detailnejšia charakteristika každého predmetu vo forme tzv. informačného listu, ktorý obsahuje okrem iného stručnú obsahovú anotáciu, tematickú štruktúru predmetu a odporúčanú literatúru. Zápisom si študent vyberá predmety pre konkrétny semester, resp. Personálna agenda sa zameriava na evidenciu skutočností súvisiacich s vytvorením a trvaním pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Vedeckovýskumná agenda sa venuje evidencii a podpore výskumných aktivít realizovaných na vysokej škole. Ide predovšetkým o evidenciu účasti v projektoch národného či medzinárodného významu, podporu vlastných univerzitných/fakultných výskumných projektov. Súčasťou aktivít je aj podpora činnosti vedeckej rady a realizácia akademických postupov, teda konanie súvisiace s udeľovaním titulov docent a profesor. Zahraničná agenda sa koncentruje na zabezpečovanie a evidenciu aktivít, ktoré súvisia s mobilitou študentov i zamestnancov vysokej školy, realizovaných v rámci zmluvných vzťahov.
Akademická knižnica ako informačný systém vedeckoinformačného typu
Akademická knižnica - na rozdiel od predchádzajúcich systémov technologického charakteru - predstavuje v rámci vysokej školy informačný systém vedeckoinformačného typu. Jeho základnou úlohou je poskytovať akademickým pracovníkom a študentom prístup k primárnym i sekundárnym informáciám mapujúcim poznanie v relevantných oblastiach akademického výskumu a vzdelávania. Aktuálne trendy elektronického komunikovania posúvajú akademickú knižnicu z pozície tradičného poskytovateľa tlačených materiálov k úlohe integrátora zabezpečujúceho inštitucionálny prístup k externým elektronickým zdrojom. Čoraz častejšie akademická knižnica vykonáva aj ďalšie evidenčné či propagačné funkcie, súvisiace s prevádzkou celého akademického systému. Z uvedených krátkych charakteristík je zrejmé, že informácie v jednotlivých agendách sú navzájom úzko poprepájané, do značnej miery pracujú so spoločnými dátovými prvkami. Je teda namieste aktívnejšie presadzovanie integrovaného prístupu k spracovaniu a využívaniu informácií v akademickom prostredí. Okrem dnes už tradičných výkazov, ako je evidencia publikačnej činnosti a jej kategorizácia, evidencia vedeckovýskumných projektov a ich vstupov i výstupov k takýmto integrovaným typom informácií, možno medzi ne zaradiť napríklad už spomenuté informačné listy jednotlivých predmetov, ktoré sa vyučujú v rámci študijných programov, vytváranie podkladov pre akreditáciu a rôzne druhy evaluácií.
Rešetová (2007) svoj prístup ku koncipovaniu modelu informačného manažmentu akademickej knižnice konkretizovala s ohľadom na potrebu väčšej integrovanosti a na východiská informačného, resp. znalostného manažmentu v komplexnom prostredí vysokej školy. Model je postavený na centrálnej pozícii akademickej knižnice v systéme manažmentu informácií vysokej školy. Takéto riešenie sa môže zdať ambiciózne, ale vzhľadom na skúsenosti informačných pracovníkov v oblasti spracovania informácií a pri absencii iných pracovísk, ktoré by boli schopné prevziať na seba úlohu manažovania komplexného systému akademických informácií, je takýto prístup opodstatnený. Otázne je, do akej miery sú akademické knižnice pri ich aktuálnom personálnom a odbornom vybudovaní a finančnom zabezpečení schopné prevziať na seba ďalšiu pomerne náročnú agendu. Pochopiteľne, dynamicky sa meniaci obraz o aktivitách knižníc v poslednom čase dopĺňajú trendy a technologické inovácie, ktoré súvisia so zmenami v samotnom webe a so snahou o premietnutie týchto zmien do postupov v knižnično-informačnej činnosti. Ako pred časom výstižne konštatoval Stuart Weibel v diskusii o „online živote“, je šťastnou iróniou, že sme svedkami postupného posunu vnímania miesta výpočtovej technológie od niečoho, čo predstavuje odcudzujúci faktor v našich životoch smerom k technológii, ktorá nám umožňuje lepšiu komunikáciu a spojenie (Libraries…, 2007). Konkrétne kroky v tomto smere podniká napríklad OCLC, ktoré smeruje k vytváraniu WorldCat komunity okolo vlastného súborného katalógu. Táto komunita sa definuje prostredníctvom osobných profilov, ktoré si používatelia vytvárajú cez vlastné používateľské účty v katalógu WorldCat. Katalóg tak zabezpečuje nielen vyhľadávanie bibliografických informácií a väzbu na lokálnu knižnicu, ale poskytuje používateľom aj možnosť pridávať recenzie, hodnotenia či odporúčania k jednotlivým záznamom, resp. titulom. Ďalšími konkrétnymi technológiami, ktoré možno vystopovať v rámci trendu približovania, resp. presúvania sa knižnice do prostredia používateľov, je tzv. zmiešavanie (mixing up) obsahu, služieb a ideí. Môže ísť napríklad o integráciu so systémami správ (instant messaging system) alebo systémami manažmentu kurzov (course management system).
Inštitucionálne publikovanie a otvorený prístup k vedeckým informáciám
Jednou z významných a perspektívnych úloh, ktoré akademické knižnice zrejme prevezmú na svoje plecia, je oblasť inštitucionálneho publikovania. Mnohé vysoké školy na Slovensku už v súčasnosti experimentujú alebo dokonca plne prevádzkujú systémy zabezpečujúce archiváciu a poskytovanie prístupu k elektronickým verziám záverečných prác absolventov rôznych stupňov a foriem štúdia. Dnešné, moderné univerzity sa považujú za otvorené, v zmysle prijímania a šírenia poznania nielen na základe výsledkov vlastného vedeckého bádania, ale aj výsledkov externého prostredia. Generovanie nových poznatkov predstavuje kľúčovú podmienku rozvoja spoločnosti a je typické pre univerzitné prostredie. Patrí k základným ukazovateľom kvality akademických pracovníkov a rovnako aj celej univerzity. Exponenciálny nárast nových vedeckých informácií a skracovanie inovačných technologických cyklov sa prejavil požiadavkami na ich rýchle sprístupnenie širokej vedeckej komunite, ako aj ich používateľom v praxi. Zvýšila sa frekvencia komunikácie medzi vedcami, vedeckými tímami i celými inštitúciami. Informačné a komunikačné technológie zasiahli celý proces realizácie vedeckého výskumu. Poskytujú nástroje na komunikáciu, kolaboráciu, získavanie a zdieľanie digitálnych údajov, ich spracovanie a následné vyhodnotenie.
Dôležitou formou integrácie informačných zdrojov zameraných na určitú oblasť poznania sú informačné portály. Môžu byť určené pre zamestnancov inštitúcie alebo pre odbornú verejnosť. Obsahujú linky na odborné publikácie, expertov a inštitúcie. Poskytujú aktuálne informácie o odborných podujatiach a pod. Často sa tu nachádzajú aj nástroje elektronickej komunikácie, ako napr. diskusné skupiny a elektronické konferencie. Špecializované informačné systémy venované vede sprístupňujú databázy, v ktorých možno nájsť aktuálne údaje o realizovaných výskumných projektoch, registre expertov z jednotlivých oblastí, vybavenie pracovísk a zoznam inštitúcií vykonávajúcich výskum. Vedecká komunita vyžaduje hlavne rýchle sprístupnenie nových vedeckých výsledkov, o čo má záujem nielen odborná verejnosť, ale najmä autori, pretože tvorba nových vedeckých výsledkov je totiž bezprostredne spojená s originalitou a prvenstvom. Originalita zaručuje novosť myšlienky, prvenstvo zasa autorstvo tejto myšlienky. Tradičnou formou vedeckej komunikácie je publikovanie vedeckých výsledkov v recenzovaných časopisoch. Ukazuje sa však, že práve tento model komunikácie sa stáva brzdou pri sprístupňovaní nových poznatkov. Vážnosť uvedených skutočností potvrdzuje štúdia Európskej komisie The study on the economic and technical evolution of the scientific publication markets in Europe, Final Report - January 2006 (Dewatripont, 2006). Východiskom z krízy by mohlo byť aplikovanie princípu otvoreného prístupu. Otvorený prístup je snahou sprístupniť vedecké publikácie prostredníctvom internetu bezplatne širokej odbornej verejnosti. BOAI sa chápe ako formulovanie princípov, stratégií a záväzkov. V jej dokumentoch sa konštatuje, že stará tradícia a nová technológia konvergovali do stavu, ktorý môže priniesť bezprecedentné verejné dobro. Starou tradíciou je ochota vedcov a učencov publikovať ovocie ich práce vo vedeckých časopisoch bezplatne kvôli bádaniu a znalostiam. Novou technológiou je internet. Verejným dobrom, ktoré tieto princípy môžu priniesť, je celosvetová elektronická distribúcia recenzovanej časopiseckej literatúry s úplne bezplatným a neobmedzeným prístupom (Open Access) pre všetkých vedcov, učencov, učiteľov, študentov, ale aj ostatných zvedavých ľudí. Na dosiahnutie otvoreného prístupu odporúča BOAI dve možnosti, dnes známe ako stratégia I a stratégia…
Prečítajte si tiež: Uhorka: Zdravá súčasť jedálnička