Porekadlá sú odrazom ľudovej múdrosti a skúseností. Jedno z týchto porekadiel, "Ťažká hus na šklbanie," má hlbší význam, ktorý sa môže aplikovať na rôzne aspekty života, od medziľudských vzťahov až po duchovný rast. V tomto článku sa pokúsime rozvinúť túto myšlienku a preskúmať jej rôzne roviny. Zároveň sa zamyslíme nad pojmom dokonalosti, ktorý s týmto porekadlom nepriamo súvisí.
Človek ako priepasť a hľadanie podstaty
"Človek je priepasť," hovorí sa. Ak sa do nej zahľadíme, môže sa nám zatočiť hlava. Táto priepasť predstavuje komplexnosť ľudskej bytosti, jej vnútorné konflikty, túžby a boje. Byť sám sebou vo svete, ktorý sa nás neustále snaží premeniť na niekoho iného, je obrovský úspech. Niekedy sa zdá, že "niektoré divadelné hry sú také slabé, že nijako nevedia zísť zo scény," čo symbolizuje pretrvávajúce problémy alebo situácie, ktoré nás ťažia.
"Povedz mi, čo ješ, a ja ti poviem, kto si," hovorí staré príslovie. To naznačuje, že naše činy, rozhodnutia a hodnoty nás definujú. "Nezasluhujeme si to, čo dostávame, pretože nikdy nedostávame nič od iných, iba od Boha," čo nás vedie k pokore a vďačnosti.
Duchovný rozmer a hľadanie dokonalosti
Magnetickým ťažiskom celej asketiky aj mystiky je idea dokonalosti. Prečo sa púšťame do borby so sebou, so svetom a s ríšou zlomyseľných duchov? Preto, že nám to Pán prikazuje? "Kto nevezme kríž svoj a nenasleduje ma, nie je ma hoden." To je pravda. Ale my sme predsa ľudia. Jednoducho poslúchať rozkazy iného, hoc je to i Boh náš, to je nám proti srsti. Vyžaduje to už ozaj vysoký stupeň ducha sebamŕtvenia, aby sme my vedeli len tak, na rozkaz skloniť hlavu pred inou osobou a poslúchať: Boh to o nás dobre vedel; veď sme dielo jeho rúk. Preto aj pri snahe o dokonalé vykonávanie vôle Božej Pán naväzuje na našu prirodzenosť, a to na takú, akú on sám v nás stvoril. Teda chceme byť dokonalí. To je živelná túžba celej našej bytosti.
Asketickí spisovatelia rozlične riešia otázku dokonalosti. Zdá sa, že tu podaný návrh na nové riešenie oveľa logickejšie a prehľadnejšie uvádza do problematiky a tak stavia istejšie predpoklady pre správne riešenie. Najprv treba vymedziť pojem dokonalosti vôbec. Netreba nám hovoriť o dokonalosti vecí neživých, ani o dokonalosti bytostí, ktoré o svojich činoch slobodne nerozhodujú.
Prečítajte si tiež: Zrkadlo slovenskej múdrosti
Filozofické rozlíšenie dokonalosti
Ktorý človek je dokonalý? Filozoficky sa vec takto rozrieši: Je len príliš zrejmým rozlišovať u človeka jeho vnútorné zloženie (telo a duša) a vystrojenie (smysly, rozum, vôľa, cit) a jeho činnosť. Keď sa po tomto prvom dôležitom konštatovaní (úplne zanedbávanom v asketickej i vedeckej literatúre) pýtame, čo je teda vlastne dokonalé, dostaneme túto odpoveď: Dokonalé je to, čo celkom zodpovedá ideálnej predstave o svojom vnútornom zložení a vystrojení a o svojej činnosti.
Keď dva vzhľady dokonalosti, obsiahnuté v definícii, od seba oddelíme a zvlášť definujeme, nakoľko je vec bytostne dokonalá a potom nakoľko činnostné, dostaneme tieto ešte jasnejšie definície: Vec je bytostne dokonalá vtedy, keď jej vnútorné zloženie a vystrojenie je v najväčšom, veci možnom bohatstve ako i v najväčšom akostnom vypätí (v najväčšej akostnej plnosti). Vtedy totiž zodpovedá ideálnej predstave o svojom vnútornom zložení a vystrojení. A činnostné je vec dokonalá vtedy, keď všetky jej pracovné prejavy (činy) sú bezvýhradne usmernené k poslednému cieľu bytosti. A neslobodno sa dať zmýliť tým, že tu hovoríme len o „pracovných“ prejavoch, ako by bytosť mohla byť činnostné dokonalá, hoci množstvo pracovných prejavov vynechá, nevykoná, len nech už tie úkony, ktoré robí, sú bezvýhradne usmernené k poslednému cieľu celej bytosti.
Kresťanský pohľad na dokonalosť
Nám ľuďom, úprimným kresťanom, bude len na potechu, keď si hneď po týchto základných úvahách uvedomíme nasledujúcu zákonitosť: Nie je nijako potrebné, aby tieto dva vzhľady dokonalosti išly vždy nerozlučne spolu. Človek môže byť činnostné dokonalý - svätý, hoci bytostne nie je ani zďaleka dokonalý: Dokonalosť jeho vnútorného zloženia a vystrojenia by totiž vyžadovala, aby mal napr. vysoko špekulatívny rozum - ale on ho nemá! Mal by mať obsiahlu pamäť - on si pamätá sotva hlavné myšlienky z duchovného čítania. Mal by mať zdravé, bezchybné telo - je však chorľavý, slabý. Bohu vďaka, že je tu táto zákonitosť! Aj v chorom tele môže byť zdravý duch a činnosť, dokonale usmernená k cieľu! Príkladov je v cirkevnom životopisectve dosť: svätá Lidvína, Terézia Ježiškova, Frassati atď. Nie teda len in corpore sano mens sana (v zdravom tele zdravý duch). Aj v chorom tele môže byť veľmi zdravý, ba i s Bohom bezprostredne spojený duch.
Keď rozlíšime tie dva spomenuté vzhľady, dostaneme nasledujúce odpovede: Kresťan je dokonalý bytostne vtedy, keď jeho vnútorné zloženie a vystrojenie zodpovedá ideálnej predstave o kresťanskom človekovi. Je to dočasná, pomocná odpoveď. Treba v nej rozviesť pojem „kresťanského“ človeka a vtedy bude definícia správna, prestane to byť definovanie jednej veci ňou samou (idem per idem). Aká je ideálna predstava kresťanského človeka (bytostne)? Kresťan nesmie žiť z vlastných, prirodzených, životných prameňov (princípov), ale musí žiť z toho istého prameňa života, z ktorého žije Boh: musí byť znovu zrodený z vody a z Ducha Svätého. Slovami katechizmu povedané: Musí žiť v stave milosti posväcujúcej. Ale stačí k dokonalosti len jednoducho žiť v milosti posväcujúcej? Milosť posväcujúca predsa pripúšťa stupne. Dokonalý kresťan musí mať teda najvyšší u človeka možný stupeň plnosti milosti v sebe. Isteže nie milosti ako daru mimoriadneho, rázu charizmatického; tá nepatrí podstatne ku skutočnej dokonalosti kresťana. To je teda prvá a vlastne jediná požiadavka, ktorá musí byť splnená u kresťana, ak máme o ňom povedať, že je bytostne dokonalý: plnosť milosti. Teologicky sa vec doplní ešte takto: Milosť znamená nielen, povedal by som, základný kapitál, t. j. milosť posväcujúcu, siahajúcu do podstaty duše (deificatio animae), ale v rozvedení to znamená i vliate ctnosti a dary Ducha Svätého. U kresťana dokonalého prichádzajú zvlášť do popredia tieto posledné, dary, lebo znamenajú mimoriadnu citlivosť na hnutia Ducha v ľudskej duši; a čím je človek viacej zbožnený (deificatus).
Činnostná dokonalosť kresťana
Kedy je kresťan dokonalý činnostné? Vtedy, keď už úplne všetky jeho skutky sú usmernené k poslednému cieľu kresťanského života. Zas treba rozviesť pojem posledného cieľa kresťanského života. Na čo sme na zemi? Známa odpoveď z katechizmu: Poznať Boha, milovať ho, slúžiť mu, a tak sa spasiť. Z týchto štyroch pojmov nie je posledným cieľom naším ani naša spása (lebo veď sa pokladá za nesmiernu dokonalosť vykonať pred tvárou Božou úkon čistej lásky: Aj keby si ma, Bože, nespasil, aj vtedy by som Ťa miloval celým svojím životom!), ani poznanie Boha (lebo veď poznanie je len prvou podmienkou k láske), ani láska v citoch a slovách, ale posledným našim cieľom je láska k Bohu, dokazovaná skutkami. A tak sme vlastne pri cieli. Kresťan je činnostné dokonalý vtedy, keď všetky jeho skutky sú skutkami lásky k Bohu. Takto inou cestou prišli sme znovu k starej známej katolíckej asketickej pravde: Dokonalosť kresťanská pozostáva v láske.
Prečítajte si tiež: Mať sa ako ryba na suchu: Analýza
Bytostná kresťanská dokonalosť spočíva v plnosti života Božieho v človeku. Aký je vzťah medzi týmto vzhľadom a vzhľadom činnostným? Na rozdiel od dokonalosti ľudskej vo všeobecnosti, spomínanej na začiatku článku, ide tu len o dokonalosť vnútornú, teda duchovnú. Kresťan môže byť aj bytostne aj cnostne dokonalý, hoci telesne nie je dokonalý. Môže však byť bytostne dokonalý, ale spolu činnostné nedokonalý, alebo naopak? Odpoveď môže byť len jedna: Nijaké trhanie nie je tu možné. Jeden vzhľad je tu nerozlučne spojený s druhým, a to tak, že bytostný vzhľad je príčinou vzhľadu činnostného: Čím je človek vnútorne viacej premenený v Boha, tým dôslednejšie sú i jeho skutky usmerňované k spolupráci s Bohom. Prakticky má toto zistenie pomerne veľký význam: Čuduješ sa, že sú tvoje skutky zlé, roztratené, k Bohu neusmernené: Prehĺb sa vnútorne, zintenzívni život Boží v sebe (Eucharistiou a rozjímaním predovšetkým), a budeš vidieť, ako sa pretvorí aj tvoja vonkajšia činnosť.
Vyhnanie z raja a následky hriechu
Prirodzené aj nadprirodzené dary, ktorými Boh obdaril prvého človeka, neutvrdili ho v dobrom tak, žeby sa nebol mohol rozhodnúť pre nejaké zlo. Človek ostal slobodný, a Boh ho podrobil skúške, aby s jeho milosťou si zaslúžil nebo. Táto skúška spočívala v zachovávaní Božích zákonov a najmä v jednom nariadení, ktorým sa zakazovalo prvým rodičom jesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. Živými farbami opisuje kniha Pôvodu, ako diabol presviedčal prvých ľudí o neoprávnenosti tohto zákazu a dokazoval im, že nezomrú, ba budú ako bohovia, poznávajúci dobré a zlé. A človek poslúchol diabla, postavil sa proti Bohu, lebo bol pyšný.
Svätý Tomáš učí, že človek chcel sa stať podobný Bohu v tom, že vlastnou silou rozumu si určí, čo je dobré konať a čo nie, a že sám od seba bude predvídať, čo sa mu prihodí dobrého a čo zlého, a napokon že vlastnými prirodzenými silami dosiahne večnú blaženosť. Hriech prvých rodičov je tým väčší, že dobre poznali neobmedzenú láskavosť a štedrotu Pána Boha, poznali jeho neporušiteľné práva, vážnosť jeho príkazov a zákazov už z veľkej sankcie, ktorú k nim pripojil. Nepodliehali vášňam, preto mali čas na úvahu; nič ich nenútilo k takému náhlemu rozhodnutiu. Ale boli slobodní a mohli zhrešiť, preto v ich moci bolo rozhodnúť sa pre dobro alebo zlo.
Prišiel trest na nich aj na všetkých ich potomkov. Pri ukladaní trestu Pán Boh sa zas ukázal ako milosrdný Otec, a nie ako prísny sudca. Veď mohol na nich hneď uplatniť trest smrti, ale to neučinil. Uspokojil sa tým, že ich zbavil zvláštnych výsad, ktoré im udelil pri stvorení, totižto daru neporušiteľnosti a posväcujúcej milosti: Za hriech prišla smrť, Pán Boh vypovedal človeka z rozkošného raja a zatvoril pred ním bránu nebeskej blaženosti. Ale nezničil jeho prirodzenosť. Jeho vôľa sa oslabila, lebo nepanoval v ňom taký súlad, ako v stave neporušiteľnosti; no jednako ostala mu možnosť slobodne sa rozhodovať medzi dobrom a zlom.
A prví rodičia pocítili aj telesné následky za nepremyslene spáchaný čin. Žene boly rozmnožené trápenia pri tehotnosti a pri pôrode a bola postavená pod vládu muža. Muž v pote tváre bude vyhľadávať denný chlebíček na zemi, ktorá bude plodiť tŕnie a bodľačie. Ale prvým rodičom ostala veľká viera a nádej na vyslobodenie. Boh prisľúbil Vysloboditeľa, ktorý zvíťazí nad diablom a vykúpi z jeho nadvlády celé ľudské pokolenie.
Prečítajte si tiež: Objavte krásu slovenských porekadiel s plece
Dedičný hriech a jeho dôsledky
Trest prišiel aj na Adamových potomkov. Boli zbavení pôvodnej spravodlivosti, totižto posväcujúcej milosti a daru neporušiteľnosti. Tieto dary mal odovzdať Adam všetkým svojim potomkom pod podmienkou: ak ostane Bohu verný. Toto, pravda, sa nestalo; preto všetci sa rodíme v dedičnom hriechu, bez pôvodnej spravodlivosti. Adam môže ľutovať a nadobudnúť takto stratenú milosť, to je pravda, ale len ako súkromná osoba; túto milosť svojim potomkom nemôže odovzdať.
Dedičný hriech! Miliardy ľudí sa v ňom narodily a koľkí sa ešte narodia? Hodíme sa ako synovia hnevu, a keď sa dívame na tento hriech ľudskými očami, pýtame sa, prečo je to náš hriech, keď sme k nemu nedali súhlas? No celkom ináč vyznie táto otázka, keď sa na ňu dívame s výšav večných Božích plánov a vo svetle Kristovho vykúpenia. Jedno je isté, že tento hriech je prvou prekážkou dosiahnutia nadprirodzeného cieľa, pre ktorý sme stvorení; chýba nám teda niečo, čím by sme boli súci prísť k tomuto cieľu. Preto dedičný hriech je mravná škvrna, ktorá všetkých potomkov Adamových vytvára z nebeského kráľovstva. V tomto svetle ohavné srdce majú matky, ktoré posielajú plod svojho života na druhý svet bez sviatosti krstu.
Keď porovnávame svoj stav so stavom prvého človeka v stave neporušiteľnosti, vidíme, že sme v určitom smysle menší, chudobnejší; prevláda v nás nevedomosť, sme naklonení k zlu a slabí v bojoch proti pokušeniam. Skúsenosť nás poučuje, že žiadostivosť neprejavuje sa u každého človeka rovnako. Nemáme všetci rovnakú povahu, charakter, vášne nevybúšia u každého rovnako. Preto svätý Tomáš poznamenáva výchovne veľmi dôležitý psychologický moment, že keď nám chýba pôvodná spravodlivosť, ktorá vládla nad všetkými vášňami, vášne v každom z nás majú akési osobné slobodné zamierenie, u jedného sa prejavujú prudšie a násilnejšie, u iného miernejšie alebo sú celkom ovládané. A na to načim pamätať aj v duchovnom živote a najmä pri výchove mládeže.
Sebapoznanie a boj s vlastnými slabosťami
Vyhnanec z raja musí si uvedomiť toto: Prichádzam na svet ako zranený, preto musím sám seba dobre pozorovať, najmä svoje osobné slabiny. U jedného vonkajšie smysly porušujú súlad medzi Bohom. Oči chcú všetko vidieť, uši všetko počuť, a preto vnútorný svet je rozbúrený. Obraznosť si utvára formy, po ktorých túži hádam srdce, ale ktoré nezodpovedajú ani požiadavkám rozumu ani Božím požiadavkám. Náš vnútorný svet nás niekedy nesie k predmetom, ktoré človeka ľudsky aj mravne poškvrňujú. A najhoršie je, že človek niekedy si myslí, že to sú útoky, ktoré sú mimo nás; a keď pripustíme, že sú v nás, potom prichádzame na presvedčenie, že mi im odporovať nemôžeme, lebo vraj nevládzeme. Je pravda, že niekedy sú to ťažké útoky; ale človek má vôľu, ktorá musí vládnuť nad všetkým. Že táto vláda žiada boj a veľké sebazaprenia, to je isté.
Dedičným hriechom bol dotknutý aj rozum. Pravda, človek je súci poznať mnoho základných právd aj bez Zjavenia, ale s akou strašnou námahou a pritom ako často sa mýli! Poznáva stvorenstvo, a toto ho nedvíha k Stvoriteľovi; človek len študuje, lebo je zvedavý, ale nejde k príčine všetkého alebo aspoň bojí sa priblížiť k príčine. Človek prakticky nerád myslí na cieľ, najmä na ten posledný. Nemá čas, aby uvažoval o večných veciach, je zakliato priputnaný k zemi a najmä k sebe. A čo vidíme? Že sa často a veľmi ľahko mýli. Žije v predsudkoch, u neho rozhoduje nie úsudok rozumu, lež vášne; preto aj životné otázky rieši náladovo, ako mu kážu vášne alebo sebectvo. Pri rozhodovaní myslí vždy na seba a nie na to, čo Boh chce a priamo káže. Preto medzi jeho úsudkami, plánmi a činmi a medzi tým, čo vraví Pán Boh, je podstatná neshoda. Človek túži po samostatnosti a nezávislosti, preto nechce sa podrobiť Pánu Bohu a najmä jeho zástupcom na zemi.
Ďalej, keď stojíme pred prekážkami, ktoré znemožňujú uskutočnenie nejakého dobra na zemi, vidíme premnohých ustupovať, vidíme, že sú nestáli a slabí. V konaní spravujú sa citom a vášňami. Túto skutočnosť najvýstižnejšie opísal svätý Pavol: „Nerobím to dobré, čo chcem, ale robím to zlé, čo nechcem. Nachádzam teda zákon, že keď chcem robiť dobre, zlé mi je pri ruke, nakoľko obľúbenie mám v zákone božom podľa vnútorného človeka; no vidím druhý zákon vo svojich údoch, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a uvádza ma do zajatia pod zákon hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Ktože ma vyslobodí z tohto smrteľného tela? Milosť božia skrze Ježiša Krista, Pána nášho." Apoštol národov tvrdí, že liek na toto všetko je len milosť vykúpenia.