Michal Habaj patrí k výrazným osobnostiam slovenskej literatúry, kde sa aktívne pohybuje ako básnik a literárny vedec. Jeho tvorba prešla vývojom od experimentálno-dekonštruktívnej poézie k postkonceptuálnej lyrike. Ako literárny vedec sa zameriava na slovenskú modernú a avantgardnú literatúru 2. polovice 20. storočia. Recenzia sa zameriava na Habajovu tvorbu, najmä na jeho zbierku Korene neba.
Cesta k postkonceptuálnej lyrike
Habajov básnický debut 80-967760-4-5 (1997) ho zaradil k radikálnej anestetickej poetike P. Macsovszkého. Sústredil sa na prienik poézie a popkultúry. Jednotlivé básne boli zostavené z privlastnených textov rôzneho pôvodu, parodicky imitovali konvencie. Zbierka rezignovala na chápanie básne ako autentickej intímnej výpovede a sústredila sa na odhaľovanie jej simulatívnej podstaty a nekompetentnosti voči realite. Protiestetickosť zbierky podčiarkol Habaj aj názvom - čiarový pokladničný kód.
Ďalším krokom bolo „zavírenie“ poézie popkultúrou, inšpirované princípmi televízneho programu a štylizáciou lyrického subjektu do funkcie seriálového hrdinu. Od zbierky Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej básnik hľadá spôsob, ako vysloviť vlastnú životnú skúsenosť s presahom do kultúrno-civilizačných procesov. Rámcovou situáciou je premena životnej reality na metarealitu a odrazy tohto procesu v emocionálnej, myšlienkovej a telesnej stavbe súčasného človeka. Subjekt nachádza uspokojenie v ambivalentnom komentovaní diania a v estetickom rojčení nad možnosťami civilizácie. Habajove texty sú skôr epicko-reflexívnymi projekciami a víziami než záznamami autentických zážitkov.
Korene neba: Erózia zmyslu v metareálnom svete
V centre zbierky Korene neba. Básne z posledného storočia (2000) stojí sugestívny spor, keď Habajov subjekt za fascinujúcou metareálnou povahou prítomnosti objavuje eróziu zmyslu a vníma aj dezertifikáciu vlastnej citlivosti. V súbore Básne pre mŕtve dievčatá (2003) sa potom presadzuje melancholická a dekadentná zložka Habajovho postoja.
Z tematického hľadiska je výraznou sférou záujmu tejto poézie ženský svet. Tento prvok, ktorý odkazuje na poetiku J. Smreka či V. Nezvala, no obsahuje aj stereotypne mizogýnnu zložku, je aktualizáciou kultúrne tradovanej roly ženy ako inšpirátorky, hýbateľky zmyslov, emócií a imaginácie. Dievčatá a ženy sú častými objektmi aj adresátkami básnikových výpovedí. V prvých zbierkach ho priťahujú aj iritujú tým, ako stelesňujú preestetizovanosť a metareálnosť súčasného sveta. Pre Habajovu poéziu je typický aj civilizačnodiagnostický záber.
Prečítajte si tiež: Výber kvalitnej rozpustnej čokolády
Básne sú bohaté na emblémové toposy doby, najprv turbo-, neskôr hyper- a napokon transkonzumnej (obchodné domy a centrá, kaviarne a diskotéky, televízne programy, internet, sociálne siete atď.). Autor rád parodizuje formálne konvencie básne. Strofickým útvarom typickým pre prvé dve zbierky je napríklad štvorveršie s „náhodným“ metrom a (zväčša) bez rýmu, ktoré nazýva katastrofa. Prvé tri knihy sú komponované ako súbory tvarovo identických textov, ktoré variujú a rôzne nasvecujú vybrané témy.
Typický je preexponovaný lyrizmus, ktorý čitateľa sústavne uvádza do stavu významovo-hodnotového zneistenia. V jazykovo-štylistickej rovine sa zvyčajne premiešavajú rôzne zložky lyrického diskurzu rozmanitého pôvodu s jazykom informačných technológií a komerčno-masmediálnou rétorikou. Sféra fungovania techniky je zasiahnutá výrazivom, ktoré je zvyčajne rezervované pre silné emócie, zatiaľ čo so sférou ľudského prežívania interferuje terminológia z oblasti technológií. Habaj navyše svoje básne formuje ako palimpsesty, v ktorých remixuje privlastnené texty najrôznejšej proveniencie, štatútu a hodnoty. Vytvára tak intertext otvorený čítaniu na viacerých úrovniach. Týmto spôsobom sa vyrovnáva s archívom už uskutočnených výpovedí, zároveň obnažuje básnické gesto ako hru, ďalej problematizuje významovú jednoznačnosť vlastnej výpovede, ale aj akcentuje recyklačný charakter kultúry našej civilizácie.
Habajov básnický svet možno charakterizovať ako reflexiu prítomnosti v mýticko-poetickej modalite. Habaj ho štylizuje do postavy prvého básnika-kyborga, čo možno vnímať ako nový variant vešteckej roly básnika. Habajov kyborg je extrapoláciou, hyperbolickým problémovým stelesnením súčasných kultúrno-civilizačných procesov. Je v ňom podchytená každodenná symbióza moderného človeka s médiami, nano-, bio-, chemo-, infotechnológiami a rekonfigurácie v našej mentalite, citovom živote, sociálnom správaní, hodnotovom zameraní. Civilizačné zameranie prvých štyroch zbierok podčiarklo aj ich spoločné vydanie pod názvom Spevy kyborgove (2020).
Generator X a Anna Snegina: Hľadanie identity v mystifikácii
Habajova tvorba potvrdzuje problematizujúci vzťah k autorskému zámeru a potrebu vyrovnávať sa s podvojnosťou medzi štylizovanosť a autentickosť. Svojou tvorbou sa pomerne rýchlo stal súčasťou autorského okruhu s podobne situovanými A. Hablákom alebo N. Ružičkovou. Potvrdila to aj kolektívna mystifikácia Generator X. Pod menom tejto fiktívnej kyborgickej entity vznikli dve zbierky básní, ktoré kolaboratívnym spôsobom napísali P. Macsovszky, P. Šulej, M. Habaj a A. Hablák: Generator X: Hmlovina (1999) a Generator X_2: Nové kódexy (2013). Obe sa zahrávajú so žánrom umeleckej skupinovej manifestácie a vzhľadom na svoje žánrovo-tematické zameranie aj s konvenciami intímnej, reflexívnej, „prírodnej“ a spoločensky angažovanej lyriky, typický je dôraz na polyfónickosť výpovede.
Iným spôsobom poukazujú na arteficiálnosť lyriky dve zbierky poézie, ktoré Habaj vydal pod gynonymom Anna Snegina vypožičaným z tvorby ruského básnika S. Jesenina. Rozvinul v nich svoju autorskú fascináciu svetom dievčat. Zbierka Pas de deux (2003) obsahovala básne oscilujúce medzi pólom intímnych denníkových záznamov z citového a telesného súkromia lyrickej hrdinky a pólom rebelantsky provokatívnej spoločenskej lyriky. Spolu s druhou zbierkou A. Sneginy Básne z pozostalosti (2009), ktorá vyšla už po identifikovaní empirického autora prvej zbierky, obe knihy možno vnímať aj ako výpovede o mužskom, spoločensky aprobovanom stereotypnom vnímaní ženského. Adolescentnú priamočiarosť a sentimentálno-gýčovú estetiku vyvažujú početné intertextové narážky a prítomnosť irónie i sebairónie. Vedno s P. Macsovszkým, ktorý už v roku 1996 pod gynonymom P. Malúchová publikoval zbierku Súmrak cudnosti, predstavuje táto časť Habajovej tvorby jeden zdroj inšpirácií pre celý rad básnických kníh, ktoré na začiatku 21. storočia pracovali s rolovou lyrikou.
Prečítajte si tiež: Hodnotenie predstavenia Chlieb s maslom
Návrat k subjektivite: Postkonceptuálna lyrika v dielach Michal Habaj a Caput Mortuum
K publikovaniu poézie pod vlastným menom sa autor vrátil až takmer po desaťročí od Básní pre mŕtve dievčatá. Básnické knihy Michal Habaj (2012) a Caput Mortuum (2015) reprezentujú novú podobu Habajovej lyriky. Kritika ich označuje ako postkonceptuálne, čo možno vyložiť ako opätovný akcent na subjektívne výpovedné hľadisko, avšak poučený skúsenosťou s konceptuálnym básnením. Z básní sa teda nevytráca intertextovosť, významovo-hodnotová ambivalencia či humor, zároveň sú však viac späté so subjektívnym prežívaním i spoločenskou realitou. Prebudovanie poetiky býva dávané do súvislostí s premenou kultúrno-civilizačnej situácie z postmodernej na transpostmodernú a s potrebou aktualizovať tvorivé princípy experimentálno-dekonštruktívnej poézie, ktoré sa vo svojej východiskovej konštelácii medzičasom vyčerpali.
Ide o veľké textové súbory založené na druhovo-žánrovej hybridnosti, polymorfnosti a multijazyčnosti. Vysunutie subjektu do popredia naďalej Habaj sprevádza jeho analyticky motivovaným rozkladaním, sebavýpovedná zložka básní je výrazne až teatrálne štylizovaná, čoho dôsledkom je spochybňovanie vypovedateľnosti. Diagnostika spoločenskej a civilizačnej prítomnosti (falzifikovaná realita) má výrazné mýticko-utopické, archeologicko-anticipátorské črty. Zdá sa, že generálnou témou najnovšej Habajovej básnickej tvorby sú úvahy o povahe, zmysle a možnostiach poézie, všeobecne kreativity a umenia v živote človeka. Habaj zoči-voči súčasnej spoločenskej nedôvere voči poézii a rôznym formám jej redukovania.
Peritexty, ktoré rámcujú básne z rozsiahleho, precízne štruktúrovaného a zároveň rozbiehavého súboru Michal Habaj, imitujú konvencie obvyklé pri odborných prácach. Inšpiračnými zdrojmi vlastných básní sú zasa rôzne koncepcie západnej aj východnej nábožensko-filozofickej tradície, zamerané na odpútavanie sa od vlastnej subjektivity (napr. mystika, kabala, šamanizmus, joga). Literárne štylizovaná syntéza vedy, duchovných systémov a poézie vyjadrujú ambíciu po celostnom prístupe k ľudskej situácii. Tento dôraz je diferenciačným faktorom voči dobovo príznačnej a sčasti aj voči minulej vlastnej redukcii poézie na tradičnú či experimentálnu formu. Habaj básnickej tvorivosti priznáva schopnosť poznávať a transformovať identitu človeka. Kniha inscenuje procesualitu, peripetie a relatívnosť sebapoznávania a sebavyjadrovania. Dielo tak vypovedá hlavne o pluralitnej, kompozitnej povahe ľudskej identity, demonštruje mnohotvárnosť a mnohoznačnosť sveta a prinavracia poézii nadosobný, spoločensky zmysel. Týmto aspektom zodpovedá aj morfologická rôznorodosť zbierky, jej polyfónickosť. Básnik použil zvlášť široké spektrum žánrovo-tematických modalít (experimentálne kompozície, dadaisticko-surrealistické pásma, orientálne miniatúry, beatnické naratívne básne, filozofické glosy, spirituálne básne atď.) a pri kompozícii knihy premyslene pracuje s rytmom, takže stimuluje jej nelineárne čítanie a uplatnenie recepčnej slobody. Kritikou je najviac cenená časť Yangtik, zápisky z básnikovho dvojtýždňového pobytu v tme, prípadne niektoré naratívno-reflexívne básne, ktoré prepájajú intímnu sféru s civilizačnou realitou a konfrontujú spirituálne ašpirácie subjektu s putami materiálneho sveta.
Názov zbierky Caput mortuum predstavuje okrem iného odkaz na proces očisťovania sprevádzajúci v mysticko-ezoterických teóriách cestu k dokonalosti. V tomto „alchymistickom“ zmysle texty zaradené do zbierky predstavujú odpadový materiál na ceste k poézii ako spôsobu života. Generálnou témou knihy je teda poznávacia a transformačná funkcia umenia, ktorá sa osvedčuje na celom rade tradičných aj nových motívov Habajovej lyriky. Žánrovo-tematické podložie výpovedí predstavujú rôzne podoby vysokého literárneho umenia (óda, hrdinský epos, proroctvo, ľúbostné vyznanie, spoveď) i triviálnej konzumnej spisby (porno, sci-fi, horor, fantasy, thriller). Ich prítomnosť ruší ilúzie o historickom napredovaní ľudstva a demonštruje recyklačno-zvyškový, vyprázdnený, entropický charakter súčasnej civilizácie. Básne variujú najmä podoby intímnej a angažovanej lyriky, avšak v príznakovej explicitnej (čiže nebásnickej, skôr popkultúrnej) polohe: láska je tu redukovaná na sex a spoločenské vzťahy na násilie. Sexualita a násilie zároveň predstavujú dva jazyky transgresie, prostredníctvom ktorých sa v knihe napĺňa program hľadania sakrálneho v profánnom, duchovného v materiálnom, večného v časovom. Pre knihu opätovne veľkého rozsahu je príznačný fikčný svet, ktorý do jedného celku komprimuje rôzne historické časy aj geograficko-kultúrne okruhy. Tomu zodpovedá aj proteovská štylizácia subjektu do mnohodimenzionálnej bytosti stojacej mimo prírodné zákony, kultúrne konštrukty a morálne normy, ako aj interferencia nespojitých diskurzov zvedených do jedného kontextu, ktorá je zdrojom estetiky absurdity.
Prečítajte si tiež: Práčka s horným plnením AEG – test