Slovenský štát, existujúci v rokoch 1939-1945, bol silne ovplyvnený nacistickým Nemeckom a jeho existencia bola úzko spätá s druhou svetovou vojnou. Táto závislosť sa prejavila nielen v domácej politike, napríklad v riešení "židovskej otázky" prostredníctvom protižidovských zákonov a deportácií, ale aj v zahraničnej politike, kde sa Slovenský štát aktívne zapojil do vojnových konfliktov po boku Nemecka.
Holokaust na Slovensku: Perzekúcia Židov
Holokaust predstavoval systematické prenasledovanie a vyhladzovanie Židov, pričom antisemitizmus bol jeho hlavnou ideologickou zložkou. Židovská otázka bola na Slovensku riešená na základe Norimberských zákonov, ktoré viedli k diskriminácii a útokom na majetok a životy židovských občanov. Konfiškácia židovského majetku, tzv. arizácia, bola bežnou praxou. Bol vytvorený Ústredný hospodársky úrad.
Židovský kódex z 9. septembra 1941, ktorý obsahoval 270 paragrafov, zbavil Židov všetkých občianskych práv. Diskriminačné opatrenia zahŕňali povinnosť nosiť žltú hviezdu, zákaz manželstiev s "arijcami," vylúčenie z mnohých povolaní a obmedzenie vzdelávania. Po 9. septembri boli Židia prenasledovaní Hlinkovou gardou a od roku 1942 boli deportovaní do koncentračných táborov. Prvý transport dievčat z Popradu sa uskutočnil 28. marca 1942 a chlapcov zo Žiliny 27. marca 1942. Vatikán proti deportáciám protestoval.
Účasť Slovenského štátu vo vojne
Slovenský štát sa koncom augusta 1939 zapojil do príprav vojny proti Poľsku, za čo získal územia na Orave, Kysuciach a Spiši. V zahraničnej politike sa snažil dokázať, že je pre Nemecko spoľahlivejším spojencom ako Maďarsko, dúfajúc v revíziu hraníc na juhu po víťaznej vojne. V júni 1941 sa zapojil do ťaženia proti Sovietskemu zväzu, hoci na to nemal žiadny dôvod, pretože so ZSSR udržiaval diplomatické, hospodárske a kultúrne styky. Slovenská armáda bola pomalá a zastaralá, a preto na modernú vojnu nestačila. Po niekoľkých týždňoch bola stiahnutá z frontu a časť bola presunutá do Bieloruska na ochranu komunikácií ako Rýchla a Zaisťovacia divízia.
Rýchla a Zaisťovacia divízia
Počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu bola vytvorená Rýchla divízia, ktorá sa neskôr pretransformovala na Rýchlu brigádu. Táto brigáda mala takmer 3 400 vojakov, ale iba 36 tankov. Veľký boj čakal brigádu pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Straty boli značné: brigáda prišla o 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojaci padli do zajatia alebo boli nezvestní. Po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií - Rýchlej a Zaisťovacej.
Prečítajte si tiež: Blesková Večera
Slováci odmietali bojovať proti ZSSR, čo viedlo k vzniku partizánskeho oddielu na Ukrajine pod vedením Jána Nálepku.
Malá vojna
Malá vojna medzi Slovenskom a Maďarskom vypukla 23. marca 1939, keď Maďari vpadli na Slovensko. Dôvodom boli spory o územia. Bombardované bolo aj letisko v Sp. Novej Vsi. 4. apríla 1939 bola podpísaná dohoda v Budapešti, ktorou Slovensko stratilo 78 obcí.
Teória menšieho zla
V období Slovenského štátu bola rozšírená teória „menšieho zla“, ktorá sa využívala pri vysvetľovaní 14. marca 1939 - „inak by bolo ešte horšie“, „inak by nás obsadili Maďari“; ale aj pri vysvetľovaní nepopulárnych opatrení vlády - „Nemci by to robili ešte horšie“.
Slovenské národné povstanie
Slovenské národné povstanie (SNP) bolo ozbrojené protifašistické vystúpenie slovenského ľudu. Formovali sa ilegálne skupiny, ktoré tvorili dva bloky: občiansky a komunistický. Občiansky blok sa orientoval na obnovu ČSR so slovenskou autonómiou a spoluprácu so západnými mocnosťami, zatiaľ čo komunisti sa orientovali na Moskvu a neuznávali predvojnovú ČSR. V roku 1941 sa vytvorila protihitlerovská koalícia a vznikol spoločný odbojový orgán - Slovenská národná rada.
Plán povstania vychádzal z postupu sovietskej armády k slovenským hraniciam a koordinácie so sovietskym velením. Predpokladal dva varianty začiatku povstania: útok alebo obranu. Ako útok - dve najlepšie vyzbrojené slovenské divízie na V Slovensku sa mali zmocniť karpatských prechodov, zatiaľ v zázemí vojsko, partizáni a národné výbory sa mali ujať vlády a umožniť rýchly prechod sovietskej armády do Podunajska, otvoriť jej Karpatské priesmyky (minister obrany Ferdinand Čatloš). Ako obrana - ak by Nemci začali obsadzovať Slovensko ešte pred začiatkom Povstania, mali povstalci brániť aspoň jadro krajiny, stredné Slovensko - Brezno, B. B., Zvolen (tu sústredené SNR, vojaci, zbrane, zásoby), Golian.
Prečítajte si tiež: Hrachová polievka: Recepty pre každodenné varenie
Povstanie sa začalo ako obrana proti nemeckej okupácii. Nedokončené vojenské prípravy a odzbrojenie východoslovenskej armády znamenali stratu možnosti spojenia s akciami sovietskej armády. V auguste 1944 prebiehali rozsiahle partizánske akcie. 28. augusta 1944 nemecké jednotky vpadli na Slovensko a začali ho obsadzovať, čo viedlo k rozkazu k ozbrojenému odporu. Nemci využili moment prekvapenia a uplatnili lepšiu vojenskú organizovanosť a prevahu v ťažkých zbraniach. Jadro vojenských síl tvorila I. čsl. armáda na Slovensku (Golian, Viest), I. čsl. stíhací pluk, II. čsl. parades. brigáda. Ďalšou bojovou zložkou boli partizáni, ktorých riadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia (HŠPH). K odbremeneniu Povstania prispela Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády, ktorá začala v septembri 1944. V októbri 1944 padla Banská Bystrica a obrana povstaleckého územia sa skončila.
Nedostatky a Príčiny Neúspechu SNP
Povstanie malo vojenské nedostatky, ako napríklad nedostatočný výcvik záložníkov, zastaralé výcvikové metódy, obmedzený dôstojnícky zbor a nedostatok moderných spojovacích prostriedkov. Spolupráca medzi 1. čs. armádou a partizánskymi jednotkami nebola dobrá. Spojenci sa snažili dodávať zbrane, ale letecky mohli prepravovať len ľahké zbrane v obmedzenom množstve.
Význam SNP
SNP bolo druhé najväčšie ozbrojené protifašistické vystúpenie v Európe čo do počtu účastníkov. Pripravovalo sa a vypuklo na ešte neokupovanom území formálne samostatného štátu. Bolo dielom domáceho i zahraničného odboja a vytýčilo si programovo konkrétne vojenské a politické ciele. Hlavné ozbrojené zložky = slov. - slovenskú armádu nemohli využiť pre frontový boj. Spôsobilo Nemecku značné straty na životoch, zbraniach… Politicky sa slovenský národ dištancoval od hitlerovských a domácich fašistov, na povstaleckom území zvrhol fašistický režim, prihlásil sa k utvoreniu spoločného štátu Čechov a Slovákov a dokázal, že je svojbytným národom.
Najväčšie Boje Počas SNP
Povstanie sa rýchlo rozšírilo na 30 okresov, 20 000 km ², 1,7 mil. do polovice októbra sa povstalcom darilo odrážať nemecké útoky od severu, západu a východu. Prenikajúce nemecké jednotky obsadili západné Slovensko, kde sa k Povstaniu pridali iba menšie jednotky. Zlyhala organizácia Povstania v Bratislave, Nitre, Trenčíne i v ďalších dôležitých posádkach, najväčšou ranou však bola strata dvoch divízií na východnom Slovensku (nemecké veliteľstvo armád Severná krajina počítalo s odzbrojením slovenských jednotiek - 31.8. s pomerne malými silami prekvapené a dezorganizované slovenské jednotky odzbrojili, iba časť si zachovala zbrane a ušla do hôr, kde potom bojovali ako partizáni, alebo sa prebíjali na stredné Slovensko k povstalcom), ešte v ten istý deň Nemci obsadili Prešov - povstalecké územie stredného Slovenska tak bolo obkľúčené. Rozhodujúca ofenzíva nemeckých vojsk - 17.10.1944 z juhu od Lučenca na Zvolen a B. Bystricu - padla Detva, Zvolen a 27.10. Banská Bystrica. Obrana povstaleckého územia sa skončila, okupanti ovládli všetky dôležité komunikácie.
Obvinenie Jozefa Tisa
Jozef Tiso bol obvinený z rozbíjania republiky a zo spolupráce s Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku a uzavretia zmluvy o ochrane s Nemeckom, z marenia prípravy slovenského odbojového hnutia (SNP), z pozvania nemeckých vojsk a zo zločinov spáchaných po potlačení Povstania, z odsunu českých občanov a z prenasledovania odporcov režimu.
Prečítajte si tiež: Salkova Torta bez pečenia
Tiso a Židia
Často sa vyskytuje názor, že transporty Židov v čase od 25.3.1942 do 20.10.1942 sa diali v rozpore s vôľou J. Tisa, ktorý vraj nevedel, aký osud ich stíha. Súčasťou tejto mystifikácie je i názor, že akonáhle sa dozvedel o osudoch Židov, ich transportovanie zastavil.
Tiso a SNP
„Pamätáme sa, že to bola nemecká armáda na čele s A. Hitlerom, ktorá nám umožnila vznik našej armády. To si pamätáme a vieme, že keď táto armáda zvíťazí, bude to základ našej budúcnosti". Po Mníchove sa stal prvým predsedom autonómnej slovenskej vlády, ktorá energicky likvidovala demokratické ustanovizne, zákony, neľudácke strany. Po Tisovej návšteve v Berlíne a referáte o nemeckom ultimáte 14.3.1939 vyhlásil Slovenský snem samostatný štát, ktorého sa stal prezidentom. Po prijatí zákona o HSĽS 1942 mu patril oficiálne titul „vodca“. Ako prezident a predseda vládnúcej strany bol politicky zodpovedný za činnosť štátu, politický systém, ktorý umožňoval väznenie bez súdu, prenasledovanie ideových odporcov, teror proti židovskému obyvateľstvu, likvidáciu demokratických slobôd a zavlečenie Slovenska do vojny proti Spojencom. V období SNP slovenská vláda organizovala ozbrojený teror a boj proti antifašistom. Činnosť Tisu na čele štátu bola najmä po začiatku deportácií 1942 kritizovaná aj zo strany vedenia cirkvi. Tiso a jeho prívrženci až do posledných chvíľ vojny (i po nej) odmietali uznať, že SR ako Hitlerov výtvor a zaťažená kolaboráciou s nacizmom i vlastnou účasťou na vojnových zločinoch nie je schopná prejsť do povojnovej Európy, že Spojenci i protifašistický odboj sa orientujú na demokratický spoločný štát Čechov a Slovákov. Pred príchodom ČA na jar 1945 utiekol Tiso aj s vládou do Rakúska, kde ho Američania zadržali a odovzdali čs.
Ťaženie proti Sovietskemu zväzu
Tisov režim vyhlásil vojnu krajine ZSSR dva dni (22.6.1941) po začatí operácie Barbarossa. Už 24. júna 1941 motorizovaná Rýchla skupina prekročila slovensko-sovietske hranice. Našim vojakom síce chýbali samopaly, ťažké guľomety a mínomety, Hitler si mädlil ruky - na jeho ťažení proti „židoboľševizmu“ sa predsa okrem Maďarov, Rumunov či Talianov zúčastňujú aj „akísi“ Slovania. V júli 1941 Rýchlu skupinu preformovali na Rýchlu brigádu. Veľký boj čakal brigádu pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941. Straty boli značné: brigáda prišla o 75 mŕtvych, 167 ranených a 19 vojaci padli do zajatia alebo boli nezvestní, čo spravidla znamenalo, že prebehli na druhú stranu. Slováci obsadili Lipovec bez boja, pretože jednotky Červenej armády dostali rozkaz stiahnuť sa. Po bitke o Lipovec sa minister národnej obrany Ferdinand Čatloš rozhodol zreorganizovať všetky slovenské jednotky na východnom fronte do dvoch divízií - Rýchlej a Zaisťovacej.
Vplyv Nemecka na Slovenskú Republiku
Nemecko malo na Slovenskú republiku značný vplyv. Rozhodujúcou inštitúciou vplyvu Nemecka na slovenskú vládu bolo nemecké veľvyslanectvo v Bratislave (veľvyslanci H. Bernard, M. von Kilinger, H. E. Ludin), ktoré neraz zasahovalo do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Podobne pôsobili na všetkých slovenských ministerstvách a iných dôležitých úradoch aj nemeckí beráteri (poradcovia). Tí sa starali aj o to, aby najdôležitejšie priemyselné podniky boli zverené pod priamu kontrolu Nemecka, resp. aby do najvýznamnejších podnikov (napr. zbrojoviek na Považí) boli dosadení nemeckí vojenskí pridelenci. Slovensko tak mimo iné platilo za tzv. ochrannú zmluvu zaručujúcu mu ochranu a integritu jeho územia aj jednostrannou orientáciou slovenského priemyslu na potreby Nemecka, kam smerovalo 70% slovenského exportu.
Politický Systém I. Slovenskej Republiky
Politický systém I. Slovenskej republiky (14. marec 1939 - 8. máj 1945) sa odvíjal od Ústavy, ktorú prijal Snem Slovenskej republiky 21. júla 1939. Vychádzala z liberalisticko-demokratických prvkov ústavy I. ČSR (delenie štátnej moci) ako aj z ústav autoritatívnych štátov Rakúska a Portugalska, ale aj z kresťanských prvkov pápežských encyklík (z encykliky Rerum Novarum z roku 1890 a Quadragesimo anno z roku 1931). Podľa ústavy bola I.SR štátom s autoritatívnym systémom so stavovským zriadením, ktoré však pre Hitlerov odpor nebolo nikdy uvedené do praxe. Oficiálny názov štátu znel „Slovenská republika“. Územie štátu bolo rozdelené na 6 žúp (Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Pohronskú, Podtatranskú a Sarišsko- zemplínsku) a 61 okresov, hlavným mestom bola Bratislava.
Spor Medzi Radikálmi a Umiernenými v HSĽS
Na Slovensku totiž neustále súperila radikálna a umiernená skupina politikov v rámci HSĽS a štátu. Radikáli HSĽS vedení Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom neboli spokojní s pomermi na Slovensku, žiadali rýchle „riešenie českej a židovskej otázky“ a represívne zásahy proti predstaviteľom bývalých čechoslovakistických politických strán, chceli novelizovať ústavu a zrušiť Snem Slovenskej republiky. Na uskutočnenie týchto plánov im však chýbala dostatočná politická moc i podpora medzi slovenským obyvateľstvom. Skutočnú popularitu medzi obyvateľstvom mal totiž Jozef Tiso a jeho umiernení konzervatívci HSĽS, predovšetkým minister zahraničia a vnútra Ferdinand Durčanský a predseda parlamentu Martin Sokol, ktorí takémuto smerovaniu politiky bránili. Umiernení politici mali prevahu aj v HSĽS, o ktorú sa aj opierali. Radikáli sa zasa opierali o Hlinkovu gardu na čele s Alexandrom Machom. Snaha radikálov dostať sa k moci vyústila už vo februári 1940 do politickej krízy, ktorú Tiso riešil odvolaním Alexandra Macha z funkcie veliteľa HG a za jeho nástupcu vymenoval svojho prívrženca Františka Galana. Nemecko, dovtedy zamestnané vojnou proti Francúzsku, sa nato rozhodlo energicky zasiahnuť. Nemecký vyslanec H. Bernard opustil v máji Bratislavu a pre Hitlera vypracoval „plán riešenia slovenskej vládnej krízy“. Na jeho základe boli Tiso, Tuka a Mach v dňoch 27. - 28. júla 1940 pozvaní na rokovania do Salzburgu, na ktorých Hitler otvorene vyjadril svoju nespokojnosť so slovenskou politikou a úplne nediplomaticky zasiahol do suverenity SR, keď Tisovi ultimatívne nadiktoval nové personálne zloženie slovenskej vlády. Tiso musel odvolať ministra zahraničia a vnútra Ferdinanda Durčanského, Vojtech Tuka sa stal okrem predsedu vlády aj ministrom zahraničia a Alexander Mach sa stal ministrom vnútra i opätovným veliteľom HG. Ďalším zmenám vo vláde sa už Tiso ubránil, napriek tomu však „Salzburg“ posilnil mocenské pozície radikálov a priniesol zvýšenie politickej i hospodárskej pripútanosti Slovenska k Nemecku, ako aj radikálny obrat v postoji k tzv. židovskej otázke. Boj umiernenej skupiny s radikálmi pokračoval aj v ďalších rokoch, aby sa napokon prijatím vodcovského princípu v osobe Jozefa Tisu roku 1942 skončil víťazstvom konzervatívcov, keďže sa za umiernené krídlo napokon postavilo i Nemecko.
Prenasledovanie a Židovská Otázka
V I. SR dochádzalo aj k prenasledovaniu občanov z politických dôvodov, najmä komunistov. Väznili ich v pracovnom tábore v Ilave. Na rozdiel od veľkej časti vtedajšej vojnovej Európy však neboli rozsudky také prísne. Na Slovensku nepôsobili žiadne mimoriadne súdy a súdnictvo si zachovalo vysoký stupeň nezávislosti, čo sa prejavovalo aj v nízkych trestoch za politické činy namierené proti štátu a jeho režimu. Priam raritou na vtedajšie európske pomery bolo, že až do nemeckej okupácie Slovenska na jeseň 1944 nebol na Slovensku vykonaný ani jediný rozsudok smrti z politických dôvodov.
Až do salzburských rokovaní sa židovská otázka na Slovensku chápala ako sociálny problém a slovenská vláda diskrimináciu Židov obmedzila len na čiastočnú arizáciu (prevod židovského majetku do rúk Nežidov - „árijcov“) židovských podnikov a pôdy a zo zákona vylúčila Židov z politického života a niektorých profesií. Nemecko však nebolo spokojné s takýmto „benevolentným“ prístupom k Židom. Po „Salzburgu“ a posilnení vplyvu radikálov preto v septembri 1940 prijal slovenský snem na návrh predsedu vlády Vojtecha Tuku zákon, ktorým splnomocnil vládu urobiť všetko na úplné vylúčenie Židov aj z hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku, keďže z politického života boli úplne vylúčení už na základe predchádzajúcich zákonov. Toto nariadenie „O právnom postavení Židov“ známe pod názvom Židovský kódex napokon slovenská vláda vydala 9. septembra 1941.
Koniec Vojny a Povojnové Vyrovnanie
Slovenský štát sa pred koncom vojny ocitá v čoraz hlbšej medzinárodnej izolácii - krajiny antihitlerovskej koalície (Veľká Británia, USA, ZSSR) uznávajú československú exilovú vládu v Londýne. Prezidenta a vodcu Jozefa Tisa spolu s ďalšími ľudáckymi činiteľmi 1. apríla 1945 evakuujú z Bratislavy do Holíča a následne opúšťajú územie republiky. Pod dočasnou ochranou nacistov sa ukrývajú na viacerých miestach dnešného Rakúska a Nemecka. Deň pred ich odchodom, 31. marca 1945, vyhlasuje Jozef Tiso v Holíči koniec Slovenskej republiky a navracia všetky právomoci vláde v Londýne. V tom istom čase prichádza do Košíc prezident Edvard Beneš, vedúca osobnosť československého exilu. Dňa 5. apríla 1945 vyhlasuje ním menovaná nová vláda tzv. Druhá svetová vojna v Európe končí kapituláciou Nemecka 8. mája. Mimo európskeho kontinentu pokračuje až do 2. septembra. Posledným krokom ľudáckej reprezentácie zanikajúcej Slovenskej republiky je memorandum o podriadení sa americkej armáde, ktoré 8. mája 1945 podpísali zástupcovia slovenskej vlády v Kremsmünsteri. Po skončení druhej svetovej vojny sa v Európe začína obdobie vyrovnávania s kolaboráciou s nacistickým Nemeckom, ako aj súdneho stíhania jednotlivých vojnových zločincov. Výnimkou nie je ani Československo, kde sa potrestaním okupantov, zradcov a kolaborantov zaoberajú špeciálne zriadené ľudové súdy.