Príbehy stolových hôr sa začali písať už veľmi dávno. Už v detstve dobrodružná duša tušila, že niekde musí existovať divočina pralesov, hôr, riek a vysokých vodopádov. Život je veľký režisér a náhoda prihráva tomu, kto svoje sny nepochová, ale ich necháva v mysli, aby sa raz mohli uskutočniť.
Stretnutie so Strateným svetom
Na letisku vo venezuelskom Caracase, pri prvej 3-mesačnej expedícii Južnou Amerikou, sa mi dostala do rúk krásna obrazová publikácia. Prvýkrát som uvidel gigantické skalné hory vynárajúce sa z divokej džungle. Bolo to niečo úplne iné ako nekonečná rovinatá amazonská nížina. Skalné útvary pripomínajúce krajinu amerického Grand Canyonu vyrastajúce z farebnej púšte. Tu sa do oblakov čnejú vertikály vsadené do sýtej a bohatej tropickej vegetácie. Odrazu sa mi ponúkali viaceré pokušenia, pre ktoré sa hodno vydať do toho tajomného sveta. Vedel som, že sa vrátim.
Prípravu prvej „expedície do Strateného sveta“ som rozbehol s mladíckym elánom a vierou, že peniaze na taký skvelý projekt musia prísť úplne samozrejme. Nebolo to nakoniec vôbec tak, ale predsa sa mi podarilo získať aspoň slušné materiálne vystrojenie. Veril som filmárskemu projektu o lezení v pralese, o etnografickej časti u Indiánov, o splavení divokých riek a lietaní na paraglajd padákoch v Andách. Veci sa naozaj hýbali kupredu. V tých časoch som bol ešte aj výkonný horolezec a moje aktivity sa zameriavali na stredné veľhory, akými sú Alpy a Tatry. V lete 93 po návrate z francúzskeho Chamonix som v Tatrách preliezol ťažký skalný projekt na Jastrabiu vežu s príznačným názvom „Amazónia vertikál“.
Potom prišiel môj 11. september 93. Prerušenie našťastie nebolo nadlho a „Výprava“ nazvaná Horizontálny a vertikálny svet Amazónie“ sa napokon uskutočnila aj keď s ročným sklzom. Ten rok na PN však nebol žiadny polihovanie na lôžku s vyloženými fajkami. Nemocnica, rehabilitácie, mnoho fyzickej a organizačnej práce. Získal som dobrú zákazku v Bratislave. Popri tom vybavovačky peňazí a výstroje na Venezuelu. Ako sa ale peniažky nehrnuli, postupne odpadával jeden záujemca po druhom. Z pôvodnej účastníckej zostavy nakoniec nezostal na „kameni kámen“. Neboli „love“ od sponzorov a za vlastné sa už nikomu nechcelo. Mnoho nenaplnených sľubov ma odradilo zrejme navždy zháňať prostriedky na hoc aj tú najlepšiu vec na svete doprosovaním sa „sponzorov“. Pochopil som, že na cestovanie si skôr zarobím ako vyprosím. Výhodou je aspoň to, nemať na sebe tlak záväzkov. Pod takým tlakom bol v tých časoch môj kamarát Ďuro Kardhordó.
Ayuán Tepui: Hora Boha zla
“Ayuán Tepui, Hora Boha zla” je zo stolových hôr najväčšia. Stovky kilometrov strmých skalných útesov znemožňujú prístup z ktorejkoľvek strany. Navôkol pralesy, savany a ďalšie stolové hory, ktoré dokopy vytvárajú pohorie Guayanská vysočina, ležiace v národnom parku Canaima. Park je veľký asi ako dve tretiny Slovenska, 30 tisíc kilometrov štvorcových. Stolové hory sú fenomén. Milióny rokov trvá izolácia fascinujúceho sveta tepuí (tak im hovoria Indiáni) od okolitého sveta. Endemity - rastliny a živočíchy žijúce na jednej sa často už nevyskytujú na žiadnej inej, dokonca ani na vedľajšej stolovej hore. Úvahy o prežívajúcich jašteroch z druhohôr zrejme ostanú len v legendách. Stratený svet Arthura Canona Doylea sa možno nekoná. Hora však priťahuje vedcov, i turistov z celého sveta. Najviac ich prichádza pod horu z vnútra obrovského masívu.
Prečítajte si tiež: Veľká ryba v slovenskej politike
Tabuľová hora je totiž preťatá obrovským údolím nazvaným „Caňon del Diablo“. Strmými zrázmi kaňonu stekajú do pralesa desiatky vodopádov a dohromady vytvárajú riečku Churún. Ňou je možné, najmä za normálneho a vysokého stavu vplávať do tohto grandiózneho amfiteátra tropickej prírody a v nemom úžase zhliadnuť neopakovateľné kúzlo N.P.Canaima. Zlatým klincom a magnetom parku je vodopád Kerepacupai . Svet však tento názov takmer nepozná, vodopád však áno. Známejší je ako Salto Angel a zo svojími 979metrami je to najvyšší vodopád na Zemi. Úžasná stuha podajúcej „vody z nebies“- tak znie doslovný indiánsky preklad priťahuje ročne do tohto národného parku tisíce turistov z celého sveta.
Táto hora mi začala byť horou osudovou. Na jej prvé objavovanie sme sa vybrali s Mirom -kamarátom z Galanty úplne na začiatok svojich aktivít vo Venezuele v novembri 94 . Našiel som rieku na mape ktorá sa vinula pralesom navôkol tejto hory. A tak sme aj urobili. Lietadlo nás vyklopilo na vzdialenej strane, za horou v údolí Kamarata. Nebadane sme sa vzdialili z dosahu kontroly tých, čo v bielych vidia nesamostatný balík dolárov aby nám náhodou nezačal dakto prikazovať, čo tu nemôžeme. Plavba koncom obdobia dažďov pomalou riekou nám však nepriniesla pocit niečoh objavného, ani žiadnej divočiny plnej zvere a prekvapení. Mnohí Indiáni pracujú v Canaime v turistických centrách ako lodníci. Indiánske rodiny tu žijú pomerne civilizovane, bežne jazdia na motorových člnoch a migrujú na sezónne táboriská. Tam vezmú úrodu, vylovia zver, vypaľujú prales, ryžujú zlato a po čase sa sťahujú inde. Hora nad nami sa celé dni cudne halila v závoji hmiel. Mne sa začala v hlave rodiť myšlienka ako sa dostať sa na vrch stolovej hory. Pomalou plavbou sme oboplávali obrovský masív meandrami krútiacou riekou mnoho dní. Na záver plavby sme vplávali do dravého protiprúdu riečky Churún, vytekajúcej priamo zo srdca stolového hory. Niekde uprostred toho kaňonu sme uvideli konečne Salto Angel.
Kolumbijské dobrodružstvo a príprava na výstup
Odišli sme zmeniť vzduch. Z vlhkého pralesa pri rieke do výšok kráľovstva kondorov. V kolumbijskom pohorí Siera Nevada de Santa Marta sme strávili vianoce. Oblasť je výsostným územím horských Indiánov Arhuakov a Kogi, ktorí nemajú vo zvyku si do svojej horskej krajiny vpúšťať žiadnych cudzincov. Jeden dôvod je posvätnosť ich zeme, druhý je produkcia lístkov „božskej „ koky. Indiáni ju pestujú legálne ako tradičnú plodinu avšak narkomafija ju ilegálne od nich odoberá. Celá oblasť je obkolesná vojskom, políciou na jednej strane a tiež guerilovými partizánmi s chápadlami narkomafie. Mne sa podarilo získať si priazeň jedných aj druhých a to pomocou krídla. Mal som tam zo sebou svoj paraglajdpadák s ktorým som z času na čas poletoval ponad hory, údolia a indiánske osady. Vďaka krídlu - Kométa ako mi padák nazývali Indiáni som udivených domorodcov hneď po každom pristátí mohol fotografovať. Vzácna dôvera, týto Indiáni za normálnych okolností nedovolia nikomu žiadne fotenie.
Koncom januára som už na letisku v Caracase túžobne očakával svojich lezeckých priateľov. Chalani sa navzájom nepoznajú. Vondo prilieta z Horehronia, Imro z Innsbrucku, kde je na štúdiách medicíny. Poznávajú sa až v Boingu počas letu cez oceán. Z prvej plavby pod Auyán Tepuí som pochopil, že sa treba vybrať na ďaleko prístupnejšiu stolovú horu a tou je Roraima.
Roraima: Lezecké výzvy a prvovýstup
Vsadili sme najprv na istotu. V kolmej stene najznámejšej stolovej hory Roraima sme zopakovali jeden ťažký výstup - cestu Staarway to haven od známeho nemca Kurta Alberta kl.8+. Cesta viedla v kolmej skale pekného piliera nad turistickým chodníkom. Bola kvalitne zaistená skobami aj nitami . Do nášho prvovýstupu povedľa- naplánovaného cez veľký strechový previs sme potrebovali nity. Žial nitovák nevhodný na vŕtanie v pieskovci nepomerne tvršom ako pieskovce v Čechách ,nám vypovedal hneď pri prvej diere. Liezlo sa preto cestou ľahšieho odporu s obídením veľkého previsu podobajúceho sa tatranskému PPvariantu. Zanechali sme aspoň peknú navštívenku v tvrdom guayanskom pieskovci náš vlastný prvovýstup klasifikácie 7+. Ja v tom čase s chromou nohou som hral len tretie husle. Rok a pol po úraze bola noha ešte napoly ochrnutá, tak som neliezol na prvom konci.
Prečítajte si tiež: Výberové konanie do štátnej správy
Prechod cez Auyán Tepuí: Výzva a dobrodružstvo
V roku 1997 som sa vrátil do Južnej Ameriky opäť . Môj nápad -kompletný prechod najväčšej stolovej hory si poľahky získal priazeň štyroch mojich kamarátov z ktorých jeden bol aj sebavedomý kameraman - Peter K….a . Spolužiak z gimnaziálnej lavice Vlado Kríž, ktorý v tom čase šéfoval VTV televízii nám všemožne chcel pomôcť a získal pre nás dvoch aspoň letenky .Sponzorov už nikto neobiehal, ostatní kamaráti museli naškrabať na svoje letenky a takmer s prázdnymi vreckami sme vyrazili za dobrodružstvami vo Venezuele. Pre niekoho možno šialený zámer pre nás nesmierna výzva. Prejsť neznámym povrchom stolovej hory o ploche bežného slovenského okresu z jednej strany na druhú. Naložení na vlastných pleciach, bez domorodých nosičov, bez sprievodcu ,bez dobrej mapy nehovoriac už o GPS - proste naverímboha.
Dva týždne náročných pochodov, blúdení v skalných labyrintoch, močiaroch, predierania sa hustým krovím, v hmlách odkázaní len sami na seba. Minimálny príjem stravy, maximálne denné pochodové dávky. Entuziazmus strieda depresia a zasa nová nádej. Nájsť cestu na druhú stranu gigantickej hory obkolesenej desiatkami kilometrov priepastných kolmých útesov k potoku, ktorý „kdesi“ padá cez hranu do obrovskej hĺbky. A na záver bonbónik - zlanenie, povedľa najvyššieho vodopádu sveta, vysokého ako tri Eifelovky alebo 16 beckovských hradných skál. Nafukovacím člnom s ktorým sme sa po celý čas mordovali v batohu ešte záverečných 90 kilometrov plavby po rieke. Päť vychudnutých chlapov v jednom dvojmiestnom člne. V období dažďov sa na motorových kuriarách po riečke oproti dravému prúdu, denne plavia návštevníci vzhliadnuť unikátne scenérie patriace k najčarovnejším na tejto planéte. No našťastie vtedy sme tam boli úplne sami. Sami 12 prekrásnych a náročných dní v lone tej najnádhernejšej prírody.
Prekrásna téma na film, taká ktorá sa nikdy nezopakuje. Lenže náš kameraman sa prejavil v podstate ako neschopenka . Materiály ktoré ponatáčal dokonale odrážali jeho povahu a film „ Diablova hora Auyán Tepuí“ ktorý nakoniec úmorne uzrel svetlo sveta bol jeho dokonalým odrazom. Z fanfaróna sa stal ustráchanec, napriek tomu, že celá skupina mu maximálne ako filmárovi aj ako kamarátovi vychádzala v ústrety .
Návrat na Auyán Tepuí: Nové výzvy a objavy
O rok neskôr sa mi naskytla nová príležitosť sa na „moju“ Auyán Tepuí znova vrátiť. Hlavnými bodmi nového projektu boli prechod úplne novou trasou, zlanenie neznámeho vodopádu a prechod panenským- horným priestorom Caňonu del Diablo. Neskôr aj účasť našich paragliderov ktorých som sprevádzal, na medzinárodných majstrovstvách Ameriky.
Začiatkom januára sme sa vydali ja a kameraman, paraglider Maroš Kočan, objavovať tajomstvo sveta stolových hôr znova., neprebádanej a ľudskou nohou nedotknutej oblasti hory a Caňonu del Diablo, ktorý sa zarezáva do stredu Ayuán Tepui. “Po prílete do Caracasu sme sa nočným autobusom presunuli do mesta Ciudad Bolivár. Ráno sme vyrazili na letisko, kde sme už mali rezervovaný let. Pred vstupom nás zastavili dohadzovači z konkurenčnej leteckej spoločnosti a ponúkli nám lepšie ceny bez zarátania nadváhy našej obrovskej batožiny. Nezaváhali sme. Natrepaní v dvoch jednomotorových lietadielkach prilietame pod horu .Jeden a polhodinový let nad pralesom a povedľa našej hory je vždy zážitok. Mať tak raz k dispozícii viac peňazí na podrobnejší let ponad horu. V podstate všetky naše zámery ideme takto realizovať OS, bez predchádzajúcej obhliadky.
Prečítajte si tiež: Konkurencia na trhu s bravčovým mäsom
Na uvítanie s Indiánmi nešetrím a štedro ulievam zo vzácnych zásob ohnivej vody a …radšej mizneme v savane. Mohli by nám robiť problémy. Oficiálne sa povolenie na výstup vybavuje komplikovane v Caracase na dlhé lakte, neoficiálne vzali Indiáni všetko do svojich rúk. Veď sme na ich území. Vodia náhodných turistov hore dole a majú z toho biznis. Problém je, že oni by nám nedovolili ísť ďalej ako sami si trúfajú. Takýto vôbec nie lacní indiánsky sprievodcovia sú nám zbytoční.
Výstup na vrchol a objavovanie fauny a flóry
Výstup na horu s 30-kilovými batohmi a prevýšením tatranských končiarov je záležitosťou troch nasledujúcich dní a zopár litrov potu. Nad vysokým pralesom nás vítajú škrekom elegantné letiace papagáje ara no tentoraz sa mi prvý krát podarilo uvidieť prekrásneho a vzácneho vtáka „skalniaka oranžového“ Je to symbol horských pralesov, krásou konkurujúci najkrajším rajkám z Novej Guinei. Vďaka svojmu krikľavému zafarbeniu je však aj terčom indiánskych ostrostrelcov a jeho sýto pomarančové perie je prestížnou trofejou, ktorá sa príležitostne dá aj speňažiť. Netreba si robiť ilúziu o ich enviro cítení. Pemóni miestny kmeň, bezdôvodne vypaľuje prales, strieľajú rad radom zver bez najmenších obmedzení. Prikladom je brutálne zdevastovaná cesta k hore Roraima, kde je zničeného 95% pralesa. Obe hory sú súčasťou N.P. Canaima a turista si teoreticky nesmie nič odtrhnúť, vziať ani ohník zapáliť. Počas viacerých letov nad parkom sleduje obrovské plochy prázdna . Tam kde bol prales je na skalu, na piesok oderodovaný podklad s chudobnou trávou bez najmenšieho hospodárskeho využitia. Stromy prežívajú len na brehoch riek. Pokiaľ samozrejme v tých riekach sa neťaží zlato pomocou jedovatej ortute. Podobný obraz skazy ukazuje cesta k stolovke Roraima. Tá je navštevovaná ročne stovkami turistov z celého sveta vďaka tomu, že je relatívne ľahko prístupná . Jej povrch je mimoriadne nádherný. Krajina pod horou vyzerá však„vďaka Indiánom“ ako z apokalipsy. Okolie Auyánky je na tom zatiaľ ešte dosť dobre. Vypálené plochy sú našťastie v menšine.
Ďalšie stupne hory strieda vysoký prales už nízka nepriechodná krovinatá húšť .Porast sa znižuje a stáva sa mimo chodníka nepriechodný. Záver nášho výstupu pokračoval popod kolmé steny ku skalným komínom, cez ktoré sa dalo vydriapať na náhornú planinu hory. Táto časť sa prelieza pomerne dobre, lebo na hranu hory je dnes presekaný chodník od Indiánov čo sprevádzajú občasných návštevníkov. Na vrchole je akože ináč umiestnená socha El Libertadora- Simona Bolivára, ktorý je v týchto končinách večnejší neš býval v našich Vladimír Ilíč.. Tu sa cesta pre turistov ešte nekončí , pokračuje ešte deň pomedzi okrajové rokliny, planinou k rieke ktorá neskôr sa rúti do hĺbok na opačnej strane hory. Tam do toho neznáme smerujeme tentoraz mi .
Démon Canaima a nástrahy stolovej hory
Napriek tomu , že Indiáni mali v minulosti pred stolovými horami bytostný strach a rešpekt je dnes pre domorodcov vítané ak prídu turisti ochotní podstúpiť namáhavý výstup tam a späť. Na Auyán Tepui podľa dávnych povier sídli démon Canaima, čo v preklade znamená zabijak. Povrch hory je rozmanitý a členitý. Niektoré skalné útvary pripomínajú najodvážnejšie futuristické diela sochárskej avangardy. Krása hory má však aj svoje záludnosti. Naši moravskí priatelia si na špičkách prstov na nohách objavili miesta, z ktorým po "odbornom“ chirurgickom zákroku ihlou vydolovali drobné červíčky - larvy piesočných bĺch. Na to Maroš hrdý Slovák vraví, "vidíte, a my nič, také sa nás nechytajú“. V piaty deň postupu sa lúčime s moravskými šohajmi, netušiac, čo ich, tak ako aj nás, ešte len čaká. Obaja kameramani, Zdeno Němec a Maroš sa dohodli, že po návrate zostrihajú jeden spoločný film. Poslednú spoločnú noc nám Zdeno pri táborovom ohni spestril rozprávaním zážitkov z jeden a polročnej cesty okolo sveta, ktorú absolvoval so svojim bratom hneď po revolúcii, či z Camel Trophy…