Pašie predstavujú silný a emotívny príbeh o ukrižovaní Ježiša Krista, ktorý bol vyrozprávaný evanjelistami Matúšom, Lukášom, Jánom a Markom. Tento tradičný námet sa stal inšpiráciou pre mnohých umelcov, vrátane Petra Breinera, ktorý v rokoch 1985-1993 vytvoril monumentálnu pašiovú kompozíciu s názvom The Story (Príbeh).
O diele The Story
Breinerova skladba The Story predstavuje koncertnú oratoriálnu kompozíciu, ktorá originálnym spôsobom kombinuje texty zo všetkých štyroch evanjelií a 46. žalmu. Dielo sa vyznačuje monumentálnosťou, ktorá sa prejavuje nielen v rozsiahleho orchestri, zbore a piatich vokálnych sólistoch, ale aj v celkovej dĺžke a štruktúre kompozície. Príbeh je rozdelený do štrnástich častí, ktoré tradičným spôsobom vykresľujú jednotlivé fázy posledných chvíľ života, utrpenia a smrti Ježiša Krista.
The Story zároveň kombinuje dramatický, epický a lyrický prvok spôsobom, ktorý je vlastný tradícii pašiovej kompozície. Táto podoba manifestácie protirečivého vzťahu k hudobnej i žánrovej tradícii priraďuje Breinerovo dielo k vokálno-inštrumentálnym kompozíciám Leonarda Bernsteina či Giju Kančeliho.
Peter Breiner: Od ironika k tvorcovi pašií
Peter Breiner, pre mnohých známy ako hudobná zložka programov Milana Markoviča, sa zapísal do pamäti ako muž za klavírom, ktorý spod šiltu svojej bejzbalky utrúsil čosi ešte stokrát pichľavejšie, než bolo to, čím národ dráždil Markovič. Aj v jeho neskorších televíznych vystúpeniach, aj na stránkach novín v jeho Javorových listoch nebolo škodoradostnejšieho zahraničného Slováka než Peter Breiner - v Kanade úspešný skladateľ, na Slovensku úspešné enfant terrible.
Breiner včera večer na Bratislavských hudobných slávnostiach dirigoval v svetovej premiére svoje monumentálne oratórium The Story. Ako hovorí, nemyslel si, že ho vôbec niekde uvedú. Skôr si Peter Breiner môže povedať: nikdy nehovor nikdy.
Prečítajte si tiež: Posledná Večera Krista 1981 – rozbor
Rozhovor s Petrom Breinerom
Doteraz ste boli známy viac ako píšuci skladateľ. Zmenilo sa to?
„Zdá sa.“
Čo vám ide lepšie, noty alebo písmenká?
„Noty. Sú mi oveľa prirodzenejšie, s nimi sa toľko netrápim. S písmenkami áno.“
Ako sa skladba dostala do programu Bratislavských hudobných slávností?
„Ako Pilát do Kréda.“
Nechcene?
„Neplánovane. Môj dobrý priateľ a kolega Vlado Godár sa ma raz opýtal, prečo to neskúsim dať na BHS. Vzal som partitúru, odovzdal tajomníčke Bratislavských hudobných slávností Izabele Pažítkovej a The Story schválili do programu. Od tej chvíle je to zázrak, ktorému nie celkom rozumiem.“
The Story je Príbeh. Príbeh o čom?
„The Story sú vlastne pašie, čiže príbeh utrpenia a smrti Ježiša, aj keď som sa snažil dať dôraz aj na iné časti tohto príbehu.“
Prečítajte si tiež: Slovenské detské piesne
Čo nám pašie môžu ešte povedať?
„Uvidíme. Pre mňa je to príbeh o nepochopení tých najlepších úmyslov, o skreslenom posolstve, o ľudskej ľahostajnosti voči zlu alebo aj o tom, že masy robia väčšinou veľmi zlé rozhodnutia.“
V programe sa píše, že je to nové, netradičné spracovanie. V čom?
„Nedodržiaval som žiadne formálne kánony a text som si vyberal podľa toho, ako mi to vyhovovalo. Dokonca som na dvoch miestach pridal niečo zo Žalmov.“
Už nie ste ironik, keď sa zaoberáte pašiami?
„Neviem. Začal som ich písať pred sedemnástimi rokmi, takže si nepamätám presné rozpoloženie, v ktorom som bol.“
Bratislavské hudobné slávnosti a financovanie kultúry
Breiner sa vyjadril aj k situácii Bratislavských hudobných slávností a financovaniu kultúry na Slovensku.
Čo si myslíte o Bratislavských hudobných slávnostiach?
„Je to tak, ako so všetkým na Slovensku.“
Prečítajte si tiež: Zmrzlina: Nová pieseň pre deti
A to je ako?
„BHS sú jedny z posledných zvyškov hudobného života v klasickej hudbe na Slovensku, za celou organizáciou je nadšenie niekoľkých ľudí a tradícia. Tento rok sa podarilo ešte nájsť nejaké peniaze, ale neviem, čo bude ďalej, lebo, ako počúvam, hľadať tie peniaze je stále ťažšie a ťažšie.“
Kto by sa o BHS mal starať ďalej - štát?
„To určite nie. Lenže ak sa nebude starať štát, tak sa nebude starať nikto. Ťažko chcieť od ovocných stromov, aby prispievali na klasickú vážnu hudbu. Je to patová situácia.“
Ale práve Bratislavské hudobné slávnosti boli vždy pýchou tohto štátu. Ako v osemdesiatych rokoch, tak aj dnes. Nie je to tak?
„Nemyslím si, že tento štát chce byť pyšný na čokoľvek. A kto je vlastne tento štát? Ak sú to jeho oficiálni reprezentanti, tak je to zúfalé, a nemyslím, že ich zaujíma čokoľvek iné než rýchly vlastný prospech.“
Spolupráca so Slovenskou filharmóniou
Breiner sa vyjadril aj k svojej spolupráci so Slovenskou filharmóniou.
Prečo ste neskúšali so Slovenskou filharmóniou? Nebýva to na Bratislavských hudobných slávnostiach zvykom? Veľká slávnostná premiéra v Slovenskej filharmónii?
„Zvykom asi nie a myslím, že Slovenská filharmónia má voči mne vážne výhrady. Okrem toho, rozhlasový orchester mi dosť výrazne vyšiel v ústrety a je za nami aj pomerne dlhodobá spolupráca.“
Kritika?
„Odvážil som sa kritizovať v tlači aj orchester, aj bývalého šéfdirigenta a umeleckého riaditeľa, čo zrejme bolo pre inštitúciu dosť neprijateľné. Jednotliví hráči ten problém nemajú, lebo so mnou naďalej spolupracujú pri rôznych nahrávkach - dokonca aj tí, ktorí ma vo filharmónii vidieť nechcú.“
Napriek tomu, na uvedení The Story účinkoval aj zbor Slovenskej filharmónie. Breiner sa vyjadril: "Vravím, že sa stále čudujem, ale som veľmi rád, že to robia, pretože sú skvelí."
Ďalšie projekty a budúcnosť
Účinkovanie na Bratislavských hudobných slávnostiach je to jediné, čo Breiner ponúka túto koncertnú sezónu.
Je to tak?
„Vyzerá to tak, že budúci rok vo februári bude v Košiciach premiéra trojkoncertu pre klavír, husle, čelo a orchester, ktorý sa volá There Must Be Something… Napísal som ho minulý rok a vznikol vlastne na objednávku či inšpiráciu švajčiarskeho tria Animae, ktoré už má v repertoári jednu moju skladbu.“
Vo viacerých článkoch a rozhovoroch, ktoré v týchto dňoch vychádzajú, sa objavuje, že sa hudobne vraciate na Slovensko. Cítite to tak?
„Neviem, nedokážem si to stále predstaviť.“
Bratislavou bude prvého októbra znieť Breinerova hudba. Aký je to pocit?
„V priebehu koncertu už rozkoš.“
Z čoho?
„Dirigovať orchester bolo pre mňa vždy veľmi príjemné. Rozkoš pozerať sa na hudobníkov, ako hrajú moju partitúru, a súčasne vidieť reakcie publika je jeden z najkrajších momentov v živote.“
Pri uvedení The Story bolo na pódiu vyše tristo ľudí.
Prečo tak veľa?
„Vždy ma lákali veľké obsadenia mahlerovského či šostakovičovského typu, tak ako ma vždy fascinovali zvuky veľkého orchestra. Keď som začal za komunizmu The Story písať, domnieval som sa, že nemá žiadnu šancu na predvedenie, a tak som si dovolil napísať úplne všetko, čo som chcel. Preto je tam veľký orchester, čo je kompletný rozhlasový orchester plus asi dvadsaťpäť výpomocí, dva zbory a päť sólistov. Dnes by som to už pre také veľké obsadenie nepísal.“
Koľko strán má partitúra?
„Približne sedemsto.“
Čo chystáte v najbližšej budúcnosti?
„Dve nové cédečká. Tangá pre flautu a komorný orchester a titul, ktorý sa volá Best of Chineese Evergreen, pre symfonický orchester a sólo husle.“
Dá sa čínska hudba počúvať aj niekde inde ako v čínskej reštaurácii?
„Dá, napríklad v masážnom salóne. Ale okrem toho som ju hrával dosť často a pomerne úspešne na oveľa nezvyčajnejších miestach - na koncertoch. Niektoré moje úpravy čínskej či inej ázijskej hudby sa hrávajú aj v iných častiach sveta než v Ázii. Slovenský filharmonický zbor bude o pár dní účinkovať na podobnom koncerte vo Viedni - tiež som tam aranžoval nejaké japonské piesne.“
Okrem projektov v oblasti vážnej hudby a zmiešaných žánrov sa Breiner venuje aj filmovej hudbe.
Je to len biznis, alebo to uspokojuje aj vaše kreatívne ambície?
„Filmová hudba je biznis, ktorý mi umožňuje venovať sa aj nevýnosným projektom z vážnej hudby ako The Story či dirigovanie symfonických koncertov, alebo klavírne recitály.“
Súvislosti a zaujímavosti
Zaujímavosťou je, že Norman Jewison pôvodne chcel, aby úlohu Ježiša (Ted Neeley) hral Ian Gillan, ktorý nahral Ježiša na koncepčnom albume Jesus Christ Superstar (1973). Gillan však ponuku odmietol a rozhodol sa, že viac poteší fanúšikov na turné s Deep Purple. Autobus, kterým na začátku filmu přijíždějí hippies do pouště, zapůjčila pro potřeby natáčení rocková skupina Teda Neeleyho (Ježíš). Ted Neeley po natáčení ztvárňoval postavu Ježíše také v divadle, a to téměř 40 let. Na začiatku poslednej večere Ježiš (Ted Neeley) a apoštoli svojim umiestnením a gestami presne kopírujú Da Vinciho obraz "Posledná večera".