Mesto Nípap je až neobyčajne pokojné a tiché, miesto, ktoré na prvý pohľad neponúka nič, čo by zaujalo. Práve naopak, je staré, lacné a podobné tisíckam ďalších miest. Avšak, aj v takýchto nenápadných miestach sa môžu odohrávať príbehy, ktoré stoja za to, aby boli vyrozprávané.
Príbeh o Zemiakovom Ostrove
Na prázdnom mestskom letisku sa nič nehýbalo, až kým z neho nevystúpil malý muž s klobúkom a sakom prehodeným cez hnedú košeľu. „Pre ktorú pracujem, si vás vybrala,“ povedal malý muž vysokému kolegovi. Druhý z mužov spýtavo pozrel na lietadlo. „Áno,“ uškrnul sa malý muž. Malý muž sa pobavene zasmial a pokrútil hlavou. „Pôjdete na ostrov.“ Malý muž si ich premeral s prižmúrenými očami. „Rád takéto vtipy.“ Potom sa odmlčal a zmizol behom niekoľkých sekúnd. „Ideme, nie? Nerád by som sa do niečoho namočil. Tamten nevyzeral veľmi dôveryhodne.“ Muž nakoniec prikývol a zapol motory.
Ivan rozvinul mapu a položil ju pred seba. Leteli dlho a v pochmúrnej atmosfére. Ich cieľom bol ostrov obývaný domorodcami, ktorí ešte nestretli moderného človeka. „Potrebuješ ovocie alebo niečo také?“ opýtal sa Ivan. „Ty si myslíš, že uveria?“ Ivan tiež vystúpil, no najprv odložil papiere. Poobzerali sa. Pláž, na ktorej pristáli, bola tichá a listy pálm sa vlnili vo vetre. Ivan sa pohol dopredu a netrvalo dlho, kým bol úplne obklopený zeleňou - paprade, liany, kríky a nádherne voňajúce kvety.
Oproti čosi zašušťalo. Nato z krovia vystúpil malý chlapec. „Volám sa Tornádo a mám šesť.“ On prekvapene pokrútil hlavou. Chlapec sa hrdo vzpriamil. „Zvláštne meno… Bývaš tu niekde?“ Chlapček prikývol a rozbehol sa doprava. Ocitli sa v dedine. Tornádo sa veselo usmial na Petra. On sa poobzeral a zbadal aj pár ľudí. Peter prekvapene pozrel na Tornáda. On prikývol a zas sa rozbehol. Ako tak išiel, dedinčania si ho začali všímať. Na prvý pohľad to naozaj boli iba nejakí primitívni ľudia.
Ženy a dievčatá boli odeté do šiat z tenkej a zrejme ručne robenej látky a muži mali na sebe iba bedrové rúšky. Pleť mali o čosi tmavšia a aj vlasy mali tmavé. Vo vlasoch mali kvety alebo rôzne iné ozdoby. No bol tu jeden podstatný detail - boli bosí. Tornádo zastavil pred jedným domom, asi najväčším zo všetkých. Peter sa obzeral a čakal, kým vodca príde. Z domu vyšiel muž, o čosi mladší, ako Peter. „Volám sa Peter.“ Vodca naňho zvedavo pozrel. „Čo keby si sa išiel hrať?“ odbil ho vodca. Chlapec prikývol a vbehol do domu. Vodca sa obrátil na Petra. „Lietadlom,“ objasnil a zas sa usmial. Vodca sa naňho uprene zahľadel. Lenže ten človek zrejme nemal ani poňatia o technike. Kývol na skupinku chlapov. Peter si ho premeral a prekrížil ruky. Rozhodol sa teda, že sa nebude hádať a nechá vodcu rozhodovať. Peter chvíľu rozmýšľal, no aj tak prikývol.
Prečítajte si tiež: Komáre a letné aktivity
Spolu prešli k stolom a odtiaľ na pláž, kde bolo lietadlo, ktorým prišiel. Peter zavrčal. Ivan prikývol a pozrel na Tornáda. Ivan sa zasmial. Potom pozrel na kraj džungle. Domorodci priniesli koše s ovocím a začali nakladať ovocie do lietadla. Vodca mu uprene pozrel do očí. Zrejme rozmýšľal. „Dobre,“ povedal po chvíli. Peter prikývol a nasadol do lietadla. Úspešne splnil úlohu a mohol sa vrátiť domov.
Inšpiratívne príbehy a vtipy na záver
Bolo sedem hodín, keď zazvonil budík. Zvuk sa ozýval po celom sídlisku a signalizoval začiatok nového, zaujímavého dňa. Mama mi každé ráno pripravuje raňajky s banánikmi. Vraj mi každé ráno dáva lekcie zdravej výživy. Najlepšie na tom je, keď zostanem v dome sama. Len čo mama zabuchne dvere, mám konečne pokoj. Lenže rodičia chcú, aby som ho mala pri sebe. Budem im musieť zavolať. Závislosť ľudí. Pozrela som na ten svoj a povzdychla som si. Napísala som správu kamarátovi Samovi, ktorý býva len o pár domov nižšie. Rodičia mojich priateľov to majú radi. Hodila som mobil do tašky. Bolo už pol ôsmej. Nestíhala som do školy! Ako obyčajne. Zhodila som zo stola a chytila som tašku. Bežala som ako veverička po troch kávach a utekala som cez mesto. Naše mesto Nípap.
Našťastie som celkom udržiavaného športovca. Stála som už na tom istom mieste. Tesne pred našou bránkou. Som už úplne hotová. Nenávidím školu. Veľká budova týčiaca sa hneď pri hlavnej ceste. S výhľadom na ulicu. Päťdesiatich rokov. Čo viac si priať? Stála som posledná. Si nevšímala, čo sa deje okolo mňa. Rýchlim krokom som došla až ku vchodovým dverám. Chytila som kľučku, potiahla som ňou, no dvere sa ani nepohli. Škola bola zamknutá. Priam úžasné! Nemôžem ísť bez dovolenia von alebo dnu. Znova som pozrela na hodinky. Stál tam malý domček, v ktorom býval školník. Starý, ale veľmi láskavý dedko. On mal každé ráno otvoriť dvere. No nanešťastie tam práve dnes nebol. O hodinu mám biológiu. A skoro mi spadli. Profesor Mokneský. Bol to asi môj najneobľúbenejší učiteľ. To on sa ku mne stále správal odmerane a drzo. Ako sa on správa ku mne, tak aj ja k nemu. Vysoká postava a hnedé oči. S úsmevom. „Ja-ja som len chcela pozdraviť nášho školníka.“ Povedal, no teraz už sa neusmieval. Povedal vzdialenejší hlas. Bol to hlas školníka, ktorý sa odniekiaľ vynoril. Školník si premeral s nadvihnutým obočím. Profesor zlostne zavrčal a premeral si ma. Hľadela na ich hádku a neopovážila som sa ani pípnuť. Vychováva tie deti. Sa. Si ma. Neskončili.“ Nato sa zvrtol a odišiel. Už bol dosť ďaleko. Držal záhradné nožnice. Hustý porast pri plote, na druhej strane školského dvora. Ešte stihneš na prvú hodinu. Späť ku dverám. Poďakovala som sa. V taške. Mokneským. Nevychádzala som z údivu. Len videl. Radšej som sa zohla a prešla popod okno. Miesto. Okomentovala. Tak podobne. Ani pohľady spolužiakov ma nezaujímali. Chcú. Stále niečo čítam a hlavne v škole. Ako len tak čumieť na stenu. Pre to majú pochopenie. Tejto učiteľke to však nevadí.
Niečo mi však stále nedalo pokoja. O tom, čo sa stalo. Prestanem trápiť, a že to nie je moja vec. Začal novú kapitolu v jej živote. Meste Nípap. Niekedy až priveľmi sebavedomá a drzá. Teda má skoro ničím nerušený život. Spolu s piatimi priateľmi pátraciu skupinu. Jeden veľký prípad, ale malé deti poteší aj niečo také. Pokračovať trochu zaujímavejšie. Stále zaskočila k profesorovi a školníkovi. To zožieralo. Dobrá. Keď sa v Nípape skončí škola, ulice sú vždy plné. Išli domov zo školy. Sa ráno stalo. Mieste. A školník vás počul, tak pribehol. Strapaté vlasy. Autobusy. Za rohom postavu. Na nich hnedými očami, ktoré priam žiarili. Hneď potiahla Emu za rukáv. Postava tam stála a pozorne si ich premeriavala. Očí a zazdalo sa jej, že ich už niekde videla. Druhú stranu. Nej. Marianna prikývla a premerala si okolie. Rozbehli cez cestu plnú áut. Vodiči kričali, no ony si nič nevšímali. Bežia k nej. Neobzerali. Doviedli, až na úplný kraj mesta. Bytoviek a tam zastali. V blate. Myslím tie stopy. Myslím si to. Marianna sa zamyslene zahľadela na rebrík. Skvelé… a o čom? Ako má vyzerať tunel? Ha, ha, ha… Ale teraz naozaj, Ema. Čo je toto? Tak vidíš.“ Rozhodila rukami. Potom pozrela na zem. To ti naozaj neviem povedať. Položila ho na stopu a prešla po ňom rukou. Zo zeme a prezrela si ho. Blata v tvare stopy. Nebol síce dokonalý, ale vyzeral dobre. Papier? To nemyslíš vážne. A čo mám podľa teba spraviť? Foťák nepoznáme? To. No a…? Aj keby bolo neviem aké storočie. Fotiek. Naraz pozreli na dieru. Ani jedna však nevedela, čo robiť. Vonku? Nedostanú sa do problémov? Mariannu. A nakoniec sa bez slova postavila na rebrík. A po jednej priečke, pretože bol mierne hrdzavý. Hlinu. No čím išli ďalej, tým viac svetla v ňom bolo. Naraz zdvihli hlavy.
„Niečo tu nesedí,“ vyhlásila Ema. „Len tak vyzerá,“ odporovala jej Marianna. „Podľa teba? A čo si ty? Nie, ale pozri na tie trámy. Starých amerických baní. No a? Ema zastala a dala ruky vbok. Super. Postavou? Zrejme to bol len nejaký… Niekde prespáva a býva. Neboj sa. Prečo si si taká istá? To neviem a chcem to zistiť. Zľakol sa ťa… Niečo som počula. Marianna a Ema stíchli a načúvali. Kvapkajúcej vody však nič nepočuli. Si si istá, že to boli kroky? Ona. Podzemných tuneloch. Kroky zmizli. Ju Marianna. Marianna sa nepatrne pousmiala a pokračovala ďalej. Emu s Emíliou. Ten predtým. Lepkavo-šmykľavé. Liezli však ďalej a už boli skoro v polovici. Zrazu za sebou začuli tie isté čaptavé kroky. Snažili sa čo najrýchlejšie dostať preč. A Marianna sa neudržala. Vak stlmil pád. Zamrzol na tvári. A premeriavala si ju. Na ňu zízala. Srdce sa jej rozbúchalo ako o život. Mohla tá situácia skončiť. A pozrela sa hore. Nikto tam už nebol. Od mesta delili iba dva rady stromov. A nezdalo sa, že by po nej niekto prešiel. Nejakom človeku. Mariannin dom. Všetky tri boli veľmi prekvapené. Mestom a netrvalo im to viac ako desať minút. Toto je naozaj divné. Dolu v tuneli. Úžasné. Ja? Ema rázne pokrútila hlavou. Nie! Veď ich prežiješ. Výborná predstava… Zas zvážnela. Ema nesúhlasne pokývala hlavou, no už nič nepovedala. Dobrodružstiev“. Normálne. Zdravého úsudku. Meste, ktorí samozrejme bývali v panelákoch. Okolo ktorého boli prekrásne kvety všetkých farieb. Na zvonček vedľa dverí. Ona sa iba usmiala a ťahala dievčatá hore schodmi. Podnos s tromi pohármi pomarančového džúsu. Jej izba bola na poschodí. Pôdorysom, no stačila jej. Stôl a ešte niekoľko poličiek na knihy. Nazvali, no nevydržala dlho. Nemali čo robiť. Nípap bol až veľmi pokojné mesto. Položila podnos s pohármi na stôl a zavrela dvere. Emou si medzitým sadli na posteľ a vzali si poháre. Okno dopadol kameň. Všetky od strachu zmeraveli. A už to tu máš,“ zhodnotila situáciu Ema. Obzerala. Ema a Emília tiež vstali a pribehli k nej. Nalepený lístok. Videla. Ema ho zdvihla a podala jej ho. Marianna lístok odlepila a otvorila. Vypadol ešte ďalší poskladaný papierik. Ho čítať. Pomoc. Nezáleží na tom, či ma poznáš alebo nie. Skupinu a očakávame ťa na ostrove lemurov. Jeden taký. Nesklam ma. Bolo to úhľadné, no trochu roztrasené písmo. Presne poskladaný a papier úhľadne odstrihnutý. Potom pozrela na väčší kus správy. V ruke jeden veľký hárok papiera. Do nejakého tábora. Jej papiere. Spolu si ich ešte chvíľku obzerali. Papieriku bolo napísané už iba Marianino meno. Potom preskúmali aj kameň. Odstrihnutá a papierik presne poskladaný. Skvelé. Naozaj. Ja a založím? Veď založení už sme. Kto? No predsa ty. Čo iné by to bolo? Lebo je to nezmysel! Tornádo… Ten, kto nám poslal tento… Poslal? Skoro ti rozbil okno! A ten ostrov? Začneme tým. Ostrovom lemurov. Fajn, beriem tvoje slovo. Prstami naznačila úvodzovky. To sme predsa my šiesti! Tak, ako predtým. Tím. A čo ja?“ Spýtala sa nahnevane Emília. Marianna pozrela na Emu. Tak dobre. Čože budem?“ Spýtal sa nechápavo. Ploštica. Zachichotala sa Ema. Marianna len prevrátila očami. Poskakovala po posteli. Teraz nie, dobre? Mali by ste ísť. Prečo na ihrisku? Práve preto. Potom však pozrela na hodinky. Tak ako si povedala. Vyšli von z izby a zišli dolu po schodoch. Pred spaním si Marianna ešte raz prečítala list. Ostrov potrebujeme tvoju pomoc. Alebo nie. Pamätaj, je iba jeden taký. Nesklam ma. Dočítala. V noci sa jej sníval veľmi čudný sen. Divnom mieste, kde bola veľmi hustá hmla. Že si začala myslieť, že nemá koniec. Zemi. Otočila sa okolo vlastnej osi. Nikde nič. Svetielko, ani vlas. Ani nehýbala. Z hmly zrazu počula hlas: ,, Čakáme ťa. Doširoka otvorila ústa a vyvalila oči. Hmly, že nerozumela, no nikto jej už neodpovedal. Pred ňou sa ale zjavili akési predmety. Akejsi masky. Ružou. Sny sú mocné, drahá. Marianna pokrútila hlavou a vystrašene sa obzerala. Sa rozplakala, no odrazu otvorila oči. Ja doma, vo svojej posteli. Iba sen. Mala však veľmi siný pocit, že to tak nie je. Seba si stále opakoval, že už viac nezaspí. Oči, zaspala.
Prečítajte si tiež: Rodičovská dilema: Sladkosti a deti
Ráno ju zobudil prenikavý zvuk budíka. Je ešte skoro, neponáhľala sa. Kamenná socha. Znova nestíhala! Veci do tašky a s jablkom v ruke vybehla z domu. Zatvorená. Znovu teda zašla za školníkom, ktorý ju pozval na čaj. Nie, naozaj nemôžem. Uprosil a vošla dnu. Domček bol útulný a malý. Že zvonku je väčší. Čakali ste ma?“ Opýtala sa opatrne. O niekoľko minút na dvere niekto zaklopal. Mokneského. Marianna onemela od strachu. Na mojich hodinách chémie sa učí. Čo? Vieš, tvoji rodičia a profesor spolu chodili do školy. Tvoj otec boli najlepší priatelia. Tvoju mamu. Uhádli ste. Školník prikývol. Pamätám si to. Tvoja mama objavila v ich triede jej nedali pokoj. Hviezdy oni dvaja, ale keď prišla… Preto si vzali do hlavy, že jej to nedarujú. Robili jej nepríjemnosti. Ja? Školník pozrel, hneď zvážnela. Čo? Nie som dobrá. Možno to len nevidíš. Školník mykol plecami. Neviem. Si naozaj úprimná. Marianna naňho pozerala s doširoka otvorenými očami. A téma tohto dialógu ju začala znepokojovať. A čo sa to tu vlastne deje? Ona sa pozrela von oknom. Kopal do kamienkov a pozeral do okna, priamo na ňu. Počúvať. Zaklapla ich teda naspäť a len sa usmiala. Doslova letela po chodníku. Profesorom, spomalila na chôdzu. Ja iba… Ospravedlňuješ sa mi? No, ani neviem. Nie je treba. No… Marianna chvíľku rozmýšľala. Nevieš. Čo ja viem… Naľakala. No…“ Nevedela čo povedať. Si však vybavila včerajšok. Len tak. V chôdzi. Marianna nadvihla obočie, no už sa radšej nič nepýtala. Jej však prišla na um ešte jedna otázka. Ona prikývla a zasmiala sa. Čo ja viem… Až taký nápadný. Nie, nič. Len tak… By mohlo profesora odpútať od témy prázdniny, no nič nenašla. Všimla si však prívesok na jeho krku. Naozaj divného materiálu. Profesor na ňu spýtavo pozrel, no nič nepovedal. Zdalo, že opýtať sa ako, je už naozaj vrchol. Na zmenu témy. Nechceli by ste prísť k nám na návštevu? Mokneský si ju zvedavo prezeral. Áno, moja mama má rada všetko dokonalé a dobré. To je skvelé! Už by si mala ísť. Ona prikývla a rozbehla sa po trávniku smerom ku škole. Raz sa otočila a pozrela na profesora. Boli na jej prekvapenie otvorené. A nechápajúc, čo sa deje, prešla chodbu. Keď vošla do triedy, prišla … Diskusia je uzamknutá. Zhŕkli sa ľudia a zalamujúc rukami obstáli babičku. Babička vstala, otrepala sa a vtom pribehol policajt. "Čo sa tu stalo," pýta sa babičky. "Netuším, len teraz som prišla…"
Prečítajte si tiež: Špagety recept